Hindčina

 

Hindčina je prevládajúcim jazykom v týchto indických štátoch: Džammú a Kašmír, Himáčalpradéš, Dillí, Harijána, Uttarpradéš, Madhjapradéš, Bihár, Uttaránčal, Džhárkhand, Radžastan a Čhattísgarh. Jazykovedci hovoria tejto oblasti hindský pás. Hindčina je rozšírená aj v oblastiach mimo tohto pásu, a to v mestách: Bombaj, Čandígarh, Ahmedábád, Kalkata a Hajdarábad.

Podstatné mená rozlišujú rod mužský a ženský. Pravidlá priradenia slov k rodom sú zložité, ale často platí, že mená rodu mužského končia na -á, ženského na -í. V množnom čísle sa mužské -á mení na -é, ženské -í sa mení na -ijá(n). Príklady:

Podstatné mená rozlišujú 2 pády v jednotnom čísle (priamy a nepriamy) a 3 pády v množnom čísle (priamy pád, nepriamy pád a vokatív). Nepriamy pád sa vyskytuje väčšinou v spojení so záložkami. Príklady:

Podľa tradičnej indickej gramatiky sa za pády (vibhakti) považujú i väzby podstatných mien so záložkami (postpozíciami). Záložky sa spájajú s nepriamym pádom.

• का kā, की kī, के kē

Nahradzuje genitív alebo privlastňovacie prídavné meno. Voľba záložky závisí od rodu a čísla privlastneného podstatného mena. S podstatnými menami rodu ženského sa používa záložka की kī, inak sa používa के kē.

• को kō

Nahradzuje datív alebo akuzatív. Označuje zasiahnutý predmet.

• में mēn „v“, „do“
• पर par „na“, „pri“
• तक tak „až k“, „až do“, „až po“

Nahradzuje lokál. Určuje miesto na otázku „kde“ alebo „kam“.

• से sē „od“, „z“, „s“

Nahradzuje ablatív. Vyjadruje odluku, spoločenstvo („s niekým / niečím“), určuje miesto („odkiaľ“) a čas („od kedy“) atď.

• ने nē

Táto záložka sa používa s pôvodcom deja u prechodných slovies v dokonavých časoch. Pôvodca deja sa odborne označuje tiež ako agens, preto sa tato väzba nazýva agenciál alebo tiež ergatív.

V 2. osobe sa používajú 3 úrovne zdvorilosti. Zámeno तू (2. osoba jednotného čísla) sa používa pri modlitbách ako oslovenie boha, v poézii a smerom k malým deťom. Inak je výrazom veľkej dôvernosti alebo pohŕdania. Zámeno तुम (2. osoba množného čísla s významom čísla jednotného i množného) sa používa vo vzťahu k sluhom, drobným obchodníkom, obyčajným dedinčanom a všeobecne osobám nižšieho spoločenského postavenia; tiež k blízkym priateľom, ktorým by sme v slovenčine tykali. Najzdvorilejšie je zámeno आप āp, ktoré sa používa s 3. osobou množného čísla vo vzťahu k spoločensky vyššie postaveným osobám.

Používanie osobných zámen ako podmetu nie je povinné.

Ak chceme zdôrazniť, že v danej vete ide o množné číslo, pridáme slovo लोग lóg, ktorého základný význam je ľudia, napr. तुम लोग tum lóg. Do slovenčiny v tomto prípade slovo लोग neprekladáme.

Na číslovkách je dobre vidieť príbuznosť hindčiny so slovanskými a ostatnými indoeurópskymi jazykmi.

Infinitív má príponu -ना -nā. Slovesný kmeň je časť infinitívu bez tejto prípony.

Pomocné sloveso होना hōnā „byť“ v jednoduchom prítomnom čase:

Záporný tvar नहीं nahīn je zrejme spoločný pre všetky osoby a obe čísla.

Tvary préterita (minulého času) slovesa होना sú pôvodne tvary minulého príčastia, preto sú rovnaké pre všetky osoby, preto rozlišujú rod:

Záporný tvar sa tvorí časticou न na alebo नहीं nahīn: मैं न था main na thā „nebol som“.

Nedokonavé príčastie sa používa k tvoreniu nedokonavého prítomného a minulého času. Tvorí sa pripojením prípony -ता -tā ku slovesnému kmeni. Napr. ku slovesu चलना čalnā „ísť“ je príčastie चलता čaltā „idúci“ (v ženskom rode चलती čaltī). Množné číslo má v mužskom rode príponu -ते te, v ženskom rode má rovnaký tvar ako v jednotnom čísle.

