Jezuitské misie v Číne

Dejiny jezuitských misií do Číny sú súčasťou dejín vzťahov medzi Čínou a západným svetom. Misijné úsilie a činnosť Spoločnosti Ježišovej, čiže jezuitov, v 16. až 17. storočí zohrala významnú úlohu pri prenose vedomostí, vedy a kultúry medzi Čínou a Západom a ovplyvnila kresťanskú kultúru v súčasnej čínskej spoločnosti.

Prvý pokus jezuitov dostať sa do Číny uskutočnil v roku 1552 svätý František Xaverský, navarrský kňaz a misionár, a taktiež zakladajúci člen Spoločnosti Ježišovej. Xaverský sa však na pevninu nikdy nedostal, zomrel už po roku na čínskom ostrove Šang-čchuan. O tri desaťročia neskôr, v roku 1582, jezuiti opäť iniciovali misijnú činnosť v Číne pod vedením viacerých osobností vrátane Taliana Mattea Ricciho. Na čínskom cisárskom dvore predstavili výdobytky vedy, matematiky, astronómie a výtvarného umenia západného sveta a viedli významný medzikultúrny a filozofický dialóg s čínskymi učencami, najmä s predstaviteľmi konfucianizmu. V čase svojho najväčšieho vplyvu boli členovia jezuitskej delegácie považovaní za jedných z najcennejších a najdôveryhodnejších poradcov cisára a zastávali prestížne funkcie na cisárskom dvore. Mnohí Číňania, vrátane bývalých konfuciánskych učencov, prijali kresťanstvo a stali sa kňazmi a členmi Spoločnosti Ježišovej.

Podľa výskumu Davida E. Mungella sa od roku 1552 (t. j. od smrti sv. Františka Xaverského) do roku 1800 zúčastnilo na misiách v Číne celkovo 920 jezuitov, z toho 314 Portugalcov a 130 Francúzov.^[1] V roku 1844 mohlo v Číne žiť 240 000 rímsko-katolíkov, ale tento počet rýchlo rástol a v roku 1901 dosiahol 720 490 osôb.^[2] Mnohí jezuitskí kňazi, narodení ako na západe, tak aj v Číne, sú pochovaní na cintoríne, ktorý sa nachádza na mieste, kde v súčasnosti funguje škola Mestského výboru v Pekingu.^[3]

Kontakty medzi Európou a východnou Áziou je možné datovať niekoľko stoviek rokov do minulosti, najmä medzi pápežstvom a Mongolskou ríšou v 13. storočí. Mnohí obchodníci (najznámejší Marco Polo) cestovali medzi východnou a západnou Euráziou. Kresťanstvo nebolo pre Mongolov novinkou, keďže mnohí z nich praktizovali kresťanstvo východnej cirkvi už od 7. storočia. Zvrhnutie mongolskej dynastie Jüan dynastiou Ming v roku 1368 však viedlo k silnému asimilačnému tlaku na moslimské, židovské a kresťanské komunity v Číne a nechanské vplyvy boli z Číny vytlačené. V 16. storočí už neexistujú žiadne spoľahlivé informácie o tom, že by v Číne zostali praktizujúci kresťania.

Pomerne skoro po nadviazaní priameho európskeho námorného kontaktu s Čínou, rok 1513, a vytvorení Spoločnosti Ježišovej sa niektorí Číňania zapojili do jezuitského úsilia. Už v roku 1546 sa dvaja čínski chlapci zapísali do jezuitského kolégia svätého Pavla v Goa, hlavnom meste portugalskej Indie. Jeden z týchto dvoch kresťanských Číňanov, známy ako Antonio, sprevádzal svätého Františka Xaverského, spoluzakladateľa Spoločnosti Ježišovej, keď sa rozhodol začať misionársku činnosť v Číne. Xavierskému sa však nepodarilo nájsť spôsob, ako sa dostať na čínsku pevninu, a v roku 1552 zomrel na ostrove Šang-čchuan pri pobreží Kantonu,^[4] t. j. na jedinom mieste v Číne, kde sa Európania v tom čase mohli zdržiavať, hoci len kvôli sezónnemu obchodu.

