O NATO a jeho rozširovaní

Autor je filozof a bývalý politik

Žiaden oslavný článok to nebude. Len trochu zamyslenie sa nad tým, čo NATO dnes je a ako sa tam dostalo. A to aj preto, že časť našich občanov čiastočne viní NATO aj za ruskú agresiu proti Ukrajine. Niežeby boli až tak veľmi proruskí, ale nemajú radi americké avantúry typu bombardovanie Juhoslávie či obsadenie Iraku. A NATO pokladajú iba za predĺženú ruku USA. Navyše často sa hovorí o porušení sľubu, ktorý vraj dala americká administratíva Gorbačovovi, že sa NATO rozširovať nebude.

Rozširovať či nie?

Po páde železnej opony skutočne prevládala predstava, že sa Varšavská zmluva a NATO – ako relikty studenej vojny – rozpustia. A vytvorí sa nová forma spoločnej európskej bezpečnosti. V máji 1990 som sa rozprával s bývalým nemeckým kancelárom Willym Brandtom, ktorý bol jednoznačne presvedčený, že si Európa musí vybudovať novú bezpečnostnú architektúru, ktorej súčasťou bude aj – vtedy ešte – Sovietsky zväz.

Aj Václav Havel v tom čase ešte básnil o „slobodnej a celostnej Európe“ bez americkej a sovietskej vojenskej prítomnosti prinajmenšom v strednej Európe.

V americkej administratíve sa síce nehovorilo o rozpustení NATO, ale jeho expanzia nebola témou. Urobil ju až kancelár Helmut Kohl, ktorý chcel, aby zjednotené Nemecko bolo členom NATO: a to vôbec nie pre NATO samotné a ani s myšlienkou jeho rozširovania, ale preto, aby sa východné Nemecko jednoducho len včlenilo do existujúcej Spolkovej republiky. Aby teda zjednotené Nemecko nevzniklo ako nový štátny útvar (s novou ústavou, ako to presadzovali nemeckí sociálni demokrati…).

Pravdou je, že zo vzniku jednotného Nemecka mali európske veľmoci viac obáv ako Gorbačov: britská premiérka Margaret Thatcherová ho priam navádzala, aby sovietske vojská zostali v NDR na základe Varšavskej zmluvy. Až francúzsky prezident Francois Mitterand ju presvedčil, aby so zjednotením súhlasila za podmienky, že sa Nemecko plne „europeizuje“. Europeizáciou chceli Francúzi neutralizovať nemeckú silu po zjednotení – a vtiahnuť ju ako palivo do motora európskej integrácie. To v praxi zrodilo Maastrichtskú zmluvu o Európskej únii a jednotnú menu euro, ktorú sa Nemecko zaviazalo prijať.

Američania boli za zachovanie členstva Nemecka v NATO, ale vôbec nie kvôli expanzii, ale aby ho víťazné mocnosti mali vojensky pod kontrolou. Americký minister zahraničných vecí James Baker vtedy presviedčal Gorbačova, že neutrálne Nemecko sa stane oveľa nebezpečnejším prvkom na mape Európy, ba varoval, že si iste vybuduje aj jadrový potenciál. Gorbačova nepresvedčil. Helmut Kohl však v túžbe byť zjednocovateľom Nemecka potreboval, aby o členstve v NATO nerozhodovali iba geopolitické hry – a tak postavil otázku inak: majú právo rozhodnúť sa Nemci sami?

Gorbačov, ktorý odmietol Brežnevovu doktrínu „obmedzenej suverenity“ štátov v zóne sovietskeho vplyvu, odpovedal áno. Tento posun k suverénnemu rozhodovaniu plne nezávislých štátov bol zásadný: presunul diskusiu o budúcej bezpečnostnej architektúre zo stola veľmocí na pôdu jednotlivých štátov. Až v nadväznosti na nemecké rozhodnutie práve prezidenti Václav Havel a Lech Walesa presviedčali Billa Clintona o potrebe prekonania „bezpečnostného vákua“, v ktorom sa ocitlo Česko-Slovensko a Poľsko. Americká zahraničnopolitická komunita bola rozdelená v otázke rozšírenia NATO a prevládali v nej skôr odmietavé stanoviská. (Ktoré boli často aj publikované celými skupinami osobností…) A tieto odmietavé stanoviská mali často menej geopolitický a viac politický dôvod: presvedčenie, že rozširovanie NATO neprispeje k rozvoju demokratických inštitúcií v Rusku, ale k nárastu nacionalizmu a autokracie.

