Bitka o Stalingrad

Bitka o Stalingrad
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu
Útok sovietskej pechoty v ruinách mesta február 1943
Dátum 21. august 1942 – 2. február 1943 Miesto Stalingrad, južná časť ZSSR, oblasť stredného toku Donu a Volgy Výsledok Víťazstvo ZSSR: odrazenie nemeckej letnej ofenzívy likvidácia 6. armády a ťažké straty vojsk Osi
Protivníci
Sovietsky zväz	Nemecko Taliansko Rumunsko Maďarsko Chorvátsko
Velitelia
G. K. Žukov A. M. Vasilevskij N. N. Voronov (koordinátori Stavky) S. K. Timošenko (Juhozápadný front) K. K. Rokossovskij (Donský front) A. I. Jeriomenko (Stalingradský front) V. I. Čujkov (62. armáda) R. J. Malinovskij (2. gardová armáda)	M. von Weichs (Skupina armád B) E. von Manstein (Skupina armád Don) F. Paulus (6. armáda) H. Hoth (4. tanková armáda) W. von Richthofen (4. letecká armáda) P. Dumitrescu (3. rumunská armáda) C. Constantinescu (4. rumunská armáda) I. Gariboldi (8. talianska armáda) G. Jany (2. maďarská armáda)
Sila
Stalingradský front Juhozápadný front Donský front Na začiatku: 187 000 mužov 2 200 diel 400 tankov 300 lietadiel Počas sovietskej ofenzívy: 1 103 000 mužov 15 501 diel 1 463 tankov 1 115 lietadiel	Skupina armád B neskôr Skupina armád Don: Na začiatku: 270 000 mužov 3 000 diel 500 tankov 600 lietadiel Počas sovietskej ofenzívy: 1 011 000 mužov 10 250 diel 675 tankov 732 lietadiel
Straty
Spolu okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených. Obranná fáza bitky: (17. júl – 18. november) 323 856 mŕtvych alebo zajatých 319 986 ranených najmenej 40 500 mŕtvych civilistov Útočná fáza bitky: (19. november – 2. február) 154 885 mŕtvych a nezvestných 330 892 ranených[1]	1 050 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých
Zoznam bitiek 2. svetovej vojny
Historický portál  Ruský portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Bitka o Stalingrad (iné názvy: stalingradská bitka, bitka pri Stalingrade) bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti Sovietskeho zväzu, v ktorom bojovali vojská Osi, predovšetkým nacistického Nemecka, Rumunska, Maďarska a Talianska, proti sovietskym silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od 21. augusta 1942, keď sa začal útok na mesto, do 2. februára 1943, keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste Stalingrad (dnes Volgograd). Dobytie Stalingradu malo byť jedným z čiastkových cieľov pre postup nemeckej ofenzívnej kampane južným smerom na Kaukaz. Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronte^[2] a celej druhej svetovej vojny. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2 000 tankov, do 25 000 delostreleckých zbraní a 2 300 lietadiel^[3]. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300 000 mužov.

Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi Donom a Volgou, pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. Skupina armád A sa pokúsila preraziť na Kaukaz a Skupina armád B mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora. V oblasti mesta Stalingrad (dnes Volgograd) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo pre Nemcov nečakanú protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom protiofenzívy bola strata asi 1 050 000^[4] vojakov Osi (600 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých^[5]). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených^[1]) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.

V novembri a decembri 1941 sovietske vojská zastavili nemecký útok na Moskvu ale aj na ďalších úsekoch frontu pri Leningrade a hlavne pri Rostove nad Donom a následne protiofenzívou prinútili Wehrmacht po prvýkrát prejsť do obrany. Na jar 1942 sa však Hitlerove armády z ťažkých bojov vzchopili skôr ako ich nepriateľ a uštedrili sovietskym jednotkám, oslabeným ofenzívnou činnosťou pozdĺž celého frontu ťažké straty. Nemecké velenie upustilo od plánu útočiť na Moskvu, okolo ktorej sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu naďalej sústredilo početné sovietske vojsko, ale dospelo k rozhodnutiu vyradiť ZSSR postupne. Hitler tiež musel zobrať do úvahy i fakt, že nacistické Nemecko nebolo hospodársky pripravené viesť rozsiahly a dlhodobý konflikt akým bola vojna na východnom fronte. Veľmi výrazný bol hlavne nedostatok ropných látok, predovšetkým pohonných hmôt, ktoré sa z nich vyrábali. Útokom na južnú oblasť ZSSR, bolo možné jednak získať nové zásoby potrebnej ropy a naopak pripraviť o ne nepriateľa. Plán nasledujúceho ťaženia pôvodne spracovaného F. Halderom, Hitler upravil a vydal 5. apríla 1942 v smernici č. 41^[6]. Cieľom nemeckej ofenzívy mali byť oblasti okolo rieky Volgy, úrodné oblasti medzi Doncom a Kubáňom (jednej z posledných ktoré držali Sovietske sily) ale hlavne strategicky dôležité ropné oblasti v Predkaukazsku a na Kaukaze. Prienikom ku Kaspickému moru a odrezaním tejto oblasti mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj spojeneckých dodávok z Iránu.

Sovietsky Hlavný štáb najvyššieho velenia však neodhadol tieto zámery nepriateľa a na strednom úseku frontu sa naďalej pripravoval na obranu Moskvy. Pred Moskvou vyzerala situácia na jar 1942 naďalej dramaticky, pretože Nemci držali oblasť Rževského výbežku medzi Rževom a Viazmou západne od Moskvy. Na južnom úseku frontu aj na severe však plánovalo na jar uskutočniť rad útočných operácii. Na severe sa v marci 1942 začali krvavé boje v oblasti Volchova, kde sa pokúšala preraziť Vlasovova 2. úderná armáda. Na Ukrajine sa naproti tomu sovietske velenie 12. mája pokúsilo o ofenzívu pri Charkove. Práve boje na juhu, mali na neskoršie dianie v Stalingrade najväčší dopad.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá bitka o Charkov

Úporné boje sa odohrávali na celom fronte južne od mesta Oriol. Na Ukrajine bojujúce vojská Juhozápadného frontu pod velením maršala Timošenka a Južného frontu generála Malinovského postupovali na Charkov v dvoch prúdoch: južným smerom z oblasti Iziumu a Barvenkova a severným smerom z oblasti Volčanska, pričom vošli priamo do nemeckej pasce. Nemci v priebehu piatich dní podnikli sériu protiútokov a veľkú časť sovietskych vojsk obkľúčili. Z obkľúčenia sa zachránilo iba 27 000 sovietskych vojakov, 250 000 ich zahynulo alebo bolo zajatých^[7]. Zvyšok sovietskych jednotiek sa začal pred postupujúcimi Nemcami chvatne sťahovať.

Bližšie informácie v článkoch: Bitka o Sevastopoľ (1942) a Kerčsko-feodosijská operácia

Na konci roka 1941 Nemci prenikli na Krym a odrezali v prístave Sevastopoľ sovietsku Prímorskú armádu. Útok na opevnenie tohto mesta bol poverený viesť Erich von Manstein. Prvé útoky vojsk Osi sa obrancom darilo odrážať. V máji 1942 stroskotala kvôli neschopnosti miestnych veliteľov Kozlova a Mechlisa sovietska obojživelná operácia vo východnej časti Krymu na polostrove Kerč, Červená armáda prišla o ďalších 176 000 vojakov. Nemecké a rumunské vojská si následne uvoľnili ruky aby mohli odrezať prístav od pomoci z mora, tým že získali kontrolu nad prístupovými cestami a severnou časťou prístavu. Sovietska obrana opierajúca sa o pomoc námorného delostrelectva a silných opevnení začala javiť známky vyčerpania. K ťažkým podmienkam letnej bitky sa pridal okrem zúrivých bojov i zápach množstva nepochovaných mŕtvol, ktorý prinútil mnohých siahnuť po plynových maskách. Nemci napokon s pomocou ťažkého obliehacieho delostrelectva a intenzívneho bombardovania dobyli mesto 1. júla 1942, po celkovo 250 dňoch obliehania. V troskách Sevastopoľa zahynulo alebo padlo do zajatia 156 880 sovietskych vojakov. Väčšina z pôvodne Prímorskej armády bola zničená. Zvyšky sovietskych vojsk sa ešte 2 týždne zúfalo bránili na myse Chersones. Likvidácia sovietskych vojsk uvoľnila nemeckú 11. a rumunskú 3. a 4. armádu a zároveň zažehnala hrozbu, ktorú predstavoval červenou armádou držaný Sevastopoľ v nemeckom tyle.

Pád Sevastopoľa bol prakticky začiatkom nemeckej letnej ofenzívy. Spolu s nemeckými jednotkami postupovali taktiež vojská jeho spojencov: Rumunska, Maďarska, Talianska a aj menšie jednotky Slovenska a Chorvátska. Bojová hodnota týchto jednotiek však bola sporná a ako sa neskôr ukázalo nebola rovnocenná nemeckým, ale ani sovietskym vojskám. Nemci mohli v južnom smere sústrediť 2., 6., 11. a 17. poľnú armádu, 1. a 4. tankovú armádu, 2. maďarskú a taliansku 8. armádu. Neskôr, po páde Sevastopoľa, k nim pribudla 3. a 4. rumunská armáda. Navyše 6. armáda bola najsilnejšia nemecká armáda, akú kedy na východnom fronte nasadili. Skladala sa z 5 zborov, z ktorých jeden bol tankový. Celkovo mala 14 a neskôr až 20 divízií. Tieto vojská viedli bojové operácie proti Brjanskému a Juhozápadnému frontu obidvom ťažko poznačeným predošlými neúspešnými bojmi.

