Medzilaborce

Medzilaborce
mesto
Medzilaborce
Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Medzilaborce
Región	Zemplín
Vodné toky	Laborec, Vydranka
Nadmorská výška	326 m n. m.
Súradnice	49°16′15″S 21°54′14″V / 49,270833°S 21,903889°V / 49.270833; 21.903889
Rozloha	47,48 km² (4 748 ha) [1]
Obyvateľstvo	5 747 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	121,04 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1523[3]
Primátor	Vladislav Višňovský[4] (HLAS-SD, SMER-SD)
PSČ	068 01
ŠÚJ	520471
EČV (do r. 2022)	ML
Tel. predvoľba	+421-57
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Mierová 326/4 068 01 Medzilaborce
E-mailová adresa	poslať email
Telefón	057 / 732 12 06
Fax	057 / 732 10 68
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Medzilaborce
Webová stránka: www.medzilaborce-urad.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Medzilaborce (rusín. Міджілaбірцї, maď. Mezőlaborc) je mesto na Slovensku ležiace v Prešovskom kraji.

Územie mesta Medzilaborce sa nachádza na Hornom Zemplíne, v severnej časti Laboreckej vrchoviny, na sútoku riek Laborec a Vydranka. Leží vo výške 326 m n. m. a jeho rozloha je 32,92 km². Mestom vedie cesta II/559 a II/575, ako aj železničná trať Michaľany – Łupków. Humenné je vzdialené 43 km južne, Stropkov 32 km západne a poľský Sanok 55 km severovýchodne.

Geologická stavba je pomerne jednotvárna. Laborecká vrchovina, v ktorej sa nachádza celé územie, je typom flyšového pásma s prikrovovo-vrásovou stavbou. Na vnútornej juhozápadnej strane ju budujú prvky magurského flyšu račianskej jednotky, tvorené vrchnokriedovými až oligocennými ílovcami a pieskovcami. Vonkajšia pohraničná časť pohoria patrí k vonkajšiemu flyšu, k dukelským vrstvám. Pohraničný chrbát budujú vrchnokriedové až paleocénne inoceramové vrstvy. Reliéf Laboreckej vrchoviny sa vyznačuje silnou koreláciou s odolnosťou hornín.

Geologický podklad väčšiny územia tvoria paleogénne sedimenty flyšového pásma, iba v najsevernejšej pohraničnej časti zasahujú mezozoické horniny centrálneho bradlového a flyšového pásma.

V geologicky pomerne chudobnej oblasti územia sa nenachádzajú nerastné suroviny. Miestne malé zdroje štrkopieskov na nive Laborca a tehliarske hliny sa priemyselne nevyužívajú. Miestami je zaznamenaný nevýznamný výskyt ropy sprevádzaný i výskytom zemného plynu.

Laboreckú vrchovinu na východe ohraničujú Bukovské vrchy, na juhu Beskydské predhorie a Ondavská vrchovina, ktorá tvorí juhozápadné a západné hranice. Povrch má intenzívne rozčlenený do sústavy chrbtov a eróznych brázd pretiahnutých zo severozápadu na juhovýchod. Nadmorská výška chrbtov sa pohybuje od 500 – 700 m, povrch brázd kolíše medzi 200 – 500 m n. m. Výnimku tvorí len východná časť pohraničného chrbta, ktorá vystupuje až nad 700 – 800 m n. m. Tu leží najvyšší bod pohoria Vysoký Grúň vysoký 910 m. Najvyšší bod okresu meria 883 m n. m., je na chrbte, ktorý hraničí s Poľskom v katastrálnom území obce Svetlice. Od severu smerom na juh sa územie znižuje a najnižšie, 180 m n. m. je pri výtoku Laborca v katastrálnom území obce Brestov nad Laborcom.

Z hľadiska geomorfologického členenia Laborecká vrchovina patrí do oblasti Nízke Beskydy, subprovincie Vonkajšie Východné Karpaty, provincie Východné Karpaty, subsystému Karpaty a systému Alpsko-himalájskeho.

