Operácia Barbarossa

Operácia Barbarossa
Súčasť bojov na východnom fronte počas 2. svetovej vojny
Nemeckí vojaci prechádzajú okolo horiacej obce, Sovietsky zväz október 1941.
Dátum 22. jún 1941 – december, 1941 Miesto Západ ZSSR Casus belli Rozpínavá politika nacistického Nemecka Výsledok Úspešný nemecký vpád do ZSSR obsadenie rozsiahlych oblastí na západe krajiny ťažké straty Červenej armády Nemecké sily neúspešné pri dosahovaní strategických cieľov nebola dosiahnutá Volga nebola obsadená Moskva, Leningrad ani Astrachaň ZSSR nebolo porazené bleskovou vojnou.
Protivníci
Sovietsky zväz	Nacistické Nemecko Taliansko Rumunsko Maďarsko Fínsko Slovensko Chorvátsko
Velitelia
J.V. Stalin S.K. Timošenko K.J. Vorošilov F.I. Kuznecov (Severozápadný front) D.G. Pavlov (Západný front) M.P. Kirponos (Juhozápadný front) I.V. Ťjulenev (Južný front)	Adolf Hitler Wilhelm Ritter von Leeb (Skupina armád Sever) Fedor von Bock (Skupina armád Stred) Gerd von Rundstedt (Skupina armád Juh) atď.
Sila
2 700 000 mužov 24 000 tankov 9 917 lietadiel	3 900 000 mužov 6 000 tankov, stíhačov tankov a útočných diel 2 255 až 3 664 lietadiel
Straty
802 191 padlých 2 335 482 ranených a nezvestných 20 500 lietadiel	174 000 padlých 36 000 nezvestných 604 000 ranených 2 093 lietadiel
Historický portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Operácia Barbarossa (nem. Unternehmen Barbarossa; rus. План Барбаросса) je kódové označenie pre inváziu vojsk Osi do ZSSR, ktorá otvorila východný front a začala vojenskú kampaň označovanú taktiež ako Veľká vlastenecká vojna.

Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v ťažkých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, pretože Sovietsky zväz utrpel katastrofické porážky a ťažké straty, ktorého pripravili o najsilnejšie armádne celky, čím bola jeho schopnosť viesť vojnu silne naštrbená, išlo o nemecké víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, keďže Veľkonemecká ríša a jej spojenci (hlavne Rumunsko, Taliansko, Maďarsko) si dlhodobú vojnu nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať. Bojové operácie však rovnako podlomili bojaschopnosť Sovietskeho zväzu. Krajina sa z ťažkých porážok leta a jesene 1941 a ich dôsledkov spamätávala až do roku 1943, kedy sa sovietskym vojskám podarilo definitívne získať iniciatívu nezvratne na svoju stranu.

Nacistické Nemecko bolo od začiatku ideologickým nepriateľom Sovietskeho zväzu. Tento fakt sa prejavil napríklad už počas občianskej vojny v Španielsku. Nebolo tomu tak ale po celú dobu. Medzivojnová nemecká Weimarská republika nemohla prevádzkovať plnohodnotnú armádu. V roku 1922 však došlo k podpisu tzv. Rapallskej zmluvy medzi oboma krajinami. V tajných dodatkoch k zmluve obe krajiny spolupracovali na vývoji zbraní. Na sovietskom území mohli nemecké sily testovať tanky a cvičiť letcov, čo im priamo zakazovala Versailleská zmluva. Spolupráca Nemecka a Sovietskeho zväzu bola však výhodná obojstranne. Sovietski inžinieri aj fabriky získali pri spolupráci na vývoji tankov veľa vlastných skúseností, nehovoriac o skúsenostiach dôstojníkov, ktorí si mohli vymieňať poznatky so svojimi nemeckými kolegami.

Vzájomné vzťahy sa postupne ochladzovali po Hitlerovom nástupe k moci. Krátko pred koncom leta 1939 však Stalin a Hitler našli spoločnú reč v zahraničnej politike a v priebehu krátkej doby pripravili spoločný plán útoku na Poľsko a rozdelenie sféry vplyvu vo Východnej Európe (tzv. pakt Ribbentrop-Molotov). Obe krajiny sa od tejto dohody a najmä jej tajných dodatkov postupne odkláňali.

18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Ruska. Ospravedlnením mal byť fakt, že sa ich Červená armáda chystá napadnúť a drží v blízkosti hraníc 190 divízií. To, či boli prípravy na útok na Nacistické Nemecko skutočným dôvodom sústredenia sovietskych vojsk na Sovietsko-Nemeckých hraniciach, dodnes nebolo celkom dokázané. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na životný priestor nemeckého národa (nem. Lebensraum). Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a železnú rudu na Ukrajine, či úrodnú pôdu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho geopolitického a ideologického nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných národov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.

Spočiatku nebol Hitler a generálny štáb (OKW) zajedno ohľadom cieľov operácie. Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových jednotiek, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť obkľúčené a zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Po čom mala nasledovať postupná likvidácia zvyšku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk – Volga – Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Sovietske najvyššie velenie na čele so Stalinom ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na pakt, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939 a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu. V súlade so Stalinovým názorom potom napr. považoval za dezinformáciu všetky správy o nepriateľskej činnosti aj veliteľ rozviedky červenej armády gen. Golikov. V tomto ho podporovali aj nemecké dezinformácie, ktoré napr. tvrdili, že nemecké jednotky sa presunuli do Poľska, aby boli mimo dosahu britského letectva. Rovnako tvrdili, že ide o krycí manéver pred útokom na Britské ostrovy.

5. marca 1941 sovietsky špión Richard Sorge zhotovil a zaslal do ZSSR fotokópie prísne tajných Ribbentropových telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v Tokiu o plánovanom útoku Nemecka proti ZSSR v druhej polovici júna. O niečo neskôr, 19. mája Sorge oznámil do Moskvy presné správy o sústredení 150 nemeckých divízií na západných hraniciach ZSSR. 15. júna, týždeň pred nemeckým útokom dokázal napriek veľkému nebezpečenstvu a ohrozeniu vlastného života zaslať krátku správu, ktorá hovorila, že Nemci zaútočia 22. júna. Na presvedčenie Stalina to však nestačilo.^[1] Nestačilo ani to, že od októbra 1940 do júna 1941 narušilo západné štátne hranice ZSSR 185 nemeckých lietadiel. Tieto lietadlá zámerne prenikali nad územie Sovietskeho zväzu, aby fotografovali vojenské objekty. Len v máji a júni 1941 sovietski pohraničníci zadržali 461 narušiteľov hraníc. Nemci navyše vysadzovali na sovietskom území diverzné skupiny so zbraňami a rádiostanicami. Jeden deň pred vpádom do krajiny informoval pohraničné jednotky o pláne vpadnúť do krajiny nemecký dezertér, komunista Alfred Liskow (zajatca onedlho sovietske orgány na Stalinov príkaz zlikvidovali^[2]). Ale po tom, čo podobné informácie podal aj špión na nemeckom veľvyslanectve v Moskve, napokon Stalin na nátlak generálneho štábu nariadil bojovú pohotovosť, ale s poznámkou, že možno ide iba o provokáciu. Táto informácia sa však dostala k jednotkám neskoro – v skorých ranných hodinách v nedeľu 22. júna. Na väčšine úsekov len niekoľko hodín pred začiatkom útoku. Pohotovosť tak pred začiatkom nemeckého útoku Sovieti na mnohých miestach fakticky nestihli vyhlásiť.

Nacistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 2255 až 3664^[3] bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východiskových postaveniach. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v relatívnej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk okupantom.

Nemecké velenie organizovalo svoje sily do troch silných skupín, ktoré útočili z Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Menšia skupina útočila z oblasti Fínska a Nórska. Veliteľom nemeckých vojsk na bojisku bol maršal Walther von Brauchitsch.

• Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk. Tvorila ho skupina armád Sever, ktorej velil poľný maršal von Leeb. Tvorila ju 16. armáda generála Buscha, 18. armáda generálplukovníka von Küchlera a 4. tanková skupina generálplukovníka Hoepnera, pozostávajúca z 2 mechanizovaných zborov pod vedením generálov von Mansteina a Reinhardta. Zo vzduchu úsek frontu zaisťovala 1. letecká armáda generálplukovníka Kellera.
• Stredný, najsilnejší smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom; primárnym cieľom útoku bolo zničiť sovietske jednotky v trojuholníku Brest – Vilnius – Smolensk, následne sa mali tieto vojská stočiť na Moskvu a k rieke Volge. Skupine armád Stred velil poľný maršal von Bock. Útočnú päsť tvorila 2. tanková skupina generálplukovníka Guderiana, 3. tanková skupina generálplukovníka Hotha, 4. armáda maršala von Kluge, 9. armáda generála Straussa a 2. letecká armáda poľného maršala Kesselringa.
• Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebojovať až k Astrachani, na pobreží Kaspického mora od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare. Skupine armád Juh velil poľný maršal von Rundstedt. Mal k dispozícii 6. armádu maršala von Reichenaua, 17. armádu generála von Stülpnagela a 1. tankovú skupinu generála von Kleista, vzdušný priestor zabezpečovala 4. letecká armáda pod velením generálplukovníka Löhra.
• Z polárnych oblastí Nórska smerom na Murmansk útočil zbor generála von Falkenhorsta podporovaný 5. leteckou armádou generála Stumpffa.

Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel^[4] a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej skoro desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Navyše takmer polovica strojov bola v nevyhovujúcom technickom stave. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombardovacími a bojovými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaranejšie I-153.

Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankmi BT-5, BT-7 a hlavne T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom PzKpfw II, PzKpfw 35 a PzKpfw 38^[5], takisto väčšine starších typov PzKpfw III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to, že pred vojnou Stalin zlikvidoval väčšinu dôstojníckeho zboru Červenej armády. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. Chýbala kvalitná protitanková munícia. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením operácií veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácií o dianí na fronte. Pod neúspechy v počiatočných fázach bojov sa podpísala i slabá koordinácia vojsk, spôsobená okrem chýb velenia aj nedostatkom rádiostaníc, veľmi pálčivým najmä u tankových jednotiek.

Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola pri nemeckom vpáde taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Neúspešná realizácia tohto plánu vyšla Sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.

Sovietske sily čeliace vpádu vojsk osi na hraniciach boli rozčlenené do šiestich frontov v troch smeroch:

• Severný front vedený generálplukovníkom M. M. Popovom bránil oblasti hraničiace s Fínskom. Zahrnoval jednotky 14., 7. a 23. armády ako aj množstvo menších jednotiek.
• Severozápadný front spadal pod velenie generálplukovníka F.I. Kuznecova bránil oblasť pobaltských republík. Tvorilo ho 34 divízií 8., 11. a 27. armády.

Oba fronty brániace severný smer boli podporované severnou a baltskou flotilou.

• Západný front pod velením generála D. G. Pavlova pozostával z 3., 4., 10. armády a veliteľstva 13. armády, pod ktoré spadali ostatné samostatné jednotky. Celková sila frontu bola 45 divízií.
• Juhozápadný front generálplukovníka M. P. Kirponosa tvorilo 45 divízií 5., 6., 12. a 26. armády ako aj rad menších jednotiek.
• Južný front pod velením generála I. V. Ťuleneva bol vytvorený až 3 dni po útoku 25. júna 1941 z jednotiek 9. a 18. armády s 2. a 18. mechanizovaným zborom, mal celkovú silu 26 divízií.

Do bojov pri Čiernom mori zasiahla aj sovietska Čiernomorská flotila.

V zálohe sovietskeho vrchného štábu sa okrem toho nachádzala 16., 19., 20., 21., 22. a 24. armáda, ktoré boli neskôr označené ako Záložný front.

Ráno 22. júna 1941 nacistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami napadli Sovietsky zväz a začali tak jednu z najbrutálnejších a najväčších vojnových kampaní v histórii ľudstva.^[6] Boje sa začali na nemecko-sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2 000 km a o tri dni neskôr aj na hranici ZSSR, Fínska a Nórska dlhej 1 200 km.

Samotný útok bol veľmi dobre pripravený a utajený. Medzi vojakmi pred začiatkom kolovali domnienky, že cieľom je prechod územím Sovietskeho zväzu (so Stalinovým požehnaním) a útok na kolónie Veľkej Británie. Sovietsky zväz bol do poslednej chvíle radovými vojakmi považovaný za spojenca Nemecka. Až večer 21. júna bol vojakom prečítaný Hitlerov propagandistický oznam vysvetľujúci dôvody napadnutia Sovietskeho zväzu.

O 3:15 (5:15 moskovského času) sa ako prvá začala nemecká delostrelecká príprava v oblasti Brestu. 3:40 nasledovali útoky nemeckých strmhlavých bombardérov. O 4:15 začali nemecké vojská prekračovať rieku Západný Bug (úderná jednotka 3. tankovej divízie predtým dobyla Kodenský most), čím fakticky vstúpili na územie Sovietskeho zväzu.