4. júla sa nemecké jednotky zmocnili mosta cez Don pri Voroneži a 6. júla 1942^[8] (podľa iných 7. júla^[9]) vojská 2. maďarskej a nemeckej 4. tankovej armády prenikli do západnej časti mesta, kde sa rozpútali vyše týždňa trvajúce pouličné boje so sovietskou 40. armádou.

17. júla padol rúk do nemeckej 17. a 1. tankovej armády^[8] Vorošilovgrad (dnes Luhansk), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti Donbasu. Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na Rostov nad Donom. Červená armáda mesto nebránila dostatočnými silami a tak bolo do rána 25. júla 1942^[10] v nemeckých rukách. Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali 25. júla aj vojaci slovenskej Rýchlej divízie, ktorým sa ako prvým spomedzi vojsk Osi, podarilo pri ofenzíve prekročiť Don^[11]. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca, hlavne po tom čo prenikli na verejnosť informácie o zlyhaní a neposlušnosti sovietskych dôstojníkov, ktorí mesto bránili. Ústupom z oblasti sa však pred obkľúčením zachránilo množstvo živej sily a techniky. Pre Hitlera mal Rostov veľký význam, táto významná križovatka ležiaca v najvýchodnejšom cípe Azovského mora bola vstupnou bránou k rieke Kubáň a na Kaukaz. Postup Nemcov do tejto oblasti, znamenal tiež prerušenie železničného spojenia Stalingrad – Moskva, čo znamenalo, že Sovieti museli doplnky zo severu posielať do tejto oblasti cez Strednú Áziu^[12].

23. júla vydal Hitler smernicu č. 49, ktorou sa vzdal plánu postupného dobývania juhu ZSSR počínajúc Stalingradom, definovaného v predošlej smernici č. 41. Zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch: na Kaukaz aj na Stalingrad. Od tohto zámeru ho nedokázali odhovoriť ani vlastní generáli, ktorí upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase. 13. júla bolo velenie Skupiny armád Juh rozdelené na Skupinu armád A, pod vedením Wilhelma Lista a veliteľstvo Skupiny armád B, pod vedením Maximiliana von Weichsa. Skupina armád A mala postupovať smerom na Kaukaz, zatiaľ čo úlohou Skupiny armád B, malo byť prekročenie Volgy a prípadné dosiahnutie Kaspického mora.

12. júla sovietske velenie vytvorilo nový Stalingradský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom. Velením obranných operácií pred Stalingradom bol poverený generál A.I. Jeriomenko a V.N. Gordov. Vrchným veliteľom celého južného bojiska bol Semion Timošenko, na oblasť bojov zvlášť dohliadal náčelník generálneho štábu Georgij Žukov.

Stalingrad sa stal cieľom 4. tankovej armády generálplukovníka Hermanna Hotha a 6. armády pod velením generála Friedricha Paulusa podporovanej XIV. tankovým zborom generála von Wietersheima. Pre oblasť Stalingradu mal najväčší význam postup Nemcov od Donca k Donu a ďalej k rieke Volge. Keďže sa pevnina za Rostovom smerom na juhovýchod rozširuje, boli Nemci na rozšírenom fronte schopní rýchlo postupovať na juh a západ. Pri postupe však XIV. tankovému zboru došli v oblasti Millerova pohonné hmoty a nemecký postup tak stratil dynamiku. Timošenko tento fakt rýchlo využil a vo veľkom oblúku rieky Don západne od Stalingradu vybudoval hlbšie členenú obranu^[13]. Medzi 17. a 22. júlom viedli 62. a 64. armáda ústupové boje na riekach Čir a Cimla. 22. júla nasadili vojská osi v smere útoku na Stalingrad 18 divízií o sile asi 250 000 mužov, s podporou asi 740 tankov, 1200 lietadiel, 7500 delostreleckých zbraní. Sovietske vojská čeliace týmto silám tvorilo 16 divízií o sile 187 000 mužov, podporovalo ich 360 tankov, 337 lietadiel a 7900 delostreleckých zbraní^[14]. Od konca júla sa o ohyb rieky Don, cez ktorú sa k Stalingradu prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej 62. armáde generálporučíka Lopatina a 64. armáde generála Čujkova začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej 1. a 4. tankovej armády, ktoré mali dovedna len okolo 240 tankov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli Kalač^[8] ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili Nižne Čirskú a 3. augusta obsadili Koteľnikovo, čím bezprostredné ohrozili Stalingrad. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov 18. augusta. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť^[15]. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil generál Italo Gariboldi^[14].

7. až 9. augusta sa vojskám nemeckej 6. armády podarilo vytlačiť jednotky 62. armády na ľavý breh Dona a obkľúčiť 4 jej divízie pri Kalači, kde viedli obranné boje až do 14. augusta, keď sa im podarilo prebiť k hlavným silám armády^[14]. Do začiatku augusta sa Stalingradský front roztiahol do šírky vyše 800 km a prestával byť schopný koordinovať svoju činnosť. Sovietske velenie preto rozhodlo 13. augusta Stalingradský front rozdeliť na dva nové samostatné fronty. Nový Stalingradský front pod vedením generálporučíka Gordova, ktorý tvoril najmä bývalé prvé krídlo svojho predchodcu sa skladal z 63., 21., 62. a 4. tankovej armády a 28. tankového zboru. Juhovýchodný front tvoriaci bývalé ľavé krídlo Stalingradského frontu tvorila 64., 57. a 51. armáda a 13. tankový zbor. Frontu velil generálplukovník Jeriomenko. Pre lepšiu koordináciu bojových operácií sovietske hlavné velenie vyslalo 12. augusta na front do oblasti Stalingradu náčelníka generálneho štábu generálplukovníka A. M. Vasilevského a 29. augusta i zástupcu vrchného veliteľa G.K. Žukova.

Na Kaukaze postupovali Nemci rýchlejšie. 11. augusta sa boje rozšírili na západ od naftového mesta Majkop a ku Krasnodaru; prenikali tiež horami na ceste k čiernomorskému pobrežiu. Vo svojom južnom výpade sa 21. augusta 1942 dostali až po kúpeľné mestá Piatigorsk, Jessentuki a Kislovodsk na úpätí kaukazských hôr. Čoskoro po tom, 25. augusta 1942, vztýčili vlajku s hákovým krížom na vrchole Elbrus. Juhovýchodným smerom sa prebíjali k naftovým poliam pri mestách Groznyj a Baku, ktoré mali pre Sovietsky zväz životne dôležitý význam. 7. septembra padol do nemeckých rúk Novorossijsk a front sa posunul až za Nalčik a Alagir.

Obyvatelia kaukazských republík sa k prichádzajúcim nemeckým vojskám nezachovali jednotne. Zatiaľ čo sa v horách Čečenska postavilo mnoho rodov na stranu Nemcov a otvorene im pomáhalo, v susednom Severnom Osetsku sa do boja proti okupantom zapojili aj spontánne vznikajúce jednotky kozákov a partizánov, ktoré nemalou mierou prispeli k udržaniu Vladikavkazu – hlavného mesta oblasti. Čečenov neskôr za údajnú spoluprácu s Nemcami Stalin kruto potrestal a presídlil prakticky celý národ na Sibír.

Pokračujúce neúspechy nemeckých vojsk na Kaukaze mali viacero príčin a pomerne veľký dosah na dianie v Stalingrade. Prvou príčinou nemeckého neúspechu bol silnejúci odpor sovietskeho Transkaukazského frontu, ktorý zahatal nemeckým jednotkám cestu cez horské priesmyky a doliny, čím zabránil Nemcom dosiahnuť ich cieľovú líniu Batumi – Baku. Druhou príčinou nemeckých neúspechov boli Hitlerove rozporuplné rozkazy a nerozhodnosť, ktoré zapríčinili vyčerpanie zásob paliva 4. tankovej armády, pri zbytočných presunoch po juhoruských stepiach medzi Kaukazom a Stalingradom. Keď nakoniec Nemci dorazili k Volge a začali obkľučovať Stalingrad, nemali už dosť síl na to, aby prekročili Volgu a obrancov v meste odrezali od pomoci z vonka^[16]. Chybou bola aj Hitlerova snaha dobyť Stalingrad z propagandistických a ideologických dôvodov za každú cenu, aj keď sa neskôr vyjadroval, že preňho bol Stalingrad mesto ako ktorékoľvek iné. Tvrdé pouličné boje, ktoré sa čoskoro rozhoreli neboli na jeho dobytie nevyhnutne potrebné, ak by sa ho Hitler rozhodol obkľúčiť útokom cez Volgu južne a severne od mesta.

Zväzu sovietskych socialistických republík hrozilo nebezpečenstvo, že stratí svoje hlavné ložiská ropy ako aj možnosť získavať pomoc od Spojencov cez Irán, pričom by boli navyše jeho vojská v oblasti roztrhnuté. Medzi civilným obyvateľstvom aj vojakmi vládlo veľké znepokojenie, mnohí sa pýtali, dokedy ešte môže armáda ustupovať. Sám Stalin vydal 28. júla 1942 rozkaz č. 227, v ktorom sa okrem iného hovorilo „... je čas prestať ustupovať. Ani krok späť!“^[17]. Tento rozkaz, ktorý nasledoval po neúspechoch Červenej armády pri Rostove, mal za následok vytvorenie trestných oddielov známych ako „štrafbaty“, z vojakov a poddôstojníkov, ktorí sa previnili alebo boli obvinení zo zbabelosti alebo nespoľahlivosti a uzáverových jednotiek NKVD, ktoré mali strieľať každého, kto uteká z boja či ustupuje bez rozkazu. 22. augusta bol takto v oblasti Stalingradu vytvorený prvý trestný oddiel. O plnení rozkazu svedčí aj fakt, že do konca leta bolo na fronte zastrelených za zbabelosť alebo nespoľahlivosť 13 500 vojakov^[18].

