Slovenská republika (1939 – 1945)

Slovenská republika ↓ 1939 – 1945 ↓ vlajka znak
Hymna: Hej, Slováci
Motto: Verní sebe, svorne napred!
Geografia Slovensko na mape Európy v roku 1942
Hlavné mesto	Bratislava
Rozloha	38 055 km²
Najvyšší bod	Slovenský štít (2 654,4 m n. m.)
Najdlhšia rieka	Váh[chýba zdroj]
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	2 655 053 (v roku 1940)
Národnostné zloženie	Slováci, Maďari, Česi, Nemci, Židia
Jazyky	slovenčina
Náboženstvo	rímskokatolícke
Štátny útvar
Štátne zriadenie	formálne republika, de facto štát s prvkami totalitarizmu a nacizmu
Mena	koruna slovenská
Vznik	14. marca 1939 (vyhlásenie samostatnosti)
Zánik	de facto 3. mája 1945 (oslobodenie posledných obcí na území Slovenska) de iure 8. mája 1945 (kapitulácia vlády)
Predchádzajúce štáty: Druhá česko-slovenská republika Nástupnícke štáty: Dočasné štátne zriadenie

Slovenská republika (do prijatia Ústavy 21. júla 1939 Slovenský štát; ďalšie názvy pozri nižšie) bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, keď formálne kapitulovala vláda (už 3. mája 1945 boli oslobodené všetky obce na území Slovenska, čím sa stali súčasťou obnoveného Česko-slovenska). Hoci sa formálne pokladal za samostatný štát Slovákov, bol produktom zahraničnej politiky Nemeckej ríše a jej satelitom. Jeho vznik a existenciu podmienila snaha nemeckého kancelára Adolfa Hitlera o rozdrobenie Česko-slovenskej republiky, čo sa aj podarilo. 15. marca 1939 v Berlíne Emil Hácha podpísal dokument o včlenení Česka do Nemecka. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu (oficiálny názov Podkarpatskej Rusi od 1. januára 1939). 16. marca 1939 bol Hitlerom na Pražskom hrade vyhlásený Protektorát Čechy a Morava.

• dobové názvy:
  • oficiálne názvy:
    • od 14. marca do 21. júla 1939: Slovenský štát^[1]
    • od 21. júla 1939 do zániku štátu: Slovenská republika^[2]
    • skrátený názov: Slovensko
• názvy v literatúre:
  • v ponovembrovej slovenskej historiografii:
    • Slovenský štát, Slovenská republika, skrátene Slovensko (t. j. v súlade s dobovými názvami)
    • Slovenská republika 1939 – 1945, Slovenská republika rokov 1939 – 1945, príp. Slovenský štát 1939 – 1945, Slovenský štát rokov 1939 – 1945
    • vojnová Slovenská republika, vojnová slovenská republika, vojnový Slovenský štát, vojnový slovenský štát (časťou historikov odmietané, pozri podkapitolu Vysvetlenie)
  • najmä v ľudáckej historiografii a národnom (konzervatívnom) prúde ponovembrovej slovenskej historiografie: prvá Slovenská republika, Prvá Slovenská republika, prvý Slovenský štát
  • najmä v československej marxistickej historiografii (1948 – 1989) a komunistickej publicistike:
    • takzvaný slovenský štát, takzvaný Slovenský štát
    • klérofašistický Slovenský štát, klérofašistický slovenský štát, klérofašistická Slovenská republika, klérofašistická slovenská republika, klérofašistický štát
    • fašistický Slovenský štát, fašistický slovenský štát, slovenský klérofašistický štát, slovenský fašistický štát, fašistická Slovenská republika, fašistická slovenská republika
  • obrazne:
    • farská republika, Farská republika (Dominik Tatarka)^[3]
    • Hitlerov produkt (Anton Rašla)^[4][5]

Oficiálny názov štátu bol od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 „Slovenský štát“. Súviselo to s faktom, že zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte^[6] sa nezmieňoval o forme štátneho zriadenia (faktickou hlavou štátu bola vláda pozostávajúca z predsedu a ôsmich ministrov, pričom charakter politického režimu bol autoritársky).

Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky^[7] v § 1 ods. 1 zakotvoval, že „Slovenský štát je republikou“ a tým sa oficiálny názov štátu zmenil na „Slovenská republika“, hoci výraz „slovenský štát“ (v písomnej podobe s malým začiatočným písmenom) bol rozšíreným medzi obyvateľstvom (aj v prejavoch jej politických predstaviteľov) aj v nasledujúcom období.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa najmä v okruhu predstaviteľov ľudáckej historiografie, ktorí sa po nežnej revolúcii (1989) vrátili späť na Slovensko (Milan Stanislav Ďurica, František Vnuk, Jozef Kirschbaum) a u ich nasledovateľov z mladšej generácie historikov (Róbert Letz, Ján Bobák, Peter Mulík, Martin Lacko) zaužívalo používanie označenia „prvá Slovenská republika“. Ľudácka historiografia buď bagatelizovala negatívne atribúty štátu (predovšetkým okolnosti jeho vzniku, legálnosť vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny, postavenie Slovenska ako klientského štátu Nemecka, ale aj autoritársky charakter politického režimu a z neho vychádzajúce nedemokratické prvky, perzekúcie obyvateľstva a pod.), ospravedlňovala ich vojnovým stavom alebo ich pokladala za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti slovenského národa. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 preto súčasnú Slovenskú republiku pokladala za v poradí druhý štát, poťažme štát duchom nástupnícky štátu z rokov 1939 – 1945. Súčasná Slovenská republika ale nie je právne ani ideovo jeho nástupníckym štátom a navyše na základe česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 právne neexistovala (pozri dole Právna kontinuita). Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o dekréty prezidenta republiky, sa totiž zakladal na anulovaní Mníchovskej dohody ab initio, čím konzekventne boli anulované ab initio aj všetky právne akty po jej prijatí vládou Česko-slovenskej republiky 29. resp. 30. septembra 1939 (tzn. o. i. abdikácia prezidenta Edvarda Beneša z 5. októbra 1938, ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra 1938,^[8] Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava zo 16. marca 1939^[9] atď.). Odhliadnuc od tejto skutočnosti, samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny nebolo zasahovanie do ústavnoprávneho poriadku republiky, čo malo v právomoci len Národné zhromaždenie Česko-slovenskej republiky v Prahe.^{[pozn 1]} Postup v rozpore s ústavným právom neskôr poslanci Snemu Slovenskej krajiny zdôvodňovali „revolučnými“ okolnosťami, pripodobňujúc ich k okolnostiam pri vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. V skutočnosti išlo o výsledok nátlaku Nemecka, ktoré vzápätí 15. marca vojensky obsadilo českú a moravskú časť Česko-slovenskej republiky a vyhlásilo na nej Protektorát Čechy a Morava (fakticky išlo o anexiu).

V česko-slovenskej resp. slovenskej marxistickej historiografii, ktorá bola od februára 1948 do novembra 1989 jedinou oficiálne umožnenou v Česko-Slovensku, bola Slovenská republika rokov 1939 – 1945 vnímaná v zásade negatívne. Už v roku 1946 komunistický intelektuál Ladislav Novomeský predostrel argument, neskôr rozpracovaný Bohuslavom Gracom, že vznik Slovenského štátu nepredstavoval sebaurčenie slovenského národa, ale len sebaurčenie slovenskej „buržoázie, ktorá vyrvala moc národu“.^[12] To sa odrazilo aj na tom, že v marxistickej historiografii sa pre Slovenskú republiku používali rôzne prívlastky, ktoré mali zdôrazniť formálnosť štátnosti („takzvaný Slovenský štát“, obrazné označenie „Hitlerov produkt“), nacistický (dobovo označovaný výlučne ako fašistický) charakter autoritárskeho politického režimu („fašistický Slovenský štát“), príp. fakt, že na čele štátu bol a veľkú autoritu mal katolícky kňaz („klérofašistický Slovenský štát“, príp. obrazné označenie Dominika Tatarku „farská republika“), čo súviselo s komunistickými zásahmi proti katolíckej cirkvi. Zároveň to vychádzalo v ústrety marxistickej interpretácii, že obdobie rokov 1939 – 1945 na Slovensku treba vnímať denacionalizovane, tzn. cez optiku slovenský národ verzus slovenská „buržoázia“, ktorá „zradila národ“ a z rúk mu „vyrvala moc“. Marginalizovala sa tak podpora štátu časťou slovenskej spoločnosti, ktorá nepochádzala len z prostredia „buržoázie“. Rovnako sa bagatelizovala účasť nekomunistických politických kruhov (vrátane časti „buržoázie“) na česko-slovenskom odboji. Zároveň ale napr. Encyklopédia Slovenska (1981), či Dejiny Slovenského národného povstania 1944 (1985) vydané Slovenskou akadémiou vied štát uvádzali pod názvom „Slovenská republika“.^[13][14]