Samotnému útoku na mnohých miestach predchádzali diverzné akcie nemeckých špeciálnych jednotiek Brandenburg tajnej služby Abwehr^[7]. Viaceré z nich boli vykonané vojakmi prezlečenými do sovietskych uniforiem. Tieto jednotky mali zväčša za úlohu zaistiť dôležité mosty alebo sa zamiešať medzi ustupujúce sovietske jednotky a poskytovať spravodajské informácie.

Nemci mali hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Útok mal veľmi silnú leteckú podporu, Luftwaffe do boja vyslala 1945 bojových lietadiel, ktoré už za prvý deň operácie zničili približne 1200 sovietskych lietadiel. Veliteľ letectva Západného frontu v Bielorusku, generál I. I. Kopec v priebehu 22. júna obletel všetky svoje podriadené letiská. V zdesení zo vzniknutej situácie po pristátí spáchal samovraždu.

Informácie o napadnutí krajiny obyvateľstvu o 12. hodine 22. júna vyhlásil v rádiu minister zahraničných vecí V. M. Molotov. Ako prvý označil konflikt za vlasteneckú vojnu. Zároveň nezabudol dodať, že krajina vedie spravodlivú vojnu a nepriateľ bude porazený.^[8]

Na zemi postupoval Wehrmacht úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Na mnohých miestach boli nemecké vojská vítané ako osloboditelia od boľševizmu. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré spôsobili nemeckej 45. divízii ťažké straty. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až na konci leta 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Pri bojoch západne od Minsku Sovieti zle odhadli dislokáciu nepriateľských obrnených síl, tým sa podarilo preniknúť hlboko do tyla Západného frontu, obsadiť Slonim, na ceste medzi Bialystokom a Minskom, čím odrezali celý prvý sled sovietskeho Západného frontu. Nemci rozvrátili tylo sovietskych vojsk dislokovaných pri hraniciach bez toho, že by boli schopné podniknúť efektívne protiútoky. Sovietske sily začali byť obkľučované v oblasti západne od Bialystoku, južne od Grodna s hrdlom pri Volkovsku. Pozdĺž krídel sovietskych vojsk postupujúcimi tankovými skupinami generála Guderiana na juhu a generála Hotha na severe. Sovieti síce začali svoje sily z výbežku siahajúcemu až takmer k hraniciam sťahovať, ale bolo neskoro. Jadru sovietskej 3. armády sa síce podarilo ustúpiť okolo Volkovska na východ, čakalo ich však ďalšie obkľúčenie. Nemci medzi Lidou na severe a Baranoviči na juhu uzatvárali druhé kliešte obkľúčenia západne od Minska. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. V rozsiahlom kotli medzi Minskom a Bialystokom do 14. júla Nemci zajali 270 – 300 000 sovietskych vojakov a získali asi 2 500 tankov.^[9] Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk – Moskva, kde sa línia tiahla od Vitebska po Mogilev.

Stalin rozhorčený z katastrofy na tomto úseku nariadil zatknutie veliacich dôstojníkov Západného frontu. Okrem jeho veliteľa generála Pavlova to boli náčelník štábu frontu Klimovskich a veliteľ 4. armády Korobkov. Všetci traja vysokí dôstojníci boli napriek ich obhajobe z objektívnych príčin porážky vlastných vojsk obvinení z protisovietskej činnosti a popravení.

Pre sovietsky režim nastal pri nemeckom postupe problém, čo s množstvom politických väzňov, ktorých boľševické represné zložky zatkli na novonadobudnutom území západného Bieloruska, západnej Ukrajiny, východného Poľska, v Pobaltí a Bukovine. 24. júna 1941 vydal Berija rozkaz na likvidáciu politických väzňov na ohrozených územiach. Väzni boli na mnohých miestach vraždení bez súdu, často veľmi krutým a barbarským spôsobom. Na mnohých miestach sa NKVD nepodarilo pred príchodom Nemcov povraždiť všetkých väzňov. Výška obetí vo vnútrozemí, kde mohlo NKVD pôsobiť dlhšiu dobu, nebola dodnes vyčíslená^[10]. Zdroje poukazujú, že muselo ísť o desiatky tisíc životov. V období nacistického vpádu do krajiny podľa viacerých zdrojov tiež zahynulo najväčšie množstvo väzňov v sovietskych Gulagoch^[11].

Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Veľmi dôležité bolo získanie mostov cez Dvinu, odvážnym útokom pri meste Dvinsk 26. júna 1941. Rýchly postup tiež spôsobil fakt, že vojenské jednotky tvorené z brancov povolaných z miestneho obyvateľstva nekládli Nemcom odpor a to, že Sovieti tu preto nemali dostatok bojaschopných jednotiek. Ich neskorší postup sa však onedlho spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta.

25. júna začali nemecké a fínske vojská viesť boje na línii od Karélie až po polostrov Kola. Sovietske vojská neboli ani v tejto oblasti pripravené a neočakávaný útok početnejších vojsk a nedokázali nepriateľský postup zastaviť. Bojové operácie takéhoto rozsahu sa v polárnych podmienkach dovtedy nikdy neviedli a ani jedna zo strán nebola pripravená na ťažkosti, ktoré tu dlhotrvajúca bojová činnosť prinesie. Sovietsky zväz na tomto úseku frontu nakoniec zachránila neochota Fínska pokračovať v útoku po dosiahnutí pôvodných hraníc z roku 1940.

Na juhu, na osi postupu južne od Pripiaťských močiarov, čelili nacistické vojská väčšej koncentrácii nepriateľských síl, ktorým sa po väčšinu júla darilo viesť pomerne úspešné ústupové boje. Nacistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.

V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.

Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofálne straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je trikrát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40 % tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Kyjev (1941)

Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassoch. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev – Čerkassy – Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupikov, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 532 000 – 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. Z kotla uniklo len asi 15 – 20 000 mužov. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofálna porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjeva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar. Ich masové vraždy sa začali 29. septembra 1941.

