Umelý jazyk

Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Umelý jazyk je jazyk, ktorý bol vytvorený jedným človekom, alebo skupinou ľudí. Významovo, pojem umelý jazyk nie je celkom správny, správnejšie sú pojmy konštruovaný (constructed l., conlang), plánovaný (planned l.), modelový (model l.) alebo vyvíjaný jazyk (developed l.).

Podľa definície Jeffreyho Henninga, umelé jazyky sú vymyslené jazyky, ktoré za daných okolností slúžia ľudom, či iným inteligentným bytostiam ku komunikácii. Týmito okolnosťami môže byť spletitá jazyková realita napr. Európy, alebo nimi môže byť literárna fikcia, príbeh. Dnes máme záznamy o stovkách rôznych umelých jazykov.

V zásade delíme vyvíjané jazyky na dve skupiny: apriórne jazyky, pozostávajúce z prvkov (foném, morfémy) celkom ľubovoľne vymyslených a nepodobajúcich sa iným už existujúcim jazykom. Aposteriórny jazyk spočíva na základoch iného, už existujúceho jazyka (napríklad už tiež skonštruovaného). Ako prvý známy aposteriórny jazyk môžeme považovať projekt nemeckej opátky (1098 – 1179) „Lingua Ignota“. Mal slúžiť ako tajný jazyk a bol určený pre cirkevné potreby.

Ďalším možným pohľadom na konštruované jazyky je, z pohľadu koho sú používané. Ide teda o jazyky filozofické, tajné, osobné a skupinové. Kategorizácia konštruovaných jazykov zahrňuje všetky znaky a túžby človeka preniknúť do bohatstva jazyka.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Medzinárodný pomocný jazyk

Medzinárodný pomocný jazyk (international auxiliary language, IAL, auxlang) by mal slúžiť ku komunikácii ľudí pochádzajúcich z rôznych jazykových prostredí, ktorí potrebujú často komunikovať. Mal by to byť jazyk, ktorý sa dá ľahko naučiť, nie je hovorovo zradný a komunikačne dostupný. Pokusov bolo veľa: v XVII. storočí J. A. Komenský, Marin Mersenne, J. Wilkins, potom v 19. storočí Volapük (Johann Martin Schleyer), Occidental (Edgar de Wahl), Novial (Otto Jespersen); medzi najúspešnejšie patrí Esperanto (L. L. Zamenhof). I tieto jazyky však prechádzajú ďalšími rekonštrukciami. Napríklad veľa užívateľov bolo nespokojných s niektorými javmi v esperante a tak vznikol jazyk ido (potomok). Existuje, a existovalo, mnoho prirodzených IAL (gréčtina a latinčina v Európe, čínština v juhovýchodnej Ázii, arabčina v Prednej Ázii a severnej Afrike). Dnes sa takýmto jazykom celosvetovo stáva angličtina, napriek tomu, že nie je ako mnoho prirodzených jazykov ani ľahko naučiteľná (predovšetkým výslovnosť) a navyše zradná.

IAL môžeme taktiež rozdeliť na písomné jazyky (pasigrafie) a jazyky hovorené (pasilalie). Pasigrafie by mali byť všeobecne zrozumiteľné sady znakov. Dajú sa čítať podľa daného kľúča v každom jazyku, ale nedá sa nimi riešiť problém medzinárodného dorozumievania pre ich ťažkosť a nedostatočné výrazové možnosti (nedá sa nimi hovoriť).

Významní predstavitelia IAL:

• Volapük je prvý medzinárodný umelý jazyk, ktorý bol na vrchole rozvoja v rokoch 1879 – 1890. Vytvorenie esperanta takmer vytlačilo volapük z užívania. Oživený bol v 30. rokoch. Dnes ním hovorí cca 20 ľudí.
• Esperanto, ktoré aktívne používa asi 2 000 000 ľudí, stovky detí z medzinárodných manželstiev esperantistov dokonca ako rodný jazyk.
• Ido, čo je reformované esperanto. Aktívne ho používa cca 500 ľudí.
• Novial bol sólový projekt reformy ido, ktorého autorom bol dánsky lingvista Otto Jespersen. Po jeho smrti v roku 1943 jazyk prestal byť používaný. Bol však oživený s rozvojom Internetu.
• Occidental, alebo Interlingue, dnes už nevyužívaný umelý jazyk, ktorého autorom bol Estónec Edgar de Wahl.
• Interlingua
• Basic English je 850 špeciálne vybraných anglických slov. Na podobnom princípe, nie však tak prísnom, je založená Wikipédia v zjednodušenej angličtine.
• Slovio je umelý jazyk na základe zovšeobecnenia slovanských jazykov, ktorý v roku 1999 vytvoril Mark Hučko.