Po páde komunistického režimu väčšina historikov prestala používať komunistickým režimom politicky zaťažené prívlastky „klérofašistický“ a „fašistický“. V ponovembrovej historiografii sa však zaužívalo označenie „vojnový Slovenský štát“, ktoré bolo kritizované najmä zo strany ľudáckych historikov. Napr. M. S. Ďurica označil takéto označenie za „z historického hľadiska neprijateľné a zavádzajúce“, dôvodiac, že „je síce pravda, že tak prvá Slovenská republika, ako aj druhá svetová vojna sa zhruba datujú časovým obdobím 1939–1945. Pri historickom bádaní sa však nemožno uspokojiť s hrubou časovou mierou rokov. [...] je potrebné zdôrazniť, že tento štát vznikol 14. marca 1939, kým druhá svetová vojna sa začala až 1. septembra toho istého roka“.^[15] Obdobný názor zastáva R. Letz, ktorý prívlastok „vojnová“ pokladá „skôr za publicistický ako vedecký“, uvádzajúc: „Ak by sme mali byť dôslední, tak vojnový štát je štátom, ktorý vznikol počas vojny v dôsledku vojnových operácií. Takým bolo napríklad Chorvátsko v roku 1941. Slovenský štát týmto spôsobom nevznikol. Vytvoril sa takmer pol roka pred začiatkom vojny pod nátlakom nacistického Nemecka, ale rozhodnutie bolo v rukách vtedajších slovenských politikov“.^[16]

V súčasnej slovenskej historiografii používajú na označenie štátu jeho oficiálne názvy „Slovenský štát“ (niekedy aj ako pre celé obdobie trvania štátu^[17]) a „Slovenská republika“,^[18][19] opisný výraz „Slovenská republika 1939 – 1945“^[20] alebo „Slovenská republika rokov 1939 – 1945“^[21] (najmä v prípadoch kedy je potrebné odlíšiť štátny útvar od súčasnej Slovenskej republiky), výraz s prívlastkom „vojnový“, pričom historici ľudáckeho a národného (konzervatívneho) prúdu slovenskej historiografie používajú aj označenie „prvá Slovenská republika“.

Bližšie informácie v hlavnom článku: vznik Slovenského štátu

Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré obsadila Nemecká Ríša – Petržalka, Starý háj, Ovsište, Devín a časť Devínskej Novej Vsi a oblasti pričlenené po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne.

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso – prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť. Už predtým bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. V predvojnovom období stranu HSĽS podporovalo asi 28 – 34 % slovenských voličov, pričom svoj najväčší volebný úspech získala v roku 1925.^[22] Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla – radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Po salzburských rokovaniach 27. – 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia (beráteri). V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou. Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942.

Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov. Usilovalo sa o obnovenie ČSR.

Snem bol najvyšším zákonodárnym orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Napriek tomu, že poslanci boli volení na 5 rokov (t. j. do 1943), ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pôvodne sa počítalo s 80 členným snemom, v praxi mal 63 poslancov. Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Obsah zákonov bol dopredu prediskutovaný a pokiaľ hrozilo, že konkrétny zákon nebude schválený, nebol na hlasovanie predložený. Pokiaľ niektorí poslanci so zákonom nesúhlasili, zvykli opustiť hlasovaciu sieň aby nenarúšali atmosféru jednoty. Napriek nedostatkom bol snem najvýraznejším prvkom kontinuity s politickým zriadením Č-SR a ako "prežitok" demokratického systému bol terčom útokov radikálov, ktorí volali po jeho nahradení vodcovským systémom.^[23] Počas celej existencie SR pozíciu predsedu snemu zastával Martin Sokol.

Bližšie informácie v článkoch: Vláda Slovenskej republiky od 14. marca 1939 do 27. októbra 1939 a Vláda Slovenskej republiky od 27. októbra 1939 do 5. septembra 1944

Rovnováha medzi zákonodárnou a výkonnou mocou bola vychýlená v prospech vlády, ktorá do svojich rúk koncentrovala väčšinu moci. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident. Táto právomoc vlády sa nevzťahovala na ústavné zákony, schvaľovanie rozpočtu, ratifikáciu medzinárodných zmlúv a ďalšie oblasti vo výlučnej kompetencii snemu. Pokiaľ snem s nariadením do 3 mesiacov prejavil nesúhlas, nariadenie stratilo platnosť.^[24] Túto svoju právomoc snem využíval iba v minimálnej miere. Snem mohol tiež nariadenie pozmeniť alebo ho vydať ako zákon. Popri nariadeniach s mocou zákona vláda vydávala aj vlastné nariadenia.

Na základe vládneho nariadenia č. 4/1939 Sl. z. zo dňa 15. marca 1939 o zriadení a pôsobnosti ministerstiev Slovenského štátu vznikli ako orgány ústrednej štátnej správy úrad predsedu vlády a osem ministerstiev (ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo financií, ministerstvo školstva a národnej osvety, ministerstvo pravosúdia, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo dopravy a verejných prác, ministerstvo národnej obrany).^[25]

Predsedom vlády bol do októbra 1939 Jozef Tiso, po jeho zvolení za prezidenta ho vystriedal Vojtech Tuka. V septembri 1944 chorľavého Tuku vystriedal Štefan Tiso (vzdialený bratranec prezidenta Tisa).

Silné právomoci mal podľa ústavy prezident, ktorý mohol byť trestne stíhateľný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso. Jeho pozícia bola špecifická aj jeho postavením kňaza, ktoré mu zároveň zaručovala značnú autoritu. Vďaka postu predsedu strany mohol zároveň ovplyvňovať politiku aj mimo ústavných právomocí prezidenta.

Štátna rada Slovenskej republiky bola nevoleným orgánom, ktorý mal podľa ústavy právomoc predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov. Zároveň mala byť kontrolným a poradným orgánom prezidenta. Právomoci rady sa časom menili, v skutočnosti však mala minimálny vplyv. 6 členov rady menoval prezident, 10 HSĽS a po 1 členovi strany národnostných menšín a stavy.

Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny.^[26] Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938.^[26] Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. V tomto smere sa nenávisť obracala najmä na arizátorov a Hlinkovu gardu.^[26]

Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti. Podľa niektorých názorov bolo významnou časťou nespokojných aj množstvo evanjelikov, predstavujúci asi 17 % obyvateľstva.^[27] Pochopiteľný bol tiež postoj rasovo prenasledovaných.

Zatiaľ čo sa z času na čas objavovali známky podpory a súhlasu s národným socializmom ako boli Lomnický manifest z 31. augusta 1940,^[28] väčšina obyvateľstva sa navonok stavala až do roku 1944 k režimu pomerne indiferentne.

Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo (pomerne prekvapivo) Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy a snažilo sa tak predísť prílišnému posilňovaniu pozície Nemecka na území, ktoré bolo naďalej v záujme jeho revizionistickej politiky. Ďalší deň ho uznalo Poľsko, ktoré sa s Nemeckom a Maďarskom podieľalo na dezintegrácii Česko-Slovenska, ale nedokázalo včas správne odhadnúť skutočnú situáciu a ďalšie posilňovanie Nemecka pre neho znamenalo vážnu hrozbu. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom. Úspechom bolo uznanie viacerými neutrálnymi štátmi, z ktorých najväčší význam malo uznanie Švajčiarskom a Svätou stolicou.

