Bodružal

Bodružal
obec
Chrám sv. Mikuláša
Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Svidník
Región	Šariš
Vodné toky	Bodružalík, Príkranský potok
Nadmorská výška	359 m n. m.
Súradnice	49°21′08″S 21°42′30″V / 49,352222°S 21,708333°V / 49.352222; 21.708333
Rozloha	7,24 km² (724 ha) [1]
Obyvateľstvo	60 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	8,29 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1600
Starosta	Dušan Zelizňák[3] (SMER-SD)
PSČ	090 05 (pošta Krajná Poľana)
ŠÚJ	527149
EČV (do r. 2022)	SK
Tel. predvoľba	+421-54
Adresa obecného úradu	Obecný úrad Bodružal 31 090 05  Krajná Poľana
E-mailová adresa	Dusan.Zeliznak@gmail.com
Telefón	759 33 19
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Bodružal
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Bodružal (rusín. Бодруджал) je obec na Slovensku v okrese Svidník.

Obec sa nachádza asi 12 km severovýchodne od mesta Svidník, pri ceste E 371 zo Svidníka na hraničný prechod Dukla – Poľsko na zemepisnej šírke 49º 21´15´´ a dĺžke 21º 42´26´´. V súčasnosti patrí do Svidníckeho obvodu v Prešovskom regióne. Leží na severovýchodnom Slovensku, 8 km od hraničného Duklianskeho priesmyku, pri štátnej hranici s Poľskom, Podkarpatským vojvodstvom a Krosnianskym okresom. Z cestnej komunikácie prvej kategórie Svidník – Dukliansky priesmyk z obce Krajná Poľana je vzdialená 2 km smerom na východ.

Bodružal leží v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd juhozápadne (Laboreckej vrchoviny), na nive a priľahlých svahoch doliny potoka Bodružalík, v nadmorskej výške 390 – 415 m n. m. Najvyšší Vovči verch (611,4 m n. m.) sa nachádza juhozápadne od obce. Východne sa vypína vrch Hrun s výškou 579 m n. m. Severne od obce sa týči vrch Čerešňa s výškou 531,4 m n. m. Územie obce je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty. Hraničné pásmo tohto územia je od ústia Bodružalíka do Ladomírky v Krajnej Poľane až po mokraď Košariská, smerom na Miroľu.

Reliéf potokmi rozbrázdeného priestoru je mierne členitý, skôr hornatý, a možno ho zaradiť medzi nižšie hornatiny. Bodružalský chotár je v jeho niektorých častiach ťažko dostupný a pokrývajú ho miestami súvislé listnaté zmiešané bukové, hrabové a brezové porasty.

Hnedá pôda obsahuje stredne minerálne až chudobné horniny. Patrí medzi pôdy piesočnato-hlinité, kde pôdotvorné horniny sú zastúpené niektorými druhmi rúl a pieskovcov. Pôdy sú prevažne plytké, často až kamenisté.

Viac ako 85 % ornej pôdy, lúk a pasienkov sa nachádza na ľavej strane Bodružalíka. Sklon svahov je orientovaný na východnú a severovýchodnú svetovú stranu.

Je v ňom menej plôch s menším sklonom, vhodným na poľnohospodárske obrábanie. Lesných plôch je viac a sú spretŕhané menšími plochami, často ostrovmi poľnohospodárskej pôdy, ktorých obrábanie na svahových plochách je zložité. Je tu mnoho lúk a pasienkov. Erózia pôdy je veľmi silná. Zaujímavosťou bodružalského chotára je jeho otvorenie zo severu, preto je ovocie na stromoch kvôli jarným mrazom (často aj v polovici mája) spravidla jedenkrát za päť rokov. Je tu dostatok drevnej hmoty.

Bodružal patrí k mierne chladnej horskej klíme. Priemerné januárové teploty sú −4 až −6 °C. Priemerné júlové teploty sú 16 – 17 °C. Snehová pokrývka tu trvá spravidla 80 – 100 dní. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 – 800 mm. Prevažná časť zrážok, 400 – 500 mm, pripadá na vegetačné obdobie. Prevláda severný smer vetra.