V rôznych častiach sveta vznikli žargóny, zmesi z francúzštiny, alebo angličtiny s domorodým jazykom: pidžin, angličtiny s orientálnymi prvkami, ktorý je používaný v južnej a východnej Ázii, lingua franca, okolo Stredozemného mora a lingua géral, negerský a portugalský jazyk, používaný okolo Brazílie.

Projekty redukovaných jazykov sú pokusy zjednodušiť gramaticky latinčinu alebo gréčtinu a obmedziť ich slovníky. S tým taktiež súviseli pokusy oživiť latinčinu (Latine sine flexione, Latino macaronico). Rovnaké pokusy boli robené s gréčtinou (Apoléma), s nemčinou (We–de), francúzštinou, taliančinou, španielčinou, angličtinou a slovanskými jazykmi.

Osobitnú zmienku si zaslúži Basic English z r. 1930, anglický minimálny jazyk. Autorom bol Charles Kay Ogden. Slovná zásoba pozostávala z 850 slov a 18 slovies. Slovesá, ktoré neboli v slovníku, sa museli opisovať, čo veľmi komplikovalo reč a dorozumievanie. Projekt bol kúpený britskou vládou a pozastavený.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Logický jazyk

Vývojom na seba jazyk nabaľuje momentálne spoločenské a kultúrne udalosti a tie premieta do svojej štruktúry, prevažne do slovotvorby a idiomatiky. Či už ide o významné historické momenty (waterloo – výraz pre fatálny neúspech niečoho kedysi veľmi úspešného), prastaré nábožensko-magické tabu (slovenské výrazy zmija a medveď, pravé mená týchto živočíchov boli tabuizované), alebo úsmevné nedorozumenia (novinársky termín kačica), vždy ide o „nesystematické“ zásahy. Takéto zásahy majú svoje kúzlo, ale jazyk sa nimi komplikuje. Logický jazyk (logical language, loglang) sa snaží odstrániť z jazyka čo najviac nejednoznačností (prevažne syntaktických), zaviesť pravidelnú gramatickú a slovotvornú deriváciu. Medzi najvýznamnejšie jazyky tohto typu patria loglan, lojban a klasické yicklamu.

Významní predstavitelia logických jazykov:

• loglan je vedecky skonštruovaný logický jazyk.
• lojban je odvodenina loglanu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fiktívny jazyk

Pre použitie v špecifických podmienkach fabulácie, ako je film, beletria, divadelná hra, počítačová hra, hra na hrdinov a mikronárod, sa vytvárajú fiktívne jazyky (fictive language). Medzi skonštruovanými jazykmi patria k tým najúspešnejším, sú totiž používané.

Populárne seriály ako Star Trek, alebo Babylon 5 sa hemžia ľudskými subkultúrami a neľudskými rasami a ich kultúrami a jazykmi (klingončina, ferengičtina atd.) V záplave kníh žánru fantastiky nie je možné zabudnúť na jedinečnú Stredozem J. R. R. Tolkiena (sindarčina, quenijčina, čierna reč atď.) J. R. R. Tolkien vôbec predstavuje vzor jazykového vývojára, človeka ponoreného do navzájom prenikajúcich rovín kráľovstva predstáv a skutočnosti.

Hĺbka rozpracovanosti fiktívneho jazyka môže byť rôzna: ide buď o jednoduché, pomenované jazyky (naming languages), slúžiace na pomenovanie miest a bytostí. Tie sa väčšinou skladajú z niekoľko sto slov a veľmi málo gramatiky. Prepracovanejšie sú diachronické fiktívne jazyky, ktoré majú svoju minulosť a kultúrnu kontinuitu (napr. tolkienovské jazyky), sú hlbšie začlenené do fabuly a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť.

Snáď najzvláštnejšou kategóriou fiktívnych jazykov sú jazyky mikronárodné. Mikronárod je skupina ľudí, ktorí sa rozhodli založiť si vlastné spoločenstvo takmer so všetkým. Obvykle sú počiatky mikronárodov v letných hrách na vládcovi rozľahlých lesov a lúk u prarodičov na vidieku, alebo novšie pramení z vplyvu hier na hrdinov (Dungeons and Dragons, D&D). Časom sa stávajú mikronárody skutočným mikroetnikom (najpočetnejší známy mikronárod, Ladonia vo Švédsku, má okolo 2500 príslušníkov, bežnejšie počty sú od troch do dvoch desiatok) s vlastnou históriou, jazykom náboženstvom, tradíciami. Ich jazyky sú síce fiktívne, pretože na začiatku boli väčšinou skonštruované, ale od istého bodu sa stávajú jazykmi prirodzenými. Tak vznikajú nadstavby prirodzeného jazyka (superset language) a nové dialekty (jazyk Talossanov, el glhet Talossán, môže byť zvaný aj nový dialekt provensálčiny).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Volapük