9. októbra 1942 sa Červená armáda dočkala dlho očakávanej reformy, vo forme „nedeliteľnej veliteľskej právomoci“, ktorá zrušila funkciu politických komisárov v armáde. Tak bola odstránená prekonaná dvojitá veliteľská právomoc, komisári sa stali „zástupcami veliteľa pre politické otázky“. Bol to taktiež dôstojnícky post, ale spravidla nižšej hodnosti a predovšetkým mal na starosti politickú výchovu, propagandu, sociálnu starostlivosť a podobne. Dôležitou novinkou bolo, že nemohol zasahovať do rozhodnutí veliteľa a najmenej zo všetkého do jeho rozhodnutí operačného rázu^[19].

Po dvoch týždňoch postupu na Kaukaz bola nemecká 4. tanková armáda znova presmerovaná na Stalingrad, pričom mala postupovať pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova. 9. augusta však Hotha 160 km pred mestom zastavil nedostatok zásob a silnejúci odpor sovietskej 57. armády^[20].

15. až 17. augusta 1942 začali postupovať na Stalingrad na širokom fronte jednotky nemeckej 4. tankovej a 6. armády.

23. augusta 1942 sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez Don a severne od Stalingradu v oblasti Paňšino – Verťačij – Peskovatka prenikol pozíciami sovietskej 4. tankovej a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín Latoškina, Akatovka a Rynok predmestia Stalingradu, len 2 – 3 km od traktorového závodu. Na oslabenom úseku pri Gumrackom letisku, kadiaľ postupovala nemecká 16. tanková divízia, boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne 1077. protilietadlový delostrelecký pluk, ktorý bol zložený z 2/3 z mladých žien dobrovoľníčiek továrne Červené barikády. Na pomoc im prišiel aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a časti 10. streleckej divízie NKVD. Protilietadlový pluk, ktorého 85 mm protilietadlový kanón M1939 (52-K) mohol viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty^[21]. Obsluhy jednotlivých batérií však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh Volgy a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle. Počas bojov pred Stalingradom v boji zahynul potomok španielskych komunistických emigrantov Rubén Ruiz Ibárruri.

23. augusta 1942 sa okolo 16. hodiny začal silný nálet na Stalingrad, ktorý pokračoval až do polnoci. Celkovo sa náletov zúčastnilo asi 600 lietadiel, prišlo pri tom o život najmenej 40 000 civilistov^[22]. Po nálete sa z rozbombardovaných rezervoároch na brehoch Volgy rozliala horiaca nafta aj po rieke. Jednou z príčin vysokého počtu civilných obetí bol Stalinov rozkaz, ktorý zakazoval rozsiahlu evakuáciu obyvateľstva z mesta, vo viere, že ich prítomnosť zvýši odhodlanie bojovať, najmä v jednotkách miestnej domobrany.

24. augusta zaútočili nemecké útočné skupiny na severnú priemyselnú zónu mesta ale boli neúspešné. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad priamym útokom. Pred útokom na samotné mesto protestovali proti jeho rozkazu viacerí dôstojníci. Hitler 10. septembra odvolal veliteľa Skupiny armád A na Kaukaze Lista a tieto vojská až do 21. novembra riadil sám. Paulus a veliteľ Skupiny armád B von Weichs už v septembri poukazovali na roztiahnuté ľavé krídlo svojich vojsk, na ich námietky však Hitler reagoval iba prísľubmi a vierou v skorú porážku nepriateľa^[23]. Aj Franz Halder upozorňoval na vážnosť oslabenia ľavého krídla^[2] a nutnosť zastaviť ofenzívu, ktorá zbytočne oslabuje vojská, ale 24. septembra bol odvolaný. Na jeho miesto nastúpil generál Kurt Zeitzler.

Zatiaľ čo Hitler odvolával schopných veliteľov a riadil operácie čiastočne sám, Stalin v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na bojisku vymenoval 27. augusta 1942 za zástupcu vrchného veliteľa ozbrojených síl zvlášť zodpovedného za obranu Stalingradu generálplukovníka Georgija Žukova^[24]. Žukov sa spolu s ostatnými generálmi vrchného velenia rozhodol pútať vojskami v meste čo najviac síl a zatiaľ rozvíjať prípravy pre úspešný protiútok, ktorého cieľom by bolo obkľúčiť nepriateľské vojská bojujúce v meste.

62. a 64. armáda, ustupujúce z ohybu Don, neboli dlhodobo schopné zabrániť Paulusovi, aby získal kontrolu nad územím medzi Donom a Volgou. Časť Paulusových vojsk sa od 23. augusta pokúšala z chodu preniknúť do mesta, ale väčšinu záloh museli Nemci nasadiť severne od mesta, kde ich pútali sovietske protiútoky. Tie Sovietom umožnili zabezpečiť obranu ohrozeného severného Stalingradu. Z juhozápadu útočiaca Hothova 4. tanková armáda sa po počiatočných neúspechoch na juhu pri výšinách okolo Krasnoarmejsku a Beketovky znovu sformovala a udrela na Abganerovo. Tento ťah prinútil Sovietov vyprázdniť ohrozenú líniu obrany a stiahnuť sa bližšie k mestu^[25]. 2. septembra sa tak Hoth spojil s Paulusom. 12. septembra zostala sovietska 64. armáda izolovaná na západnom brehu Volgy južne od Stalingradu a 62. bola v podobnej situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. Toho istého dňa bol vymenovaný za veliteľa 62. armády generál Čujkov. Ten onedlho na to odpovedal svojim nadriadeným na otázku, ako chápe svoju úlohu, že mesto buď udrží, alebo tam zahynie^[25].

13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci najprv úspešne prenikli predmestiami, no ich jednotky sa v pouličných bojoch rýchlo vyčerpávali. Aby mohol Paulus sústrediť čo najviac nemeckých jednotiek k útoku na mesto, dostal k dispozícií 3. a 4. rumunskú armádu, ktoré mali prevziať a kryť časť roztiahnutého pravého krídla jeho armády.

Nemci sa rozhodli preraziť do centra mesta a rozdeliť ho na polovicu. Obaja velitelia pridelených tankových zborov protestovali proti nevhodnej forme ich nasadenia v meste, a tak ich Paulus odvolal. Veliteľa XIV. zboru von Wietersheima nahradil Hube.

Na Mamajovu mohylu útočila 295.pechotná divízia. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Nemci sa čoskoro dostali už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky Carice do Volgy^[26]. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním^[1] a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku 14. septembra použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo^[26]. V kritickú noc zo 14. na 15. septembra prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva, ktorej jadro tvorili bojom ostrieľané oddiely pôvodne výsadkového vojska. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok 71. divíziou, pri čom sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4-krát^[27]. Už 18. septembra z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek. Sovietskym gardovým jednotkám sa však podarilo získať budovu mlynu č. 4, čím pevne zaistili hlavné riečne prepravisko.

Na začiatku bojov sovietska strana ozbrojila a nasadila do boja aj početné oddiely ľudovej domobrany vytvorené z robotníkov, ktorí prišli o prácu, keďže továrne boli zničené. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6. armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú armádu, či už ako pechota alebo ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani nedostali vojenské uniformy, v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Celkovo po boku Červenej armády bojovalo asi 70 000 Stalingradčanov^[28]. Ďalších 10 000 obyvateľov sa podieľalo na stavbe obranných línií okolo mesta.

Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im strmhlavé bombardéry Ju-87 „Stuka“, ktoré boli schopné presne zasahovať 500 kg bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej línie obrany bez toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné jednotky.

Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto delostrelecké batérie, ktoré ležali na východnom brehu Volgy. Bez tejto podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, ale dobre organizované oddiely. 22. septembra sa po niekoľko dní trvajúcich bojoch nemeckým úderným oddielom 29. motorizovanej, 94. pechotnej a 14. tankovej divízie podarilo zlomiť odpor 92. námornej streleckej brigády, ktorá bránila Stalingradské obilné silo^[29]. Táto obrovská betónová stavba celý čas odolávala delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Sovietski vojaci odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi. Poslední preživší sa vzdali až po tom čo im došlo strelivo, potraviny a muži boli už niekoľko dní sužovaní smädom^[30]. Veliteľ poslednej sovietskej vzdorujúcej guľometnej čaty v budove, Andrej Choziainov tvrdil, že vojaci oboch strán sa pri týchto bojoch často priblížili natoľko, že neraz bolo možné cítiť a počuť nepriateľov dych^[30].

