Pop (hudobný žáner)

Pop music
Pôvod v štýloch	R&B • Jazz • Doo-wop • Folk • Dance • Klasická hudba • Rock and roll
Kultúrne pozadie	50. roky – Veľká Británia, USA
Typické nástroje	Spev • Elektrická gitara • Basová gitara • Bicie • Klávesy • Akustická gitara • Klavír • Syntetizátor • Bicí automat • Sekvencer • Sampler • Príležitostné využitie rôznych iných hudobných nástrojov
Všeobecná popularita	Kontinuálna popularita po celom svete od jeho vzniku
Odvodené štýly	Disco • Nová vlna
Podštýly
Barokový pop • Bubblegum pop • Kresťanský pop • Dance-pop • Electropop • Europop • Indie pop • Opera pop • Power pop • Soundtrack • Sophisti-pop • Synthpop • Space age pop • Sunshine pop • Traditional pop • Teen pop
Zmes štýlov
Country pop • Disco • Dream pop • Jangle pop • Pop punk • Hip pop • Pop rock • Psychedelic pop • Technopop • Urban pop
Regionálne scény
J-pop • K-pop
Hudobný portál

Pop alebo pop music je hudobný žáner, ktorý vznikol v modernej podobe v Spojených štátoch amerických a v Spojenom kráľovstve v polovici 50. rokov 20. storočia.^[1] Pojmy „popular music“ (populárna hudba) a „pop music“ sa často vzájomne zamieňajú, no v súčasnom chápaní ide o dva odlišné pojmy. Populárna hudba je všeobecný pojem slúžiaci na označenie širokej škály hudobných žánrov, ktoré sú obľúbené u veľkej časti populácie,^[2] zatiaľ čo pod pojmom pop music sa obyčajne myslí špecifický hudobný žáner v rámci populárnej hudby.^[3] Až do konca šesťdesiatych rokov, keď sa začali čoraz väčšmi od seba vzďaľovať, sa pojmy „pop" a „rock“ používali v synonymickom význame.

Aj keď pop music býva vnímaná ako hudba hitparád, nedá sa povedať, že by hitparádam dominovala. Pop je eklektický a často si vypožičiava prvky iných hudobných štýlov, napr. prvky urban music, tanečnej hudby, rocku, latina či country; napriek tomu všetkému existujú určité kľúčové prvky definujúce pop music: popové skladby sú zväčša kratšie či stredne dlhé, majú jednoduchú štruktúru (zvyčajne sa opakujú slohy a refrén) a obsahujú jednoduché, chytľavé melódie.

Britskí hudobní publicisti David Hatch a Stephen Millward definujú pop music ako „hudobný súbor na nerozoznanie od populárnej, džezovej či folkovej muziky“.^[4] Podľa Peta Seegera, pop music je „profesionálna hudba, ktorá čerpá jednak z ľudovej hudby, jednak z umeleckej hudby.“^[5] Aj keď pop music býva vnímaná ako hudba hitparád, nedá sa povedať, že by hitparádam dominovala. V hudobných rebríčkoch sa umiestňujú piesne z rôznorodých oblastí, napríklad z oblasti vážnej hudby, džezu, rocku či kabaretu. Pop, ako žáner, je považovaný za svojbytný a rozvíjajúci sa samostatne.^[6] Čiže pod pojmom pop music sa obyčajne myslí špecifický hudobný žáner, ktorého cieľom je oslovovať čo najviac poslucháčov, preto býva charakterizovaný aj ako „instantná, na hitoch založená, hudba zameraná na tínedžerov“. Naproti tomu rocková hudba býva vnímaná ako „hudba pre dospelých založená na albumoch“.^[1][7]

Pop music sa neustále vyvíja a spoločne s týmto vývojom sa neustále mení aj definícia tohto pojmu. Kniha New Grove Dictionary Of Music and Musicians definuje populárnu hudbu ako „hudbu, ktorá vznikla v priebehu industrializácie v 19. storočí, a ktorá odráža vkus a záujmy mestskej strednej triedy.“^[8] Pojem „popová pieseň“ sa prvýkrát objavil v roku 1926 na označenie skladby, obľúbenej u širokej verejnosti.^[9] Hatch a Millward naznačujú, že ku zrodu modernej populárnej hudby prispeli technologické zmeny, ktoré zasiahli nahrávací priemysel v 20. rokoch 20. storočia, a následkom ktorých prišlo ku vzniku populárnych štýlov ako country, blues či hillbilly music.^[10]