Právo štátov zvoliť si spôsob svojej bezpečnosti

Prevládla však – a to definitívne – koncepcia suverénneho rozhodovania jednotlivých štátov. Pre NATO vôbec nebolo jednoduché prijať tento koncept. Aliancia totiž musela zmeniť aj svoje zameranie z čisto obranných úloh k posilňovaniu demokratických inštitúcií a stabilizácii trhovej ekonomiky v nových členských štátoch. Keď však už raz bol tento koncept prijímania na základe žiadostí jednotlivých štátov akceptovaný, už sa nezastavil. Nebolo totiž jednoduché krajine, ktorá si robila nárok na členstvo, jej ašpirácie odmietnuť a aj ju diskriminovať vo vzťahu k iným krajinám. Tak sa spustila lavína, ktorá viedla k rozšíreniu z pôvodných 16 krajín na dnešných 32 členov NATO. A nepochybne tu pôsobili aj rôzne regionálne faktory.

Pre bezpečnosť, ale aj integritu Slovenska bolo neprípustné, aby sa Bratislava dostala do nerovnej a slabšej medzinárodnej pozície vo vzťahu k Budapešti, Varšave a Prahe. Jednoducho regionálna politika a pozície susedov boli určujúcim faktorom.

V tom čase nebolo Rusko hlavným problémom. Naopak, začala sa aj stále užšia spolupráca, vytvoril sa spoločný orgán NATO-Rusko, podrobne sa vymieňali vojenské informácie a prehlbovala dôvera… No faktom – a to určujúcim – sa stala atraktívnosť EÚ aj NATO. Tak pre bývalé „socialistické“ štáty, ako aj pre bývalé sovietske republiky. Všetky hľadali a hľadajú spôsob, ako si zaistiť obranu a bezpečnosť voči mocnému susedovi: ruský koncept „euroázijskej ekonomickej integrácie“ im nemal vlastne čo ponúknuť okrem diktátu Moskvy. Rusko je na jednej strane slabý ekonomický partner, ktorý neponúka svetlé vyhliadky prekonania zaostalosti; a na druhej strane je vojensky prisilným susedom, aby nevnucovalo okoliu svoje záujmy (navyše vždy viazané na oligarchické skupiny, ktoré majú zálusk ohlodať suseda až na kosť). A tak sa zrak a ašpirácie týchto krajín obracajú s nádejou na európske a atlantické štruktúry.

Útok Ruska na Ukrajinu túto tendenciu ešte posilní: Fínsko a Švédsko odhodili svoju poctivú neutralitu do starého železa a sú dnes v NATO. Moldavsko, Ukrajina, Južný Kaukaz – a garantujem, že v prípade pádu Lukašenka okamžite aj Bielorusko – všetci budú hľadať istotu, bezpečnosť a hospodársku perspektívu v Európskej únii a v NATO. Bude môcť NATO tvárou v tvár ruskej hrozbe tieto ašpirácie odmietnuť? Odpoveď je jasná: nie.

A keď by sme už mali hovoriť o „suverénnej zahraničnej politike“, tak určite nie tak, že budeme z Ruska robiť akože rovnocenného partnera. Nie, Rusko je jasným ohrozením našej bezpečnosti. Ak by sa v nejakej budúcnosti, v postputinovskom Rusku, ukázalo čitateľné demokratické smerovanie a rešpekt k štátnej suverenite všetkých svojich susedov – tak aj vtedy by sme bezpečnostnú architektúru nemali budovať ako izolovaný štát, ale iba v systéme kolektívnej bezpečnosti v rámci NATO.

Nepochybne aj v rámci NATO je čo naprávať, aj v ňom môže silnejšie zaznieť náš hlas a potreby našej bezpečnosti. Napríklad aj taká „maličkosť“, že NATO dnes určite nie je len „severoatlantické“ zoskupenie. 32 štátov dnes tvorí vlastne skoro celú Európu. To by sa malo odzrkadliť aj v názve: NATO by sa malo premenovať na Euro-atlantickú, alebo Euro-americkú obrannú zmluvu (Euro-American Defense Organization, EADO). Slovensko by na takejto zmene malo so štátmi, ktoré vstúpili po páde železnej opony do NATO, spoločne pracovať. Ale to je už iná téma…