Sovieti v noci na 22. septembra prepravili do mesta prvý z plukov 284. streleckej divízie, ktorú následne nasadili v oblasti Mamajovej mohyly. Všetky dodávky pre 62. armádu v Stalingrade museli prechádzať cez rieku Volgu, ktorá bola pri Stalingrade približne 1,5 km široká. Denne ju neustále letecky bombardovali a ostreľovali delostrelectvom. V noci Nemci používali hlavne mínomety, neraz už dobre zastrieľané na jednotlivé prepraviská. Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby úzkym koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez Dneper, ktorý sa Nemcom dostal do rúk pri Dnepropetrovsku^[31]. Iné komunikácie sa Nemcom ani ich spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať. Išlo najmä o prepravu cez most pri meste Záporožie, či o prepravu cez Kerčskú úžinu.

Nemeckým jednotkám sa z 21. na 22. septembra podarilo sústredenými útokmi rozdeliť 62. armádu na dve časti a na úseku 13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému prístavu v meste^[32]. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené sovietske jednotky bojovali do posledného muža s obrovským odhodlaním. Preto Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská odporu. Následne namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

V noci 23. septembra dostalo štvorčlenné družstvo sovietskych pešiakov pod vedením seržanta Jakova Pavlova za úlohu preskúmať dom odborníkov na Námestí 9. januára. Časť budovy bránilo nemecké guľometné družstvo, ktoré zlikvidovali, následne dom samostatne držali vyše týždňa. Aj keď neskôr prišli sovietske posily, boli ho aj naďalej nútení držať v obkľúčení nemeckou pechotou, až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Budova neskôr pomenovaná Pavlovov dom zostala naďalej v ich rukách až do likvidácie Nemcov v meste.

Boje v meste boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju zblízka. Keďže každý útok väčšej jednotky mal za následok jej dezorganizáciu a pomerne rýchle vyčerpanie fyzických síl i munície, boli jednotky veľmi zraniteľné pred protiútokmi^[33] – čo sa prejavilo na oboch stranách. Obrana sa zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Obidve bojujúce strany podnikali často protiútoky, ktorými sa pokúšali získať stratené pozície späť, čo znamenalo, že sa pouličné boje neustále prelievali zo strany na stranu. Po tom, čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na rozvaliny, bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.

Sovietski vojaci čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli pomocou samopalov a granátov. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa vynorili v tyle postupujúceho nepriateľa, odkiaľ spustili paľbu a následne sa nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát bombardovať nepriateľskú prvú líniu obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako vzdialenosť, na ktorú sa dal vrhnúť granát. Nemci čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie „Rattenkrieg“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „krysia vojna“. V tejto situácii tiež obidve bojujúce strany nasadili jednotky ostreľovačov. Najznámejším sa počas bojov stal Vasilij Grigorievič Zajcev, ktorý od 10. novembra do 17. decembra 1942, kedy bol zranený, zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov.

27. septembra 1942 začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1 800 až 2 700 metrov a Červená armáda stratila vrchol Mamajovej mohyly. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo veľmi zlej situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň, 28. septembra, nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch sa potopili 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi Volgy pri Stalingrade. Toho istého dňa došlo na sovietskej strane k organizačným zmenám, pôvodný Stalingradský front, ktorý bol v tej dobe zatlačený za Don bol premenovaný na Donský front (velil mu generálporučík K. K. Rokossovskij, náčelníkom štábu M. S. Malinin). Pôvodný Juhozápadný front zmenil meno na Stalingradský (velil mu Jeriomenko)^[14].

29. septembra sa dali Nemci do likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode Stalingradu, ktorý siahal k dedine Orlovka. Po 2 dňoch bojov boli sovietske vojská vo výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných 120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo z obkľúčenia do Stalingradu^[34].

O niekoľko dní neskôr, 1. októbra sa cez Volgu preplavila 39. gardová strelecká divízia, ktorej velil S.S. Guriev. Neskôr bránila závod Červený október, ktorý sa Nemci neustále pokúšali dobyť. O dva dni neskôr prišla ako posila 37. gardová divízia V.G. Žoludeva. 10. októbra prebrala 3. rumunská armáda generála Dumitresca, ktorú velenie stiahlo z Kaukazu obranný úsek severne od Stalingradu medzi nemeckou 6. armádou a talianskou 8. armádou generála Gariboldiho.

2. októbra pri jednom z náletov na Čujkovovo veliteľstvo Nemci zasiahli veľké podzemné nádrže na ropu, ktorá horela v okolí veliteľstva niekoľko nasledujúcich dní. Sovieti pôvodne považovali nádrže za prázdne a umiestnenie veliteľstva v ich blízkosti nepovažovali za ohrozenie bezpečnosti. Až do 14. októbra, kedy sa začal dosiaľ najsilnejší útok na Traktorový závod a na závod Barikády, prebiehali boje menšej intenzity. Väčšinu útoku vedeného piatimi nemeckými divíziami vrátane 14. tankovej a 305. a 389. pechotnej, znášali sovietske jednotky 112., 95., 308. a 37. gardovej streleckej divízie, ktoré boli oslabené z predošlých bojov. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac 3 km od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri útoku až 2 000 metrov. Na úseku asi 5 km nasadili 3 pešie a 2 tankové divízie. Luftwaffe na mesto zaútočila 2570-krát, sovietske letectvo však nemohlo zasiahnuť, pretože bránilo pred nemeckými útokmi vlastné letiská. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola za jasného dňa sotva 90 metrov. V celom meste sa odohrávali urputné boje.

Doobeda 14. októbra Nemci prekonali sovietsku obranu a boj sa rozdelil na menšie, ale nemenej brutálne potýčky okolo jednotlivých ohnísk odporu. Aj keď do večera okolo Traktorového závodu ležalo 3 000 mŕtvych nemeckých vojakov, závod nakoniec podľahol presile a v rukách obrancov zostala len jeho severná časť. Útok pokračoval aj nasledujúci deň. Zvyšky sovietskych vojsk sa tvrdošijne bránili na ostatkoch stalingradského predmostia, ktoré bolo už sotva 1000 metrov hlboké a teraz ešte aj rozdelené na dve časti. Menšia severná časť bola na sever od Traktorového závodu, väčšia južná časť, kde sa nachádzalo i veliteľstvo 62. armády, pri Mamajovej mohyle a Továrenskej štvrti. 37. gardová, 308. a 193. strelecká divízia mali už iba niekoľko stoviek bojaschopných mužov. Útok 14. októbra bol jeden z najťažších, ktorý dopadol na sovietske pozície. V týchto dňoch prišla 62. armáda aj o zvyšok svojich tankov, ktoré patrili k 84. tankovej brigáde. Vzhľadom na povahu terénu jednotka dostala za úlohu zakopať po veže svojich posledných 10 tankov v parku Skuľpturnyj, kde niekoľko dní odolávali útokom nemeckých obrnencov. Osud sovietskych tankov spečatili až silné nálety Luftwaffe 17. októbra.

V noci z 15. na 16. októbra prišli na pravý breh rieky do Stalingradu ďalšie sovietske posily. Kvôli veľmi ťažkým bojom musel však Čujkov už o 4 dni nasadiť to posledné, čo mal k dispozícii na západnom brehu: do boja šli vojaci tylových útvarov, spojári, vojenskí krajčíri aj zásobovači. Na dostrel nemeckých guľometov sa ocitlo aj posledné Sovietmi držané stalingradské prepravisko cez Volgu. Boje vrcholili. 27. októbra do Stalingradu dorazili čerstvé sovietske posily. Nemci medzitým zasadili ďalší silný úder na závod Červený október a dobyli jeho severozápadnú časť. Práve tam sa rozpútal jeden z najťažších bojov. Medzitým sa 19. októbra pokúsili o lokálne protiútoky vojská Donského frontu severne od mesta spolu s jednotkami 64. armády z južnej strany mesta.

Do 30. októbra sa však boje utíšili a aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už iba na malom kúsku územia, Nemci neboli stále schopní ovládnuť celé mesto. To, čo však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci, bol vlastne len 8 km pás zrúcanín, ktorý sa tiahol pozdĺž Volgy.

11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani útok 6 nasadených divízií však nebol schopný zničiť nehlbokú sovietsku obranu. Nemcom sa ale podarilo rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani preťať železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovieti sa v meste držali len vypätím posledných síl. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli vystavení ťažkému bombardovaniu a delostreleckému ostreľovaniu, ostreľovačom, nedostatku proviantu a odhodlanému nepriateľovi, ktorý nemal v boji žiadne zľutovanie.

Boje naďalej pokračovali. Nadchádzajúca zima sťažila život Nemcom i sovietskemu obyvateľstvu. 20. novembra 1942 bola Volga tak ako predošlé dni nesplavná. Jej povrch pokrývali pohybujúce sa ľadové kryhy, ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo možné dovážať zásoby, ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na lietadlách U-2. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla 16. decembra a až vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.

Zatiaľ čo na jeseň roku 1942 vypukli v Stalingrade a jeho okolí zúrivé boje, vypracovali sovietski velitelia plán operácie, ktorej cieľom malo byť obkľúčenie a zničenie jednotiek nemeckej 6. poľnej a 4. tankovej armády, viazaných v pouličných bojoch. Front nemeckého postupu k Volge sa ťahal na vzdialenosť takmer 800 km. Nedostatok divízií Wehrmachtu donútil nacistické velenie k tomu, aby krídla svojho postupu krylo talianskou, rumunskou a maďarskou armádou. Tieto jednotky mali omnoho menšie skúsenosti v bojoch ako aj slabší výcvik a horšie vybavenie ako nemecké vojská. Najmä Rumunom zaisťujúcim obe krídla 6. armády chýbali protitankové zbrane. To vytvorilo priaznivé podmienky pre sovietske tankové prieniky, ktoré by obkľúčili nepriateľa v Stalingrade a jeho okolí. Sovietski velitelia sa chystali poraziť Wehrmacht pomocou stratégie, ktorá bola využívaná ako jeden z pilierov nemeckej vojnovej školy. Obkľučovacie operácie vedené tankovými jednotkami boli príznačné práve pre nemeckú taktiku bleskovej vojny.