Podľa encyklopédie The New Grove Dictionary of Music and Musicians pojem „pop music“ „vznikol v Británii v polovici 50. rokov, kedy sa tým myslel rock and roll a ním ovplyvnené nové hudobné mládežnícke štýly.“^[14] V hudobnom lexikóne The Oxford Dictionary of Music sa uvádza, že zatiaľ čo „pôvodne sa týmto pojmom myslela koncertná hudba, ktorej cieľom bolo osloviť čo najširšie publikum, od konca 50. rokov sa naproti tomu pop začína vymedzovať ako opozícia klasickej hudby, čo bolo badateľné najmä inou štruktúrou skladieb, ktoré produkovali interpreti typu the Beatles, the Rolling Stones, ABBA, atď.“^[15] Grove Music Online okrem iného tvrdí tiež, že „začiatkom 60. rokov prebiehal v Anglicku terminologický boj medzi [pojmom] 'pop music' a beat music, zatiaľ čo v USA sa významovo prekrýval (a aj stále prekrýva) s termínom 'rock and roll'".^[14]

Približne od roku 1967 sa začína pojem pop čím ďalej tým väčšmi vymedzovať voči pojmu rock, čo malo markantný dopad na oba žánre.^[16] Zatiaľ čo rock si zakladal na autenticite a na posúvaní možností populárnej hudby,^[16] pop bol väčšmi komerčne orientovaný, prchavejší a dostupnejší.^[17] Podľa britského muzikológa Simona Fritha pop music vzniká „z obchodným, a nie umeleckým zámerom, ... má sa páčiť každému ... a nepochádza z žiadnej konkrétnej oblasti ani sa nevyznačuje žiadnym konkrétnym vkusom“. Ako ďalej uvádza, hybnou silou popu nie je nič iné ako finančný zisk a komerčný úspech a „po hudobnej stránke je v zásade konzervatívny“. Vzniká „zhora (čiže za pomoci nahrávacích spoločností, rádiových moderátorov a koncertných promotérov) a nie zdola; Pop nevyznáva filozofiu do-it-yourself – je to profesionálne vyfabrikovaný a zabalený produkt“.^[1]

Ako si všíma Frith, cieľom pop music je osloviť čo najširšie publikum, a nie konkrétnu subkultúru alebo ideológiu, a dôležitejšie než formálne „umelecké“ kvality je preň celkové remeselné spracovanie.^[1] Hudobný publicista Timothy Warner uviedol, že v pope sa kladie na prvé miesto nahrávanie, produkcia a technologické vychytávky, a nie živé vystúpenia. Má tendenciu odrážať najnovšie trendy a nie progresívny vývoj; a má za cieľ podporovať tanec alebo využíva tanečné rytmy.^[17]

Ústrednú úlohu v pop music zohráva pieseň, obyčajne v trvaní medzi dva a pol až tri a pol minútami, ktorú zväčša charakterizuje konzistentný a nápadný rytmický prvok, mainstreamový štýl a jednoduchá konvenčná štruktúra.^[18] Medzi najbežnejšie variácie patrí forma verš-refrén a 32-taktová harmonická forma (AABA), opierajúce sa spravidla o chytľavé, ľubozvučné melódie. Refrén je obvyklou súčasťou skladieb pop music, kontrastujúc melodicky, rytmicky i harmonicky s veršom.^[19] Rytmus a melódie bývajú zväčša jednoduchšie, neobsahujúc zložitejšie harmonické prvky.^[20] Texty moderných popových skladieb sa spravidla zaoberajú nenáročnou tematikou – najmä láskou a romantickými vzťahmi – no známe sú aj výnimky z toho pravidla.^[1]

Harmónie a akordové progresie v pop music vychádzajú z tradície európskej vážnej hudby, i keď sú veľmi zjednodušené.^[21] K zavedeným klišé patria kadenčné akordové progresie (napr. ii – V – I) a bluesom ovplyvnené harmónie.^[22] V období medzi koncom 50. a koncom 70. rokov 20. storočia sa dostáva do úzadia tradičné poňatie kvintového kruhu, s čím súvisí oslabená pozícia harmonickej funkcie dominanty.^[23]