Cez obec preteká potok Bodružalík. Je ľavostranným prítokom Ladomirky s dĺžkou približne 4,5 km.

Pramení juhovýchodne pod Kozím vrchom (605,2 m n. m.), v nadmorskej výške cca 500 m n. m., na území CHKO Východné Karpaty. V údolí doliny Bodružalíka je súbežne napájaný prítokom z mokrade Košariská, ktorý má miestny názov Pod vysokou.

Najprv tečie na sever cez Bodružal, kde priberá 4 krátke ľavostranné prítoky z dolín s lokálnymi názvami Koprivne, Zegeľníci, Pelepče a Segiňa. Za obcou priberá prítok z Kotolnice a Kuriačnika. V obci Bodružal priberá na pravej strane 5,5 km riečku Príkrianku. Sútok je na zemepisnej šírke 49˚21′ 15″ a dĺžke 21˚42′ 26″. Z Čerešne priberá krátky pravostranný prítok, ktorý riečku zásobuje vodou v jarnom období a v čase dažďov.

Pred Krajnou Poľanou sa zľava vlieva do Ladomirky. Bodružalík je zásobovaný najmä dažďovou vodou a snehom. Najvyššiu hladinu dosahuje v jarných mesiacoch. Je to menej vodnatý potok s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka. Voda je v ňom veľmi čistá, o čom svedčí aj výskyt raka riečneho.

Pri brehoch Bodružalíka a jeho prítokov sa nachádzajú mokrade s rozlohou skoro 200 000 m².

V modrom štíte je strieborný kosák so zlatou rukoväťou a medzi zlaté misky strieborných váh je vsunutý zlatý snop. V hlave štítu je zlatý obrátený plamenný meč so striebornou rukoväťou.

Tento erb bol schválený 13. uznesením obecného zastupiteľstva dňa 23. decembra 2004 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou B – 217/2004.

Za základ erbu bola vzatá obecná pečiatka z roku 1887, na ktorej je vyobrazený snop s kosákom. Do erbu boli zakomponované výjavy z kostolnej barokovej maľby Posledného súdu so sv. Trojicou, anjelmi a prísediacimi apoštolmi. Na maľbe je situovaná figúra archanjela Michala vážiaceho duše. Preto nad zlatý snop boli vložené strieborné váhy so zlatými miskami. Do hlavy štítu bol tiež vložený obrátený plamenný meč, ktorým vyháňa hriešnikov. Meč a váhy sú atribúty, ktoré využíval pri svojej činnosti archanjel Michal.

Autorom erbu je Peter Zelizňák.

Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej (2/9), žltej (2/9), bielej (1/9), žltej (2/9) a modrej (2/9). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 2011

Sčítanie 2011 (národnosť v %):

Počet obyvateľov: 59
slovenská			49,15 %
rusínska			20,34 %
nezistená			30,51 %

Sčítanie 2011 (materinský jazyk v %):

Počet obyvateľov: 59
slovenský			28,81 %
rusínsky			42,37 %
nezistený			28,81 %

Sčítanie 2011 (vierovyznanie v %):

Počet obyvateľov: 59
Rímskokatolícka cirkev			1,69 %
Gréckokatolícka cirkev			23,73 %
Pravoslávna cirkev			28,81 %
Apoštolská cirkev			6,78 %
Cirkev bratská			3,39 %
bez vyznania			5,08 %
nezistené			30,51 %

Vývin názvu obce

• 1600 – Bedruczoua
• 1618 - Bodrudsa
• 1773, 1786 - Bodrussal
• 1808 - Bodruzsal, Bodružal
• 1863, 1892–1902 - Bodruzsal
• 1873–1888 - Bodruzsál
• 1907 – 1913 - Rózsadomb
• 1920 - Bodružal
• 1927–1973 - Bodružaľ
• od 1973 - Bodružal