Jedným z úsekov kde chýbali Guderianove sily bol smer Smolensk – Moskva. Von Bockov predný voj dorazil k Smolensku už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) ale postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fronte a bol nútený na čas zastaviť postup. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených len starými japonskými puškami. V noci sa následne Nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však Sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posily a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta však bola vydaná až o dva týždne neskôr. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankmi nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo – Jeľňa – Desna. Sovieti sa pokúšali o protiútoky, pri ktorých sa im podarilo oslobodiť mesto Jeľňu. Za tento úspech bola sovietska 100. strelecká divízia vyznamenaná a ako prvá zo sovietskych jednotiek počas vojny označená ako gardová (1. gardová strelecká divízia). V týchto bojoch boli po prvýkrát použité povestné raketomety „Kaťuša“, ktoré pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa Nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády. Presmerovanie nemeckých tankových síl generála Guderiana, po úvodnom neúspechu pri Smolensku možno podľa niektorých názorov považovať za rozhodujúci moment v priebehu 2. svetovej vojny^[12], keďže mali Nemci veľkú šancu rýchlo pokračovať v úspešnom útoku na nepripravenú Moskvu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Moskvu

Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, Hitler na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zvyšok Ukrajiny a dosiahnuť Donbas, alebo vyraziť na Moskvu. Generáli považovali za hlavný cieľ Moskvu.^[13] Ich argumentmi bolo to, že Moskva je okrem politického a ekonomického centra ZSSR i dôležitou dopravnou križovatkou. Po jej strate by sa sovietska obrana rozpadla na 2 časti a sovietske velenie by už nebolo schopné si udržať kontrolu ani efektívne viesť bojové operácie. Napriek tomu sa Hitler rozhodol, že dôležitejší bude Kyjev, Charkov a Krym, a až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. 30. septembra sa začala bitka o Moskvu. Pád Sovietskeho zväzu bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri Viazme. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. Viazma padla 7. októbra, Briansk 8. októbra a 14. októbra Hothove tanky obsadili Kalinin.

V tej istej dobe sovietske vojská opustili Odesu a stiahli sa po mori na Krym aby posilnili obranu Sevastopoľa.

Nemci obsadením Brianska a Viazmy zničili celú 1. líniu sovietskej obrany. Sovietske sily v danom úseku frontu zostali početne oveľa slabšie ako ich protivník a chýbali im prostriedky na vedenie mobilnej vojny, hlavne tanky. V Moskve najprv prepukla panika. Ľudia sa obávali, že mesto bude obkľúčené. Čiastočne tomu dopomohla evakuácia sovietskej vlády do Kujbyševa. Na druhej strane samotný Josif Vissarionovič Stalin zostal v meste aby sa podieľal na riadení vojenských operácií. 19. októbra vyhlásili Moskvu za obliehané mesto, okolo mesta sa urýchlene budovali obranné línie, protitankové zátarasy a priekopy. Horečne sa organizovali nové sily na obranu mesta. Narýchlo sformované prápory domobrany z robotníkov a obyvateľov mesta boli pripravené zasiahnuť v nevyhnutnom prípade do bojov. Za tri dni sformovali 12 000 dobrovoľníkov, väčšina z nich nemala žiadne bojové skúsenosti a iba slabý výcvik. V nasledujúcich bojoch tvorili „záplaty“ na Nemcami vytvorené medzery v sovietskych líniách. Ani nemecké nebezpečenstvo nezabránilo hrdému Stalinovi v organizovaní slávnostnej prehliadky na Červenom námestí v deň výročia boľševickej revolúcie 7. novembra.

Nacistické vojská čakali na útok západne od mesta, už ani nie 100 km ďaleko. Približovali so od Kalininu, Klinu, Volokolamska, Možajska, Kalugy a dostali sa až za Tulu, ktorú však nedobyli. Proti nim stáli ústupmi značne otrasené sovietske jednotky. Až v tomto najkritickejšom období bol Stalin ochotný, po ubezpečeniach svojich agentov v Japonsku, stiahnuť časť čerstvých vojsk z Ďalekého východu, Strednej Ázie a Sibíri. To bolo nasadené doslova priamo z vlakov. Sovietske jednotky bojovali s veľkým zápalom a odhodlaním, prinajmenšom rovnako usilovne pre nich v zázemí moskovskí robotníci bez oddychu vyrábali množstvo munície, granátov a zbraní. Nemecký postup sa v dôsledku tvrdého odporu spomaľoval. Pomohlo tomu aj zhoršujúce sa počasie ako aj povestná ruská zima. 22. novembra Nemci dosiahli severne od Klinu a západne od Istry najbližší bod od Moskvy, aký kedy v pozemnom boji dosiahli. Toto miesto bolo necelých 35 km od Moskvy. Začiatkom decembra už Nemci západne od Moskvy neboli schopní postupovať, bojovalo sa iba pri Tule, ktorá sa nakrátko ocitla v obkľúčení, sovietske vojská sa však boli schopné prebiť zablokovanou cestou na Moskvu a znovu sa spojiť s mestom.

Keďže nedošlo k reálnej zmene strategických cieľov nemeckých vojsk od začiatku operácie Barbarossa ani po útoku na Moskvu, tento možno považovať za jej pokračovanie. Operácia Taifun ako taká však už mala iné operačné zámery a znamenala opustenie pôvodných plánov Barbarossy.^[14]

Na prelome novembra a decembra 1941 sovietske jednotky vytlačili nacistické vojská z Rostova, išlo o prvý rozsiahly ústup nemeckých vojsk na východnom fronte. V decembri 1941 Červená armáda zozbierala zálohy a neočakávane napadla krídla nemeckých vojsk pred Moskvou. Sovietske vojská postúpili južne od Iľmenského jazera, vyrazili tiež smerom na Kalinin a zastavili sa až pri Rževe a Gžatsku. Na juhu vyrazili pri Voroneži, Jelci a Tule, pričom postúpili po Mcensk a ďaleko za Kalugu. Neboli však schopní obkľúčiť nemecké vojská, ktoré sa v rozhodujúcom okamihu stiahli od Moskvy na západ a zabránili tak svojej likvidácii. Ofenzíva pri Moskve bola koordinovaná s ostatnými operáciami po celom východnom fronte, ktoré zahnali Nemcov stovky kilometrov na západ. Boli oslobodené mnohé oblasti, v ktorých nacistické vojská napáchali veľké zverstvá. Útočiaca Červená armáda prinútila Wehrmacht po prvýkrát za celú druhú svetovú vojnu prejsť do obrany. Pri hodnotení výsledkov bojov je potrebné brať do úvahy predovšetkým fakt, že sa Nemcom nepodarilo získať ani jeden z ich troch hlavných cieľov operácie. Moskva, ktorá bola hlavným dopravným uzlom krajiny zostala pevne v sovietskych rukách. Druhý cieľ, ktorým bol Leningrad sa však ocitol v obkľúčení trvajúcom až do januára 1944. Mesto a jeho obyvatelia sa predovšetkým na prelome roku 1941 a 1942 potácali na hranici života a smrti hladom. Mesto Astrachaň na rieke Volge, tretí cieľ nemeckej ofenzívy, zostalo neohrozené až do ďalšej nemeckej ofenzívy v lete 1942.