V priebehu celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím sa slovenská diplomacia snažila kompenzovať závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými veľmocami. Do júla 1940 sa prostredníctvom ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského pokúšala o tvorbu nezávislejšej politiky, dokonca dať Veľkej Británii a Francúzsku na vedomie, že sa považuje za neutrálny štát. Takéto pokusy boli ale Nemeckom bezpečne eliminované a Ďurčanský bol po rokovaniach v Salzburgu z politiky odstránený.

Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR. Diplomatické styky sa postupne čoraz viac obmedzovali iba na štáty Osi a ich spojencov.

V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. Napriek tomu nerešpektovalo hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu obsadila až po Váh aj územie Slovenska (vrátane Trenčína a Nového Mesta nad Váhom). Na obsadenom území Slovenska drancovala vojenské objekty a odvážala vojenský materiál, ktorý považovala za vlastníctvo zaniknutého "českého" štátu.

18. marca 1939 bol Jozef Tiso (v tej dobe nebol predsedom vlády, bol len predsedom strany) pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Výsledkom rokovaní bolo podpísanie „Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“^[29] Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (išlo o územie na pravom brehu Váhu – tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež Schutzzone) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA). Zmluva mala platiť 25 rokov.

Jozef Tiso podpísal dohodu už 18. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky, ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Protokol tiež otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

V samotnej štátostrane, HSĽS, prebiehal skrytý boj o moc, do ktorého výrazne zasahovalo Nemecko. Umiernení predstavitelia strany, združení najmä okolo prezidenta Tisa, v určitej miery vzdorovali radikálnym nacistickým tlakom. Pre Nemcov bolo obzvlášť trúfalé, že sa minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský pokúšal uskutočňovať vlastnú politiku, nezávislú od Nemeckej ríše.

Nemecký vplyv na Slovensku bol ešte v roku 1939 menší a krajina mohla uplatňovať relatívnu slobodu, ale salzburské rokovania 28. júla 1940 spôsobili, že sa na Slovensku postupne začala presadzovať ideológia národného socializmu.^[30] Hitler pozval prezidenta Tisa, ale aj Tuku a Macha do Salzburgu. Ďurčanský nebol pozvaný, cestoval na vlastnú žiadosť a nesmel sa ani zúčastniť na rokovaniach. Tisovi nanútili zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, čo bez výhrad prijal. Na tieto miesta boli dosadení horliví prívrženci národného socializmu podľa nemeckého vzoru – Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Tuka rokoval s Ribbentropom aj o otázke nemeckých poradcov (beráterov), ktorí mali pôsobiť na Slovensku a mohli zasahovať do politických, hospodárskych aj administratívnych otázok správy krajiny. S touto myšlienkou prišiel predtým pravdepodobne Franz Karmasin. Už 29. júla sa Ribbentrop dohodol s novovymenovaným nemeckým veľvyslancom na Slovensku Killingerom o vymenovaní poradcov pre políciu, židovskú otázku, propagandu, hospodárstvo a Hlinkovu gardu. Spolupráca medzi nimi a niektorými slovenskými úradmi však nebola taká, ako by si Nemci predstavovali. Napr. nemeckí poradcovia, ktorí mali účinkovať na slovenskej polícii, sa asi po mesiaci vzdali svojej činnosti, pretože sa im nepodarilo nadviazať spoluprácu so slovenskými orgánmi. Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov.^[31] Napriek tomu sa za pomoci Tuku a účasti Abwehru podarilo vytvoriť zlúčením IV. oddelenia ministerstva vnútra a spravodajského oddelenia Policajného riaditeľstva v Bratislave Ústredňu štátnej bezpečnosti, ktorá začala fungovať 1. januára 1940.

Slovenská republika pristúpila aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce: 24. novembra 1940 pristúpila k Paktu troch mocností; 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne 5 rokov predtým.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Malá vojna (1939)

23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú krátko predtým začali okupovať) na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde maďarských vojsk a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda ihneď ostro protestovala, do Budapešti zaslala diplomatickú nótu a obrátila sa na Nemeckú ríšu, aby zasiahla v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy, ale aj početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Malá vojna si dokopy vyžiadala asi 36 obetí.

Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“, čím Slovensko stratilo ďalšie územia s takmer 70 000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4 000 osôb).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľská obranná vojna (1939)

Nemecko, ktorého vojská nastupovali do vojny aj cez slovenské územie, ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom ako aj prinavrátiť územia odobraté Poľskom v rokoch 1920 a 1938.

Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939 slovenské vojská prekročili (bez vyhlásenia vojny) štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach odňatých Slovensku v rokoch 1918 – 1920 a 1938. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 1918 – 1920, 1924 a 1938. Hitler ponúkol Tisovi dokonca aj Zakopané s okolím, no ten to odmietol, pretože tam nežijú Slováci a táto oblasť nikdy nepatrila Slovensku, so slovami: "Cudzie nechceme, svoje si nedáme." Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš sa vyriešil až po skončení druhej svetovej vojny.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyhlásenie vojny Sovietskemu zväzu Slovenskou republikou

Bližšie informácie v hlavnom článku: Východný front (druhá svetová vojna)

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä Vojtech Tuka s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.

Slovenská armáda najprv nasadila do bojov dve brigády – jednu pešiu a jednu motorizovanú; neskôr sa tieto jednotky rozrástli na dve divízie: Rýchlu a Zaisťovaciu. Okrem toho bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek nemeckej eskadry JG 52 a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či nemecké kríže v zlate.

Slovenskí vojaci sa počas ťaženia v roku 1941 stretli aj s nemeckými vojnovými zločinmi páchanými na civilnom obyvateľstve. Napríklad v októbri 1941 pri ukrajinskom Myropile.^[32]

O slovenských vojakoch sa viackrát pochvalne vyjadril aj Adolf Hitler. V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek Osi Rostov nad Donom a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva.

Mnohí slovenskí vojaci Zaisťovacej divízie nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine vo veľkej miere pomáhali partizánom, nielen marením snáh svojich veliteľov, ale aj materiálne alebo k nim priamo prebehli. Prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov na druhej strane. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Hoci údaje sa rôznia, celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2 500 mužov.^{[chýba zdroj]} Medzi najväčšie porážky slovenských jednotiek patrí zajatie 2000 vojakov 1. pešej divízie pri Melitopole 30. októbra 1943^[33]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyhlásenie vojny Spojeným štátom a Veľkej Británii Slovenskou republikou

Dňa 12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi aj napriek tomu, že podľa ústavy mohol vojnový stav vyhlásiť len prezident republiky, čo sa však nestalo.

Celkovo 158 bombardérov B-24 Liberator 15. leteckej armády USA uskutočnilo dňa 16. júna 1944 prvý letecký útok západných Spojencov na územie vtedajšej Slovenskej republiky. Počas náletu na Bratislavu bombardovali v štyroch vlnách rafinériu Apollo, Zimný prístav a železničný Štefánikov most cez rieku Dunaj. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, ale podľa Civilnej protileteckej obrany počet obetí dokonca presiahol číslo 770.

Dňa 20. augusta 1944 zbombardovalo 76 lietadiel B-24 Liberator 459., 455. a 456. bombardovacej skupiny 15. leteckej armády USA Štátnu rafinériu minerálnych olejov v Dubovej (dnes súčasť Nemeckej).^[34]

Po vzniku samostatného štátu sa Slovensko úspešne hospodársky rozvíjalo a zaznamenalo značný rozvoj. Pozitívny vplyv na hospodárstvo malo otvorenie nemeckého trhu, ktorý sa v čase nemeckých víťazstiev ďalej rozširoval. Nemecký ekonomický priestor, spolu s vojnovou konjunktúrou vyriešil problém odbytu a umožnil rast objemu výroby. Medzi rokmi 1937 – 1943 slovenský priemysel zvýšil objem výroby o 63 % a zamestnanosť v priemysle vzrástla o 51 %.

