Posledný deň Pompejí

O knihe pozri Posledné dni Pompejí.

Posledný deň Pompejí
Základné informácie
Autor	Karl Pavlovič Briullov
Rok	1828 - 1833
Technika	olej na plátne
Rozmery	465,5 × 651 cm
Galéria	Štátne ruské múzeum, Sankt Peterburg
Umelecký portál

Posledný deň Pompejí (rus. Последний день Помпеи) je názov historického obrazu ruského maliara K. P. Briullova.

Karl Pavlovič Briullov, významný predstaviteľ romantického ruského maliarstva sa preslávil predovšetkým svojimi portrétnymi dielami; napriek tomu časť jeho tvorby predstavujú i žánrové a historické scény. Významnú časť svojho života strávil v Taliansku. Tu, ovplyvnený prostredím, v roku 1828 prikročil k práci na obraze, ktorý je právom považovaný za vrchol jeho tvorby. Vrátil sa do dávnej minulosti a vybral si námet zániku Pompejí.

Pred samotným maľovaním však venoval veľkú pozornosť dokonalej príprave. Navštívil vykopávky antického mesta, starostlivo zbieral potrebné archeologické poznatky a dôverne sa zoznámil s popisom katastrofy, ktoré zanechal očitý svedok Plínius Mladší. V roku 1832 začal pracovať na veľkom, vyše šesť metrov dlhom plátne. Po jedenástich mesiacoch sústredeného úsilia dokončil svoj veľkolepý Posledný deň Pompejí a Rím užasol nad nevídaným pohľadom.

Už názov diela napovedá mnohé. Briullov zachytil na obraze pohľad do pompejskej ulice vo chvíli, keď vybuchol Vezuv, zem sa chvela, rúcali sa prepychové vily a chrámy a na zem padal popol so žeravou lávou. Obyvatelia mesta sa tiesnia na ulici a chcú sa zachrániť útekom. Ľudia však netvoria jednotný unikajúci dav, ale maliar ich člení na kompozične vyhranené skupiny postáv, ktoré majú svoje úlohy v tomto takmer divadelnom výjave.

Pravá časť sa skladá z niekoľkých utekajúcich postáv rozdelených do skupiniek, z ktorých zaujme jedna, kde vidíme očividného svedka skazy, Plínia so svojou matkou. Napriek utrpeniu, tvárou v tvár besniacemu živlu sa tu prejavuje ušľachtilosť ľudského ducha. Briullov z nich robí obetavých ľudí, ktorí sa snažia zachraňovať starých a slabších. Na zemi už ležia prvé obete katastrofy - v popredí mladá matka, ku ktorej sa túli jej malé vystrašené dieťa.

O obsahu obrazu však viac vypovedá jeho ľavá strana. Tu umelec sústredil postavy do jedného mohutného húfu, kde každá z nich má svoju charakteristiku. Všetci sa tisnú pred vchodom do ešte stojacej budovy. Uprostred davu je postava maliara s debnou maliarskych potrieb na hlave. Umelec tu v duchu renesančných zvyklostí, kedy sa maliar stáva súčasťou výjavu, zvečnil svoj autoportrét. Vedľa skupáňa, ktorý ešte s vypätím posledných síl zbiera rozsypané mince, do budovy uteká pohanský kňaz v bielom rúchu. V popredí tejto skupiny sa pod plachtou pred krupobitím lávového popola chúli mladá žena so svojím mužom a dvoma deťmi. Postave mladej ženy dal Briullov tvár svojej milenky Júlie Samojlovovej, ktorá mu bola modelom i na ďalších obrazoch.

Briullov však kladie dôraz na postavy v popredí tejto skupiny. Je tu matka s dcérami, ktoré v obavách dvíhajú svoj pohľad k blčiacemu nebu. Úplne vľavo je postava kresťana, ktorý beží s kadidlom a kalichom. Okrem toho, že ho Briullov idealizuje viac ako ostatné postavy, pretože on jediný ostáva pokojný v nastalom zmätku, má pre celkové podanie obrazu zvláštny, priam symbolický význam. Očami sa uprene díva na rúcajúcu sa protiľahlú budovu chrámu, z ktorej v ohnivých zábleskoch padajú k zemi antické sochy. Briullov tu cez postavu tohto muža symbolicky stvárňuje záhubu antického pohanského sveta, ktorý nahradí svet kresťanský.

Posledný deň Pompejí je významným medzníkom v dejinách ruského maliarstva. Nie je ani natoľko dôležité, že sa maliar na tomto diele vrátil k historickej udalosti a zachytil ju podľa svojich predstáv. Omnoho závažnejšie a pre ruské maliarstvo a umenie vôbec významnejšie je uznanie až nekonečný obdiv s akým sa toto dielo stretlo v Taliansku, krajine preslávených majstrov štetca. Mnohí významní umelci danej epochy sa pred Briullovovým dielom s úctou skláňali a vyslovovali neskonalý obdiv nad touto maliarskou „historickou epopejou“. Briullov takto vydobyl pre ruské umenie a ruských umelcov celosvetové a trvalé uznanie.

O dva roky po dokončení Pompejí sa Briullov vrátil z Talianska do vlasti, ktorá mu pripravila triumfálne privítanie. Viacerí z umelcov neváhali na Briullovovu počesť skladať velebiace ódy; sám Puškin zložil oslavné štvorveršie a básnik Baratynskij na úspech Briullovovho obrazu napísal:

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Posledný deň Pompejí

• Vl. Fiala, Ruské maliarstvo XIX. storočia, Tvar - výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
• A. Gubarev, Ruské múzeum, Progress, Moskva, 1981