Religionistika

Religionistika, (z lat. religio – viera, náboženstvo) je humanitná vedná disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom relígií (náboženstviev), kultov a mytologických predstáv predchádzajúcich vzniku náboženstva. Je súčasťou antropologických vied.

V úzkej súčinnosti s filológiou, klasickou filozofiou, etnografiou, kultúrnou antropológiou, históriou a archeológiou rekonštruuje a popisuje zaniknuté i prežívajúce náboženstvá a kulty, odhaľujúc tak informácie o povahe ľudského myslenia (hĺbková psychológia) a správania (sociálna interakcia).

Medzi základné oblasti skúmania religionistiky patria:

• mýty, mytologické predstavy, legendy, báje, rozprávky, ľudové príbehy, piesne a balady
• filozofické a náboženské texty staroveku (Kniha mŕtvych, Starý zákon, grécki a rímski filozofi)
• texty kresťanstva (biblia, patristika a apologéti, Augustín, Tomáš Akvinský, scholastika, texty reformovaných cirkví)
• texty islamu (korán, komentáre ku koránu, islamské právo)
• texty východných náboženstiev (džinizmus a védy, hinduizmus, budhizmus, konfucionizmus, šintoizmus)

Stavovskou organizáciou zastrešujúcou profesionálnych religionistov a absolventov štúdia religionistiky je na území Slovenska Slovenská spoločnosť pre štúdium náboženstiev pri SAV.

V religionistike sa využíva množstvo rôznorodých metód skúmania. Napríklad sa využívajú sociologické a historické metódy, indukcia a pozorovanie. Pod-odbory navyše využívajú vlastné špeciálne metódy, napr. psychológia náboženstva využíva fakty z osobných dotazníkov a pod. ^[1]

Východiska pre systematizáciu religionistiky je možné rozdeliť do troch skupín:^[2]

1. historická religionistika,
2. komparatívna religionistika,
3. kontextuálna religionistika.

Dôležitú pozíciu v rámci metodológie má fenomenologia náboženstva. Rozširuje sa využitie kognitívnej religionistiky.

Kvôli metodologickým problémom a v snahe napraviť isté nedostatky na Marburgskej konferencii International Association for the History of Religions v roku 1960 Zwi Werblowsky predniesol manifest piatich „základných minimálnych predpokladov“. Bola to kritika predovšetkým prístupu C. J. Bleekera a tiež snaha o zavedenie prístupu, ktorý by bol viac antropologický zameraný. Deklarácia Zwi Werblowského mala veľký ohlas. Podporil ju aj Mircea Eliade a tiež Kitagawa a Haehner. Metodologické problémy však boli až do stretnutia v Turku v roku 1973 prehliadané a neriešené.

Veľmi ostrou kritikou religionistiky sú názory Jonathana Smitha, ktorý odmieta aj samotný koncept náboženstva. Je známy výrokom: „Náboženstvo je výtvorom vedcových imaginatívnych aktov komparácie a generalizácie.“ Jedným z dôsledkov týchto a podobných vyhlásení je, že niektorí prívrženci Smithovho prístupu poňali jeho názory ako precedens k štúdiu všetkého čo sa ako náboženské javí. Náboženské javy teda nemusia byť vymedzené žiadnymi špecifikáciami a čokoľvek čo výskumník pojme ako náboženské môže skúmať religionistickou metodológiou.^[3]

• Náboženský infoservis

• Katedra porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave Archivované 2018-11-25 na Wayback Machine
• Ústav religionistiky Filozofické fakulty MU
• Katedra filozofie a religionistiky, GTF, Prešovská univerzita v Prešove
• Společnost pro studium sekt a nových náboženských hnutí pri Husitskej teologickej fakulte UK v Prahe

• Centrum pre religionistiku a historické štúdia
• Centrum pro religionistiku a multikulturní edukaci Archivované 2021-05-07 na Wayback Machine
• Náboženský infoservis