Obec vznikla na konci 16. storočia ako nová osada panstva Makovica, kolonizáciou na valašskom práve. Na osídľovaní sa zúčastňovalo rusínske obyvateľstvo, ktoré ako privilegované okrem pasenia dobytka vykonávalo v uhorsko-poľskom pohraničí strážnu a kuriérsku službu. Ich povinnosťou bolo odovzdávať vrchnosti dvadsatinu zo svojej dobytkárskej produkcie. Boli vyznávačmi východného kresťanstva a neplatili cirkevný desiatok. Osada bola malá a o jej založenie a rozvoj sa usilovali z makovického hradného panstva a tiež dedičný richtár (šoltýs), ktorý z tejto pozície mal určité výhody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Začiatkom 17. storočia začali vyrábať šindle. Roku 1787 mal Bodružal 22 domov a 149 obyvateľov; 1828 – 22 domov a 181 obyvateľov, 1845 – 22 domov a 222 obyvateľov, 1921 – 35 domov a 167 obyvateľov, 1942 – 35 domov a 188 obyvateľov, 1960 – 30 domov a 154 obyvateľov, 1970 – 30 domov a 124 obyvateľov. V roku 1995 mal 29 domov a 77 obyvateľov, ktorí sa hlásili zo 70% slovenskej, z 23,5% rusínskej a z 4,9% k ukrajinskej národnosti.

Cez obec viedla historická cesta, Jozefínka, ktorá v 18. storočí spájala Šariš a Zemplín cez Dukliansky priesmyk s Haličou.

Obyvatelia zažili viacero presunov vojsk, ktoré niekedy len prešli okolo obce. Prvý známy je presun cisárskych vojsk užhorodskej posádky po ich kapitulácii 16.marca 1704 pod vedením kpt. Swetlika (v čase kurucko-labanských vojen, začiatkom 18. storočia). Posledným presunom v 18. storočí bol pochod jednotiek ruského zboru generála G. L. Ribindera v apríli-máji 1799. V máji 1800 sa ruskí vojaci pod vedením generalissima A. V. Suvorova vracali z talianskeho bojiska. V januári 1806 prechádzali údolím ruskí vojaci pod vedením M. I. Kutuzova, ktorí nastúpili spiatočnú cestu od Slavkova (na Morave) do Ruska. 17. júna 1849 ruská armáda prekročila so súhlasom Habsburgovcov Dukliansky priesmyk pod vedením generála poľného maršala Ivana Fjodoroviča Paskieviča. Pomocná ruská armáda sa zúčastnila na potlačení uhorských povstalcov a v auguste 1849 ich donútila ku kapitulácii. Najmenšie útrapy doľahli na obyvateľov obce počas letných vojenských ťažení a presunov. Kritické boli presuny v jesenných a zimných mesiacoch. Vlastníci makovického panstva, v tom čase rody Rákociovcov, Aspremontovcov a Erdödiovcov nepoznali zľutovanie pri zabezpečovaní vojenského trénu posúvajúcich sa armád. Sýpky a stodoly občanov spravidla boli miestnou šľachtou vydrancované bez milosti.

Ešte dnes sa možno stretnúť s technicky unikátnou stavbou – s klenutým kamenným mostíkom, ktorý je súčasťou dnešnej komunikácie, asi 480 m od mosta cez Bodružalík. Časť pôvodne zachovanej Jozefínky je vo vzdialenosti asi 2,5 km od obce smerom na Miroľu, keď sa na horizonte kopca "Rozdiľa" odbočí vpravo. Dnes je to nepoužívaná cesta so zabudnutou technickou pamiatkou.

V rokoch 1830 a 1831 vypukla cholera, pri ktorej zomrelo 52 obyvateľov. V polovici 19. storočia obec postihol hlad a vysťahovalectvo.

Začiatkom 20. storočia sa občanmi obce stali členovia Hibschmanovej rodiny, ktorí boli obchodníkmi a vyznávačmi židovského náboženstva. Zo 7 členov rodiny holokaust prežil len jediný, ktorý pred začiatkom vojny emigroval do USA.

V medzivojnovom období do začiatku druhej svetovej vojny sa veľa obyvateľov vysťahovalo do Ameriky. Viacerí z nich udržiavali so svojimi rodinami písomný kontakt a finančne ich podporovali. Po roku 1945 presídlilo niekoľko obyvateľov i do Sovietskeho zväzu.

Podľa matričného úradu uloženom v Štátnom oblastnom archíve v Prešove viac ako 200 rokov trvalo žijú v Bodružale rodiny Bokšová, Goldírová, Hrinková, Kocúrová a Zelizňáková.