Volapük bol prvým medzinárodným umelým jazykom, ktorý svojho času dosiahol úspech a naučilo sa ho niekoľko stotisíc ľudí. Jeho autorom bol Martin Schleyer, ktorý ho uverejnil v roku 1879 a knižne vydal v roku 1880. V roku 1890 hnutie vyvrcholilo, vo svete existovalo takmer 300 spolkov, vyšlo takmer 400 kníh a vychádzalo 25 časopisov. V tom istom roku sa konal tretí zjazd užívateľov Volapüku, na ktorom sa nanajvýš hovorilo po nemecky a taktiež sám autor, a od toho roku sa začal rozpad hnutí. Príčiny neúspechu volapüku boli v jeho ťažkej naučiteľnosti, chyby a nedostatky v štruktúre, organizácii a v nedostatku možnosti vývoja, pretože ten závisel len na jednej osobe, na autorovi samotnom. Vzdelaní volapükisti navrhovali reformy, ktoré Schleyer zamietal. Po tom roku postupne prestali vychádzať časopisy a zanikali spolky.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ido

Ido sa označuje ako „reformované esperanto”. Vzniklo ako reakcia na neochotu meniť samotné esperanto s cieľom vylepšiť ho. V konečnom dôsledku však časté menenia pravidiel jazyka mnohých užívateľov odradilo.

Porovnať rozdiely medzi esperantom a ido sa dá na tejto vete:

• Esperanto: Provizora vortaro Ido–Esperanto, per kiu la similecoj kaj diferencoj de la vortaroj de la du lingvoj povas esti vidataj. (Esperanto)
• Ido: Provizora vortaro Ido–Esperanto, per qua la similesi e diferi di la vortari di la du lingui povas esar vidata. (Ido)

Mnohojazyčnosť bola náročnou prekážkou medzinárodným stykom a to už v staroveku, kedy boli medzinárodné styky málo rozvinuté, pretože len málo ľudí sa stretávalo medzinárodne. Ale i pre vtedajšie obmedzené potreby medzinárodných stykov boli užívané v rôznych historických dobách rôzne jazyky ako sumerský, babylonský, asýrsky, egyptský, krétsky a na územiach dobytých Alexandrom Veľkým, od Jadranského mora až po Čierne more a Indiu, grécky jazyk. Ešte väčšieho rozšírenia dosiahla latinčina ako ústredný štátny jazyk rímskeho impéria na všetkých dobytých územiach, a ako oficiálny jazyk západnej Cirkvi.

Užívanie a rozšírenie toho, alebo iného jazyka vždy záviselo na vojenskej, politickej, hospodárskej a taktiež kultúrnej nadvláde toho či onoho národa. Po rozpade rímskeho cisárstva latinčina taktiež upadala zmiešaním s rôznymi národnými jazykmi, a tak vznikla taliančina, francúzština, španielčina, portugalčina a rumunčina. Latinčina prestala byť štátnym jazykom, ale i v stredoveku bola ďalej užívaná ako spoločný jazyk cirkvi a aristokracie. Súčasne začínalo obdobie renesancie vo vede a kultúre.

No v 17. storočí už latinčina začala strácať svoju výlučnosť a univerzálnosť. Hlavne po Vestfálskom mieri v r. 1648 začína ustupovať a v úradných a medzinárodných vzťahoch, kultúrnych a obchodných výmenách vo všetkých častiach sveta začína prevládať francúzština, ktorá však nikdy nedosiahla univerzálnosť latinčiny. Výhrady vzhľadom k užívaniu francúzštiny jasne naznačujú, že francúzština nikdy nedosiahla oficiálne postavenie de iure uznaného jazyka medzinárodných stykov.