Operáciu vypracoval kolektív sovietskeho generálneho štábu (za koordináciu zodpovedal Alexandr Vasilevskij a Georgij Žukov, Nikolaj Voronov mal na starosti spoluprácu delostrelectva) za asistencie veliteľov frontov: Jeriomenka, Vatutina a Rokossovského. Náčrt pôvodného plánu spracoval ešte 30. júla 1942 plukovník Michail Michajlovič Potapov z operačnej správy Generálneho štábu spolu s generálom Vasilevským^[35]. Mali ju uskutočniť vojská Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu. V predvečer protiútoku bolo ich súčasťou 71 streleckých divízií, 15 streleckých brigád, 3 motostrelecké brigády, 8 jazdeckých divízií, 3 jazdecké zbory, 4 tankové zbory, 14 tankových brigád a 4 tankové pluky. Podporu zo vzduchu malo zabezpečovať 1300 až 1800 lietadiel. Tri sovietske fronty mali spolu asi milión mužov, asi 900 v tej dobe kvalitných tankov a 13 000 diel. Naproti tomu vojská nacistického Nemecka a jeho spojencov mali asi 800 000 mužov, približne 700 tankov, 10 000 diel a približne rovnaký počet lietadiel ako ich protivník. Tie však so zhoršujúcim sa počasím prestávali hrať dôležitú úlohu. V smere hlavného úderu bola sovietska prevaha viac než dvojnásobná. Dôležitými aspektami bolo aj to, že nemecké velenie malo o nadchádzajúcom protiútoku iba hmlisté predstavy. Očakávali sa iba lokálne protiútoky. Nemecké hlavné velenie napriek varovaniam miestnych veliteľov, ktorí pozorovali hromadenie sovietskych síl, predpokladalo, že Červená armáda nebude schopná po ťažkých letných bojoch opäť nasadiť dostatok vycvičených jednotiek.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na pontónoch a kompách^[36]. Na rozdiel od krajiny na sever od Donu, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania.^[14] Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160 000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.

Plán počítal s tým, že sa tankové zbory, útočiace z juhu a severu, mali spojiť pri meste Kalač na Done. Jazdectvo, ktoré bolo svojim spôsobom sovietskou protiváhou nemeckej motorizovanej pechoty, malo preniknúť čo najhlbšie, aby vytvorilo čo najhlbšie čeľuste obkľúčenia, čo najďalej od polapených armád, aby ich nemohol zachrániť ani protiúder z vonka. Nakoniec mali strelecké divízie vytvoriť vnútorný front v kotle aby sa Nemci nemohli prebiť z mesta späť.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Uran

19. novembra 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov^[37]. V noci z 22. na 23. novembra vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu G.N. Filippova obsadili sovietske jednotky neporušený most cez Don a ešte v noci prenikli do Kalača. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s Jeriomenkovými silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, 20. novembra 1942. Vojská Donského frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19. novembra na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v Stalingrade. Počet vojakov Osi v Stalingradskom kotle je dodnes predmetom diskusií. Sovietske velenie predpokladalo, že obkľúčilo do 100 000 nepriateľských vojakov. Nemecké najvyššie velenie odhadovalo v prvom momente počet obkľúčených na 400 000. Paulus uvádzal, že jeho jednotky 6. armády majú asi 200 000 mužov.^[38] Dnešné odhady uvádzajú počty medzi 250 a 350 000 Nemcov a ich spojencov, vrátane sovietskych zajatcov, spolu približne 20 armádnych divízií. Erich von Manstein však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230 300 vojakov Osi, z toho bolo 217 300 Nemcov a 13 000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19 300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov^[39]. Nemci dimenzovali svoje zásobovanie na počet 275 000 osôb.^[38]

Stretnutie frontov pri Kalači nevyzeralo celkom tak ako ukazujú dokumentárne, či historické filmy. Vojaci obidvoch sovietskych frontov si sprvu neuvedomili, že sa už medzi nimi nenachádza žiadny nepriateľ a pokračovali vo vzájomnom ostreľovaní až do poobedňajších hodín. Celé stretnutie neprebehlo v príliš povznesenej atmosfére za typického „Hurá!“. Takto opísal tieto momenty jeden z obyčajných pešiakov 1034. streleckého pluku M. Abdulin: „Nakoniec sa toho popoludnia jednotky Juhozápadného frontu, bojujúce v našom sektore spojili s tými, ktorí postupovali z juhu. V zápale boja – pri tom sa už medzi nami nenachádzali žiadni Nemci – sme pokračovali v paľbe proti vlastným ľuďom! Ťažká delostrelecká paľba nás držala v šachu na zemi. Potom sme uvideli, ako sa na nás ženie obrovské množstvo vojakov. Keď prišli bližšie, boli sme dosť zmätení, vôbec totiž nevypadali ako Nemci… Nakoniec niekomu došlo, že sme boli napadnutí vlastnými jednotkami a streľba konečne utíchla. A práve to bol koniec tejto bitky. Potom sme v úplnom tichu vyšli z úkrytov, aby sme ich privítali. Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod nohami. „Bratia! Kamaráti! Ako sa to mohlo stať? Strieľali sme po vlastných ľuďoch!“ Objímali sme sa. A taktiež sme plakali, pretože na obidvoch stranách boli mŕtvi a ranení, a každý si to dával za vinu. Neskôr, keď sme mŕtvych a ranených odviezli z bojiska, báli sme sa navzájom si pozrieť do očí“^[40]. Sovietsky generálporučík Popov dával za vinu paľbu do vlastných jednotiek veleniu 45. tankovej brigády, ktorá svoj pohyb a pozície napriek rozkazom nesignalizovala dohodnutými svetlicami.^[41]

Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až 80 km, boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie buď nemalo presnú predstavu, alebo zámerne neinformovalo svojich vojakov o sile nemeckého zoskupenia, a tak sa väčšina z nich domnievala, že obkľúčili asi iba 80 000 Nemcov. Hlavné velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k Donu mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v Stalingrade. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tylu, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali Skupinu armád Don. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do Donbasu a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala Mansteina. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. 1. decembra vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie operácie Wintergewitter, ktorej cieľom bolo znovunadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na Koteľnikovo, kde boli sovietske sily relatívne najslabšie^[42]. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.

3. decembra 1942 schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny Plán Saturn, ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemeckú skupinu armád A na Kaukaze. V dôsledku silnej nemeckej obrany, ktorá sa čiastočne opierala o staršie sovietske opevnenia z leta, však nepostupovali podľa plánov. Sovieti sa snažili udrieť na stred kotla a rozdeliť nemecké vojská napoly. Najviac sa pritom obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení 20. novembra veľký problém. Ale po príhovore Göringa, ktorý tvrdil, že jeho Luftwaffe môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Zodpovednosť za toto kritické rozhodnutie okrem Hitlera a Göringa padá aj na náčelníka štábu Luftwaffe generála Hansa Jeschonneka^[2]. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. Ale tentoraz museli počítať s väčším objemom zásob i zlým počasím. Vedením 4. vzdušnej armády, ktorá mala zabezpečovať zásobovanie, bol poverený Wolfram von Richthofen. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 – 100 ton zásob. Nemci v tomto období rýchlo strácali leteckú prevahu. Jednak pre to, že Sovieti do oblasti prisunuli veľké letecké sily (1 350 až 1 414 lietadiel), ale svoju úlohu zohral aj zlý technický stav strojov Luftflotte 4 (z 732 bolo bojaschopných len 402)^[2]. Z pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov Ju 52/3m, ktoré, keďže boli pomalé a neobratné, sa stávali ľahkou korisťou protilietadlovej obrany a sovietskych stíhačov. Nemenším problémom bolo, že Červená armáda začala obsadzovať vhodné letiská, či už vnútri kotla, ale aj na západ od neho.

12. decembra 1942 Mansteinov útočný zväzok, ktorého hlavnú silu tvoril LVII. tankový zbor 4. tankovej armády Hermanna Hotha, vyrazil z železničného uzla v Koteľnikove pozdĺž trate na severovýchod k cieľu, ktorý sa nachádzal 100 km pred ním v snehom zaviatej rovinatej stepi. Najsilnejšou údernou silou 4. tankovej armády bola 6. tanková divízia Erharda Raussa a 23. tanková divízia Nikolausa von Vormanna. Ich úlohou bolo prebiť sa k Paulusovi, priviesť zásoby a udržiavať koridor medzi Stalingradom a zvyškom nemeckých vojsk na Kubáni a Kaukaze. K týmto jednotkám sa neskôr pridala i 17. tanková divízia. Popri tom malo útočné zoskupenie k dispozícií ďalšie 4 pechotné divízie a 2 rumunské jazdecké divízie, časť týchto jednotiek bola poznamenaná predošlými bojmi, no Nemci mali aj tak v úseku svojho postupu výraznú prevahu v tankoch.