Najstaršie dostupné informácie z matriky pochádzajú z roku 1823. Až do roku 1864 ju viedli v latinskom jazyku alebo ju písali azbukou, potom už len v predpísanom formáte v maďarskom jazyku. Rokom 1890 sa začínajú mená obyvateľov zapisovateľmi matriky pomaďarčovať. Vznikom Československa boli matriky vedené v nových formulároch a boli písané v slovenskom jazyku.

Na Slovensku je málo obcí, ktoré boli v priebehu 20. storočia dvakrát postihnuté vojnovými operáciami. Vojnové útrapy zažila obec už počas prvej svetovej vojny. V októbri až novembri roku 1914 sa v extraviláne obce – juhovýchodne – na miestnom vrchu Horbok odohrali vojenské boje – „šturmy“. Ruské vojská pod velením generála Brusilova bojovali muž proti mužovi na bodáky s vojakmi Rakúsko-Uhorskej armády. V boji v chotári obce padlo 400 vojakov. Boli to počiatočné bojové operácie prvej svetovej vojny na území Slovenska. Vojaci Ruskej armády sa cestnou komunikáciou (Jozefínkou postavenou v čase panovania Jozefa II., 1780 – 1790) z Krajnej Poľany do Bukoviec usilovali dostať hlbšie do vnútrozemia Slovenska. Rakúsko-Uhorské vojska mali na tejto komunikácií obsadené výšiny, z ktorých kontrolovali prístupovú cestu. Pohyb ruských vojsk v tomto priestore bol zaznamenaný až do marca 1915. Obyvatelia obce prejavovali Rusom všeobecné sympatie. Vojaci na odplatu dávali deťom sladkosti a ďalšie potraviny, ktorými boli zásobovaní. V ďalšom období sa bojové operácie presunuli mimo územia Slovenska. Stopy po vojenských operáciách z prvej svetovej vojny sa tu nachádzajú do súčasnosti; nad cestou v smere do obce, v lesnom poraste na Horbku 500 m od mosta cez Bodružalík sú zákopy z tejto vojny. Ďalšie súvislé zákopy, ktoré boli vybudované aj pre stojacich strelcov, sú nad Seredním, v lesnom poraste, z ktorých bola kontrolovaná prístupová cesta údolím Bodružalíka. Systém takýchto zákopov (s násypom z vykopanej hliny) bol použitý na krytie vojenských rakúsko-uhorských jednotiek pred paľbou Ruskej armády. Zákopy sú vo vzdialenosti 300 – 450 m vpravo od dnešnej komunikácie, asi 1,4 km od obce smerom na Miroľu. Na výstavbu zákopov boli zneužití miestni občania uhorskou štátnou mocou.

Mocnosti, ktoré viedli v tomto priestore bojové operácie, pochovali padlých vojakov bez obradu a označenia hrobov. Hroby boli roztrúsené po celom chotári obce. Telesné pozostatky neznámych vojakov boli uložené na miestnom cintoríne Česko-Slovenskou brannou mocou až v roku 1922 po exhumácii do 39 masových hrobov.

V čase druhej svetovej vojny, od septembra 1944, slovenskí vojaci, bývajúci v domoch s Bodružalčanmi, budovali vojenské opevnenia na Duklianskom priesmyku s cieľom zamedziť vstupu Červenej armády na pomoc SNP. Neskôr ich vystriedali nacistické nemecké vojská, ktoré boli rovnako ubytovaní v domoch miestnych občanov. Fašisti pred začatím Karpatsko-duklianskej operácie donútili mužov vo veku od 16 do 60 rokov na vrchu Čerešňa vybudovať vojenské opevnenie, z ktorého delostrelectvom palebne prehradili štátnu cestu Svidník – Krosno. Vojenská operácia sa bezprostredne dotkla i obyvateľov obce, ktorí boli nútení 12. októbra 1944 na viac ako šesť mesiacov opustiť svoje domovy.