Niekoľko rokov po smrti svätého Františka Xaverského bolo Portugalcom povolené založiť Macao, polostálu osadu na pevnine, ktorá sa nachádzala asi 100 km bližšie k delte Perlovej rieky ako ostrov Šang-čchuan. Niekoľko jezuitov príležitostne navštívilo toto miesto (ako aj hlavný čínsky prístav v regióne Kanton) a v roku 1563 rád natrvalo založil svoju osadu v malej portugalskej kolónii. Prví jezuiti v Macau sa však nenaučili čínsky a ich misijná činnosť mohla osloviť len veľmi malý počet Číňanov v Macau, ktorí hovorili po portugalsky.^[5]

Nový regionálny správca rádu jezuitov Alessandro Valignano si pri svojej návšteve Macaa v rokoch 1578 – 1579 uvedomil, že jezuiti sa v Číne ďaleko nedostanú bez dôkladného ovládania jazyka a kultúry krajiny. Založil jezuitské kolégium svätého Pavla a požiadal predstavených rádu v Goa, aby do Macaa poslali vhodne nadaného človeka, ktorý by začal študovať čínštinu. V roku 1579 bol preto do Macaa vyslaný Talian Michele Ruggieri (1543 – 1607) a v roku 1582 sa k nemu pridal ďalší Talian Matteo Ricci (1552 – 1610).^[6] Prvotnému úsiliu pomohli dary elít, najmä bohatých vdov z Európy aj Ázie. Ženy, ako Izabela Reigota z Macau, Mercia Roizová na Cejlóne (dnešná Srí Lanka) a Cchan-ti-ta Sü, v Číne darovali významné sumy na založenie misií v Číne, ako aj v iných ázijských štátoch z Číny.^[7]

Ricci aj Ruggieri boli odhodlaní prispôsobiť sa náboženským kvalitám Číňanov: Ruggieri sa prispôsobil obyčajným ľuďom, u ktorých prevládali budhistické a taoistické prvky, a Ricci vzdelaným vrstvám, v ktorých prevládal konfucianizmus. Ricci, ktorý prišiel do Číny ako 30-ročný a strávil v nej zvyšok života, napísal jezuitským spoločnostiam v Európe a vyzval ich, aby hľadali kňazov – mužov, ktorí by boli nielen „dobrí“, ale aj „talentovaní, keďže tu máme dočinenia s inteligentným a vzdelaným ľudom“.^[8] Medzi týchto talentovaných mužov, ktorí sa pripojili k Riccimu a k jeho iniciatíve, patrili Španiel Diego de Pantoja a Talian Sabatino de Ursis.

Jezuiti považovali Čínu za rovnako vyspelú a vo všeobecnosti ju považovali za rovnocennú s Európanmi v teórii aj praxi.^[9] Tento jezuitský pohľad ovplyvnil Leibniza v jeho kozmopolitnom pohľade na Čínu ako na rovnocennú civilizáciu, s ktorou bola vedecká výmena nevyhnutná.^[10]

Tak ako Ricci strávil svoj život v Číne, aj ďalší jeho nasledovníci urobili to isté. Takúto mieru angažovanosti si vyžadovali logistické dôvody: Cesta z Európy do Číny trvala dlhé mesiace, niekedy aj roky, a štúdium jazyka a kultúry krajiny bolo ešte časovo náročnejšie. Keď jezuita z Číny cestoval späť do Európy, zvyčajne to robil ako zástupca („prokurátor“) čínskej misie poverený úlohou získavať ďalších jezuitských kňazov, ktorí by prišli do Číny, zabezpečovať trvalú podporu misie zo strany ústredných orgánov Cirkvi a vytvárať priaznivú reklamu pre misiu a jej politiku vydávaním vedeckej i populárnej literatúry o Číne a jezuitoch.^[11] Jezuitom sa takmer podarilo prekonvertovať cisára Čchung-čena na kresťanstvo a zničiť jeho modly.^[12]

Pád dynastie Ming a nástup mandžuskej dynastie Čching priniesli jezuitom v Číne niekoľko ťažkých rokov. Zatiaľ čo niektorým jezuitským otcom sa podarilo zapôsobiť na čchingských veliteľov predvádzaním západnej vedy alebo cirkevných vymožeností a zdvorilo ich pozvali do nového rádu (ako Johann Adam Schall von Bell v Pekingu v roku 1644 alebo Martino Martini vo Wen-čou asi v rokoch 1645 – 1646),^[13] iní znášali väzenie a nedostatky, ako Lodovico Buglio a Gabriel de Magalhães v S'-čchuane v rokoch 1647 – 1648 alebo Alvaro Semedo v Kantone v roku 1649.^[14]

Počas niekoľkoročnej vojny medzi dynastiou Čching a južnou dynastiou Ming sa bežne stávalo, že sa niektorí jezuiti ocitli na rôznych stranách frontovej línie: kým Adam Schall bol dôležitým poradcom cisára Čching Šun-čiho v Pekingu, Michal Boym cestoval z džunglí juhozápadnej Číny do Ríma s prosbou o pomoc z dvora cisára južnej dynastie Ming Jung-liho a po istej vojenskej pomoci z Macaa sa vrátil s odpoveďou pápeža, ktorá sľubovala modlitbu.^[15][16][17]

V roku 1685 vyslal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do Číny misiu piatich jezuitských „matematikov“, ktorí sa snažili prelomiť portugalskú prevahu: Jean de Fontaney (1643 – 1710), Joachim Bouvet (1656 – 1730), Jean-François Gerbillon (1654 – 1707), Louis Le Comte (1655 – 1728) a Claude de Visdelou (1656 – 1737).^[18] Francúzski jezuiti zohrali kľúčovú úlohu pri šírení presných informácií o Číne v Európe.^[19] Časť francúzskej jezuitskej misie v Číne pretrvávala niekoľko rokov po zrušení Spoločnosti Ježišovej, až kým ju v roku 1785 neprevzala skupina lazaristov.^[20]

Už pred jezuitmi existovali čínski pútnici, ktorí sa vydali na cestu na západ, pričom dvoma významnými príkladmi boli Rabban Bar Sauma a jeho mladší spoločník, ktorý sa v 13. storočí stal patriarchom Jáballahom III.

