Taktika spálenej zeme

Taktika spálenej zeme je vojenská taktika aplikovaná najmä počas ústupových bojov, ustupujúcou stranou, prípadne pri taktike rýchlych nájazdov na nepriateľské územie s cieľom úplne a v čo možno najväčšej miere zlikvidovať všetko užitočné, čo by nepriateľ mohol využiť v ďalšom boji. Možno ju spájať s cieleným použitím mín a výbušných nástrah, ako aj partizánskou vojnou, ktorej cieľom je narúšať nepriateľské vojnové úsilie.

Zvláštny dôraz pri aplikácii tejto taktiky je kladený na potraviny, vojenský materiál a vojenskú, hospodársku a dopravnú infraštruktúru. Obvykle býva používaná na opustenom území nepriateľa či neveľmi cenených spojencov, na vlastnom území alebo území dôležitých spojencov býva jej použitie obmedzené politickými a ekonomickými dôsledkami. V moderných vojnách je použitie taktiky spálenej zeme výrazne obmedzené. Spôsobuje to najmä branie ohľadov na medzinárodnú verejnú mienku ako aj rýchlosť modernej vojny, ktorá spravidla nedáva dostatok času na uskutočňovanie dokonalého spustošenia. K použitiu tejto taktiky sú viac náchylné nedemokratické režimy a diktatúry, ktorých vojenskí činitelia sa nemusia za spôsobené zločiny, ktoré aplikáciu taktiky spálenej zeme nezriedka sprevádzajú, zodpovedať širokej verejnosti.

Taktika spálenej zeme, alebo jej príbuzné taktiky, sú známe už zo staroveku. V tejto epoche sa sústredili snahy vojakov na likvidáciu potravín, úrody a prípadne aj významných vojenských stavieb. Útok uskutočnený vo vhodnej chvíli, ktorý zničil, alebo ukoristil úrodu ešte na poliach, vtedy znamenal, že obliehané mesta nebudú mať dostatok zásob potravín. Systematické plienenie vidieka navyše tento jav podporilo ešte i tým, že zaháňalo na útek vidiečanov, ktorí hľadali úkryt v opevnených mestách a ukracovali tak o zásoby tamojších obyvateľov. Ak mestá či pevnosti vydržali do zimy, ktorá často znemožnila vedenie vojny a tým prerušila akúkoľvek vojenskú činnosť, nemusel to byť pre útočníka nevyhnutne problém. Nepriateľ mohol odtiahnuť aj s ulúpenými zásobami a nechal mestá cez zimu hladovať. Na jar sa znovu vrátil odpočatý a k úspechu už obyčajne nechýbalo veľa. Ale proti tomu existovali účinné obranné protiopatrenia. Krajiny mali pohraničné oblasti relatívne riedko osídlené ale zväčša dobre chránené pevnosťami so silnými posádkami. Počas vážnej hrozby nepriateľského útoku sa všetka nezožatá úroda systematicky likvidovala, aby nepadla do rúk nepriateľa. Ten si obvykle tiež nemohol dovoliť beztrestne prechádzať jednotlivými oblasťami krajiny, bez toho aby bol napádaný z tyla mestami a pevnosťami, ktoré ešte neobsadil, neobliehal či nezničil. Ak sa útočník predsa pustil do obliehania musel počítať s tým, že v relatívne pustej krajine bolo potrebné potraviny dovážať zo zázemia.

Rovnakú podobu mala metóda spálenej zeme aj v stredoveku a v ranom novoveku. Jej aplikácia mala katastrofické následky pre civilné obyvateľstvo Európy v Tridsaťročnej vojne. V 18. a 19. storočí sa od nej začalo v európskom vojenstve upúšťať. Bolo to najmä v dôsledku predošlých neblahých skúseností s dopadom na civilné obyvateľstvo a hlavne hospodárstvo krajín. V prvej svetovej vojne sa používala taktika spálenej zeme hlavne v oblastiach predpolia obranných pozícií a zeme nikoho. V dôsledku nevýrazných pohybov frontovej línie v západnej Európe intenzívne zasiahla iba pohraničné územia Francúzska, Belgicka a Nemecka.

Počas druhej svetovej vojny taktiku spálenej zeme použili obidve bojujúce strany hlavne na východnom fronte. Táto nová forma kládla väčší dôraz na ničenie komunikácií a priemyslu. Pokiaľ to bolo technicky možné, uprednostňovala sa evakuácia priemyselného zariadenia aj robotníkov do zázemia. Zvláštny variant predstavuje taktika spálenej zeme v boji proti partizánom. Jej cieľom je úplne zničiť ich zázemie. Zlikvidovať alebo rozohnať obyvateľstvo, ktoré ich podporuje. V oblastiach kontrolovaných partizánmi zničiť akékoľvek vhodné obytné i neobytné budovy, ktoré môžu potenciálne slúžiť ako základne partizánov.

Neuvážené použitie tejto metódy boja mohlo a často aj malo strašné ďalekosiahle následky. Jej použitie nemeckými vojskami napríklad v Laponsku viedlo k tomu, že do tej doby skôr fingovaná vojna medzi bývalými spolubojovníkmi prerástla do zúrivého konfliktu.

• Galská vojna (používal ju Gaius Iulius Caesar aj Vercingetorix)
• Husitmi používaná pri početných „spanilých jazdách“ do okolitých krajín
• Severná vojna (používali je obidve strany – Rusko i Švédsko)
• Napoleonské vojny (v Španielsku ju používali Napoleonské vojská, v Rusku všetci)
• Búrske vojny (Britské vojská je použili proti Búrom)
• Americká občianska vojna (používaná hlavne vojskami Únie)
• vo vojnách medzi Spojenými štátmi a pôvodnými obyvateľmi Ameriky (používaná najmä americkou armádou)
• Zimná vojna (používaná Fínskom)
• druhá svetová vojna, hlavne východný front (používaná sovietskymi silami i Wehrmachtom)
• Sovietska invázia do Afganistanu (používaná Sovietskou armádou)
• vojna vo Vietname (používaná obidvoma stranami, spojená s intenzívnou partizánskou vojnou Vietkongu)
• Občianska vojna v Guatemale (používaná guatemalskou armádou pri boji proti povstalcom)
• Druhá vojna v Perzskom zálive (použitá pri ústupe Irackých vojsk z Kuvajtu)