Pozri aj: Pop rock, Progresívny pop, Synthpop a Indie pop

V priebehu svojho vývoja absorboval pop vplyvy z ďalších žánrov populárnej hudby. Forma raného popu bola ovplyvnená sentimentálnymi baladami, vokálne harmónie čerpal z gospelu a soulu, inštrumentálnu stránku prevzal z džezu a rocku, orchestráciu z vážnej hudby, tempo z tanečnej hudby, backing z elektronickej hudby, rytmické prvky prebral z hip-hopu, a hovorené pasáže sú inšpirované rapom.^[1]

V 60. rokoch spadala väčšina mainstreamového popu do dvoch kategórií: na jednej strane stáli skupiny opierajúce sa o gitary, bicie a basy, a na druhej strane spektra stáli speváci a speváčky opierajúci sa o tradičný orchester.^[24] V priebehu celého tohto desaťročia bolo bežným javom u popových producentov, skladateľov a technikov otvorené experimentovanie s hudobnou formou, orchestráciou, nezvyčajnými reverbami či inými zvukovými efektmi. Medzi najznámejšie príklady možno zaradiť Zvukovú stenu Phila Spectora a elektronické zvukové efekty podomácky vytvorené zvukovým inžinierom Joeom Meekom pre skupiny typu the Tornados.^[25] V tomto období sa popová hudba z rádií, a z anglických a amerických filmov, začína výrazne posúvať od vycibreného štýlu Tin Pan Alley k väčšmi excentrického prístupu ku skladaniu piesní a jej súčasťou sa stáva reverbom nasiaknutá rocková gitara, symfonické prvky a rohy; tieto nové nástroje majú na starosti organizované a profesionálne partie štúdiových hudobníkov.^[26]

V polovici 60. rokov robí pop opakované nájazdy na nové zvuky, štýly a techniky, čoho následkom je verejná debata medzi poslucháčmi. Hojne sa používa označenie „progresívny“, čím sa mienilo, že každá pieseň je „progresiou“ od tej predošlej.^[27] Hudobný kritik Simon Reynolds tvrdí, že počnúc rokom 1967 sa začala jasne vymedzovať hranica medzi „progresívnym“ popom a „masovým/hitparádovým“ popom, deliaca čiara bola podľa neho badateľná tiež medzi „chlapcami a dievčatami, či medzi strednou a pracujúcou triedou“.^[28] Pred príchodom progresívneho popu na konci 60. rokov sa interpreti obyčajne príliš nestarali o umeleckú stránku svojej hudby.^[29] Jedným z následkov ekonomického boomu polovice 60. rokov bol fakt, že nahrávacie spoločnosti začali väčšmi investovať do interpretov, dávajúc im väčšiu slobodu pri experimentovaní; umelcom bola dokonca umožnená čiastočná kontrola nad marketingovými aktivitami.^[30] Koncom 70. rokov tieto priaznivé okolnosti upadli do nemilosti a nenavrátili sa až do doby rozmachu Internetových hviezd.^[30] Indie pop, ktorý sa vyvinul koncom 70. rokov, znamenal ďalší odklon od graciózneho moderného popu, keď sa nezávislé gitarové kapely rozhodli aplikovať vtedy novú myšlienku, že môžu vydávať albumy aj bez toho, aby museli mať uzatvorenú zmluvu u niektorej z veľkých nahrávacích spoločností.^[31] V súčasnosti preniká do svetovej pop music elektronická tanečná hudba.^[32]

Podľa štúdie vedeckého internetového žurnálu Scientific Reports, ktorá skúmala 464 000 nahrávok populárnej hudby medzi rokmi 1955 a 2010, sa ukázalo, že populárna hudba, po tom čo koncom 60. rokov dosiahla svoj umelecký vrchol, upadá do uniformity,^[33] v inštrumentácii sa stáva čoraz väčšmi šablónovitejšia.^[34] John Matson z amerického populárne vedeckého časopisu Scientific American tvrdí, že „tento fakt očividne podporuje obľúbenú anekdotu, že pop music za starých dobrých čias bola lepšia, alebo prinajlepšom rozmanitejšia, než sú dnešné hity z top 40.“^[34]