Nedokonavé príčastie má tiež funkciu prídavného mena vo významu práve prebiehajúcej činnosti. Pre zdôraznenie tohto významu sa obvykle za príčastie pripojuje nemenný tvar हुआ, हुए, हुई rovnakého rodu a čísla.

Nedokonavý prítomný čas vyjadruje priebeh deja alebo trvanie stavu v prítomnosti a tiež charakteristické, obvyklé alebo pravidelné deje alebo stavy. Tvorí sa analyticky pomocou jednoduchého prítomného času pomocného slovesa होना hōnā a nedokonavého príčastia významového slovesa. Zápor sa tvorí časticou नहीं nahīn. U záporných tvarov sa obvykle vynecháva pomocné sloveso. Príklady:

Nedokonavý minulý čas sa tvorí rovnako ako nedokonavý čas prítomný, k nedokonavému príčastiu sa pripojí odpovedajúci tvar slovesa होना v minulom čase.

Dokonavého príčastie používame ku tvorbe minulého času dokonavého a trpného rodu vo všetkých časoch. Ak končí slovesný kmeň spoluhláskou, tvoríme príčastie pripojením samohlásky: बोलना, transliterácia bolnā, preklad hovoriť, slovesný kmeň je बोल, transliterácia bol, dokonavé príčastie v mužskom rode pre jednotné číslo je बोला, transliterácia bolā, pre množné číslo बोले, transliterácia bole, v ženskom rode pre jednotné číslo बोली, transliterácia bolī, pre množné číslo बोलीं, transliterácia bolīn. Ak končí kmeň samohláskou, vkladá sa spoluhláska j, napr. बुलाना, transliterácia bulānā, preklad volať, pozývať, kmeň बुला, transliterácia bulā, príčastie बुलाया, बुलाये, बुलायी, बुलायीं, transliterácia bulājā, bulāje, bulājī, bulājīn.

Niektorá slovesa tvoria dokonavé príčastie nepravidelne (množné číslo ženského rodu, ktoré získame pripojením anusváru, v tabuľke neuvádzame):

Sloveso मरना má tiež pravidelné tvary dokonavého príčastia मरा, मरे, मरी, transliterácia marā, mare, marī.

Sloveso जाना tvorí pravidelné tvary जाया, जाए (जाये), जाई (जायी), transliterácia džājā, džāe (džāje), džāī (džājī), v niektorých väzbách, kde neplní funkciu významového slovesa.

Dokonavé príčastí môže mať význam prídavného mena. Aj tu sa táto funkcia obvykle zdôrazňuje pripojením हुआ, हुए, हुई, napr. लिखा हुआ पत्र, transliterácia likhā huā patr, preklad napísaný list, लिखी हुई पुस्तक, transliterácia likhī huī pustak, preklad napísaná kniha.

Dokonavý minulý čas sa tvorí dokonavým príčastím, často bez pomocného slovesa. Neprechodné slovesá (nemajú priamy predmet) používajú nominatívne väzby. Podmet sa zhoduje v rode a čísle so slovesom:

Prechodná slovesa používajú ergatívnu (agenciálnu) väzbu. Činiteľ deja je v agenciále (ergatíve) a sloveso sa zhoduje v rode a čísle s predmetom (पत्र je rodu mužského, चिट्ठी je rodu ženského, obe slová znamenajú list):

Ak je predmet vyjadrený pomocou záložky को, je sloveso vždy v jednotnom čísle rodu mužského:

Sloveso je v jednotnom čísle rodu mužského aj v prípade, že je predmet nevyjadrený:

Záložky alebo postpozície sú analógiou predložiek, ktoré nájdeme v iných jazykoch. Upresňujú vzťah mennej frázy k ostatným vetným členom a nahradzujú tak niektoré vymiznuté pády. Historicky ide zrejme o pádové koncovky, ktoré boli v sanskrte, ale odtrhli sa a stali sa samostatnými slovami.

Základný slovosled je podmet – predmet – sloveso. Prívlastok sa kladie pred podstatné meno, ktoré rozvíja. Príslovkové určenie zvyčajne stojí pred slovesom alebo pred predmetom, často je ale tiež na začiatku vety. Určenie času sa kladie pred určenie miesta. Záporky sa spravidla kladú pred sloveso. Príklady:

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.