Zaznamenané boli aj straty na životoch obyvateľov, ktorí vtedy včas obec neopustili. Bodružal bol sedem týždňov vo frontovom pásme a utrpel značné materiálne škody. (Od 6. októbra 1944, keď príslušníci prvého armádneho zboru vztýčili Česko-Slovenskú vlajku na Duklianskom priesmyku).

Po oslobodení obce 29. novembra 1944 a skončení Karpatsko-duklianskej operácie, býval v dome Jozefa Zelizňáka na sútoku riečok Bodružalík a Prikrianky skoro 3 týždne veliteľ 1. československého armádneho zboru, armádny generál Ludvík Svoboda, budúci prezident Československa. Vojenské operácie prebiehali aj priamo v obci. Obyvatelia vracajúci sa z evakuácie pri moste cez Bodružalík museli na ceste obchádzať 4 zničené tanky príslušníkov 1. čs. armádneho zboru. Polia pred Bodružalíkom na vstupe do obce boli zamínované tak, že prechod nimi bol znemožnený. Bola to jediná spojnica vstupu pre vojenskú techniku do obce.

V roku 2006 pri predvolebnej kampani navštívil cerkov úradujúci predseda vlády Mikuláš Dzurinda.

V máji 2008 obec a cerkov svätého Mikuláša navštívil veľvyslanec USA na Slovensku Vincent Obsitnik a v októbri 2010 cerkov aj jeho nástupca Theodore Sedgwick.

• Starosta: Dušan Zelizňák

• Gréckokatolícky chrám sv. Mikuláša, drevená trojpriestorová stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1658.^[4] Od roku 1968 až do polovice 90. rokov 20. storočia bol birituálny, lebo sa tu vykonávali obrady pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. Dnes patrí len gréckokatolíckym veriacim. Obnovou prešiel v roku 2004. Od roku 2008 je zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ide o chrám tzv. lemkovského typu, hmota chrámu sa skladá tradične z troch častí, presbytéria, širšej štvorcovej lode a babinca, nad ktorým sa vypína veža. Orientovaný je tradične v smere východ-západ. Konštrukcia stavby je zrubová na kamennej podmurovke. V interiéri sa nachádza štvoretážový barokový ikonostas z 18. storočia. Súčasťou interiéru je výmaľba stien z druhej polovice 18. storočia, ktorá zachytáva výjavy z Biblie ako Posledný súd a Ukrižovanie. Fasády sú členené vertikálne kladenými doskami s lištami. Štvorcové okná lemujú šambrány. Strechy sú trojstupňové stanové pokryté šindľom s cibuľami s kovanými železnými krížmi. Veža je taktiež ukončená stanovou strechou s šindľovou cibuľou. Na začiatku prvej svetovej vojny uhorská štátna moc nariadila najmenší a najväčší zvon z cerkvi odstrániť a použila ich na vojenské účely. Zvony boli nahradené obyvateľmi obce až v druhej polovici 20. rokov. Najväčší zvon nechal zhotoviť lesník Michal Zelizňák a najmenší zvon zabezpečili verejnou zbierkou občania.^[5] Chrám je zasadený do areálu oboleseného dreveným oplotením z dlhých kmeňov (ľudovo nazývaný palanok), ktorého súčasťou je drevená zvonica stĺpovej konštrukcie z 19. storočia.

• 
  Chrám sv. Mikuláša
• 
• 
• 
  Detail veží
• 
  Ikonostas

Pôvodní pravoslávni obyvatelia obce pod vplyvom (Brest-Litovská únia, Užhorodská únia 1596 – 1648) sformovania tzv. uniatskej cirkvi, t. j. východnej kresťanskej cirkvi, boli podriadení rímskemu pápežovi. V polovici 17. storočia sa stali tzv. uniatmi (pravoslávnymi katolíkmi). Ako gréckokatolíci do konca 20. storočia používali pri bohoslužbách cirkevnú staroslovienčinu (nie latinčinu), dodržiavali liturgiu sv. Jána Zlatoústeho, pri prijímaní používali chlieb a víno, dodržiavali starý juliánsky kalendár, v dôsledku čoho napríklad narodenie Krista (Rizdvo) oslavovali 7. januára, t. j. o dva týždne neskôr ako podľa gregoriánskeho kalendára. K tomu sa viazali aj zaujímavé zvykoslovné prejavy a rituály.