Pri bojových operáciách v Bielorusku, na Ukrajine i za polárnym kruhom stratilo ZSSR do októbra vyše 2 milióny mŕtvych a nezvestných a asi 800 000 ranených.^[15] Straty do konca roka boli ďaleko vyššie a odhadujú sa na vyše 3,3 milióna. Nemci zajali v priebehu bojových operácií od júna 1941 do februára 1942 3,9 milióna sovietskych vojakov. Nemecké velenie však s vojnovými zajatcami jednalo bezprecedentne, veľmi brutálnym a nehumánnym spôsobom. Z 3,9 milióna zajatých vo februári 1942 zostávalo na žive len asi 1,1 milióna, z nich už len asi 400 000 bolo ešte fyzicky schopných vykonávať prácu.^[16] Zaobchádzanie s nimi je viacerými porovnávané s holokaustom. Nemci do decembra 1941 stratili asi 918 000 mŕtvych, ranených a nezvestných.

Zúfalá situácia, do ktorej sa dostali vojská osi na konci roku 1941, mala viacero príčin. Hlavnou príčinou neúspechu bola vzrastajúca sila Červenej armády v kombinácii s množstvom ďalších faktorov, ktoré výrazne znižovali bojaschopnosť a výkon Nemcov aj ich spojencov. Týmito faktormi bolo najmä preťaženie jednotiek, vážna dopravná a zásobovacia situácia, oslabenie a veľké straty jednotiek v bojoch. Nedostatok pechoty, ktorý sa začal prejavovať už 1. septembra 1941 sa nepodarilo Nemcom vyriešiť do konca vojny. Niektoré faktory poukazujú na podobnosť s Napoleonovým vpádom do Ruska v roku 1812.

Nemecké velenie pri plánovaní operácie veľmi podhodnotilo schopnosť sovietskej armády zmobilizovať do vojny dostatok mužov (a žien, keďže v zúfalej situácii krajina bojovo nasadila aj čisto ženské jednotky, zvyčajne tvorené dobrovoľníčkami). Schopnosť Sovietov rýchlo vycvičiť množstvo brancov, vyzbrojiť ich a poslať na front bola odhadovaná na základe predvojnových mierových analýz, ktoré sa ukázali nepresné. Sovieti vycvičili a poslali do boja dvakrát viac mužov a žien, než nemeckí plánovači očakávali. Začiatkom augusta 1941 stihli novosformované sovietske armády nahradiť na fronte tie, ktoré sa Nemcom medzi časom podarilo zničiť. To malo na krach operácie Barbarossa významný vplyv. Nemci museli v priebehu mesiaca doplňovať zásoby, čo spomalilo ich postup a naštrbilo pôvodný harmonogram, takže im na dokončenie bojových operácií pred začiatkom obdobia blata zostávalo len 6 týždňov, čo bol neuskutočniteľný zámer. Červená armáda bola schopná nahradzovať svoje ťažké straty vo vysokom tempe, a tak jej jednotky ako súvislá sila neprestali nikdy existovať. Keď boli divízie pozostávajúce z brancov vycvičených pred vojnou zničené, boli už nahrádzané novými. V priemere bolo každý mesiac v krajine povolaných asi pol milióna mužov. Sovietom sa rovnako úspešne darilo vycvičiť nové jednotky z rôznych etnických skupín národov Sovietskeho zväzu. Práve schopnosť dlhodobo mobilizovať veľké množstvo ľudí (aj keď často zle vycvičených a slabo vybavených) v krátkej dobe umožnila Sovietskemu zväzu prežiť prvých 6 mesiacov vojny a celkom podryla nemecké plány.

Neskôr zohrali významnú úlohu aj spravodajské informácie z Japonska získané vďaka Richardovi Sorgemu. Na ich základe si boli Sovieti istí, že Japonsko nebude na ich východných hraniciach vyvíjať žiadnu aktivitu a mohli tak z oblasti Ďalekého východu na Európske bojisko prisunúť početné jednotky.

Nemecké vrchné velenie tiež výrazne podcenilo schopnosti sovietskej výkonnej moci. Nemci sa nesprávne domnievali, že sovietska vláda je neefektívna a neschopná. Vyhliadky na rýchle víťazstvo opierali najmä o vieru v rýchly pád sovietskeho komunistického systému a celkovej štátnej organizácie. Sovietsky systém sa však vo vojne prejavil ako veľmi pružný a prekvapivo prispôsobivý. Tvárou v tvár zdrvujúcim porážkam boli Sovieti schopní demontovať fabriky ohrozené nemeckým postupom, a väčšinu svojich najdôležitejších fabrík spolu so skúsenými robotníkmi premiestniť do bezpečných oblastí mimo dosahu nemeckých armád a letectva. Napriek strate dôležitých ložísk nerastných surovín, významných priemyselných oblastí a veľkého množstva pracovných síl v chaose, ktorý vypukol po nemeckej invázii, sa im podarilo vybudovať dostatok priemyselných podnikov, ktoré im v rozhodujúcom momente vojny dodávali spolu s pomocou západných Spojencov dostatok vojenského materiálu. Vďaka tomu sa sovietska vláda nikdy nedostala do zvlášť kritickej situácie, kedy by musela čeliť zrúteniu systému a po celú dobu si udržala pevnú kontrolu nad sovietskym vojnovým úsilím.

Faktor, ktorý zohral počas vojny významnú úlohu bolo pôsobenie nacistických síl na obsadenom území ZSSR. Vojnové zločiny spáchané na sovietskom území sú všeobecne považované za najväčšie a najhoršie, ktoré sa udiali v novodobých dejinách. Zlému a krutému zaobchádzaniu boli vystavení nielen sovietski vojnoví zajatci ale aj obyvateľstvo okupovaných území. Toto nacistické konanie vyvolalo prudkú nenávisť v mysliach a srdciach väčšiny sovietskeho obyvateľstva. Nenávisť k Nemcom umožnila sovietskej moci vydolovať z obyvateľstva veľkú mieru sebaobetovania neporovnateľnú so západoeurópskymi národmi.

Nemci rovnako podcenili aj obyvateľov Sovietskeho zväzu ako celok. Všeobecne si predstavovali sovietskych vojakov ako slabých a väčšinu z nich vnímali ako podradné ľudské bytosti. Počas nasledujúcich bojov však boli nemeckí vojaci ohromení odhodlaním a zúrivosťou, s ktorou Červená armáda často bojovala. Plánovači boli zaskočení mierou utrpenia, ktorú sovietski ľudia dokázali zniesť a pritom ďalej pracovať či bojovať.