Do roku 1944 vzniklo približne 200 nových priemyselných podnikov. Založený bol prvý farmaceutický podnik na území Slovenska v Hlohovci, spustené odevné závody Nehera v Trenčíne, obuvnícky závod v Baťovanoch (Partizánske), Trikota na výrobu pleteného tovaru vo Vrbovom, Vistra na výrobu syntetických vlákien v Brati­slave, obnovená výroba výbušnín v bratislavskom podniku Dynamit-Nobel.^[35][36] Rast zaznamenal strojársky priemysel, ktorý sa orientoval najmä na vojenskú výrobu (Dubnica nad Váhom a Považská Bystrica, ktoré zamestnávali 25 000 ľudí). V roku 1941 začala stavba Oravskej priehrady.

Slovenská vláda rast priemyslu aktívne podporovala a zakladateľom nových podnikov poskytovala rozsiahlu podporu (colné úľavy na dovoz strojov, štátne záruky na úvery, daňové úľavy pre podniky v oblastiach z vysokou nezamestnanosťou až do výšky 40 % z nezdaneného zisku a ďalšie). Napriek straníckemu totalitarizmu zastávali vysoké funkcie kvalifikovaní národohospodári ako guvernér Slovenskej národnej banky a predseda úradu pre zásobovanie Imrich Karvaš alebo Peter Zaťko, ktorí boli v kontakte s odbojom a neskôr materiálne zabezpečovali SNP.

Na rozdiel od okupovaných krajín, kde prichádzalo k otvorenému drancovaniu zdrojov, vykorisťovanie slovenskej ekonomiky Nemeckom malo hlavne skryté formy. Novovzniknutú Slovenskú národnú banku z polovice prevzala nemecká Ríšska banka. Voči ríšskej marke bol stanovený kurz 1 RM = 11,62 Ks, aj keď skutočný kurz sa pohyboval okolo 6 Ks za jednu marku. Nadhodnotenie meny umožnilo Nemecku veľmi lacno nakupovať slovenský tovar, rovnako nevýhodné bolo i to, že platby za exportovaný tovar fakturované v markách sa preplácali podľa pevného kurzu. Exportéri tak síce mohli dosahovať vývozom do Nemecka vysoké zisky, ale táto prax spôsobovala, že sa do obehu dostávalo nekryté obeživo. To spolu s vydávaním nekrytých bankoviek spôsobovalo vysokú infláciu. Množstvo obeživa sa od apríla 1939 do marca 1945 zvýšilo 9,5 násobne.^[37] Jednými z najväčších a najdôležitejších podnikov na Slovensku sa stali Nemcami ovládané monopoly Siemens, Göringove závody, I.G. Farben, Mannesmann a iné. 8. decembra bola navyše uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl na územie Nemecka, prípadne Protektorátu.^[38]

Vojnová konjunktúra viedla viacerým deformáciám a v niektorých prípadoch umožňovala rast objemu výroby bez ohľadu na jej efektivitu a rentabilitu. Medzi negatívne stránky patrí aj vyvlastnenie židovských podnikov. Od roku 1942 sa slovenský priemysel postupne dostával do recesie, ktorá sa v priebehu vojny ďalej prehlbovala.

V dôsledku prvej viedenskej arbitráže Slovensko stratilo poľnohospodársku pôdu, ktorá produkovala až 80 % potravín potrebných pre zásobovanie obyvateľstva. Stratilo aj väčšinu staníc na čistenie a zošľachťovanie osiva a niekoľko plemenárskych centier.^[39] Ďalším problémom bola tradičná technická zaostalosť slovenského poľnohospodárstva a konzervatívnosť slovenských roľníkov, ktorí uprednostňovali pracovné postupy zdedené po predkoch. Používali sa najmä ručné nástroje ako kosy, cepy, pluhy (miestami ešte drevené), brány a ručné sekačky slamy. Stroje sa používali v malej miere. V roku 1939 bolo na Slovensku iba 4 200 žacích strojov, 4 600 sekačiek a 545 traktorov.^[40]

Štát sa snažil o zvýšenie produkcie rozšírením plochy obrábanej ornej pôdy, zvyšovaním technickej úrovne hospodárstiev a využitím nových poľnohospodárskych postupov, odrôd a plemien.^[41] Intenzifikácia výroby bola podporená štátnymi investíciami v hodnote 100 miliónov Ks. Investície umožnili dobudovať sieť staníc na čistenie osiva a vyšľachtiť nové odrody obilia a kukurice, ktoré boli vhodnejšie na pestovanie vo vyšších nadmorských výškach. Štát pomáhal roľníkom lacnými prídelmi osiva a sadbových zemiakov. Živočíšna výroba bola podporená nákupmi kvalitného plemenného dobytka v zahraničí, ktorý bol prideľovaný najmä produktívnym veľkostatkom. Štát poskytol 13 000 roľníkom dotácie na nákup strojov vo výške 25 % až 50 %.^[42] Poskytoval tiež dotácie na modernizáciu hospodárskych objektov – maštalí, silážnych jám, hnojísk a i. Na druhej strane boli roľníci zaťažení povinným odovzdávaním a výkupom časti produkcie.

Dôležitú úlohu mala zohrať pozemková reforma, ktorá mala dokončiť prerozdelenie pôdy v prospech menej majetných vrstiev a zároveň zabezpečiť pôdu pre utečencov z južného Slovenska. Vzhľadom na hrozbu recipročných opatrení zo strany maďarskej vlády boli obmedzené pokusy o pridelenie pôdy cudzích štátnych príslušníkov a majetkové zmeny sa obmedzili najmä na arizáciu pôdy a poľnohospodárskych nehnuteľností v židovskom vlastníctve. Proces prideľovania výrazne ovplyvňovali stranícke kritériá a korupcia. Nedostatok kvalifikovaných odborníkov a neskoršie deportácie rozvrátili hospodárenie na židovských veľkostatkoch v čase, keď Slovensko trpelo zásobovacími problémami.^[39] Od mája 1940 bol zavedený prídelový (lístkový) systém na cukor, v lete 1941 boli zavedené prídelové lístky na múku. Nedostatkovým tovarom bola v priebehu celej existencie štátu masť. Postupne sa obmedzovala aj spotreba mäsa (v reštauráciách a hostincoch na základe nariadenia už od jari 1941) a ďalších produktov.

V priebehu roka 1944 sa hospodárstvo začalo čoraz viac prispôsobovať potrebám Nemecka. 7. augusta 1944 bola v dôsledku ústupu nemeckej armády z východného frontu na Slovensku rozšírená pracovná povinnosť.^[43] Nemecká okupácia po vypuknutí SNP spôsobila, že Slovensko stratilo posledné možnosti samostatného rozhodovania o hospodárskych otázkach. 9. októbra 1944 bola uzatvorená Slovensko-nemecká medzištátna dohoda o zásobovaní jednotiek nemeckej brannej moci na Slovensku so spätnou platnosťou od 1. septembra.^[44] Nemecko prikročilo k úplnému ovládnutiu hospodárstva a svoje požiadavky presadzovalo aj bez súhlasu slovenských orgánov. Produkcia podnikov bola obmedzená alebo zastavená v dôsledku vojnových operácií a nedostatku surovín. Zároveň prebiehala evakuácia strojného zariadenia.

Výdavky v prospech Nemecka rozvrátili verejné financie a viedli k vydávaniu bankoviek v rozsahu 1 miliardy Ks mesačne. Úver poskytla aj Slovenská národná banka, následkom čoho narástol štátny dlh za 7 mesiacov o 5 miliárd 473 miliónov Ks.^[45] Celkovo vzrástlo množstvo obeživa o 400 % a štátny dlh o 500 %.

V roku 1930 sa na Slovensku podľa sčítania k židovskej národnosti prihlásilo 70 000 osôb, ale asi 9 000 ďalších Židov sa prihlásilo k nemeckej národnosti. K židovskému náboženstvu sa prihlásilo celkovo až 136 000 osôb. Už po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 prejavili slovenské politické špičky svoje budúce postoje, keď po porade s Adolfom Eichmannom presídlili asi 7 500 Židov na územie odstúpené Maďarsku. Mnohých ľudí tak doslova v noci prepadli, naložili na nákladné automobily a vyviezli za hranice.^[46] Tzv. postrk Židov nariadil vtedajší predseda autonómnej vlády a minister vnútra Jozef Tiso. Akcia postihla aj starých ľudí, ženy a deti vrátane tehotných a dojčiat a prebiehala miestami chaotickým spôsobom. Nakoniec skončila neúspechom, nakoľko maďarská vláda odmietla týchto ľudí prijať. V priebehu novembra a decembra 1938 tak vznikli na „území nikoho“ prvé tábory, v ktorých boli uväznené stovky Židov, bez možnosti odchodu do jedného alebo druhého štátu. Deportácie prebehli napriek tomu, že vláda v tom čase potrebovala dopravné prostriedky, administratívu a silové zložky na zabezpečenie evakuácie južného Slovenska. Podľa dobovej propagandy, ktorá Židov obviňovala z výsledku viedenskej arbitráže, tak vlastne arbitri (nacistické Nemecko a fašistické Taliansko) oklieštením Slovenska plnili želanie Židov.