Originálnymi a presvedčivými prejavmi duchovnej kultúry obyvateľov boli zvyky, obyčaje, piesne, rozprávky, legendy a príslovia, ktoré boli najviac využívané pri príležitosti Veľkonočných, Vianočných a Turíčnych sviatkov. Veľmi bohaté boli tiež rodinné zvyky a obrady pri narodení dieťaťa, pri tehotenstve, pôrode, vykonaní krstu, krstín, dojčení a podobných denných povinnostiach. V prvej polovici 20. storočia boli ešte tiež využívané vohľady, zásnuby a príprava na svadobný obrad. Pozoruhodné boli aj zvyky pri svadobnom obrade ako napríklad vstup nevesty do ženíchovho domu a obchádzanie okolo ohniska alebo stola. Od tejto chvíle patrila nevesta do nového domu, ktorý jej poskytol všestrannú ochranu. Dlho sa pestovali aj zvyky spojené s úmrtím. Skoro každá významná ľudská činnosť sa spájala s nejakou poverou. Preto v zimných mesiacoch boli páračky peria školou interpretácie povier, kde ženy zovšeobecňovali skúsenosti, ktoré nadobúdali počas svojho života. Páračiek sa zúčastňovali aj mládenci, ktorí boli pozornými poslucháčmi pestovania zvykoslovia. Význam povier ustúpil až v druhej polovici 20. storočia, kedy sa obec spájala so svetom cez rozhlasové a televízne prijímače a cestovaním za prácou mimo okres. Mnohé ženy sa vtedy vyznali v bylinkách a dokázali využívať ich liečivé účinky.

Do obce sa z Marmarošu priženil Peter Iľko, ktorý tu so svojou manželkou prežil svoj život. Do povedomia dedinčanov a širokého okolia sa zapísal ako rozprávkar. Bol obľúbený najmä u detí a dorastajúcej mládeže, ktorej veľakrát vyrozprával rozprávky, povestí a svoje zážitky zo zámorských ciest.

Sprostredkovateľom etnicko-kultúrnych tradícii obce je jazyk – nárečie, ktoré si napriek mnohým archaizmom a inonárodným (slovenským, poľským, maďarským, nemeckým a iným) vplyvom zachovalo svoj rusínsky charakter. Základným komunikačným prostriedkom v obci je naďalej rusínsko – lemkovské nárečie.

Pri Veľkonočných sviatkoch ženy a dievčatá batikovali kraslice (pysanky) špendlíkom s včelím voskom. Domáce batikovanie veľkonočných vajíčok je veľmi jednoduchá a stará technika, ktorej základom je nanášanie horúceho vosku na očistené vajíčko v určitých obrazoch a vzoroch. Vymaľované voskové vajíčko sa potom vyfarbilo v nádobe s farebným roztokom, v minulosti v cibuľových šupách. Mnohofarebnosť sa docielila tak, že vosk sa postupne nanášal podľa vzoru na zaschnutú farbu na vajíčku a farbil sa rôznymi farbami. Pri farbení vajíčka sa postupovalo vždy od najsvetlejších odtieňov k najtmavším. Vosk sa odstránil až po poslednom farbení.

Obec má rozptýlenú potočnú radovú zástavbu. V historickej zástavbe boli až do 90. rokov 19. storočia obydlia len na pravej strane Bodružalíka. Ľavostranné brehy sú vyvýšené a je z nich komplikovanejší prístup k vode. Preto museli byť kopané studne, s neistým výsledkom. Na ľavej strane bola len škola v blízkosti prítoku z Pelepčeho, cerkev a dom Hibschmanovej rodiny bol zasa v blízkosti prítoku potoka zo Segiňa.