Technologické zdokonalenie mikrofónov v 40. rokoch 20. storočia umožnilo umelcom rozvíjať nové, intímnejšie spevácke techniky^[35] a v priebehu desiatich až dvadsiatich rokov nato nastala v dôsledku dostupnosti relatívne lacných a odolnejších 45-otáčkových platní obsahujúcich hitové single „revolúcia v šírení popu“ a pop začal väčšmi inklinovať k nahrávaciemu priemyslu, filmu a rozhlasu.^[35] Ďalším technologickým míľnikom bolo masové rozširovanie televízie v 50. rokoch. Začali vznikať televízne relácie, v ktorých vystupovali „popové hviezdy primäté vizuálne sa prezentovať“.^[35] V 60. rokoch sa na trh vo vyspelých ekonomikách dostávajú lacné, prenosné tranzistorové rádiá a tak môžu adolescenti počúvať hudbu už aj mimo svojich domovov.^[35] Medzi ďalšie nové techniky v oblasti spracovania a tvorby pop music možno zaradiť viacstopové nahrávanie (od 60. rokov) a digitálne samplovanie (od 80. rokov).^[1] Začiatkom 80. rokov 20. storočia bola propagácia populárnej hudby výrazne ovplyvnená vzostupom hudobných televíznych kanálov typu MTV, ktoré „uprednostňovali takých umelcov ako Michael Jackson či Madonna, ktorých vizáž neobyčajne priťahovala pozornosť divákov.”.^[35]

Pozri aj: Rockizmus

Druhej polovici 20. storočia dominuje v americkej kultúre trend čoraz väčšieho stierania hraníc medzi umeleckou a populárnou hudbou.^[36] V období medzi rokmi 1950 a 1970 prebiehala verejná debata ohľadne vzťahu popu a umenia.^[37] Poniektoré hudobné publikácie vzali od tých čias na milosť legitimitu popu. Na začiatku 3. tisícročia sa v sociokultúrnej literatúre začali používať pojmy „rockizmus“ a „poptizmus“, mieniac tak hudbu zaseknutú v stereotypoch.^[38] Redaktor amerického internetového časopisu PopMatters Robert Loss zastáva názor, že v „hudobnej kritike jestvuje silný argument pre rockizmus—že jestvuje a že je škodlivý—a poptizmus sa vyprofiloval ako korektúra, protilátka. ... Všeobecne povedané, Stará garda rockových kritikov a novinárov sa vykresľuje ako partia murárov, ktorá položila základy Rockandrollovej siene slávy. Čo je však len sčasti pravda. Podobne ako filmové štúdie, rocková kritika prelomu 60. a 70. rokov bola pokusom spraviť populárnu hudbu hodnou štúdia; bola predchodcom poptizmu.“^[37]

V USA, a od 60. rokov aj v Británii, sa pop music dostala pod područie hudobného priemyslu, ktorého vplyvom sa z popu vytvorila medzinárodná jednoliata monokultúra. Napriek tomu jestvujú vo väčšine regiónov a krajín osobité formy popu; nezriedka vznikajú lokálne verzie opierajúce sa o svetové trendy obohatené o miestne črty.^[39] Niekedy takéto trendy (napríklad Europop) majú nemalý vplyv na vývoj žánru ako takého.^[40]

Podľa encyklopédie Grove Music Online „populárne štýly zo západu, či už vo forme koexistencie alebo marginalizácie osobitých miestnych žánrov, sa rozšírili po celom svete a stali sa spoločnými štylistickými menovateľmi v globálnych komerčných hudobných kultúrach.“^[41] V niektorých krajinách mimo západnej Európy, ako napríklad v Japonsku, sa vyvinul prosperujúci hudobný priemysel popovej hudby. Tento priemysel, zväčša založený na pope západného strihu, už niekoľko rokov generuje kvantitu muziky, ktorej sa môže vyrovnať v globálnom meradle iba trh v Spojených štátoch.^[41] Rozširovanie pop music v západnom štýle sa interpretovalo rôznorodo: ako predstavujúce procesy amerikanizácie, homogenizácie, modernizácie, kreatívneho prijímania, kultúrneho imperializmu, alebo všeobecne povedané ako proces globalizácie.^[41]

V Južnej Kórei pod vplyvom popovej hudby vznikli chlapčenské (tzv. boy bandy) a dievčenské skupiny (tzv. girl groups), ktoré zožali v zámorí obrovský úspech, čomu vďačili jednak svojej hudbe, jednak svojmu vizuálnemu prejavu.^[42] Kórejské skupiny, ktorých členovia boli oboch pohlaví, také úspešné neboli.^[43] Najúspešnejšie Kpop (Korean pop) skupiny sú: BTS, BlackPink, EXO

• Zdvorilostné prezývky v populárnej hudbe
• Dejiny hudby
• Populárna hudba
• Internet Archive