23. januára 1939 zriadila slovenská autonómna vláda komisiu (tzv. Sidorov komitét), ktorá mala navrhnúť prvú protižidovskú legislatívu. Posledné zasadanie komisie prebehlo 5. marca 1939 a bol na ňom predložený návrh prvého protižidovského zákona, ktorý mal byť urýchlene prerokovaný v ministerskej rade. Na činnosť tejto komisie sa odkazoval Jozef Tiso aj vo svojom prejave pri vzniku slovenského štátu, keď obyvateľstvu oznámil, že vláda už má pripravený návrh riešenia židovskej otázky, ale udalosti posledných dní jeho prijatiu zabránili.

Po vzniku slovenského štátu komisia zanikla, ale už 18. apríla 1939 bolo prijaté vládne nariadenie č. 63 o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých povolaniach. 24. apríla nasledovalo nariadenie č. 74 o vylúčení židov z verejných služieb. Židia boli postupne systematicky zbavovaní svojich práv veľkým množstvom vyhlášok, nariadení a predpisov. Ich prenasledovanie a neskoršia deportácia z územia Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom, ktorý iniciovali členovia radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner. Tí s pomocou Augustína Morávka realizovali plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny.

Vytvorenie strednej vrstvy slovenskej spoločnosti prevodom židovského majetku sa stalo oficiálnou doktrínou slovenskej vlády. Vo februári 1940 snem schválil prvý arizačný zákon, ten bol ale vrátený späť prezidentom. Jeho hlavnou pripomienkou bola požiadavka na zriadenie arizačného fondu, ktorý by umožnil podieľať sa na arizácii aj menej majetným uchádzačom. Zákon bol definitívne schválený 25. apríla (hlavná pripomienka nebola zapracovaná). Popri inom zaviedol termín „židovský podnik“, nariadil povinné označovanie takýchto podnikov a umožnil ich zrušenie alebo odpredaj „kvalifikovanému kresťanskému uchádzačovi“. Počas prijímania prvého arizačného zákona si umiernené a radikálne krídlo HSĽS ešte len vymedzovali priestor a testovali svoje možnosti. S myšlienkou arizácie súhlasili obe krídla, líšili sa iba ich predstavy o použitých metódach. V tejto prvej fáze arizácie mali majetkové zmeny prebiehať dobrovoľnou a evolučnou cestou. Prvá fáza arizácia trvala iba niekoľko mesiacov, následne bol ďalší vývoj ovplyvnený výsledkom rokovaní v Salzburgu a nemeckým zásahom do vnútornej politiky Slovenska v prospech radikálov okolo Vojtecha Tuku a Alexandra Macha.

Od septembra 1940 začína druhá fáza arizácie. 2. septembra prijal Slovenský snem ústavný zákon č. 210/1940, ktorým poveril vládu na prijatie všetkých opatrení potrebných na vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života a prevod majetku do rúk kresťanov. Snem a prezident týmto zverili riešenie židovskej otázky do rúk vlády, o ktorej vedeli, že na jej čele stojí najradikálnejší predstaviteľ HSĽS požadujúci zavedenie národného socializmu a riešenie židovskej otázky podľa nemeckého vzoru.

16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie arizácie zriadený Ústredný hospodársky úrad. Úrad rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. 30. septembra 1940 bola vytvorená Ústredňa Židov ako jediná organizácia pre Židov na Slovensku, 8. októbra boli rozpustené všetky židovské spolky a organizácie. Ústredňa Židov podliehala priamo Ústrednému hospodárskemu úradu. 30. novembra 1940 vydala vláda nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, známe ako druhý arizačný zákon. V tomto čase nemali o konečnom riešení židovskej otázky celkom jasné predstavy ani nemeckí nacisti, ale podľa vízie nemeckého poradcu Dietera Wislicenyho mal pozbavením príjmu a zabavením majetku vzniknúť problém, ktorý bude možné riešiť len masovým vysťahovaním. Z pôvodných asi 12 300 židovských podnikov bolo arizovaných 2200, ostatné boli zlikvidované „aby neprekážali kresťanskej konkurencii“.^[47] Na neskoršie deportácie dozeralo 14. oddelenie prezídia Ministerstva vnútra, ktoré viedol Anton Vašek a Gejza Konka.

Pri Ústredni Židov sa sformovala ilegálna pracovná skupina, ktorá sa snažila odvrátiť blížiacu sa tragédiu aj za cenu ohrozenia vlastných životov. Pracovná skupina podplácala vysokých funkcionárov HSĽS a kľúčové osoby zainteresované v protižidovskej politike – samotného Dietera Wislicenyho, Izidora Kosa, vládneho komisára pre židovské pracovné tábory Júlia Pečúcha, „židovského kráľa“ Antona Vaška. O Vaškovom podplácaní bol informovaný aj Alexander Mach, ktorý v tom čase zastával post ministra vnútra a veliteľa Hlinkovej gardy a z peňazí tiež ťažil. Ďalší ľudia na vysokých pozíciách sa snažili Židom pomôcť nezištne a z vlastného presvedčenia, napr. národohospodári Imrich Karvaš a Peter Zaťko alebo minister školstva Jozef Sivák.^[48]

V prvej polovici júla 1941 slovensko-nemecká komisia podnikla cestu do Horného Sliezska, kde navštívila židovský pracovný tábor Sosnowiec. Napriek tomu, že niektorí členovia komisie označili tento spôsob nasadenia za „nekresťanský a neľudský“,^[49] nepostavil sa nikto proti takémuto riešeniu. Slovenskí politici začali čoskoro Židov označovať za problém národnej existencie Slovákov. 9. septembra 1941 bolo vydané Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov známe skôr ako Židovský kódex. Židia boli týmto rasistickým nariadením, schváleným vládou bez prerokovania v Slovenskom sneme, zbavení všetkých občianskych, ľudských aj hospodárskych práv a odsunutí na okraj spoločnosti. Už onedlho na to sa začalo so sústredením židovského obyvateľstva do táborov v Seredi, Novákoch a Oremovom Laze, odkiaľ mali byť postupne vysídlení na územie Nemeckej ríše. Neskôr boli vybudované aj ďalšie vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde.

V roku 1942 prejavili nemecké úrady na základe dohody o poskytovaní pracovných síl záujem o 20 000 mladých práceschopných mužov. Slovenskí predstavitelia nedokázali tejto žiadosti vyhovieť, a preto Izidor Koso navrhol poslať do Nemecka rovnaký počet Židov. Prvá Slovenská republika tak ako prvá z nemeckých spojencov deportovala zo svojho územia rasovo prenasledovaných vlastnými silami. Sprvu bolo preto do koncentračných táborov v Poľsku deportovaných v apríli a marci 1942 20 000 mladých ľudí židovskej národnosti. Prvý transport so slovenskými Židmi odišiel v noci z 25. na 26. marca 1942.