Hoci sa v 17. storočí z Číny do Európy vrátilo len málo jezuitov, nebolo zriedkavé, že tých, ktorí sa vrátili, sprevádzali mladí čínski kresťania. Alexandre de Rhodes priviedol v roku 1651 do Ríma Emmanuela Zheng Manua. Emmanuel študoval v Európe a neskôr sa stal prvým čínskym jezuitským kňazom.^[21] Koncom 50. rokov 16. storočia poslal do Ríma cisár Jongli, z dynastie južných Ming, Cheng An-te-lo spoločne s poľským misionárom Michałom Boymom. Cheng a Boym sa v rokoch 1652 – 1655 zdržiavali v Benátkach a Ríme. Cheng spolupracoval s Boymom na prepise a preklade Si-anskej stély a vrátil sa do Ázie spolu s Boymom, ktorého pochoval, keď jezuita zomrel neďaleko vietnamsko-čínskych hraníc.^[22] O niekoľko rokov neskôr pracoval na tom istom nápise nestoriánskej cirkvi aj ďalší čínsky cestovateľ, ktorý sa v latinčine volal Matthaeus Sina (nie je dostatočne identifikovaný, ale pravdepodobne ide o osobu, ktorá cestovala z Číny do Európy po súši s Johannom Grueberom). Výsledok ich práce publikoval Athanasius Kircher v roku 1667 v knihe China Illustrata a bol to prvý významný čínsky text, ktorý bol kedy publikovaný v Európe.^[23]

Známejšia je európska cesta Šen Fu-cchunga v rokoch 1684 – 1685, ktorý bol 15. septembra 1684 predstavený kráľovi Ľudovítovi XIV. a stretol sa aj s kráľom Jakubom II.^[24] a stal sa tak prvým zaznamenaným prípadom návštevy Číňana v Británii.^[25] Kráľa táto návšteva tak nadchla, že si dal vyhotoviť jeho portrét, ktorý si zavesil do vlastnej spálne. Neskôr navštívil Francúzsko aj ďalší čínsky jezuita Arcadio Chuang, ktorý bol v roku 1715 prvým priekopníkom vyučovania čínskeho jazyka vo Francúzsku.

Začiatkom 18. storočia vznikol v Katolíckej cirkvi spor o to, či čínske ľudové náboženské rituály a obety cisárovi predstavujú pohanstvo alebo modloslužbu. Toto napätie viedlo k takzvanému „sporu o obrady“, k tvrdému boju, ktorý vypukol po Ricciho smrti a trval viac ako sto rokov.

Spočiatku bolo ústredným bodom nezhôd tvrdenie Jezuitov, že obradné rituály konfucianizmu a uctievania predkov majú predovšetkým sociálny a politický charakter a môžu ich praktizovať konvertiti. Španielski dominikáni a františkáni však obviňovali, že tieto praktiky sú modloslužobné, čo znamená, že všetky prejavy úcty k mudrcom a predkom nie sú ničím iným ako uctievaním démonov. Nakoniec presvedčili pápeža Klementa XI. o tom, že jezuiti sa nebezpečne prispôsobujú čínskym zmyslom. V roku 1704 Rím rozhodol, že proti starobylému používaniu slov Šang-Ti (najvyšší cisár) a Tchien (nebo) pre Boha a zakázal praktizovať obety Konfuciovi a predkom. Rozhodnutie Ríma prijal pápežský legát pri cisárovi Kchang-si, ktorý rozhodnutie odmietol a od misionárov požadoval, aby vyhlásili, že sa pridŕžajú „pravidiel Mattea Ricciho“. V roku 1724 cisár Jong-čeng vyhostil všetkých misionárov, ktorí nepodporili jezuitský postoj.^[26]

Medzi poslednými jezuitmi, ktorí pôsobili na čínskom dvore, boli Louis Antoine de Poirot (1735 – 1813) a Giuseppe Panzi (1734 – 1812), ktorí pracovali pre cisára Čchien-lunga ako maliari a prekladatelia.^[27][28] Od 19. storočia úlohu jezuitov v Číne z veľkej časti prevzala Parížska spoločnosť zahraničných misií.