Ďalšími činiteľom nemeckého neúspechu bolo podcenenie sovietskych technických možností a kapacít. Niektoré sovietske zbrane a vybavenie boli na začiatku bojov skutočne na dosť nízkej úrovni, v porovnaní so svojimi nemeckými konkurentmi. Túto medzeru sovietska armáda plánovala zaceliť vývojom a výrobou nových vzorov. Priemerný sovietsky branec bol všeobecne slabo vybavený. Kráčal do vojny v rovnakých čižmách ako jeho predkovia v prvej svetovej vojne, no na prvý pohľad horšia výzbroj v skutočnosti nemusela zvlášť zaostávať za jeho protivníkom. Väčšina sovietskych pešiakov bola vyzbrojená štandardnou puškou Mosin-Nagant 1891/30, celkom porovnateľnou s nemeckou puškou Mauser Karabiner 98k, ktorá bola štandardnou zbraňou nemeckej pechoty počas celej vojny. V roku 1941 bolo rovnako ako v sovietskej armáde väčšina príslušníkov nemeckých pozemných síl vyzbrojená puškami. Nemci začali samopaly vo väčšom meradle používať až v rokoch 1944 a 1945. Sovietske velenie však bolo pomalšie pri implementácii samopalov a automatických zbraní. Počas vojny zavedené konštrukcie samopalov ako bol PPŠ-41, či poloautomatických pušiek SVT-40, vzbudili obdiv nemeckých konštruktérov aj vojakov v poli. Sovietskej armáde navyše v prvých dňoch Barbarossy nechýbali ani zbrane, ani munícia. Nemecká armáda mala v priemere na jedného vojaka asi len polovicu zbraňových a muničných zásob. Podobne na tom boli aj tankové sily, ktoré vojnu začínali s tankmi T-26, BT-5 a BT-7, ktoré boli porovnateľné so svojimi nemeckými konkurentmi, a zlyhali najmä kvôli nesprávnemu spôsobu nasadenia, zlému logistickému zabezpečeniu a nedostatku kvalitnej protitankovej munície. Sovieti počas nemeckého vpádu práve zavádzali aj nové typy tankov ako bol T-34 a KV-1, ktoré až do príchodu tankov PzKpfw VI Tiger, boli nadradené nemeckým konštrukciám. Sovietske ozbrojené sily na začiatku bojov trpeli nedostatkom kvalitných rádiostaníc, čo bolo najvypuklejšie u tankových a leteckých jednotiek, kde boli rádiostanicami vybavené zväčša iba veliteľské stroje. Aj tento nedostatok bol počas vojny postupne odstránený. Výraznú prevahu malo spočiatku najmä nemecké letectvo. Bolo to preto, že vpád zastihol sovietske vzdušné sily počas prezbrojovania na moderné typy, ktorých vývoj ešte nebol celkom ukončený.

Začiatok bojových operácií počas suchého leta bol pre Nemcov najúspešnejší, vďaka faktoru prekvapenia v prvých týždňoch zničili veľkú časť sovietskych síl. Keď sa však príhodné poveternostné podmienky začali zhoršovať a sovietske vojská, ktoré sa pozbierali z počiatočného prekvapenia začali klásť čoraz silnejší odpor, nemecká ofenzíva začala za pôvodným plánom pokrivkávať. Nemecká vojnová mašinéria nebola na dlhodobú vojnu pripravená. Chýbal najmä dostatok pohonných hmôt aby mohli byť požadované ciele vôbec fyzicky dosiahnuté. S týmto sa pred začiatkom operácie nepočítalo, celý plán bol založený na tom, že po piatich týždňoch nemecké jednotky získajú úplnú operačnú voľnosť, v dôsledku kolapsu Červenej armády. Až potom malo prebehnúť dodatočné doplnenie zásob pohonných látok pre časť pohyblivých jednotiek, ktorých úlohou malo byť obsadenie zvyšných strategických cieľov.

Nemeckým silám sa podarilo za prvý týždeň bleskovo postúpiť o 500 km, ale ich zásobovacie línie sa za ten čas natiahli natoľko, že tylové jednotky museli vynakladať veľké úsilie, aby zabezpečili prísun potrebných zásob. Sovietska železničná sieť s väčším rozchodom kolies ako vo zvyšku Európy, na ktorú sa vo veľkej miere spoliehala infraštruktúra celej krajiny, nemohla byť okamžite použitá, pretože Nemci nemali dostatok lokomotív s požadovaným rozchodom. Na začiatku vpádu do krajiny v roku 1941 pritom nebolo nemecké tylo natoľko narúšané činnosťou partizánov ako tomu bolo v neskoršom období. Nedostatok zásob výrazne spomaľoval nemecký postup.

Nemci tiež pri plánovaní operácií nesprávne vyhodnotili stav sovietskej dopravnej siete. Cesty a železnice vo východnom Poľsku a západnej časti ZSSR síce známe boli, ale pri postupe ďalej do vnútrozemia boli ich informácie podstatne skromnejšie. Stávalo sa tak, že cesty, ktoré na mapách vyzerali pôsobivo, boli v skutočnosti iba ujazdená hlina alebo len v štádiu výstavby.

Nemecký plán pre útok bol vo veľkej miere založený na predpoklade, že víťazstvo bude dosiahnuté veľmi skoro. Hitler v plánoch vôbec nezobral na zreteľ možnosť, že by sa boje mohli predĺžiť až do zimy. Táto trestuhodná nepripravenosť a nekompetentnosť mala značný dopad na neúspech v rozhodujúcej fáze operácie, pričom už v novembri, ešte pred začiatkom tvrdej zimy Nemci pociťovali nedostatok zásob a ľudských síl. Počasie v ZSSR nebolo také mierne ako v západnej Európe. Na jeseň rozbahnený terén spomalil postup Wehrmachtu aj preto, že len časť ciest bola spevnená. Nemci mali až do roku 1942 všetky tanky na rozdiel od Sovietov vybavené úzkymi pásmi, ktoré v blate a hlbokom snehu nemali dostatočný ťah, čím sa rýchlosť nemeckého postupu výrazne znižovala. Ich logistický systém a mobilita delostrelectva do značnej miery závisela na 600 000 európskych koňoch, ktoré neboli zvyknuté na výkyvy počasia, aké boli typické pre tieto časti Sovietskeho zväzu s výrazne kontinentálnym podnebím. Menšie stepné kone zvyčajne používané Červenou armádou boli domácim podmienkam podstatne prispôsobenejšie.