Generálplukovník Jeriomenko ešte pred 12. decembrom oznámil svojim nadriadeným, že existuje veľké nebezpečenstvo, že skupina Hoth (ako Sovieti nazývali 4. tankovú armádu) prenikne pozíciami 51. armády a udrie do tyla 57. armády, ktorá uzatvárala juhozápadný okraj stalingradského kotla. Ďalej zdôraznil, že v prípade, ak Paulus zaútočí z kotla na juhozápad, bude ťažké zabrániť jeho úniku z obkľúčenia. Úsek frontu, ktorý čelil von Mansteinovmu útoku, v tej dobe bránili jednotky 51. armády zloženej z troch streleckých divízií (302., 126. a 91.), 76. opevneného priestoru, 4. jazdeckého zboru a 13. a 254. tankovej brigády a niekoľkých menších jednotiek. Najmä strelecké jednotky boli výrazne oslabené predošlými bojmi. Už 15. decembra von Mansteinove jednotky prekročili rieku Aksaj a postupovali ďalej do silnejšej sovietskej obrany. Hrozilo, že nemecké vojská prerazia nie príliš silné obkľúčenie a znovu nadviažu styk so 6. armádou, ktorá stále vyčkávala vo svojich postaveniach.

Velenie sovietskej armády okamžite odložilo hlavný cieľ operácie Saturn a rozhodlo sa zakročiť proti nebezpečnému nemeckému výpadu, ktorý ich spočiatku zaskočil. Pokračovali preto v útokoch na Hollidtovu armádnu skupinu na ľavom krídle von Mansteinovych vojsk, ktoré držali stredný tok rieky Čir. Medzitým si musel Jeriomenko poradiť, sám narýchlo zorganizoval protiútok v okolí Verchne-Kumského, kde na úseku pravého krídla skupiny armád Don Nemcov zastavil. Neskôr Jeriomenko dostal k dispozícii aj 13. mechanizovaný zbor, ktorý bol stiahnutý z útoku proti obkľúčeným vojskám v Stalingrade a následne bol nasadený proti 6., 17. a 23. tankovej divízii. 19. decembra Nemci zaútočili znovu a Sovietov za ťažkých bojov postupne vytlačili k rieke Myškova.

Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250 tankmi, vyslal ako najväčšiu posilu 2. gardovú armádu pod velením generálplukovníka Malinovského. Táto jednotka bola pôvodne určená ako dôležitá sila pre likvidáciu kotla, Rokossovského Donský front bez nej nemohol pokračovať v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7. tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi 19. a 23. decembrom boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. O intenzite bojov svedčí aj to, že 1378. pluk 87. streleckej divízie pri obci Verchne-Kumskij, pod vedením podplukovníka M. S. Diasamidzeho, v priebehu bojov odrazil 30 nemeckých útokov.

Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40 – 48 km juhozápadne od Stalingradu. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal Manstein na vlastnú zodpovednosť Paulusovi rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného Hitlera však Paulus nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády Arthur Schmidt považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20 – 30 km, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo^[43]. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu^[44]. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky Myškova, boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti Rostova nad Donom, kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa Skupina armád A začala sťahovať z Kaukazu na Tamanský polostrov a Krym. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh ZSSR.

Kritickú situáciu nemeckých vojsk v oblasti ešte skomplikoval kolaps talianskej 8. armády medzi 16. a 20. decembrom severne od Stalingradu v úseku Skupiny armád B. Sovieti taliansku armádu napadli vojskami 1. a 3. gardovej armády Juhozápadného frontu a 6. armády Voronežského frontu a dostali sa tak do tyla nemeckej Hollidtovej armádnej skupiny^[45], ktorej XXXXVIII. tankový zbor mal tvoriť hlavnú silu útoku na prstenec obkľúčenia zo severozápadu. Do Vianoc prišli Nemci v dôsledku tohto prielomu o strategické letiská Morozovsk a Tacinskaja, takže dopravné lietadlá museli lietať po dlhších trasách a minuli tak viac paliva, pričom odviezli menej materiálu. Tento rýchly prielom vykonali sily 24. tankového zboru generálmajora V.M. Badanova. Hitler aj naďalej odmietal dať príkaz na únik 6. armády, pričom to argumentoval potrebou, aby čo najdlhšie viazala sovietske sily. Nemecké sily skupiny armád Don boli v ohrození, z Tacinskej do Rostova na Donu zostávalo iba okolo 130 km^[46]. Nemci na Tacinskú podnikli protiútok a v noci z 28. na 29. decembra ju po niekoľkodňových bojoch získali späť.

Pre 6. armádu, odsúdenú na záhubu sa začala posledná, tragická fáza bitky. Tiesnená na neveľkom a ešte aj stále sa zmenšujúcom priestore bola v smrteľnom objatí sovietskych armád. Chýbalo jej vhodné zimné oblečenie, zmenšovali sa jej zásoby životných potrieb, pretože každodenný prísun leteckým mostom, ktorý sľúbil Göring, nestačil. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, vojaci naďalej odhodlane pokračovali v beznádejnom boji. Potrebný prísun 500 ton zásob denne sa Nemcom podarilo zaistiť iba dvakrát. Zima a zlé počasie sa stali smrteľne nebezpečné. Námraza a neisté počasie boli príčinou mnohých leteckých nehôd. Celkovo Luftwaffe stratila pri zásobovaní Stalingradu v dôsledku zlého počasia a činnosti nepriateľa asi 550 lietadiel. Bola to približne tretina celkovo nasadených dopravných lietadiel. Koncom decembra vyslal Paulus k Hitlerovi generála Hubeho, aby mu podal správu o zúfalej situácii 6. armády z prvej ruky. Hitler však bol sám bezradný a Paulusovi znovu odkázal, aby vydržal.

Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením pripravovali na stepiach medzi Donom a Volgou na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 1. januára 1943 bol Donský front posilnený 62., 64. a 57. armádou Stalingradského frontu, takže pod Rokossovského velenie boli sústredené prakticky všetky jednotky, ktoré tvorili vnútornú stranu slučky obkľúčenia. Keďže Sovieti vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty, rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. 8. januára 1943 sa generálporučík Konstantin Rokossovskij pokúsil prostredníctvom parlamentárov odovzdať Paulusovi ultimátum. Sovieti pri tom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie, či bezpečný návrat po vojne domov… (Čo nebolo ani zďaleka nereálne splniť.) Parlamentárov však nemecké jednotky odohnali streľbou. O deň neskôr sa pokus zopakoval na inom úseku frontu. Nemeckí dôstojníci prijali parlamentárov, ale Paulus odmietol prevziať podmienky kapitulácie, ktoré poznal z rozhlasového vysielania a nesúhlasil s nimi. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža“^[4].

Nasledujúceho dňa 10. januára 1943 sa začal záverečný sústredený útok sovietskych vojsk na nemecký kotol. Operácia dostala krycí názov Koľco (slučka). Sovietski velitelia nenechali nič na náhodu a sústredili veľké sily pechoty a delostrelectva. Nemci v obkľúčení, ako aj tí, ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali, chápali, že čím dlhšie sa 6. armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti Rostova nad Donom. Sovietsky útok pomaly zmenšoval neveľké územie nemeckého kotla a zbavoval Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v Pitomniku najprv 12. januára letisková posádka v panike ušla pred sovietskou prieskumnou jednotkou, ktorá z oblasti letiska onedlho ustúpila. Pri panike bolo ušliapaných mnoho ranených, viacerí nevládni sa zrútili pri ceste z letiska a zamrzli. Po vyjasnení situácie sa na večer vrátil na letisko letiskový personál aj zdravotníci. Obrana letiska bola posilnená.^[47] O niekoľko dní postupujúce sovietske jednotky našli na letisku tisíce mrznúcich nemeckých ranených, ktorým už nemohli pomôcť. Do ich rúk sa tiež dostalo viac než 10 000 nákladných automobilov, ktoré boli vedľa letiska vzorne zoradené. Nemci po sovietskych útokoch vybudovali obranu pozdĺž železničnej trate západne od mesta. Obsadili ju vyčerpanými jednotkami 44., 76., 297., 376. pechotnej, 3. a 29. motorizovanej a 14. tankovej divízie spolu s niekoľkými tzv. pevnostnými prápormi. Pre sovietsky nápor muselo byť veliteľstvo 6. armády evakuované 16. januára z Gumraku do oblasti Stalingradu, južne od Carice v rokli pri traktorovom závode^[48]. Tamojšia sieť podzemných bunkrov vybudovaná v rokli bola prezývaná „Hartmannstadt“, podľa veliteľa 71. pechotnej divízie generálporučíka von Hartmanna.

Po strate letiska v Pitomniku čelili Nemci ešte ťažším problémom so zásobovaním. Náhradné letisko Gumrak bolo menšie, pristávacia dráha v dostrele sovietskeho delostrelectva a bola rozbitá bombami a granátmi. Zásobovacím lietadlám sa tam niekoľko dní po sebe nepodarilo pristáť. Situácia armády bola katastrofická. Nemecké jednotky hlásili, že počet strát v zapríčinených hladom rýchlo stúpa, zásobovanie kolabovalo. Samovraždy zúfalých vojakov boli na dennom poriadku^[48]. Nemecké velenie navyše namiesto pokračovania evakuácie ranených nariadilo evakuovať odborníkov tankového vojska a generálneho štábu, ktorí mali cenu pre ďalšie vedenie vojny.