Laborecká vrchovina a teda i celé územie patrí k úmoriu Čierneho mora. Laboreckú vrchovinu odvodňuje Laborec a čiastočne Ondava. Laborec má významnejšie prítoky ľavostranné, než pravostranné. Ľavostranné prítoky sú Čertižnianka, Norisný potok, Habura, Sližov, Borovský potok, Vydranka, Olšava, Belianka. Pravostranné prítoky sú Rakytovec, Sukovský potok a Stredná.

Laborec je 135 km dlhý pravostranný prítok Latorice. Pramení v Nízkych Beskydách nad obcou Čertižné vo výške približne 730 m n. m., tečie južným smerom a pod obcou Oborín vo výške 94 m n. m. ústi do Latorice. Väčšie prítoky z ľavej strany Udava a Cirocha, vytvárajú s hlavným tokom nad Humenným vejár. Po prechode Brekovskou bránou preteká Laborec Východoslovenskou nížinou a 16 km nad ústím do Latorice priberá z ľavej strany veľký prítok Uh. Plocha povodia je 4 522 km. Sklon hornej časti toku až po Humenné, pohybujúci sa v rozmedzí 7 – 9 % sa v dolnej časti toku podstatne znižuje až na 0,7 %.

Územie má malé zásoby podzemnej vody, čo vyplýva z vlastností paleogénu. Významnejšími zdrojmi vody sú podzemné vody blízkeho kvarteru. Sú viazané najmä na nivné sedimenty štrkov a pieskov. V priepustných flyšových vrstvách sa zachovali zásoby vody morského pôvodu, medzi ktorými prevládajú naftové soľanky. Soľanky sú minerálne vody silne mineralizované s obsahom rozpustných pevných látok viac ako 10 g/l. Prirodzené pramene tejto vody sú veľmi zriedkavé a sú vždy studené. Teplé soľanky sú známe len z hlbinných vrtov. Naftové soľanky boli objavené pri vŕtaní v okolí Medzilaboriec. V katastrálnom území obce Výrava a Radvaň nad Laborcom sa nachádzajú nevýznamné sírovodíkové pramene (ľudovo volané vajcovky), ktoré využíva miestne obyvateľstvo.

Stredoveká osada bola založená pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia, kedy zásluhou humenských Drugetovcov sa uskutočnila druhá fáza valašskej kolonizácie. Obyvateľstvo, ktoré stálo pri jej zrode, pozostávalo prevažne z rusínskeho, ale aj poľského a v menšej miere i valašského obyvateľstva, ktoré sa síce venovalo aj pastierstvu, ale v tejto fáze kolonizácie malo už prevahu obyvateľstvo roľnícke. Najstaršia zmienka v listinných dokumentoch je až z roku 1523.^[3] Vo vlastníctve Drugetovcov sa nachádzali do roku 1684, keď sa stali majetkom grófskej rodiny Čákiovcov a od prvej polovice 19. storočia patrili rodine Andrášiovci.

Medzilaborce patria spolu so Svidníkom k tým obciam založeným vo valašskom práve, ktoré charakter mestečiek nadobudli postupným vývojom a nie získaním výsad.

Predpokladom pre takúto postupnú transformáciu z poddanskej obce na mestečko bola okrem iného i poloha na starej obchodnej ceste z Potisia do Haliče, ktorá sa v strede Medzilaboriec rozvetvovala dvoma smermi – cez Čertižné a cez Vydraň.

V roku 1557 pozostávali Medzilaborce z 10 usadlostí a v roku 1715 už mali 18 obývaných, 39 opustených usadlostí a dva mlyny. Do roku 1787 sa Medzilaborce rozrástli na 106 domov a 719 obyvateľov.

Neudržateľné sociálne a hospodárske pomery tu žijúceho rusínskeho obyvateľstva spôsobili, že od 16. storočia sa mená medzilaborských poddaných objavujú v zoznamoch zbojníckych družín, pôsobiacich na obidvoch stranách uhorsko – poľskej hranice ( na panstve humenskom a sanockom ). Ďalšou formou odporu voči zosilnenému útlaku zemepána boli časté úteky poddaných z pôdy. Po skončení stavovských povstaní Františka II. Rákociho nachádzame v Medzilaborciach roku 1720 až 39 opustených usadlostí. Obyvatelia najčastejšie utekali do južných stolíc Uhorska, ale i do Poľska. Opustené usadlosti si od panstva prenajímali Židovskí nájomníci.