Dňa 15. mája 1942 ako jediný poslanec Slovenského snemu, János Esterházy sa verejne zdržal hlasovania za ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, čím sa stal terčom útokov zo strany profašistickej tlače. Ďalší poslanci sa hlasovaniu vyhli opustením hlasovacej siene, pričom aj Esterházy sa v predchádzajúcom období podieľal na prijímaní protižidovskej legislatívy a výpadoch proti Židom. Svoje nehlasovanie odôvodnil aj hrozbou vysídlenia maďarskej menšiny a opätovne sa prihlásil k antisemitizmu. Krátko na to sa Tuka opytoval nemeckého poradcu pre židovské otázky Wislicenyho, či by nebolo možné vyviezť aj ostatných slovenských Židov. Deportáciu všetkých však zatiaľ z logistických dôvodov neschválil ani Eichmann, jeden z hlavných vykonávateľov holokaustu. To však bola iba krátka niekoľkotýždňová prestávka, pretože už onedlho slovenská vláda na čele s Tukom po odobrení prezidentom Tisom, prejavila kresťanské milosrdenstvo, keď vyjadrila názor, „...že rodina sa nemá trhať“,^[50] a od 11. apríla 1942 poslala do koncentračných táborov v Poľsku ďalších vyše 30 000 Židov. Prvý z rodinných transportov odišiel z Trnavy. Za každého deportovaného Slovensko platilo Nemecku, tzv. osídľovací poplatok 500 ríšskych mariek. Štát predtým získal zo židovských majetkov asi 1,1 miliardy korún. Náklady na deportácie, osídľovacie poplatky a ďalšie protižidovské akcie stáli štát asi 0,95 miliardy korún^[47]. Celkovo prvá vlna deportácií, ktorá sa skončila v októbri 1942, postihla asi 57 752 Židov žijúcich na území vojnového Slovenského štátu. Tieto osoby smerovali do najbrutálnejších nacistických táborov v Majdanku (Lublin) a Osvienčimu. Podľa správ A. Wetzlera z ôsmich slovenských transportov od 17. apríla do 11. júla 1942 z 3 695 mužov, ktorí prešli selekciou prežilo do 15. augusta len 360. Z transportu 634 mužov, ktorý prišiel 13. apríla, zostalo po 10 dňoch len 25 živých.^[51] Bezradná židovská komunita sa snažila zachrániť slovenských Židov pred deportáciami aj pomocou úplatkov vysokých úradníkov, ich činnosť však nebola efektívna. Väčšinu zostávajúcich Židov tvorili ľudia s prezidentskou alebo ministerskou výnimkou alebo ukrývajúce sa osoby. Asi o sedem mesiacov neskôr začala vláda opäť rokovať o odsune zvyšku Židov z krajiny. Zvyšní Židia boli opäť koncentrovaní v predtým používaných zberných táboroch. Deportácie zvyšných 16 000 – 18 000 Židov^[52] sa mali začať 1. apríla 1944. Niekoľko tisíc Židov sa však stále vyhýbalo deportáciám, jednak životom v ilegalite, jednak platnými výnimkami. Politická situácia sa v tej dobe začínala meniť, slovenská vláda zareagovala na početné intervencie Vatikánu, ako aj na množiace sa informácie medzi obyvateľstvom prinesené najmä slovenskými vojakmi vracajúcimi sa z východného frontu o tom, čo sa so Židmi za hranicami Slovenska skutočne deje. V tej istej dobe však bez prekážok povolila prechody transportov s tisíckami Židov z Maďarska.

Po vypuknutí SNP boli väzni zo židovského pracovného tábora v Novákoch 30. septembra oslobodení povstaleckými vojakmi posádky zo Zemianskych Kostoľan.^[53] Pracovný tábor v Oremovom Laze bol oslobodený partizánmi z brigády kpt. Jána Nálepku. No následne sa len vemi málo Židov pripojilo k formujúcim sa povstaleckým jednotkám. Snažili sa vrátiť domov, kde boli okamžite pochytaní nemeckými okupačnými orgánmi za pomoci Hlinkovej gardy. Napríklad Topoľčany sa stali prvým sídlom veliteľstva EK 14, ktoré po okupácii mesta začalo okamžite zatýkať Židov a odbojárov. Nemci po komplikáciách, ktoré robili niektorí slovenskí predstavitelia, nakoniec začali organizovať deportácie zo slovenského územia aj bez zvolenia miestnych orgánov. Koncom septembra 1944 navštívil Tisa veliteľ nemeckej bezpečnosti a SS Himmler, jeho nátlaku na odsun Židov a ďalších „protištátnych živlov“, ako boli zajatí povstalci, politickí väzni či Rómovia, sa prezident nijak neprotivil a slovenské úrady, už viac nacistom nekládli prekážky. Do marca 1945 bolo odsunutých 12 306 – 13 500 Židov, z ktorých asi 10 000 zahynulo.^[54] Celkovo zahynulo v nacistických koncentračných táboroch asi 68 000 – 71 000 Židov deportovaných z územia vojnového štátu a ďalších asi 30 000 zo slovenských území obsadených Maďarskom, čo predstavovalo asi 75 % ich pôvodného počtu.^[46]

V roku 1940 sa štatútom Rómov zaoberal zákon č. 127. V súlade s ďalšími nariadeniami z roku 1941 bolo Rómom zakázané kočovať, s čím súviselo aj odobratie koní a vozov, rovnako im bolo zakázané žiť na hlavných uliciach a boli pre nich vymedzené oblasti mimo obcí. Dochádzalo k násilnému vysťahovaniu a demolácii rómskych osád, ako aj fyzickým útokom na Rómov, na čom sa aktívne podieľala Hlinkova garda. Boli zriadené zvláštne pracovné útvary, kde boli Rómovia povinní ťažko manuálne pracovať v nevyhovujúcich podmienkach. Takéto útvary boli postupne zriaďované v rôznych častiach krajiny. Najznámejší tábor bol v Dubnici nad Váhom. K najbrutálnejším represáliám došlo po potlačení SNP, kedy bolo na rôznych miestach povraždených protipartizánskymi jednotkami celkovo asi 400 Rómov, napr. v Čiernom Balogu, Detve alebo Kremičke. Pri týchto zločinoch sa došlo k likvidácii celých komunít vrátane starcov a detí. Rómsky holokaust je tiež označovaný porraimos.^[55]

Rómovia žijúci v južnej časti dnešného Slovenska, boli vystavení represáliám zo strany maďarských okupačných orgánov. Viacero z nich bolo odtiaľto odvlečených do nemeckých koncentračných táborov.

Po rozpade Česko-Slovenska sa mimo hraníc štátu ocitli viaceré centrálne vzdelávacie a výskumné organizácie, ktoré bolo potrebné nahradiť. Rolu centrálnej vzdelávacej inštitúcie prevzala Univerzita Komenského premenovaná na Slovenskú univerzitu. Do najproduktívnejšieho veku sa dostala generácia slovenských vedcov, ktorí vyštudovali počas ČSR a ktorým odsun českých profesorov umožnil prístup na lukratívne pozície.

2. júla 1942 bola založená predchodkyňa dnešnej Slovenskej akadémie vied – Slovenská akadémia vied a umení (SAVU), ktorej protektorom sa stal prezident Jozef Tiso. SAVU bola aktívna najmä v oblasti humanitných vied. Na jej činnosť negatívne vplývali viaceré faktory ako nezačlenenie existujúcich vedeckých inštitúcií pod jej správu a neskôr vypuknutie SNP. Vedecké a kultúrne úlohy plnila aj Matica slovenská, ktorá vyvíjala aktívnu vedeckú činnosť v ôsmich odboroch. Na jej pôde vznikol spolok Slovenská národná knižnica a bola založená moderná tlačiareň Neografia. K negatívam jej pôsobenia v danom období patrí ďalšia nacionalizácia jej vedenia a postupné orientovanie sa na spoluprácu s radikálmi.^[56] Založené boli aj ďalšie vedecké inštitúcie ako Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov (6. mája 1939),^[57] Štátny archeologický ústav v Turčianskom Svätom Martine (1942), Štátny ústav pre ľudovú pieseň v Bratislave (1942), Slovenská galéria v Bratislave (1943), Štátna hvezdáreň na Skalnatom plese (1943), Nemecký vedecký ústav v Bratislave (1943)^[58], alebo Štátny geologický ústav (1940).