22. januára padla aj posledná nemecká zásobovacia základňa a provizórne letisko v Gumraku. Nemci ju na Paulusov rozkaz odovzdali sovietom s ťažko chorými a ranenými, ktorých nedokázali presunúť. Okolo letiska ležali naukladané kopy mŕtvych tiel, ktoré personál nemocnice nedokázal v dôsledku veľkých mrazov a chýbajúcemu náradiu, či výbušninám pochovať do zmrznutej zeme. Posledná možnosť provizórneho letiska bola priamo pri Stalingrade, táto dráha však nevyhovovala väčším lietadlám. Letectvo bolo nútené zhadzovať zásoby v kontajneroch. Strata letísk spôsobila, že nebolo možné pravidelne evakuovať ranených. Najmenej 18 000 ich ležalo v improvizovaných, často nevykurovaných lazaretoch pri vonkajšej teplote −30 °C. Necelé dva týždne po začiatku sovietskych útokov odmietol Paulus ďalšie ultimátum s požiadavkou kapitulácie, v tej dobe však bol odpor 6. armády už celkom márny a iba zvyšoval utrpenie tých, ktorí zostali v obkľúčení. Množstvo nemeckých vojakov, napriek úplnej demoralizácii kládlo odpor v strachu pred zajatím.

Paulus v zúfalej situácii 23. januára usporiadal poradu najvyšších dôstojníkov. Generáli von Seydlitz a Pfeffer žiadali zastaviť boj, Heitz, Strecker a Schlömer naďalej trvali na vedení boja. Tento deň na Stalingradskom letisku, blízko krytov štábu 6. armády pristáli a odleteli z obkľúčenia posledné nemecké lietadlá. 24. januára odoslali obkľúčené vojská zo Stalingradu depešu vrchnému veleniu, v ktorej bola vylíčená situácia takto: „Jednotky sú bez streliva a potravín, spojenie s časťou šiestich divízií. Na južnom, severnom a západnom fronte sa vyskytujú prejavy rozkladu. Jednotné velenie už nemožné. Osemnásťtisíc ranených nemá ani minimálnu pomoc a chýbajú im obväzy a lieky. 44., 76., 100., 305. a 389. pechotná divízia sú zničené. V dôsledku silných prielomov je front na mnohých miestach otvorený. Oporné body a úkryty iba v mestskej časti. Ďalšia obrana nezmyselná. Krach nevyhnutný. Armáda žiada povoliť prijatie kapitulačných podmienok, aby sme ešte mohli zachrániť aspoň žijúcich.“^[49] Nemecké najvyššie velenie odpovedalo, že kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy. Bojom do posledného náboja spĺňa 6. armáda svoju historickú povinnosť pri stabilizácii južného frontu^[49]. Velenie ďalej vydalo rozkaz, podľa ktorého boli vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil Karl Strecker, strednému Walter Heitz a južnému Friedrich Paulus. 24. januára sa štáb armády presunul z krytov pri traktorovom závode do pivničných priestorov nemocnice v južnej časti mesta. 26. januára sa odtiaľto presunul do pivničných priestorov obchodného domu. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. Veliteľ IV. armádneho zboru v rozkaze svojim podriadeným skonštatoval, že z momentálne držaných pozícií nemožno pre množstvo ranených v tyle nikam ustúpiť a v prípade nemožnosti klásť ďalší odpor môžu jednotky rokovať s nepriateľom o kapitulácii. Ako prvá zložila zbrane 297. pechotná divízia, v tej dobe pozostávajúca zo sotva 300 mužov. Jej veliteľ generál M. von Drebber, bol prvým vysokým dôstojníkom z obliehaného kotla, ktorý padol do zajatia^[50]. Iní nemeckí dôstojníci spáchali samovraždu. 26. januára 1943 sa sovietske vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného Stalingradu a pri úpätí Mamjovej mohyly sa stretli s jednotkami 62. armády – 13. gardovou streleckou divíziou. V ruinách mesta sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 28. januára zostal v severnej priemyselnej časti mesta XI. zbor. V strednej, južne od Mamajovej mohyly, zostali VIII. a LI. zbor. Štáb armády, XIV. tankový a IV. armádny zbor, ktoré už boli prakticky bez jednotiek držali najjužnejšiu oblasť v centre mesta medzi Červeným námestím a železničnou stanicou. Armáda sa pokúšala vybudovať nové obranné postavenia na západnom okraji mesta. Podľa odhadov velenia bolo možné udržiavať odpor maximálne do 1. februára.^[51] Zvyšky 76. pechotnej divízie utrpeli 27. januára ťažké straty, 44., 271., 305., 376. pechotná divízia boli prakticky zničené. 3. motorizovaná divízia disponovala už iba minimom bojaschopných mužov a s 29. divíziou nebolo spojenie^[51]. Podľa niektorých odhadov sa v kotle nachádzalo asi 40 – 50 000 ranených. Rozšírila sa úplavica. Velenie armády oznámilo skupine armád Don, že pre nedostatok potravín pre bojujúce jednotky nebude vydávaná pre ranených žiadna strava^[52]. Viacerí velitelia požadovali od Paulusa aby vydal rozkaz na kapituláciu, konštatovali, že ich divízie sú úplne rozbité a bojové skupiny sa už sami kontaktujú s nepriateľom a kapitulujú. 29. januára kapitulovali sily XIV. tankového zboru gen. Schlömera.

30. januára sa velenie sovietskej 38. motorizovanej brigády 64. armády generála Šumilova dozvedelo od nemeckých zajatcov, že pred jej pozíciami sa v budove obchodného domu nachádza štáb 6. armády. Okolie obchodného domu bolo postupne obkľúčené. Večer toho istého dňa veliteľ zvyšku jednotiek 14. tankovej divízie brániacej oblasť okolo obchodného domu, plukovník Ludwig, začal rokovať so sovietskymi jednotkami o kapitulácii. Neskôr bol tento dôstojník poverený sprostredkovaním kapitulácie pre štáb armády. Vo večerných hodinách pracovníci nemeckého štábu zničili zvyšok svojich písomností a pripravili sa na kapituláciu. Ráno 31. januára krátko pred tým ako sa vzdal do rúk sovietskych vojsk, prebral štáb 6. armády menovanie Paulusa do hodnosti generála poľného maršala^[53]. Hitler pravdepodobne očakával, že sa preto nevzdá, ale spácha samovraždu. O 9. hodine ráno prerokovali sovietski dôstojníci s náčelníkom štábu 6. armády generálmajorom A. Schmidtom kapituláciu. Vzdalo sa 15 nemeckých generálov.

Po tom čo sa vzdal aj Paulusov štáb, začali Nemci po celom meste hromadne skladať zbrane. Toho istého dňa zložila zbrane aj celá stredná skupina nemeckých vojsk v Stalingrade. Ešte dva dni kládli v severnej časti mesta v ruinách traktorového závodu zúrivý odpor zvyšky XI. zboru generála Karla Streckera. Išlo o časti 16. a 24. tankovej divízie. Sovieti použili delostrelectvo a útočili na zvyšky nemeckých jednotiek, ktoré sa odmietali vzdať. Ráno 2. februára oznámili obkľúčené nemecké jednotky, že „..splnili svoju povinnosť... nech žije Nemecko!“. Okolo 9:00 posledná funkčná nemecká vysielačka z postavení 24. tankovej divízie ohlásila, že ich pozíciami v traktorovom závode prenikli sovietske jednotky. Bola to posledná nemecká depeša z obkľúčeného mesta. 2. februára 1943 okolo 10. hodiny napokon generál Strecker, po tom čo jeho vojakom došla munícia a nemecké jednotky boli zničené alebo neschopné ďalej klásť odpor, nariadil ukončiť boj^[54]. Medzi zajatcami bolo 8 generálov, niektorí z nich obzvlášť fanatickí nacisti. Niektoré roztrúsené nemecké jednotky kládli odpor, alebo sa pokúšali prebiť k vlastným jednotkám, ktoré ustúpili ďaleko na západ, až do marca.

V meste sa vo viacerých roztrúsených hniezdach odporu bránili do 15. až 20. februára ešte tisícky vojakov. Do marca boli pri vyčisťovacích operáciách zabitých asi 2150 nemeckých vojakov a ďalších 8646 bolo zajatých.^[55]

Bitka o mesto Stalingrad je považovaná za jednu z najdôležitejších bitiek druhej svetovej vojny.^[56] Víťazstvo Sovietskeho zväzu, ktoré viedlo k likvidácii jednej nemeckej armády a zničeniu viacerých armád nemeckých spojencov bolo bez debát jednou z najdôležitejších bitiek východného frontu.^[57] Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti ZSSR o približne 850 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom^[39]. Prevažná väčšina z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom fyzickom aj psychickom stave, ktorý si vyžadoval okamžitú hospitalizáciu. Zajatci boli zoslabnutí následkom odriekania v predošlom období. Množstvo z nich už v dobe zajatia trpelo ochoreniami tráviaceho traktu. Medzi zoslabnutými mužmi sa šírili epidémie hlavne tuberkulóza, týfus, žltačka, záškrt a škvrnitý týfus.^[58] Avitaminóza mala za následok aj skorbut. V zajateckých táboroch v Beketovke, Krasnoarmejsku a Frolove viac než polovica z nich podľahla epidémiám^[59]. Ďalší zahynuli pri niekoľko týždňov trvajúcich transportoch. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku 1953 znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 6 000 z nich. O nemeckých dôstojníkov však bolo postarané lepšie, z 24 zajatých generálov v zajatí zomrel iba jeden.^[60] Nemci dokladajú, že zo Stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi^[39]. Dôvodom vysokej úmrtnosti zajatcov bolo niekoľko. V prvom rade to bol veľmi zlý zdravotný stav už pri ich zajatí. Faktorom boli aj nepriaznivé poveternostné podmienky, hlavné silné mrazy, ktoré nepriali pri transportoch zajatcov, tiež zlá zásobovacia situácia a nepripravenosť na sovietskej strane. Nedostatkom potravín a liekov trpeli aj samotné jednotky Červenej armády a civilné obyvateľstvo. Nezanedbateľnú úlohu zohral aj fakt, že celá oblasť bola zdevastovaná ťažkými bojmi a množstvo zajatcov nebolo možné ubytovať a chrániť pred nepriaznivým počasím v meste.