Za takýchto pomerov bolo zrušenie poddanstva nesporne veľkým revolučným činom. Od poddanských povinností boli oslobodení aspoň urbariálni poddaní. Politicky sa priebeh revolúcie v rokoch 1848 – 1849 dotkol i Medzilaboriec, a to v máji 1849, keď sa na území chotárov Medzilaboriec, Borova a Habury stretli vojská ruského cára s uhorskými honvédmi.

K staršej nekodifikovanej tradícii trhov v Medzilaborciach pribudlo od roku 1859 povolenie na konanie krajinských jarmokov, ktorým sa urýchlil mestotvorný proces. K výraznejšiemu napredovaniu Medzilaboriec prispelo i odovzdanie železničnej trate Humenné – Medzilaborce do užívaní dňa 12. júna 1873. Posledným činom dotvárajúcim mestský charakter Medzilaboriec bolo zriadenie slúžnovského úradu koncom 19. storočia. Tieto pozitívne kroky vo vzťahu k mestečku a jeho obyvateľstvu sa čiastočne odrazili i v jeho demografickom rozvoji. Ak v roku 1851 mali Medzilaborce 724 obyvateľov, do roku 1910 ich počet vzrástol na dvojnásobok (1561). V roku 1880 tu bolo 143 domov, v roku 1910 už 226.

Relatívne priaznivý rozvoj začiatkom 20. storočia prerušili vojnové udalosti v zimných mesiacoch 1914 – 1915. Začiatkom februára 1915 bolo mestečko dobyté ruskými vojskami, ktoré sa tu zdržali až do začiatku mája 1915. Ostalo po nich zničené mesto a tisíce mŕtvych vojakov na obidvoch stranách. Vojenské cintoríny sú dodnes svedectvom tejto hrôzy. Na vojnovom pohrebisku z prvej svetovej vojny v Medzilaborciach je pochovaných 1 692 vojakov. Z pochovaných štyria vojaci boli ríšski Nemci, zvyšných 1 688 padlých slúžilo v Rakúsko-Uhorskej cisársko-kráľovskej armáde a Cárskej ruskej armáde.

Obdobie prvej Československej republiky (1918-1938) bolo obdobím rozvoja.

V období Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa Medzilaboriec významne dotkli protižidovské opatrenia. Tunajšia židovská komunita patrila medzi najväčšie na Slovensku. V roku 1942 v Medzilaborciach žilo 825 Židov, ktorí dominovali v obchode a službách mesta i okresu Medzilaborce. Absolútnu väčšinu z nich deportovali slovenské úrady v jarných mesiacoch roku 1942 do vyhladzovacích táborov na území dnešného Poľska.

Záverečná etapa druhej svetovej vojny, najmä boje medzi Červenou armádou a ustupujúcou nemeckou armádou o Medzilaborce na jeseň r. 1944, priniesli so sebou veľké škody. Vtedajšia obec Borov, ktorá je dnes časťou mesta bola na jeseň 1944 vypálená, nemeckými vojakmi. Zhorelo 53 domov a ťažko poškodených bolo 33 domov.^[5]

Mestečko sa až do roku 1960 udržalo ako sídlo okresu. Rozsiahla stavebná činnosť v období komunistického režimu zmenila architektonickú tvár mesta a dala mestu súčasnú podobu. Najvýznamnejšou zmenou prešlo centrum mestečka, z ktorého prakticky zmizli staré historické budovy a nahradili ich nevzhľadné obchodné domy (OD Jednota, OD Kamjana).

Ruku v ruke s výstavbou mesta išlo založenie priemyselnej výroby. V meste vznikli dva priemyselné závody - strojársky (Transporta, neskôr premenovaná na Vihorlat) a sklársky. Po spoločenských zmenách v roku 1989 a nástupe trhovej ekonomiky však obidva závody upadli a v celom regióne vzrástla nezamestnanosť.