Počas existencie štátu bolo publikovaných približne 4 000 knižných titulov. Vydaná bola prvá moderná syntéza slovenských dejín Františka Hrušovského. Veľký rozmach zaznamenala poézia, keď svoje diela publikovali básnici ako Andrej Žarnov, Ján Kostra, Ján Mendík, Valentín Beniak, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší. Viacerí spisovatelia sa angažovali v politike. K zásadám národného socializmu sa Lomnickým manifestom z uvedených autorov prihlásili Beniak, Smrek a Žarnov, ďalej napr. Milo Urban ktorý bol šéfredaktorom Gardistu. Skupina známych spisovateľov (Beniak, Zúbek, Poničan, Chrobák, Dilong, Smrek, Kostra, Strmeň a i.) vydala memorandum proti Slovenskému národnému povstaniu.^[59]

Okrem jediného profesionálneho národného divadla v Bratislave (ktorého filiálku Východoslovenské národné divadlo v Košiciach v roku 1938 obsadilo Maďarsko) vznikli nové profesionálne divadlá v Nitre, Martine a Prešove. Každoročne boli udeľované štátne ceny, ktoré postupne dostali: Ivan Stodola za divadelné hry, Oľga Borodáčová za herecké výkony a Ján Blaho za reprodukčné spevácke umenie.^[60]

7. novembra 1939 vznikla slovenská filmová akciová spoločnosť Nástup, ktorá prevzala výrobu zvukového týždenníka Nástup ako významného nástroja propagandy. Spoločnosť okrem ďalších 30 filmov vytvorila aj prvý slovenský celovečerný dokumentárny film Od Tatier po Azovské more (1942), ktorý propagandisticky spracoval pôsobenie slovenskej armády v Sovietskom zväze.^[61]

17. decembra 1940 bol založený Ústav pre školský a osvetový film (Škofilm/Schulfilmdienst), z ktorého činnosti vychádzala aj povojnová populárno-vedecká filmová tvorba. V rámci ústavu pôsobil aj Viktor Kubal, ktorý v ňom vytvoril prvé slovenské animované filmy.^[61]

K 1. januáru 1940 boli zavedené župy (údaje k 1.1.1940):

• Bratislavská (3 667 km², 455 728 obyvateľov)
  • 6 okresov: Bratislava, Malacky, Modra, Senica, Skalica, Trnava
• Nitrianska (3 546 km², 335 343 obyvateľov)
  • 5 okresov: Hlohovec, Nitra, Prievidza, Topoľčany, Zlaté Moravce
• Trenčianska (5 592 km², 516 698 obyvateľov)
  • 12 okresov: Bánovce nad Bebravou, Čadca, Ilava, Kysucké Nové Mesto, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Považská Bystrica, Púchov, Trenčín, Veľká Bytča, Žilina
• Podtatranská (sídlo Ružomberok, 9 222 km², 463 286 obyvateľov)
  • 13 okresov: Dolný Kubín, Gelnica, Kežmarok, Levoča, Liptovský Svätý Mikuláš, Námestovo, Poprad, Ružomberok, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa, Trstená, Turčiansky Svätý Martin
• Šarišsko-zemplínska (sídlo Prešov, 7 390 km², 440 372 obyvateľov)
  • 10 okresov: Bardejov, Giraltovce, Humenné, Medzilaborce, Michalovce, Prešov, Sabinov, Stropkov, Trebišov, Vranov nad Topľou
• Pohronská (sídlo Banská Bystrica, 8 587 km², 443 626 obyvateľov)
  • 12 okresov: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno nad Hronom, Dobšiná, Hnúšťa, Kremnica, Krupina, Lovinobaňa, Modrý Kameň, Nová Baňa, Revúca, Zvolen

Územným vymedzením nadväzovali na župy z rokov 1923 – 1928.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie

Prvá Slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Vojnová situácia sa zhoršovala a osud Nemeckej ríše a jeho spojencov bol spečatený. Preto sa časť obyvateľstva začala odvracať od stále lojálneho režimu Slovenskej republiky a hľadala možnosti prechodu na druhú stranu. Najmä na strednom Slovensku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. 12. augusta bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium – stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie. Už na jeseň roku 1944 sa na východných a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky rozpútali boje medzi nemeckými jednotkami a postupujúcou Červenou armádou.

Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a Prvý česko-slovenský armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom). Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Na poškodenie dopravnej infraštruktúry mali vplyv aj akcie partizánov, ale za dôkladné rozvrátenie dopravnej, hlavne železničnej infraštruktúry niesli zodpovednosť predovšetkým nemecké sily. Podľa niektorých názorov bola dokonca železničná doprava na Slovensku poškodená oveľa viac ako v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku alebo bývalom Protektoráte.^[62] Poškodené boli všetky dopravné tepny; pojazdných bolo iba 900 osobných automobilov v celej republike (predtým 8 000); prejazdná len asi polovica železničnej siete; funkčné necelé 4 % rušňov; nepoužiteľných bolo 1 500 mostov; celkovo výrobná kapacita priemyslu v porovnaní s rokom 1943 bola iba 45 %.^[63]

Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami. Škody na miestach, kde postup sovietskych vojsk ustrnul, boli v dôsledku ťažkých bojov veľké. Ukázalo sa tiež, že správy o brutalite postupujúcej armády vydávané štátnou propagandou, boli prehnané. Pravdou však je, že jednotky, ktoré oslobodzovali krajinu, sa v niektorých prípadoch k obyvateľstvu chovali hrubo (známe sú krádeže, či znásilnenia žien). Vo väčšine prípadov takto konali príslušníci tylových jednotiek. Stalin sa za tieto neprístojnosti neformálne Benešovi ospravedlnil pri jednom zo stretnutí.^[64]

Ťažké boje na Slovensku prebiehali koncom vojny v dvoch oblastiach, bolo to jednak na juhu v oblasti Šiah, Levíc a Štúrova, ktoré boli obsadené sovietskymi jednotkami v polovici decembra 1944, no neskôr počas bitky o Budapešť boli Sovieti z oblasti vytlačení silnými protiútokmi. Oblasť bola postupne oslobodená do konca marca. Ďalšie ťažké boje sa odohrali na Liptove, kde prebiehala bitka o Liptovský Mikuláš, ktorá trvala od konca februára. 3. marca 1945 sa Červenej armáde a Prvému česko-slovenskému armádnemu zboru podarilo po prvýkrát získať mesto, no nie nadlho, pretože nemecké vojská ho protiútokmi nanovo obsadili 11. marca. Definitívny koniec znamenal až ústup nemeckých jednotiek z oblasti, ktorý nastal až 4. apríla 1945, kedy sa mesto, ktoré bolo počas týchto bojov takmer celkom zničené, dostalo definitívne pod kontrolu sovietskych a česko-slovenských vojsk.

Koncom marca a začiatkom apríla odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 občanov, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Okrem slovenskej vlády a prezidenta, či osôb, ktoré boli považované za kolaborantov, to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života, napr. správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, básnik Andrej Žarnov, historik František Hrušovský, literárny kritik Stanislav Mečiar, spisovatelia Mikuláš Šprinc, Konštantín Čulen, Rudolf Dilong, Milo Urban, Gorazd Zvonický, rektor Slovenskej vysokej školy technickej Anton Bugan a ďalší.^[64]

V marci 1945 prekonávajúc nemecký odpor postupne sovietske vojská oslobodili Banskú Štiavnicu, Zvolen. 25. marca Banskú Bystricu, Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli hlavné mesto krajiny – Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného česko-slovenského štátu. Slovenské úrady začiatkom roka 1945 zo štátnych skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok.^[65] 3. mája sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy. O popularite režimu a celkovom názore väčšiny obyvateľstva na zdiskreditovaný režim svedčí aj fakt, že zo strany slovenského obyvateľstva nebol Červenej armáde kladený žiadny ozbrojený odpor. Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenskej republiky z hľadiska medzinárodného práva.

Tienistou stranou oslobodzovania Slovenska boli deportácie občanov krajiny do ZSSR. Ešte v priebehu roka 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli sovietske orgány za tichého súhlasu česko-slovenskej vlády 7 422^[66] občanov Česko-Slovenska a umiestnili ich hlavne do pracovných táborov najmä v Donbase a na Kaukaze. Zámienkou na ich zatknutie bol často výkon práce, alebo výsluch.