Nemecké jednotky boli vystavené tvrdému počasiu, bez adekvátneho výstroja a teplého oblečenia, ktoré síce existovalo, ale nebolo včas prisunuté a distribuované na fronte. Nemeckí vojaci boli nútení vo viacerých prípadoch, najmä pri teplotách pod −10 °C siahnuť po alternatívach ako bolo vkladanie vrstvy novín do kabátov, ak sa chceli vyhnúť omrzlinám. Na zahrievanie a rozkúrenie pecí boli často nútení míňať dodatočné pohonné hmoty, ktoré rovnako míňali aj na udržanie funkčnosti bojovej techniky, ktorá na veľké mrazy nebola vôbec pripravená. Niektoré nemecké zbrane sa stali v dôsledku veľkých mrazov celkom nefunkčné. Mazadlá zbraní a motorov, ktoré za bežných podmienok zvyšovali ich životnosť, pri nízkych teplotách zamŕzali.

Dnes mnohí mylne usudzujú, že nástup obdobia blata a následné silné mrazy, na východnom fronte spôsobovali celkové zastavenie bojových operácií, čo nie je celkom pravda. Vojenské operácie boli týmito okolnosťami síce výrazne spomalené, ale to sa týkalo najmä nemeckej strany. Sovieti napríklad v decembri 1941 pri protiútoku pred Moskvou, počas veľkého prívalu snehu postúpili na niektorých úsekoch až 160 km, čím demonštrovali, že na počasie pripravená strana mohla viesť mobilnú vojnu aj za takýchto podmienok.

Počas bojov pred Moskvou Hitler obávajúci sa rozpadu svojich vojsk, nariadil držať dosiahnuté pozície za každú cenu a neustupovať. Jednotky na fronte v dôsledku toho utrpeli veľké straty a na viacerých úsekoch, ako napr. pri Demiansku, sa dostali na čas do obkľúčenia.

Naproti Nemcom, bola väčšina sovietskych jednotiek zásobovaná adekvátnym zimným výstrojom, hlavne kožušinovými čiapkami a prešívanými uniformami s dostatočným predstihom. Sovietski vojaci mali tiež väčšie skúsenosti s použitím zbraní v zime a tak sa napríklad pri údržbe ručných zbraní vyhýbali používaniu akýchkoľvek mazadiel. Technika ako tanky a lietadlá bola od začiatku koncipovaná a pripravená na domáce podmienky. Bolo by však mylné sa domnievať, že „generál zima“ či „generál blato“ sovietskych vojakov nijako netrápili. Aj sovietske jednotky v dôsledku veľkých mrazov utrpeli nezanedbateľné straty.

Väčšina Hitlerových generálov sa zhodovala v názore, že je potrebné zaútočiť vojskami skupiny armád Stred v prvom rade na Moskvu. Jej obsadenie, pri ktorom by boli s veľkou pravdepodobnosťou zničené veľké sily Červenej armády a mohli by významne ovplyvnené ďalšie možnosti krajiny viesť vojnu. Hitler však v priebehu kampane, zmenil ciele tejto skupiny armád, ktorá sa v rozhodujúcom momente počas bojov o Smolensk namiesto na Moskvu vydala obsadiť viaceré ciele na Ukrajine. Po obsadení týchto oblastí vojská skupiny armád Stred síce pokračovali ďalej na Moskvu, no boli počas zimy zastavené. Mnohí odborníci sa domnievajú, že tak bol stratená najväčšia príležitosť vyhrať vojnu na východe.

Chyby, ktoré urobilo sovietske velenie v prvých týždňoch vojny, mali katastrofický vplyv na dianie na fronte a boli natoľko závažné, že krajina sa z nich spamätávala až do konca vojny.

Prvým a zásadným omylom bolo Stalinove konanie ignorujúce informácie a varovania o nemeckých prípravách na vpád do krajiny. Je veľmi pravdepodobné, že okrem Stalina mali na svedomí toto konanie aj ďalší vedúci predstavitelia krajiny. S týmto prístupom súviselo aj potieranie iniciatívy velenia prihraničných okruhov smerujúce k zvyšovaniu obranyschopnosti týchto oblastí. Hlavné velenie armády, generálny štáb a Stalin nevydali žiadne rozkazy, ani k obrane, ani k protiútoku. Posledné platné rozkazy od generálneho štábu, ktoré armáda dostala boli rozkazy zakazujúce reagovať na akékoľvek provokácie. Toto bezvládie vnieslo do armádnych jednotiek značný chaos. Po 21. júni 1941, trvalo generálnemu štábu niekoľko dní, kým velenie začalo koordinovať činnosť jednotlivých armádnych skupín a mnohokrát už bolo pre množstvo sovietskych vojakov neskoro^[17].

Druhým podstatným faktom, pre ktorý svedčí množstvo dôkazov z viacerých zdrojov, bola v prvých dňoch bojov nečinnosť celých armádnych zborov. Vojaci jednoducho nebojovali, buď utiekli, alebo sa nechali zajať. Mnohí sovietski vojaci boli sklamaní z boľševikov a komunizmus všeobecne a medzi ľuďmi, ktorí si pamätali, ako slušne sa k nim správali Nemci počas prvej svetovej vojny, jednoducho panovalo presvedčenie, že radšej nemeckí okupanti ako sovietski komunisti^[17]. Až neskôr sa ukázalo, že nemecké sily, ktoré vtrhli do krajiny v roku 1941, nekonajú ako ich predchodcovia v prvej svetovej vojne.

Ďalším kritickým omylom bolo precenenie schopností Červenej armády, najmä dôstojníckeho zboru na viacerých úrovniach. Sovietska armáda sa v predvojnovom období zúčastnila viacerých ozbrojených kampaní, jednak proti Poľsku a Fínsku, ale bojovala tiež na Ďalekom východe proti Japoncom a v španielskej občianskej vojne sa zapojila do bojov proti Frankistom. Kým možno považovať boje na Ďalekom východe a ťaženie proti Poľsku za úspešné, bojové akcie proti Fínsku sú považované za značne neúspešné. Aj keď sa červenej armáde podarilo v konečnom dôsledku zlomiť Fínsky odpor, bolo toto víťazstvo veľmi ťažko zaplatené. Najdôležitejším prínosom bolo neskoršie poučenie z chýb, ktoré urobili. Sovietske sily v Európskej časti ZSSR boli rozmiestnené pozdĺž hraníc a boli celkom nepripravené na okamžité vedenie bojových operácií. Sovietske mechanizované zbory boli namiesto stíhania nemeckých tankových jednotiek celkom nepripravené na boj po technickej aj morálnej stránke, navyše utrpeli ťažké straty pri leteckých útokoch Luftwaffe.

