Alexander VI.

Alexander VI.
214. rímsky biskup
Cristoforo dell’Altissimo, Portrét Alexandra VI., Palazzo Vecchio, Florencia
Funkcie a tituly
Pontifikát
11. august 1492 – 18. august 1503
Inocent VIII. Pius III.
Biografické údaje
Rodné meno	Rodrigo de Borja y Borja
Narodenie	1. január 1431 Játiva, Aragónske kráľovstvo
Úmrtie	18. august 1503 (72 rokov) Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	11. august 1492
Odkazy
Alexander VI. na catholic-hierarchy.org angl. Alexander VI.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál  Historický portál  Biografický portál

Alexander VI. (lat. Alexander Sextus, vl. menom špa. Rodrigo de Borja y Borja, tal. Rodrigo Borgia; * 1. január 1431, Játiva, Aragónske kráľovstvo, dnes Španielsko – † 18. august 1503, Rím) bol duchovný pôvodom zo Španielska a 214. rímsky pápež (v období rokov 1492 – 1503).

Alexander VI. patrí k najvýznamnejším ale i najrozporuplnejším postavám na Petrovom stolci.

Roderic Llançol (ako znelo jeho pôvodné meno) sa narodil v meste Játiva neďaleko Valencie. Pôvodné otcovo priezvisko si zmenil na rodové meno svojej matky Izabely – Borja.

Od mladosti sa tešil veľkej priazni svojho strýka z matkinej strany, valenského biskupa Alfonsa de Borja, neskoršieho pápeža Kalixta III. Ten ho zahrnul všemožnými poctami. Umožnil mu študovať na univerzite v Bologni a v roku 1456 (rok po svojom zvolení pápežom) ho vymenoval za kardinála-diakona. Nasledovali ďalšie významné funkcie v cirkevnej hierarchii (nové biskupstvá a opátstva) a už v nasledujúcom roku sa Rodrigo stal vicekancelárom Svätej stolice. Tento úrad, ktorý si udržal aj počas pontifikátu nasledujúcich štyroch pápežov, mu vyniesol značný majetkový prospech.

Už v tomto období vyšiel na povrch jeho bezuzdný život spojený s mnohými sexuálnymi dobrodružstvami. Svoje správanie dával neskrývane najavo rovnako ako sa netajil svojimi potomkami. Najväčšmi si obľúbil deti, ktoré splodil s bohatou Rimankou Vannozzou Catanei – synov Giovanniho, Cesareho, Gioffreho a dcéru Lucreziu. Napomenutie pápežom Piom II. za škandalózne správanie ostalo nepovšimnuté.

Po smrti pápeža Sixta IV. v roku 1484 intenzívne pracoval na svojom zvolení jeho nástupcom. Konkláve však zvolilo iného kandidáta – Inocenta VIII. Po Inocentovej smrti v roku 1492 sa už Rodrigo nespoliehal na dohody kardinálov a všetko svoje úsilie podriadil jedinému cieľu – voľbe za pápeža. Veľkorysými sľubmi a úplatkami získal na svoju stranu niekoľkých kardinálov a z konkláve, konanom 6. – 11. augusta 1492, napriek nie veľkým preferenciám, vyšiel ako víťaz.

Ihneď po nástupe na pápežský stolec sa prejavil ako skúsený administrátor. V pápežskej kúrii nastolil poriadok, prisľúbil reformy ako i pomoc proti silnejúcej tureckej hrozbe. No čoskoro sa ukázalo, že ani pápežský post mu nebude prekážkou v pokračovaní jeho predchádzajúceho života, ba dokonca ho bude zneužívať najmä na obohacovanie seba a svojich príbuzných. Napriek mladému veku vymenoval svojho syna Cesareho biskupom a kardinálom. Zvláštnou priazňou zahrnul brata svojej vtedajšej milenky Giulie z rodu Farnese, Alessandra (neskoršieho pápeža Pavla III.), ktorého v roku 1494 ako dvadsaťšesťročného vymenoval za kardinála.

Veľký záujem sústreďoval na zabezpečenie svojich detí. Výbojmi, titulmi a výhodnými sobášmi im zabezpečoval moc, peniaze, postavenie. Najstaršiemu synovi Pedrovi Louisovi (1460 – 1481) ešte ako kardinál pridelil španielske vojvodstvo Gandia, ktoré neskôr zdedil Giovanni. Toho v roku 1493 oženil so španielskou infantkou Mariou Enriquez de Luna a v roku 1497 mu daroval Beneventské vojvodstvo, časť pápežského štátu. Cesareho ako sedemnásťročného vymenoval za arcibiskupa Valencie a o rok neskôr ho povýšil na kardinála. Dcére Lucrezii zariadil tri veľkolepé manželstvá (vždy podľa politických záujmov) a v čase svojej neprítomnosti ju poveroval zastupovaním v oficiálnych záležitostiach.