Obydliami do päťdesiatych rokov 20. storočia boli zrubové domy s maštaľou pod spoločnou valbovou slamenou strechou. Pozostávali z kmeňov stromov, ktoré sa otesávali na vonkajšej a vnútornej strane, na koncoch sa zakresávali pre zrubovú väzbu. Ďalšie vence zrubu sa kládli rovnomerne po celom obvode múru s prerušením pri otvoroch pre okná a dvere. Ich bočné okraje boli vystužené zvislými stĺpikmi, začapovanými do trámov, konce vodorovných trámov pri oknách a dverách boli zapustené do žľabov na stĺpikoch. Za prah dverí domu slúžil spodný podval prvého brvna. Škáry stien sa vypĺňali krútenou slamou, alebo machom a zamazávali hlinou. Spodný rad brvien sa kládol po celom obvode zrubu na kamennú podmurovku. Na ochranu domu pred drevokazným hmyzom boli trámy šikmo olatkované rozpolenými lieskovicami a omazané hlinou. Domy sa natierali vápnovým roztokom najčastejšie na belaso. Po dokončení obvodových stien sa položil krov a strecha. Základ strechy tvorili kresané hrady, položené cez šírku stavby, do ktorých boli začapované krokvy. So spodnými krížnymi hradami tvorili pevne zviazanú kostru. Krokvy bývali pod hrebeňom spevnené priečnymi trámami. Na krokvy sa vodorovne položili drúčiky a na ne sa dávala zviazaná ražná slama (mlátená cepmi) pod miestnym názvom kyčky, ktorú sa husto vedľa seba priväzovala na drúčiky krovu. Otiepky slamy sa priväzovali kláskami hore, a preto bol povrch strechy stupňovité členený. Cez hrebeň strechy boli priväzované viazaničky slamy namáčané v rozrobenej hline.

V dvoroch a sadoch boli zrubové sypance (sýpky so súsekmi), v ktorých sa uskladňovalo obilie. Koncom 50. rokov 20. storočia (1957 – 1958) bolo v akcii “P” postavených 16 nových rodinných domov. Z obce vtedy vymizli typické zrubové domy. V tomto období miestny občan Ján Biroš na riečke Bodružalík postavil malú vodnú elektráreň, ktorá vyrábala elektrickú energiu pre dva domy. Koncom 70. rokov v obci postavili jednoposchodovú štvorbytovku pre pracovníkov lesného a poľnohospodárskeho závodu. Bol vybudovaný moderný kravín, v ktorom bolo ustajnených 100 dojníc, veľkokapacitný senník a koniareň.

V sedemdesiatych rokoch si obyvatelia obce postavili v rámci akcie “Z” za finančnej pomoci jednotného spotrebného ľudového družstva nákupné stredisko (s potravinami a pohostinstvom). V 90. rokoch bola obec napojená na centrálny vodovod.

V obci sa nachádza aj tehlová farská budova postavená v neoklasicistickom štýle, ktorú postavili koncom 90. rokov 19. storočia. V roku 1751 bol Bodružal sídlom dekana, skoro 350 rokov (až do roku 2002) v nej sídlil farský úrad. Dnes je fara opustená. Do konca 20. storočia boli liturgické obrady v cirkevnej staroslovienčine. Dnes sú cirkevné obrady silno slovakizované.

V obci sa nachádza pomník štyrom stovkám vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne a ktorých telesné pozostatky sú uložené na miestnom cintoríne. Jeho autorom je Ing. arch. Michal Burák. Ide o drevenú modernú plastiku vo forme štylizovaného dreveného kríža s 39 otvormi, ktorý s cerkvou vytvára jednotný celok. Kríž je osadený na okraj štvorcového pôdorysu vojenského pohrebiska. Systém 39 otvorov v kríži umožňuje vybraté časti drevenej hmoty kríža rozmiestniť na trávnatú plochu pohrebiska, pretransformované do podoby náhrobných kameňov. V hmote kríža dominuje veľký otvor v prieniku kríženia, ktorý symbolizuje spojnicu medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Náhrobné kamene stvárňuje betón s odtlačkami letokruhov dreveného debnenia, ktoré symbolizujú les vyrúbaných stromov. Pomník bol postavený v rámci verejno prospešných prác a jeho stavbu financovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a obecný úrad.