Napriek tomu, že sovietske sily mali obrovský počet tankov a mechanizovanej techniky, ako boli ťahače diel. Tanky a ostatná pozemná technika trpeli značnou poruchovosťou, kvôli neskúsenosti posádok a nedostatku náhradných dielov, ktorý sa ťahal už od mierového obdobia, čo malo na svedomí značné výpadky v zásobovaní jednotiek a na to sa viažuce ďalšie problémy. Sovietske jednotky neboli konkurencieschopné rýchlo manévrujúcim a postupujúcim silám Osi aj kvôli svojej nízkej motorizácii. Ich tankové divízie mali na začiatku vojny síce takmer 2x viac tankov ako nemecké, ale o polovicu nákladných automobilov menej. Jednotky nestíhali zásobovať v boji svoje postupujúce tankové oddiely. Príkladom boli boje pri Grodne v júni 1941, kam bol poslaný 6. mechanizovaný zbor s asi 1000 tankmi vrátane asi 300 KV a T-34, ktorému sa ani nepodarilo doraziť na bojisko, pretože jeho jednotkám došlo palivo. Problémom bola často koordinácia, ktorú podľa väčšiny zdrojov okrem nedostatočných skúseností sťažoval aj nedostatok vysielačiek a spojovacej techniky. Niektorí však poukazujú, že počet vysielačiek vôbec nebol taký tragický, ako sa po skončení druhej svetovej vojny pokúšali podsúvať komunistickí historici. Podľa archívov bol počet vysielačiek a ich rozmiestnenie v štruktúrach červenej armády, približne rovnaký, ako v roku 1944 a 1945, takže tento fakt v žiadnom prípade nemohol hrať takú úlohu, aká mu bola prisudzovaná.^[17] Na mobilitu rovnako nemalo vplyv nasadenie sovietskych hipomobilných (jazdeckých) jednotiek. Počas celej nasledujúcej vojny nasadzovali hipomobilné jednotky, a kone ako ťažné zvieratá obe strany.

Sovietske ozbrojené sily nemali na začiatku vojny nedostatok skúsených vojakov. Stav bol porovnateľný s nemeckými silami. Na západných hraniciach krajiny čakal na Nemcov výkvet červenej armády. Niektorí autori poukazujú, že viac ako 90 % nemeckých vojakov, ktorí sa zúčastnili Barbarossy sa predtým aktívne nezúčastnili žiadnych bojov v Poľsku a ani útoku na Francúzsko. Drvivá väčšina nemeckých síl bola bojovo neskúsená rovnako, ako drvivá väčšina tých sovietskych, ak nie dokonca viac. Problémom ZSSR bolo, že v priebehu prvých mesiacov vojny bola veľká časť týchto skúsených síl stratená^[17].

Stalinova snaha zabrániť ústupom a vzdávaniu veľkého počtu vojakov, často aj s veliteľmi napr. pomocou rozkazu č. 270, mala za následok držanie pozícií za každú cenu, čo však často viedlo k neúspechom, keď pohyblivé nemecké tankové jednotky prenikli cez tieto postavenia do tyla sovietskych vojsk, odrežúc ich tak od tylového zabezpečenia a zásob. Kým si Stalin uvedomil chybu a dovolil svojim vojskám v správnej chvíli ustúpiť, čím umožnil ich zachovanie, prišiel vo viacerých veľkých obkľúčeniach do decembra 1941 o viac než 2,6 milióna mužov. Väčšina z týchto vojnových zajatcov bola v rukách nacistov cielene vystavená zlému zaobchádzaniu, hladu a chorobám, čo malo za následok, že veľká časť z nich do jari 1942 zahynula.

Za neúspech možno považovať aj krach sovietskych protiútokov, ktoré sa uskutočnili na konci roku 1941 a na jar 1942. Všeobecne sa usudzuje, že v tejto dobe sovietske velenie nebolo schopné zhodnotiť potenciál vlastných jednotiek a namiesto toho aby sa pokúšalo o cielené protiútoky na jednom úseku frontu, snažilo sa neustále o vedenie operácií na čo najširšom fronte, na čo armáda nemala ani dostatok síl, vybavenia ani dostatočné skúsenosti. Väčšina týchto operácií nebola dobre pripravená, podporovaná dostatočným prísunom zásob, čo malo za následok ich všeobecný neúspech a ťažké straty.^[18]

1. ↑ Adamec, J. Prečo v júni 1941 Stalin neveril svojmu najlepšiemu špiónovi?. Denník N (Bratislava: N Press). Dostupné online [cit. 2021-06-25]. ISSN 1339-844X.
2. ↑ Hughes-Wilson, J., 1999, Military Intelligence Blunders. Carroll & Graf Publishers, Inc., New York, s. 57
3. ↑ Miroslav Šnajdr: Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941, Votobia, Olomouc, 2003, s. 71 – 78
4. ↑ Miroslav Šnajdr: Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941, Votobia, Olomouc, 2003, s. 79 – 82
5. ↑ Steven Zaloga, James Grandsen: Soviet Tanks and Combat Vehicles of World War Two. Arms and Armour Press, London, 1984, s. 126
6. ↑ Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 622-623
7. ↑ Kurowski, F., 2006, Baulehr-Bataillon 800 z. b. V. Brandenburg. Akce německých komand v letech 1939-1945 na celém světě. Svojtka & Co., Praha, s. 65 – 67
8. ↑ Vystuplenie V. M. Molotova po radio 22 juňa 1941 g. [online]. ru.wikisource.org, 2005-10-16, rev. 2012-04-15, [cit. 2012-12-28]. Dostupné online. (po rusky).
9. ↑ Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer, Atlas of World War II, Barnes & Noble Books, New York, 2000, ISBN 0-7607-2043-6, s. 70
10. ↑ Lacko, M., 2012, Za oponou raja. Masakry politických väzňov v sovietskych väzniciach v lete 1941. Historická Revue, XXIII, 5, s. 37 – 40
11. ↑ Višnevskij, A. Demografičeskije poteri po represii [online]. demoscope.ru, 2007, [cit. 2012-12-28]. Dostupné online. (po rusky)
12. ↑ Russel H.F. Stolfi: Hitlerovy tanky na východě. Jota, Brno, 2007, 320 s.
13. ↑ Manstein, E. von: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 244 – 245
14. ↑ Frame, A. T., Operation Barbarossa. in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 177
15. ↑ KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva: Oloma-Press, 2001, [cit. 2008-10-05]. Dostupné online. (rusky)
16. ↑ MacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520
17. ↑ ^{a b c d} Solonin, M., 2011, Vymývání mozků - Zfalšované dějiny sovětsko-německé války. Naše Vojsko, Praha, 281 s.
18. ↑ David M. Glantz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson University, Clemson, South Carolina, 2001, s. 32

• Generalplan Ost
• Rasputica

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Operácia Barbarossa

• Bitka pri Jelni
• Hitlerova smernica č. 32 o tom čo bude po porážke ZSSR