Medzilaborce sú aj v súčasnosti okresným mestom (bez Okresného úradu).

V meste Medzilaborce žije 6 639 obyvateľov (k 31. 12. 2015). Mesto je rôznorodé z pohľadu národnostného zloženia, z náboženského hľadiska v ňom výrazne dominujú kresťania náležiaci k byzantskému obradu. Z historického hľadiska bolo mesto zložené väčšinou z Rusínov a Židov.

Medzilaborce SODB 2011
Slováci			37,60 %
Rusíni			35,53 %
Rómovia			9,49 %
Ukrajinci			3,08 %
ostatní, nezistení			14,30 %

Medzilaborce SODB 2011
Pravoslávna cirkev			36,70 %
Gréckokatolícka cirkev			35,50 %
Rímskokatolícka cirkev			8,20 %
bez vyznania			3,40 %
ostatní, nezistení			16,20 %

• Náměšť nad Oslavou, Česko
• Kozienice, Poľsko

V meste Medzilaborce má najväčšiu tradíciu sklársky a strojársky priemysel.

V sklárstve to bola od roku 1970 pobočka českých Jabloneckých sklární, ktorá zamestnávala do 600 ľudí. Po privatizácii podnik zanikol. Glass LPS je pokračovateľom 45 ročnej sklárskej tradície v Medzilaborciach a naďalej vyrába krištáľové svietidlá a brúsi lustrové ovesy.

V strojárskom priemysle v Medzilaborciach začínala Transporta , neskôr Vihorlat, ktorý mal 1200 zamestnancov. Privatizácia a kríza v strojárstve fabriku zlikvidovala. Teraz v strojárskom priemysle pokračuje Kovostroj a Strojlab.

Od roku 1870 je mesto napojené na železničnú sieť.^[6] Na trati Michaľany – Łupków leží Železničná stanica Medzilaborce.^[7]

• Glass LPS s.r.o.
• Kovostroj a.s. Medzilaborce
• Strojlab s.r.o.

• Materské školy: Materská škola na ul. Duchnovičová, Materská škola na ul. Gen. Svobodu
• Základné školy: Základná škola Komenského, Základná škola Duchnovičová, Základná umelecká škola Alexandra A. Ljubimova
• Stredné školy: Spojená škola na ul. Duchnovičová

Úrad práce v Stropkove v roku 2009 informoval, že v okrese Medzilaborce dosiahla miera evidovanej nezamestnanosti 20,10 %. V októbri 2017 nezamestnanosť dosahuje hodnotu 16,84 %.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Múzeum moderného umenia Andyho Warhola

V meste sa nachádza unikátne Múzeum moderného umenia Andyho Warhola.

V meste sa nachádzajú tri chrámy a to: Gréckokatolícky chrám sv. Bazila Veľkého z roku 1878, pravoslávny chrám Sv. Ducha a rímskokatolícky kostol Panny Márie.

V meste sa nachádza aj miniskanzen (známy aj pod názvom Miniskanzen rusínskej dediny Medzilaborce). Je situovaný v blízkosti miestneho amfiteátra. Zmenšené repliky stavieb (domov, dreveníc, hospodárskych budov, zrubového kostola) z okolitých dedín prezentujú tradičný život v rusínskej dedine v Zemplínskom regióne v minulosti.^[8] Stavby sú vyrobené ručne^[9] z tradičných materiálov (z dreva, z hliny, zo slamy). Súčasťou miniskanzenu je aj replika rodného domu rodičov Andyho Warhola z Mikovej.^[10][11] Celú expozíciu navrhol Peter Šimurda.^[12]

Neďaleko od mesta, pri obci Krásny Brod, sa nachádza monastier Zostúpenia Svätého Ducha (známy tiež ako Krásnobrodský monastier) založený v 15. storočí, ktorý je významným pútnickým miestom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a najstarším monastierom v okolí.

