Kelti

Etnogenéza keltských kmeňov bola ukončená na prelome 2. tis. pred Kr. a 1. tis. pred Kr.

Archeologické nálezy ako aj antickí autori ukazujú, že pôvodným územím Keltov bol priestor vymedzený na juhu masívom Álp, na severe nemeckým stredohorským prahom Mittelgebirgsschwelle, na východe Vltavou a na západe poriečím Seiny (tzv. západohalštatský okruh), kde už v 6. storočí pred Kr. existovala príbuzná materiálna kultúra a uplatňovalo sa jednotné politické a sociálne cítenie. Z tohto územia sa v 5. storočia pred Kr. šírili kultúrne vplyvy - a v prvej vlne expanzie aj samotní Kelti - viacerými smermi, vrátane v druhej polovici 5. storočia pred Kr. na západné Slovensko. Neskôr sa sem vo veľkom presúvali samotné keltské kmene (napr. na Slovensko prvý raz niekedy v druhej polovici 4. storočia pred Kr.). Prvé písomné zmienky o Keltoch (Hekataios Milétsky, Herodotos z Halikarnasu) sú z počiatku 5. storočia pred Kr. ako dôsledok úzkych kontaktov s Grékmi, Etruskami a Rimanmi.

Od 4. storočia pred Kr. sa údaje o Keltoch v antickej historiografii množia, najmä preto, že spustili pustošivé vpády a migráciu do širokého okolia svojej pravlasti. Pôvodné keltské kmene sa pri všetkých týchto pohyboch štiepili a opäť sa združovali do nových celkov. V miestach osídľovania vznikali občiny organizované na územnom, a už nie na ženskom rodovom princípe. K 4. storočiu pred Kr. antickí autori zaznamenávajú mená viacerých keltských kmeňov, keď sa dostávajú do priameho styku s južným svetom. Zachytávajú predovšetkým postup Keltov do oblasti Stredomoria, do Grécka, Itálie, ba až do Malej Ázie, kde na rôznych miestach získavajú so zbraňou v ruke nové územia a dočasne sa tak stávajú súčasťou civilizovaného antického sveta. V rokoch 396 — 386 pred Kr. napríklad prekračujú Alpy a obliehajú Rím (387/386 pred Kr.). Podľa antických textov Keltov medzi rokmi 359 — 358 pred Kr. stretávame na juhu Karpatskej kotliny a na severnom Balkáne, kde sa stretli s Alexandrom Veľkým (335 al. 336 pred Kr.).

V rokoch 298 – 280 pred Kr. podnikali výboje v Trácii a v Macedónii (298 pred Kr. ich macedónsky vládca Kassandros porazil v horách Haemus (dnešná Stará planina v Bulharsku); 280 pred Kr. Kelti podnikli veľký útok proti Trácii a po smrti Ptolemaia I. obsadili Macedóniu). K roku 279 pred Kr. Polybios píše, že v ofenzíve, ktorú Kelti rozpútali proti helénskemu svetu, bola vyplienená svätyňa v Delfách. V rokoch 278 – 277 pred Kr. macedónsky vládca Antigonos II. Gonatás porazil Keltov na Balkáne. Po tejto porážke na Balkáne sa v rokoch 275 – 250 pred Kr. niektoré keltské bojové družiny vrátili do Karpatskej kotliny a usadili sa tam. S touto udalosťou sa dáva do súvislosti aj prvý väčší príchod Keltov na juh stredného a východného Slovenska. Kelti v treťom storočí pred Kr. utrpeli porážku od Rimanov, ktorí ich vytlačili zo strednej Itálie (a po roku 190 pred Kr. aj z veľkej časti severnej Itálie). V 3. storočí pred Kr. boli Kelti zo svojho pôvodného územia rozšírení všetkými smermi (od Atlantického oceána až po Karpatskú kotlinu), vrátane stredného a východného Slovenska.

V poslednej fáze svojho samostatného dejinného vystúpenia v 1. storočí pred Kr. sa Kelti prejavili ako šikovní obchodníci, ktorí spätne prenikali do hospodárskej štruktúry Rímskej ríše. V 1. storočí pred Kr. boli viaceré keltské kmene pod rímskou nadvládou, ich územie na sever od Dunaja postupne obsadili Germáni. Bývalé keltské územia neobsadené Rimanmi tým zaznamenali nebývalý kultúrny úpadok - vrátili sa na úroveň aká bola pred Keltmi niekoľko storočí skôr.

Dnes prežívajú keltské enklávy v Írsku, Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku.

Rast keltskej civilizácie bol pomerne rýchly na celom území a bol umožnený rozvinutým obchodom so železom, soľou a poľnohospodárskymi výrobkami, ako aj spoločenskou organizáciou. Kelti rozlišovali vládnucu vrstvu, kňazskú vrstvu, vojsko a slobodných remeselníkov a roľníkov. Ako prví v Európe mali dvojkolesové vozy určené na boje, a takisto boli jediným kmeňom, ktorý už v tom období používal brnenie. Keltské sídliská sú pomerne rozľahlé, žili tam najmä roľníci - chovatelia dobytku (mäso, záprah, vlna), zatiaľ čo vládnuca vrstva dávala prednosť životu v opevnených osadách vybudovaných na neprístupných miestach. Keltské domy mali okrúhly i obdĺžnikový tvar, bývali mierne zapustené do zeme. V zásade išlo o zrubové stavby. Kmene stavali na svojom území aj sídliská mestského typu - oppidá. Najznámejším oppidom na Slovensku bolo tzv. Bratislavské oppidum. Kelti v ňom razili mince - biateky. Veľkovýroba železných poľnohospodárskych nástrojov zlepšila poľnohospodársku produkciu, lebo kyprením pôdy radlicou sa zlepšil výnos polí.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Laténska doba na Slovensku

Kelti boli prvý historicky doložený národ na území Slovenska. Bojové keltské kmene si podrobili lužické obyvateľstvo, ktoré s dobyvateľmi čoskoro splynulo.^[1] Z názvov keltských kmeňov sú známe len niektoré. Na území severného Slovenska žil keltský kmeň Kotínov, v Poiplí žili Osovia (často považovaní za Ilýrov), v Čechách, na Morave, západnom Slovensku a v severozápadnom Maďarsku žili Bojovia. Vo východnom Rakúsku žili Tauriskovia (neskôr nazývaní Norikovia) a v juhovýchodnom Maďarsku a Vojvodine Skordiskovia.

• KUZMOVÁ, Klára: Nížinné sídliská z neskorej doby laténskej v strednom Podunajsku.Slovenská archeológia 28/2, 1980, s. 313-338.
• PIETA, Karol: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
• PIETA, Karol: Römische Import der Spätlatènezeit in der Slowakei. Arheološki vestnik 47, 1996, s. 183-195.
• PIETA, Karol / ZACHAR, Lev: Mladšia doba železná (laténska). In: T. Štefanovičová a kol.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava: Elán 1993. ISBN 80-85331-07-1
• RATIMORSKÁ, Priska: Keltské pohrebisko v Chotíne I. Západné Slovensko 8. Vlastivedný zborník múzeí Západoslovenského kraja, 1981, s. 15-88.
• TASIĆ, Nikola (ed.): Scordisci and the Native Populatin in the Middle Danube Region / Skordisci i starosedeoci. Beograd: Srpska akademija nauka i umetnosti & Balkanološki institut 1992. ISBN 86-7179-012-6

• Oppidum
• Druid
• Keltské jazyky
• Keltská kultúra
• Laténska kultúra
• Krixos