Obidve bojujúce strany počas bojov vybičovali svojich vojakov k nadľudským výkonom. Vojaci Červenej armády, ktorí boli odrezaní v zničenom Stalingrade, bojovali proti silnému a početnému nepriateľovi s nevídaným odhodlaním. Ich straty boli veľmi ťažké, väčšina z čerstvých jednotiek nasadených do bojov od septembra do novembra 1942 stratila v priebehu prvých 3 dní bojov v meste 75 – 90 % svojho početného stavu, napriek tomu zostala väčšina týchto vojakov disciplinovaná a bojovala ďalej navzdory možnosti ustúpiť alebo sa vzdať. Už 22. decembra 1942 vydalo sovietske velenie výnos o zriadení medaily Za obranu Stalingradu.

Červená armáda utrpela približne rovnaké straty ako jej protivník. V dôsledku ťažkých bojov mala okolo 650 000 ranených a 478 000 mŕtvych a nezvestných^[1]. Jej vojská však v tomto období prešli kvalitatívnym prelomom. Červená armáda sa stala rovnocenným súperom nemeckého Wehrmachtu. Skúsenosti nadobudol hlavne dôstojnícky zbor, takisto mnohí nadaní velitelia, ktorí sa vyznamenali v bojoch a boli povýšení. Obyčajných vojakov však do Berlína čakala ešte dlhá cesta, tú prežilo iba málo z nich. Vpred ich však hnala nová nádej, že porazia a vyženú nacistov zo svojej ťažko skúšanej krajiny. Nemci sa od bitky pri Stalingrade stretali menej často s tým, že by sovietske jednotky strácali hlavu a bezradne ustupovali.

Vojakov 6. armády prinútilo velenie zotrvať v obrane aj napriek istej porážke. Rovnako ako ich protivníci aj títo vojaci preukázali svoje najvyššie kvality a organizovane bojovali v obkľúčení dva a pol mesiaca. Nacistické Nemecko bolo touto porážkou nútené roku 1943 prejsť do stavu totálnej vojny. Hitler 13. januára vyhlásil totálnu mobilizáciu a prechod priemyslu na vojnovú výrobu. Nemecko začalo mobilizovať väčšinu mužskej populácie do armády. Boje na východe likvidovali celé divízie Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré hlavne v postalingradskom období začali doplácať na to, že prišli o svoje najlepšie veliteľské a poddôstojnícke kádre. Do vojnového stavu sa aktivizoval aj priemysel, ktorý dovtedy pracoval ako v čase mieru. Nemecké vojská začali na východnom fronte praktizovať taktiku spálenej zeme, ktorá spôsobila ďalšie, ešte horšie ničenie a krviprelievanie ako doteraz. Výrazne zakolísala aj morálka nemeckej armády a obyvateľstva. V sovietskom zajatí sa zo zajatých nemeckých dôstojníkov sformovala protifašistická organizácia známa ako Liga nemeckých dôstojníkov vedená generálom delostrelectva von Seydlitzom. Jej členovia sa neskôr pripojili k nemeckému protifašistickému Výboru pre slobodné Nemecko.

Všetky bleskové víťazstvá na východnom fronte sa stali minulosťou. Diletantské rozhodnutia Hitlera vysilili nemeckú brannú moc ešte prv, než mohli Spojenci proti nemu nasadiť všetky svoje sily. Za takúto nerozvážnosť Nemecko v nasledujúcom období tvrdo zaplatilo.

Jedným z vedľajších výsledkov bitky o Stalingrad bolo i to, že Sovieti dobyli Demianský výbežok severne od Smolenska. Na severe sa prejavil úspech pri prerážaní leningradskej blokády, keď oslobodili Šlisseľburg. Zároveň s útokom na krídla 6. armády (operácia Urán), sovietske velenie pripravilo takmer rovnako veľkú ofenzívu v oblasti Rževa (operácia Mars, tiež známa ako druhá rževsko-syčovská ofenzíva). Bojovým operáciám velil Georgij Žukov. Ofenzíva, ktorá síce nemecké vojská v Rževskom výbežku priviedla na pokraj kolapsu však bola po niekoľkých týždňoch kvôli ťažkým stratám zastavená.

Vojská postupujúce na juhu ZSSR vo februári oslobodili Charkov, boli však veľmi roztiahnuté a vyčerpané Mansteinovou dobre organizovanou obranou. Útok II. tankového zboru SS na svoje severné krídlo nevydržali a Nemci im Charkov vyrvali z rúk a na niekoľko mesiacov znovu obsadili. Sovieti stratili asi 48 000 padlých a 180 000 ranených. Tak sa nakoniec vyčerpala a zastavila stalingradská ofenzíva a vytvorili sa predpoklady pre nové meranie si vzájomných síl v Kurskom výbežku.

Mesto Stalingrad bolo z veľkej časti zrovnané so zemou a po skončení bojov muselo byť prakticky postavené odznovu. Po skončení bitky zostalo v meste len 398 000 m² obytnej plochy, čo bolo asi len 11 % stavu spred 23. augusta 1942. Väčšina, až 278 000 m² tejto plochy sa nachádzala v Kirovskom obvode, ktorého sa boje dotkli relatívne najmenej. Spálených alebo zničených bolo 41 985 domov, 244 škôl a škôlok, 15 nemocníc a 14 divadiel či kinosál. Bolo zničených 309 väčších aj menších priemyselných podnikov. Len v železiarskom závode Červený október bola zničená výrobná plocha o výmere 170 000 m², na ktorej sa nachádzalo množstvo zariadení vrátane 15 vysokých pecí a 14 výrobných liniek. V Stalingradskom traktorovom závode, ktorý pred vojnou produkoval tisíce traktorov a tankov ročne, bolo zničených 850 000 m² výrobnej plochy. Výroba tankov sa však rozbehla už niekoľko mesiacov po oslobodení ruín prevádzkových budov 31. mája 1943. Veľmi ťažko poškodený bol energetický systém a inžinierske a rozvodné siete. Ťažké škody zaznamenala aj cestná a železničná doprava, bolo zničených 152 parných lokomotív a okolo 600 000 vagónov. Celkové materiálne straty boli odhadované na 9 miliárd rubľov. Prakticky všetky stromy v okolí 100 km od mesta boli vyrúbané alebo zničené.

Už v novembri 1942 mestský výbor pre obranu mesta rozhodol o začiatku zbierky materiálov pre budúce múzeum obrany mesta. To bolo založené v lete 1943. Medzi rokmi 1959 a 1967 bol na Mamajovej mohyle nad mestom vystavaný pamätník bitky o Stalingrad. Rozsiahlemu komplexu dominuje najväčšia socha ženy na svete, Matka vlasť volá, vysoká až 85 m s mečom dokonca 112 m. Súčasťou komplexu je rozľahlý vojenský cintorín. Na mieste bývalého mlynu, ktorý bol dlhú dobu veliteľstvom 13. gardovej streleckej divízie bola postavená nová budova múzea, od roku 1982 známeho ako múzeum-panoráma Stalingradská bitka. Projekt realizoval architekt Vadim Jefimovič Masľajev. Na pamätník po vojne premenili aj časť Pavlovovho domu.

Vo februári 1945 daroval počas Jaltskej konferencie Stalingradu anglický kráľ Juraj VI. čestný meč, na ktorom boli vyryté slová úcty od obyvateľov Británie. Spojené kráľovstvo ešte počas vojny peňažne prispelo na obnovu mesta.

• 1943 – Stalingrad, dokumentárny film, réžia Leonid Varlamov
• 1943 – The City That Stopped Hitler: Heroic Stalingrad , dokumentárny film, réžia John Wexley
• 1949 – Stalingradskaja bitva I, réžia Vladimir Petrov
• 1950 – Stalingradskaja bitva II, réžia Vladimir Petrov
• 1956 – Soldaty, réžia Alexandr Ivanov
• 1963 – Stalingrad, televízny film, réžia Gustav Burmester
• 1989 – Stalingrad, réžia Jurij Ozerov
• 1993 – Stalingrad, réžia Joseph Vilsmaier
• 2001 – Nepriateľ pred bránami, réžia Jean-Jacques Annaud
• 2003 – Stalingrad, trojdielny dokumentárny film, réžia Sebastian Dehnhardt, Christian Deick, Jörg Müllner
• 2013 – Stalingrad, réžia Fiodor Bondarčuk

^  Fyzikálne pochody spôsobujú, že rieky na severnej pologuli majú vyššie západné brehy, lebo voda má tendenciu sa viac zarezávať doprava, tento jav zohral úlohu aj v ďalších bitkách vojny, najmä pri prekračovaní Dnepra a Rýna

• BEEVOR, Antony. Stalingrad - Osudové střetnutí 1942-1943. Praha : BETA Dobrovský, 2003-04-09. 352 s. ISBN 80-7306-064-7. (čeština)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Stalingrad

• Stalingradská bitka (po rusky)/(po anglicky)/(po nemecky)
• Bitka o Stalingrad v nemeckej tlači (po česky)