Silicikum
| Geológia Západných Karpát |
|---|
|
| Morfotektonické členenie |
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi
|
Silicikum alebo silický príkrov je tektonická jednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých príkrovových telies. Tvoria ho drienocký, muránsky, vernársky, stratenský, besnícky a silický príkrov s opátskou a radzimskou troskou, bodviansky príkrov v Aggteleckom krase a v pohorí Rudabánya v Maďarsku. Silicikum tvorí planiny Slovenského krasu (Muránska, Silická, Plešivecká) južne od gemerika a v Stratenskej hornatine (Slovenský raj) a pásme Galmusu.
Názory na jeho stavbu a vývoj nie sú jednotné. Podľa starších názorov spolu s hronikom tvorí časť vejára nasunutého na sever i juh z lubenícko-margecianskej línie po zrážke gemerika a veporika. V takom prípade by mohli byť jeho súčasťou aj ďalšie vyššie subtatranské príkrovy (strážovský a veternícky). Iné teórie naznačujú, že silicikum môže byť skĺznutou časťou gemerika[1]. Podľa novších názorov pochádza z oblasti južne od gemerika, kde tvorilo šelf Meliatského oceánu a neskôr bolo pri jeho uzavretí presunuté na sever. Otázkou však zostáva či sa nachádzalo v južnej alebo severnej časti šelfu meliatika[2]. Silicikum prekrýva príkrovy turnaika a meliatika.
Názvy silicikum i silický príkrov sú odvodené od Silickej planiny. Silický príkrov bol po prvýkrát definovaný roku 1973 v práci H. Kozura a R. Mocka. Termín silicikum zaviedol J. Mello. Pôvodne sa predpokladalo, že ide a autochtónne horniny gemerika[3].
Príkrovy silicika sú podobné juvavickým príkrovom Nördliche Kalkalpen.
Geologická stavba
[upraviť | upraviť zdroj]Spodnú časť silicika tvoria horniny predriftového štádia. Najspodnejšia je perkupská formácia. Tvoria ju pieskovce a evapority, ktoré sa usadzovali od vrchného permu po spodný trias. Z tohto obdobia je z oblasti východne od Telgártu známe rozsiahle teleso ryolitov[4], zrejme súvisiacich s rozsiahlejšou provinciou acídneho vulkanizmu známou aj z iných jednotiek Západných Karpát. Nadložné verfénske bridlice tvoria pestré súvrstvie ílovitých bridlíc, pieskovcov až slieňovcov. Príkrovy silicika boli odlepené práve na súvrstviach týchto bridličnatých hornín[5].
Najvýznamnejšia časť silicika je budovaná vápencami svojráznej fácie juhoalpského typu[1], usadzovali sa v štádiu karbonátovej platformy. V anise v strednom triase najprv tmavé gutensteinské vápence, následne sa od vrchného anisu až noriku usadili veľké hrúbky (až 1 200 m) bielych organodetritických vápencov wettersteinskej fácie (tieto vápence majú rôzne regionálne názvy podľa Alpských oblastí ako steinalmské, wettersteinské schreyalmské, halstattské atď.)[6]. Všeobecne ide o triasové plytkovodné vápence s veľkým množstvom fosílií. V spodnej jure (lias) došlo v siliciku k hiátu v sedimentácii.
Vyššie sa nachádzajú, už len riedko zachované sedimenty, ktoré po hiáte prechádzajú do plytkovodných krinoidových vápencov. Po nich sedimentovali naopak hlbokovodné adnetské hľuznaté vápence, ílovité vápence tzv. fleckenmergel a rádiolarity. Súvislý sedimentárny záznam sa skončil plytkovodnými uloženinami[6] vo vrchnej jure – oxforde. Mladšie horniny predstavovala už potektonická gosauská skupina. Tieto sedimenty vystupujú napr. pri Šumiaci, Dobšinskej ľadovej jaskyni a v doline Miglinc pri Drienovci.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
- ↑ Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Archivované 2011-07-19 na Wayback Machine Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
- ↑ Biely, A. (Editor) 1996: Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska (1 : 500 000)., GÚDŠ, Bratislava, 76 s.
- ↑ Demko, R., Hraško, Ľ., 2013, Ryolitové teleso Gregová pri Telgárte. Mineralia Slovaca, 45, s. 161 - 174
- ↑ Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997: Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
- ↑ a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