Začiatok organizácie športu v Medzilaborciach v svojich zápisoch zaznamenal kronikár Vasiľ Holenda: „Športová činnosť v našom okresnom mestečku sa datuje od r. 1920, keď vyvíjal činnosť futbalový oddiel Slovan Medzilaborce, ktorý počas svojej činnosti zohral rad významných futbalových zápasov. Podnikal zájazdy do Mukačeva, Užhorodu, Berehova, Chustu. Najčastejšími súpermi jeho boli viac HAC Humenné, Zemplín Michalovce a Trebišov. Ferencváros Budapest pri svojom návrate z Varšavy sa zastavil v Medzilaborciach, kde s vtedajším Slovanom zohral priateľský zápas.“.^[13][14]

V minulosti sa o rozvoj športu zaslúžila miestna Sokolská organizácia. Od svojho vzniku v roku 1922 zabezpečovala nutné priestorové a materiálne vybavenie na cvičenie. Zo začiatku ju viedol Vladimír Sach.^[14] Telocvičná jednota Sokol postupne usporadúvala akadémie a oslavy, organizovala spolkový, kultúrny a organizačný ruch v meste. Za jej predsedu v roku 1930 bol zvolený Alois Dvořák, počas obdobia ktorého organizácia rozšírila svoju činnosť aj do zahraničia (spolupracovala s poľskou sokolskou organizáciou v meste Zagórz). V 30. rokoch dochádzalo k najväčšiemu rozmachu jej činnosti – usporadúvala rôzne športové kultúrno-spoločenské podujatia, na čo využívala vlastné javisko, cvičiteľský zbor, divadelný súbor, hudobný súbor a bábkový súbor. Postupne sa medzilaborecká jednota Sokola stala druhou najväčšou sokolskou organizáciou na východnom Slovensku. V júli 1932 sa 49 aktívnych cvičencov zúčastnilo na IX. Všesokolovskom slete v Prahe. Organizácia v roku 1936 usporiadala prvé lyžiarske preteky. Venovala sa viacerým športom, medzi ktoré patrili futbal, stolný tenis, šachy či kolky. Na konci 30. rokov organizáciu viedli aj Július Blecha a Michal Bilinský, v organizácii sa angažoval aj významný miestny kultúrno-osvetový činiteľ Michal Václavský. Organizácia sa usilovala rozšíriť svoje pôsobenie aj mimo meste, preto usporadúvala propagačné vystúpenie napríklad v Radvani nad Laborcom a v Habure.^[14] 21. decembra 1938 bola Sokolská organizácia rozpustená. Organizácia bola pozbavená majetku v hodnote 40 000 Kč, majetok prebrala Hlinkova garda.^[13]

Začiatok činnosti Sokolskej organizácie v Medzilaborciach napomohol k tomu, aby v meste mohol prvýkrát oficiálne štartovať futbalový klub pod názvom AFK Medzilaborce v roku 1922.