Podľa teórie právnej kontinuity Edvarda Beneša, prezidenta prvej ČSR v exile, bol právne neexistujúcim, keďže Francúzsky národný výbor a Sovietsky zväz uznali Mníchovskú zmluvu za nulitnú. Odmietavo sa k vzniku Slovenského štátu stavalo aj exilové hnutie okolo veľvyslanca Štefana Osuského (vyslanecká teória) a domáci odboj, ktorého hlavné prúdy sa Vianočnou dohodou (25. december 1943) uzniesli na utvorení ilegálnej Slovenskej národnej rady (1. september 1944) a ktoré viedli Slovenské národné povstanie. Po skončení vojny niektorí predstavitelia a časť sympatizantov samostatného Slovenska opustila územie obnovenej ČSR a istý čas pôsobila najmä v Taliansku, kde vyvíjala informačnú činnosť za samostatnosť Slovenska (Rádio Barcelona) a bývalý minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský formuloval koncepciu právnej kontinuity Slovenskej republiky. Neskôr sa tento ľudácky exil presunul najmä do Argentíny.

Súčasná Slovenská republika (napriek zhodnému názvu) nie je jeho právnym ani ideologickým nástupcom.

1. ↑ Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonómii Slovenskej krajiny v § 9 ods. 1 uvádza: „Vo všetkých veciach v § 4 tohto zákona neuvedených zákonodarnú moc pre územie Slovenskej krajiny vykonáva Snem Slovenskej krajiny“,^[10] pričom v § 4 ods. ods. 1 sa uvádzalo, že „Národné shromaždenie vykonáva zákonodarnú moc pre celé územie Česko-Slovenskej republiky vo veciach: 1. ústavnej listiny, jej čiastok, ako aj v otázkach upravujúcich činnosť spoločných zákonodarných, vládnych a výkonných orgánov; 2. vzťahov Česko-Slovenskej republiky k cudzine, vypovedania vojny a uzavretia mieru, obchodnej a tarifnej politiky, vývozu a dovozu; 3. národnej obrany; 4. štátneho občianstva, vysťahovalectva, prisťahovalectva, cestovných pasov; 5. meny, mier a váh, veci patentov, ochrany vzorkov a ochranných známok, vymerovania a mapovania; 6. colných; 7. dopravy; 8. pošty, telekomunikácií, poštovnej sporiteľnej a šekovej služby; 9. spoločného rozpočtu, spoločnej uzávierky, štátneho dlhu a schvaľovania pôžičiek pre spoločné potreby štátu a ich použitia; 10. daní, dávok a poplatkov, nakoľko tieto podľa § 18 tohto zákona slúžia na krytie výdavkov spoločných vecí, zásad nepriamych daní vôbec; 11. monopolov, spoločných štátnych podnikov, ústavov a zariadení. Výnimku tvoria štátne lesy a majetky, banské a hutnické podniky, kúpele, ktorých vlastníctvo a správa prechádza na tú krajinu, na území ktorej sa nachádzajú; 12. právnej úpravy otázok hospodárskych a finančných, ktoré sú potrebné k zabezpečeniu rovnakých súťažných podmienok podnikania.“^[11]

• Baka, Igor (2010), Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940, Bratislava: Vojenský historický ústav, ISBN 978-80-969375-9-2 
• Ďurkovská, Mária (2010), „Kultúra ako jedna z dimenzií spoločenského života v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945“, in Sokolovič, Peter, Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IX, Bratislava: Ústav pamäti národaobmedyo, ISBN 978-80-89335-37-4, http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/zbornik-zivot-v-SR-1939-45.pdf 
• Hudek, Adam (2011), „Vznik a vývoj Slovenskej akadémie vied a umení v rokoch 1942-1945“, Forum historiae: odborný internetový časopis pre históriu a príbuzné spoločenské vedy, ISBN 978-80-969375-9-2, http://forumhistoriae.sk/documents/10180/12610/hudek.pdf 
• Lacko, Martin (2008), Slovenská republika 1939-1945, Bratislava: Perfekt, ISBN 978-80-8046-408-0 
• Mičko, Peter; Chladná, Zuzana (2006), „Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1944-1945“, in Šmigeľ, Michal; Mičko, Peter; Syrný, Marek, Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IX., Banská Bystrica: Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela,, ISBN 80-8083-341-9 
• Sabol, Miroslav (2010), „Až na dno blahobytu (Hojnosť alebo chudoba slovenských rodín v Slovenskej republike 1939 – 1945)“, in Sokolovič, Peter, Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IX, Bratislava: Ústav pamäti národa, ISBN 978-80-89335-37-4, http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/zbornik-zivot-v-SR-1939-45.pdf 

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Slovenská republika (1939 – 1945)
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slovenská republika (1939 – 1945)

• Niekoľko úradných dokumentov vydaných v období 1939 – 1945
• Územie a obyvatelstvo Slovenskej republiky a prehľad obcí a okresov odstúpenych Nemecku, Maďarsku a Poľsku. Bratislava: Štátny štatistický úrad, 1939. 92 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB

Česko-Slovensko (dobové písanie v rokoch 1918 – 1938, v ČSNV a Dočasnom štátnom zriadení a v rokoch 1945 – 1990: Československo)
	Pred 1918	1918 – 1938	1938 – 1939	1939 – 1945	1945 – 1948	1948 – 1960	1960 – 1990	1990 – 1991	1991 – 1992	1993
Čechy Morava časť Sliezska	súčasť Predlitavska	Československá republikaa ČSR	Ríšska župa Sudetyb (súčasť Nemecka)		Československá republikae ČSR	Československá republikaf ČSR	Československá socialistická republikag ČSSR	Česko-slovenská federatívna republika resp. Česká a Slovenská Federatívna Republika ČSFR		Česká republika ČR
			Česko-Slovenská republikac Č-SR	Protektorát Čechy a Morava
Slovensko	súčasť Uhorska (Zalitavska)			Slovenská republika 1939 – 1945						Slovenská republika SR
				súčasť Maďarskad
Podkarpatská Rus					Zakarpatská oblasťh (súčasť Sovietskeho zväzu)				Zakarpatská oblasťi (súčasť Ukrajiny)
	Rakúsko-Uhorsko			ČSNV v Paríži a Londýne (1939 – 1940), Dočasné štátne zriadenie v Londýne (1940 – 1945)
a V historiografii známa ako prvá republika. Štátne hranice vytýčené saintgermainskou a trianonskou mierovou zmluvou, štátne usporiadanie definované Ústavou z 29. februára 1920. b Územie anektované Nemeckom na základe Mníchovskej dohody z 29. – 30. septembra 1938. c V historiografii známa ako druhá republika. Slovensko a Podkarpatská Rus získali autonómne postavenie ústavnými zákonmi z 22. októbra 1938. Slovensko malo de facto autonómne postavenie už od 6. októbra 1938 (Žilinská dohoda). d Južná časť Slovenska bola anektovaná Maďarskom a Nemeckom na základe prvej viedenskej arbitráže, Podkarpatská Rus bola anektovaná vojensky na základe dohody medzi Maďarskom a nacistickým Nemeckom. e V historiografii známa ako tretia republika. Išlo o režim obmedzenej demokracie so značným zahraničným vplyvom Sovietskeho zväzu.					f Po februárovom prevrate 25. februára 1948 bol nastolený komunistický totalitný režim. Obdobie rokov 1948 – 1953 sa v historiografii označuje ako zakladateľské obdobie komunistického režimu, v rokoch 1953 – 1957 došlo (po smrti J. V. Stalina a vzápätí aj K. Gottwalda) k prvej kríze komunistického režimu, po ktorej upevnil svoju mocenskú pozíciu A. Novotný. V júli 1960 bolo celoštátnou konferenciou KSČ konštatované „víťazstvo socializmu“ v ČSR. g Začiatkom 60. rokov nastúpilo reformné hnutie (medzníkom rok 1963), ktoré vyvrcholilo v roku 1968 pokusom o reformu, najmä o čiastočnou demokratizáciou režimu (pražská jar), čo bolo zvrátené inváziou vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Nastáva obdobie tzv. normalizácie (do roku 1989) a vojenskej okupácie Sovietskym zväzom (do roku 1991). Od roku 1969 bola ČSSR formálne federáciou pozostávajúcou z Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Dôsledkom Nežnej revolúcie v novembri až decembri 1989 došlo k pádu komunistického režimu. h Oblast Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR), republiky Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). i Oblast Ukrajiny.