Ján Duns Scotus

Blahoslavený Ján Duns Scotus alebo po latinsky Johannes Duns Scotus/Ioannis Duns Scoti alebo po anglicky John Duns Scotus (* 1265/1266, Duns, Škótsko – † 1308, Kolín nad Rýnom) bol františkánsky mních škótskeho pôvodu, významný predstaviteľ neskorej stredovekej scholastiky, filozof a teológ, profesor na Oxfordskej a Parížskej univerzite.

Učiteľskou a literárnou činnosťou Dunsa Scota vstúpila stredoveká filozofie do novej fázy svojho vývinu: Duns síce zostáva presvedčený o možnosti súladu medzi filozofiou a teológiou (presadzovaného v 13. stor. Tomášom Akvinským), ale súčasne ich od seba oddeľuje, pretože podľa jeho názoru sa odlišujú svojou povahou i cieľom. Teológia je podľa neho praktickou disciplínou, ktorá učí človeka žiť podľa náboženských noriem, zatiaľ čo filozofia je teoretická disciplína, ktorej úlohou je vedecky skúmať všetko, čo je prirodzene prístupné ľudskému poznaniu. Filozoficky síce možno dokázať existenciu Prvej príčiny i Nevyhnutného súcna, ale jednotlivé cirkevné dogmy nie sú rozumom plne dokázateľné. Preto Duns odmieta podriaďovanie filozofie teológii.

Boha Duns Scotus stotožňuje s absolútne slobodnou vôľou a tvrdí, že u človeka má vôľa primát nad rozumom.

V teórii poznania prichádza Duns Scotus s myšlienkou, že východiskom abstrakčného procesu je rozumová intuícia jednotlivého, ktorá, i keď nedokonale, postihuje aj individuálnu prirodzenosti (haecceitas) daného predmetu.

V chápaní univerzálií sa prikláňa k realizmu.

V učení o bytí zavádza pojem formálnej dištinkcie (distinctio formalis), t. j. rozdielu, ktorý síce nie je reálny, ale oproti dištinkcii číro pomyselnej (distinctio rationalis) má svoj základ v skutočných veciach. Pomocou tejto dištinkcie vysvetľuje mnohosť podstatných určení jednej a tej istej veci. Medzi esenciou a existenciou prirodných bytostí nepredpokladá nijakú dištinkciu.

Na rozdiel od tradičného chápania, vychádzajúceho z Aristotela, Duns Scotus usudzuje, že prvá látka (resp. prvoprvá – materia primo prima) nie je čírou možnosťou, ale že by mohla existovať aj bez tvaru. Princípom individuácie je tak nie látka, ale individuálna prirodzenosť danej bytosti.

Učenie Dunsa Scota sa stalo oficiálnou doktrínou františkánskeho rádu (tzv. skotizmus). V mnohom naňho nadviazal Guilelmus Occam.

• Parva logicalia (okolo 1295) – Logické drobnosti
• Quaestiones super de anima (autorstvo sporné)
• Qaestiones subtilissimae de metaphysicam Aristotelis – Kvestie k metafyzike
• Lectura (okolo 1299)
• Ordinatio (okolo 1300, známe tiež pod názvom Opus Oxiense) – súbor teologických prednášok prednesených v Oxforde
• Reportata parisiensia (okolo 1300) – Parížske prednášky – upravená verzia oxfordských prednášok
• Reportatio parisiensis examinata I.A. (okolo 1302 – 1305) – druhé vydanie Parížskych prednášok, údajne prezreté autorom
• Collationes (46 dišputácií z rokov 1300 – 1305)
• Tractatus de Primo Principio (okolo 1305) – O prvom princípe
• Theoremata (autorstvo sporné)
• Quaestiones Quodlibetales (okolo 1306) – Kvodlibet, súbor kvestií

• scotizmus
• neskorá scholastika
• vrcholná scholastika

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Duns Scotus

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.