Po druhej svetovej vojne vznikla ochota obnoviť činnosť Sokolskej organizácie. Andrej Hricko zvolal 9. decembra 1945 valné zhromaždenie Sokola na obnovenie činnosti organizácie. Prítomní členovia zvolili za starostu Andrej Hricka, za miestopredsedu Michala Džugana. Organizácia musela riešiť problémy súvisiace s poškodeným náradím a so skutočnosťou, že sa jej nevrátil skonfiškovaný majetok. V roku 1947 obnovila činnosť dychovej hudby pod vedením Ivana Mihaliča st. členovia miestnej Sokolskej organizácie sa usilovali získať pozemok na letné cvičenie a pre výstavbu sokolovne s telocvičňou. Plány v súvislosti s pozemkovou reformou po februári 1948 sa nepodarilo zrealizovať. Sokolská organizácia sa stala nežiaducou, odchádzali z nej členovia.^[14] Preto vznikali nové organizačné formy telovýchovnej jednoty Spartak – ŠK Rusj, DŠO Tatran, TJ Lokomotíva a TJ Spartak. Hnutia organizovali viaceré druhy športu v meste – futbal, kolky, lyžovanie, stolný tenis, volejbal, turistika a šach. Od konca 50. rokov bola činnosť TJ Spartak do veľkej miery podporovaná miestnymi závodmi (Transporta, Mostáreň a Vihorlat), ktoré vytvorili lepšie materiálové a priestorové podmienky pre pravidelné športovanie. TJ Spartak vybudovala športový areál disponujúci s v tej dobe štandardným vybavením. Postavila sa tribúna s kapacitou 800 miest a s vnútorným vybavením. V areáli sa okrem toho vytvorili volejbalové ihrisko, hádzanárske ihrisko, kolkáreň, letné kúpalisko a účelová budova, TJ Spartak zriadil lyžiarsky vlek v rekreačnej oblasti Danova. Väčšina športovísk už v súčasnosti neexistuje. TJ Spartak sa v rámci svojej činnosti podieľal na organizácii Festivalu kultúry a športu v Medzilaborciach. Pozíciu predsedu TJ Spartak zastávali: Peter Džugan, Michal Koropčák, Michal Rošák, Peter Smetana, Andrej Mochnáč, Pavel Dupkanič, Vladimír Protivňák, Pavel Gejdoš a Štefan Dura.^[13]

Prvý športový oddiel bol futbalový a zameriaval sa rozvoj futbalového klubu TJ Spartak Transporta Medzilaborce (v súčasnosti MŠK Spartak Medzilaborce). Počas obdobia, kedy TJ Spartak zastrešoval futbal, futbalový klub dosiahol najlepšie výsledky v rokoch 1972, 1978, 1983 a 1993. TJ Spartak Vihorlat v minulosti medzi rokmi 1974 až 1993 každoročne organizoval futbalový turnaj žiakov v Kalinove na počesť oslobodenia prvej obce na území Československa v septembri 1944.

Druhým športom, ktorý začala rozvíjať ešte Sokolská organizácia, bolo lyžovanie. Lyžovanie sa začalo rozvíjať v 30. rokoch 20. storočia, kedy sa zorganizovali prvé lyžiarske preteky na území mesta. Najväčšie úspechy medzilaboreckí lyžiari dosiahli v 70. rokoch v biatlone, keď pod vedením Mikuláša Pavloviča^[15] získali viacero medailí na súťažiach organizovaných v Československu. Majstrami ČSSR sa stali Alexander Geletka, Jozef Kapráľ, Igor Chalachan, Ladislav Mochnanský a Miroslav Švik.

V roku 1962 vznikol kolkársky oddiel. Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré rozvíjali kolky v meste, patrili František Brza, Andrej Dzurja, Mikuláš Lapišák a Andrej Šteňko. Mestskú kolkársku ligu v súčasnosti organizuje Jaroslav Hrišo.

V období 70. a 80. rokoch dosahoval úspech volejbalový oddiel. Medzi najvýznamnejšie osobnosti volejbalu v Medzilaborciach patrili Miroslav Masica, Michal Petrovaj, Peter Ružička, Marián Ružička, Božena Lipocká a Andrej Dribňák. V Medzilaborciach sa 15 rokov organizovala Mestská liga pre mládež a dospelých mesta, ktorá sa poslednýkrát uskutočnila v sezóne 2018/19.

Počas 70. a 80. rokov v rámci TJ Spartak existoval šachový oddiel. Jeho členovia sa v tej dobe zúčastňovali krajskej súťaže. Postupom času sa však od organizácie šachu v meste upustilo.^[13]

V meste sa od roku 1963 každoročne organizuje Festival kultúry a športu. Súčasťou športovej časti je futbalový turnaj. V minulosti sa organizovali turnaje aj v ďalších športoch – kolky, cyklistika, zápasenie, plávanie a box. Pred otvorením festivalu sa konal aj Beh vďaky z Kalinova do Medzilaboriec.^[13]

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Medzilaborciach

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Medzilaborce

• Oficiálny web
• Laborecko Archivované 2018-12-21 na Wayback Machine
• Gréckokatolícka farnosť a protopresbyterát Medzilaborce