Po prvej svetovej vojne Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké otriasli privilegovanou pozíciou francúzštiny a všetky ďalšie snahy obnoviť francúzsku jazykovú nadvládu, jej jazykový monopol, natrvalo stroskotali. Čím viac sa uplatňuje idea národného štátu a národnej zvrchovanosti, tým viac jazykov sa objavuje na poliach ľudskej činnosti. Organizácia Spojených národov v súčasnosti používa šesť oficiálnych jazykov. Unesco a iné medzinárodné inštitúcie ešte viac. Na začiatku tohto storočia stačilo poznať dva, alebo tri západoeurópske jazyky pre získanie informácií o posledných úspechoch vedy. Dnes sa počíta so znalosťou 12 jazykov ako s nutným základom. Naučiť sa i štyri, päť jazykov nie je postačujúce. Málo ľuďom sa podarí naučiť sa všetko v týchto jazykoch dokonale, najčastejšie je možno iba zhruba porozumieť, a to často na úkor vlastnej vedeckej tvorivej práce. Mnohí sa domnievajú, že národy sa nikdy nezhodnú na používaní jedného národného jazyka povinného pre všetkých a tak je riešenie možné iba prijatím politicky a národne neutrálneho jazyka.

Už v 17. storočí sa začali zaoberať otázkou spoločného jazyka filozofi ako René Descartes (1596 – 1650), Wilhelm Leibniz (1648 – 1716) a Jan Amos Komenský (1592 – 1671). Všetci usúdili, že je nutné mať spoločný jazyk pre styk medzi národmi a ustanovili tieto zásady: jeden druh skloňovanie a časovanie, žiadne výnimky a nepravidelnosti, tvorenie slov pomocou prípon a predpôn.

Keď sa v 17. storočí upustilo od používania latinčiny, nastalo v medzinárodných vzťahoch prázdno, ktoré Komenský chcel odstránením vytvorením nového jazyka, ľahšieho a vhodnejšieho ako bola sama latinčina a ktorý by bol druhým jazykom pre každého. Bol to jeho humanizmus, vlastenectvo, demokratizmus a mierové snahy, ktoré ho viedli k tomu, že sa začal zaoberať myšlienkou spoločného jazyka pre svet a navrhovať utvorenie plánovaného jazyka, ktorý by sa dalo naučiť bez straty času a vecí, ktorý by bol prostriedkom k dosiahnutiu vyššieho vzdelania a vyslovil zásadu, nech si všetci pestujú a uchovávajú svoj materský jazyk. Tomuto problému venoval Komenský dva spisy. „Via Lucis“ (Cesta svetla) a Panglottia (Univerzálny jazyk). Aj keď Komenský majstrovsky ovládal latinčinu, vedel, že latinčina nestačí pre medzinárodné dorozumievanie a, že je to jazyk neľahký. Hovoril, že „ je nutné vytvoriť nejaký spoločný jazyk spoločný pre všetky národy...ja nutné dávať prednosť tomu, aby bol vytvorený nejaký jazyk spoločný pre celý svet. …Nemôžeme preto urobiť nič iné, ako odporučiť úplne nový jazyk. Všeobecný jazyk musí brať ohľad na všetky národy. Z toho plynie záver, že aj napriek mnohonásobným prekážkam a zmätkom vzájomného styku, ktoré vznikajú z početnosti, ťažkosti a nedokonalosti jazykov, neostáva účinnejšieho prostriedku, aby sa zostavil nový jazyk, nad všetky už známe: ľahší, dokonalejší. Túžime po jazyku rozumovom, analogickom a harmonickom.“

Publikáciu Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre napísal taliansky mysliteľ a spisovateľ Umberto Eco, ktorú v roku 2001 vydalo nakladateľstvo Lidové noviny v edícii Utváranie Európy. Zaoberá sa rôznymi tajnými jazykmi, tak aj myšlienkou pomocného medzinárodného jazyka a vyjadruje názor, že keby politické rozhodnutie sprevádzala vhodne naplánovaná mediálna kampaň, mohol by sa zvolený pomocný medzinárodný jazyk veľmi rýchlo presadiť."

Medzi umelé jazyky skonštruované pre medzinárodné dorozumenie patria:

spred 1952:

• Antido
• Basic English
• Esperanto
• Idiom Neutral
• Ido
• Interlingua (IALA)
• Latino sine flexione
• Novial
• Occidental (známy aj pod názvom Interlingue, nie je to isté ako Interlingua)
• Ro
• Solresol
• Sona
• Volapük

po roku 1952:

• Babyish
• Brithenig
• Ceqli
• Comunleng
• Dunia
• Ekspreso
• Eurolang
• Europanto (zamýšľané ako vtip, autor: Diego Marani)
• Glosa
• Lingua Franca Nova
• Lydnevi
• Neo
• Romanica
• Sajohi
• Slovio
• Toki pona
• Wenedyk

• Jazykoveda
• Esperanto

• Ido
• Esperanto
• Poľské Fórum Jazykotvorcov – Conlanger