• Bodružalská hubová máčanka^[6]
• Gazdovské tvarohové pirohy^[7]

Obec zaznamenala v tomto smere výrazný rozvoj až v druhej polovici 20. storočia. Prvá murovaná budova základnej školy bola postavená svojpomocne obyvateľmi obce v roku 1900. Predtým bola v obci drevená zrubová škola (postavená v roku 1888), do ktorej chodili deti z Príkrej a tiež Krajnej Poľany. Tá však zhorela v roku 1899. Vyučovacím jazykom bola do roku 1918 maďarčina a dve hodiny týždenne sa vyučovala ruština. Prvým učiteľom bol Michal Rudý. Ľudovú školu navštevoval aj František Gibala, neskôr významný sochár. V rokoch 1925 – 1936 vyučoval významný učiteľ Orest Onuliak. Bol ruským emigrantom po Októbrovej revolúcii. Nadaných žiakov podporoval v ďalšom štúdiu na Užhorodskom gymnáziu. Používal k tomu vlastné finančné prostriedky.

V čase 2. svetovej vojny bola budova školy značne poškodená. Nemeckí fašisti v škole umiestnili pekáreň na pečenie chleba pre svoju armádu. V budove sa opäť začalo vyučovať až po rekonštrukcii 1. septembra 1947.

Dovtedy sa vyučovalo po domoch v rodinách. Od septembra 1946 sa vyučovalo v ruštine a škola bola premenovaná na štátnu ruskú ľudovú školu. Od roku 1953 sa vyučovalo v ukrajinskom jazyku. Vyučovanie v slovenskom jazyku na škole sa začalo od 1. septembra 1963. Prvým študentom v obci bol Vasiľ Hrinko. Študoval v Užhorode a Štátny učiteľský ústav v Prešove ukončil v roku 1936. Svoju pedagogickú kariéru zavŕšil ako riaditeľ Strednej všeobecne vzdelávacej školy v Stropkove.

V 50. až 70. v rokoch 20. storočia 26 mladých ľudí z obce získalo vysokoškolské vzdelanie v rôznych profesiách. Vzdelanie malo u obyvateľov obce vysokú spoločenskú hodnotu.

• Zoznam kultúrnych pamiatok v obci Bodružal

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bodružal

• Kronika obce Bodružal ; OU Bodruzal
• Matrika grécko-katol Bodruzal r. 1823 – 1860; 1861 – 1892; 1893 – 1922; M – 96, 97, 98 a M -99 ; Štátny oblastný archív v Prešove
• Encyklopédia Slovenska ; 1. a 6. zväzok, Veda, Bratislava 1977 – 1982
• CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska II : (1526-1848). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1987.
• Slovensko Dejiny 1 ; Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1971
• LUKNIŠ, Michal, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 2 : Príroda. Bratislava : Obzor, 1972. 917 s.
• Slovensko Ľud ; 1. a 2. časť, Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1974
• DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny III. Humenné : Redos, 2011, 150 s. ISBN 978-80-970617-0-8
• V. Dangl, V. Segeš: Vojenské dejiny Slovenska 1911 - 1914 ; 3. zväzok, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996
• Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30 – 31.
• Ivan Pop: Dejiny Podkarpatskej Rusi v datech ; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str.114, 118,
• VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie); Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405 – 407, 417,
• Anton Liška: CHOLEROVÁ EPIDÉMIA Z ROKU 1831 A JEJ PRIEBEH V PREŠOVSKEJ EPARCHII, Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, ISBN 978-80-555-0691-3
• "BODRUŽAL, Gréckokatolícky chrám sv. biskupa Mikuláša z roku 1658, NKP." In: Drevené gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku : Svidník a okolie. Prešov : PETRA n.o., 2007, s. 8 – 19. ISBN 978-80-8099-010-7
• pk: Vysviacka vojenského pohrebiska z 1. svetovej vojny, In: Dukla týždenník, č. 40, Ročník 17/7, Svidník, 1. 10. 2007, str. 3
• Pňák: Hold a úcta štyrom stovkám pochovaných vojakov; In: Podduklianske novinky čo 40/07, str. 6,
• www.kvhbeskydy.sk
• VHA, f. VHC, šk. 12, 58, okres Svidník
• VHA, f. ZVV, Vojenské hroby a cintoríny.

• Drevené Chrámy.sk Archivované 2020-05-31 na Wayback Machine- profil dreveného chrámu
• Múzeum.sk Archivované 2007-02-24 na Wayback Machine- profil dreveného chrámu