Nemecký filmový expresionizmus

Nemecký filmový expresionizmus je obdobie v nemeckej kinematografii, približne ohraničené rokmi 1920 až 1927. Avantgardné hnutie expresionizmus sa objavilo okolo roku 1910 vo výtvarnom umení. Postupne preniklo do ostatných umeleckých disciplín ako je divadlo, literatúra či architektúra. Ako prvý film tohto hnutia je považovaný Kabinet doktora Caligariho (Das Kabinett des Doktor Caligari) Roberta Wieneho z roku 1920. Ďalším signifikantným filmom expresionizmu je Nosferatu (Nosferatu, Eine Symphonie des Grauens) Friedricha Wilhelma Murnaua z roku 1922.

Už počas prvej svetovej vojny nastal v nemeckom kinematografickom priemysle prudký rozvoj. Bol to následok vládneho nariadenia z roku 1916, ktoré zakazovalo dovoz zahraničných filmov do Nemecka. Dopyt po nových filmoch v nemeckých kinách, spôsobil zvýšenie počtu domácich filmových produkčných spoločností. Ďalším krokom, ktorý nasledoval, bolo vládou nariadené zlučovanie malých filmových spoločností do jednej. Výsledkom bola spoločnosť UFA (Universum Film Aktiengesellschaft) zriadená v roku 1917. Vďaka dobrému finančnému zázemiu mohol kinematografii Nemecka v tej dobe konkurovať len Hollywood. Rozhodujúcu úlohu pri prieniku expresionizmu do filmu zohrala, v tej dobe ešte od UFY nezávislá, produkčná spoločnosť Decla, ktorú vlastnil Erich Pommer. V roku 1919 realizovala film s názvom Kabinet doktora Caligariho. Autormi scenára boli vtedy ešte neznámi autori Carl Mayer a Hans Janowitz. Traja výtvarníci, ktorý sa podieľali na výrobe filmu Hermann Warm, Walter Reimann a Walter Röhrig navrhli, aby bol film nakrútení expresionistickým štýlom. Producenti s týmto experimentom súhlasili. Po berlínskej premiére v roku 1920 sa film stal senzáciou nielen v Nemecku, ale úspešne sa premietal aj v Spojených štátoch amerických, Francúzku a iných krajinách. Na základe filmu Kabinet doktora Caligariho sa začali v Nemecku nakrúcať aj ďalšie filmy v expresionistickom štýle. Trend takýchto filmov trval v nemeckej kinematografii približne do roku 1927. Za posledný významný expresionistický film je považovaný Metropolis Fritza Langa.

Na rozdiel od avantgardného hnutia impresionizmus, ktoré bolo založené na práci s kamerou a filmovým strihom, expresionizmus si zakladá najmä na mizanscéne. Pod mizanscénou rozumieme všetky prvky umiestnené pred kamerou, ktoré majú byť nakrútené. To znamená: prostredie, rekvizity, osvetľovanie, herci, kostýmy, make-up atď. Expresionizmus bol vo všeobecnosti chápaný ako vzbura proti realizmu. Toto pravidlo sa prejavilo aj pri výtvarnej stránke expresionistických filmov. Prostredia v ktorých sa odohrávajú príbehy sú nerealisticky zdeformované. Herci bývajú silno nalíčení a choreografia ich pohybov je neprirodzená.

• 1920
  • Kabinet doktora Caligariho (Das Kabinett des Doktor Caligari) réžia: Robert Wiene
  • Od rána do pol noci (Von Morgens bis Mitternacht), Karl Heinz Martin
• 1921
  • Unavená smrť (Der müde Tod), Fritz Lang
  • Mesačný dom (Das Haus zum Mon), Karl Heinz Martin
• 1922
  • Nosferatu (Nosferatu, Eine Symphonie des Grauens), Friedrich Wilhelm Murnau
• 1923
  • Varovné tiene (Schatten), Artur Robinson
• 1924
  • Kabinet voskových figurín (Das Wachsfigurenkabinett), Paul Leni
• 1925
  • Tartuffe, F. W. Murnau
• 1926
  • Faust, F. W. Murnau
• 1927
  • Metropolis, Fritz Lang

• Bordwell, David – Thompsonová, Kristin: Dějiny filmu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2007.
• Bordwell, David – Thompsonová, Kristin: Umění filmu. Úvod do studia formy a stylu. Praha: Nakladatelství Akademie múzických umění, 2011.
• Herfurt, Ivan: Zlatý fond světové kinematografie. Praha: Horizont, 1986.