Rodinné záujmy stáli i za Alexandrovou vnútornou politikou. I v nej sa prejavil ako stratég a pôžitkár ovládajúci najrôznejšie diplomatické machinácie. Hoci bol spočiatku v spore s neapolským kráľom Ferdinandom I., teraz stál na jeho strane proti nárokom francúzskeho kráľa Karola VIII. Nepriateľstvo voči francúzskemu panovníkovi vyvrcholilo v roku 1494 keď Alexander VI. korunoval za neapolského kráľa Ferdinandovho syna Alfonsa II. Vtedy Karol VIII. na podnet kardinála Giuliana della Rovere (neskoršieho pápeža Júliusa II. a Alexandrovho nepriateľa) vtrhol do Talianska a otvorene sa Alexandrovi vyhrážal podporou zvolania koncilu, ktorý by ho zosadil. Alexander VI. sa v ohrození svojho postavenia obrátil o pomoc na tureckého sultána Bajazida II.

V zúfalej situácii, hroziacej tureckou inváziou, bol však Alexander nútený uzmieriť sa s Karolom VIII. Keď však na Karola začali vyvíjať tlak mocnosti združené v Svätej lige vycítil vierolomný Alexander príležitosť prinútiť Francúzov stiahnuť sa z Talianska. Obrat vo vzťahu k Francúzsku nastal v roku 1498, kedy Alexander zrušil manželstvo nového kráľa Ľudovíta XII. s Jeanne za čo vďačný Ľudovít povýšil Alexandrovho syna Cesareho na vojvodu z Valentinois.

Otec a syn Borgiovci túžili získať viac: chceli si privlastniť celý pápežský štát a tomuto zámeru spolu so systematickou likvidáciou veľkých aristokratických rodín podriadil Alexander VI. celý zvyšok pontifikátu. Finančné prostriedky potrebné na jeho realizáciu získaval nekalými praktikami: úkladnými vraždami, zhabaním majetkov, ale i kupčením s cirkevnými hodnosťami, kedy noví preláti museli za svoje úrady draho zaplatiť.

Do obdobia pontifikátu Alexandra VI. spadá objavenie zámorských území v roku 1492 Krištofom Kolumbom. Pápežove diplomatické a duchovné aktivity sa prejavili i na rozdelení sfér záujmu medzi Španielskom a Portugalskom na území nových kolónií (v roku 1493 vydal bulu Inter cetera, v ktorej stanovil demarkačnú líniu v Atlantickom oceáne a určil koloniálne sféry oboch krajín v Latinskej Amerike).

V roku 1495 sa začal jeho vleklý spor s kazateľom a náboženským reformátorom Girolamom Savonarolom. Savonarola ako neúprosný odporca „skazených mravov“ otvorene kritizoval cirkevných predstaviteľov na čele s pápežom. Mravnosť, čistotu a poriadok sa najprv pokúsil nastoliť vo Florencii, ktorú vyhlásil za Boží štát s kráľom Ježišom Kristom. Kvôli otvoreným útokom na svoju osobu ho Alexander VI. pozval do Ríma a zakázal mu kázať. Keď to Savonarola ignoroval, pápež ho vylúčil z cirkvi. Kazateľ však exkomunikáciu vyhlásil za neplatnú a svoje snaženie upriamil na zvolanie koncilu, ktorý by reformoval cirkev a zosadil Alexandra. Spor sa skončil v máji 1498 Savonarolovým uväznením a odsúdením na smrť. Proces viedli pápežovi legáti.

Možno povedať, že veci duchovné ostávali u Alexandra na periférii záujmu. Všetkému dominovali svetské záujmy. Prejavil sa ako pravý milovník umenia. I keď jeho štedrosť nedosahovala takých rozmerov ako u neskoršieho Júliusa II. predsa jeho pričinením vznikol rad nádherných umeleckých diel a jeho zásluhou sa mnohé rímske stavby zaskveli v novom šate. Spomedzi všetkých vynikajú najmä nádherné Borgiove apartmány (Apartamento Borgia) nachádzajúce sa na prvom poschodí Apoštolského paláca, ktorých impozantná fresková výzdoba z rokov 1492 – 1495 je dielom renesančného umelca Bernardina di Betto, známeho pod menom Pinturicchio.

Alexander VI. zomrel v lete roku 1503. Objavili sa dohady, že príčinou jeho smrti bola otrava jedom. Alexandrove ostatky dnes spočívajú v nádhernom historizujúcom náhrobku v kaplnke rímskeho kostola Santa Maria in Monserrato degli Spagnoli vedľa ostatkov jeho strýka Kalixta III.

Alexander VI. významne zasiahol do dejín rímskokatolíckej cirkvi. Aj napriek súkromného zhýralému životu bol Alexander nábožný a veľmi si potrpel na ortodoxiu. V jej mene a s príslušnou pompou oslávil jubilejný rok 1500.

V dejinách cirkvi sa Alexander VI. preslávil ako politický stratég, zhýralý a pôžitkársky muž ale i ako veľký mecenáš umenia a ortodoxný pontifex. Svojou chytrosťou so sklonmi k ľstivosti, túžbou po moci a pôžitkárstvom predstavoval prototyp renesančného politika.

• Zoznam kardinálov vymenovaných Alexandrom VI.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexander VI.

• ALEXANDER VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 204 – 205.
• P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4

Predchodca: Inocent VIII.

Pápež Alexander VI. (zoznam)

Nástupca: Pius III.