Leoš Janáček

Leoš Janáček
český modernistický skladateľ
Narodenie	3. júl 1854 Hukvaldy, Česko
Úmrtie	12. august 1928 (74 rokov) Ostrava, Česko
Podpis
Odkazy
Commons	Leoš Janáček
Biografický portál

Leoš Janáček (* 3. júl 1854, Hukvaldy^[1] – † 12. august 1928, Ostrava^[2])) bol český hudobný skladateľ.^[3][4][5] Spolu s Antonínom Dvořákom a Bedřichom Smetanom patrí k najvýznamnejším českým skladateľom.^[6]

Narodil sa v Hukvaldoch na severovýchodnej Morave. Už ako sedemročný spieval v chóre. Neskôr ho prijal učiteľ Pavol Křížkovský za fundatistu augustínskeho kláštora na Starom Brne. Janáček pod jeho vedením nadobudol základy hudobného vzdelania, lebo osnova a spôsob vyučovania boli podobné ako neskôr na konzervatóriu. Popri hudobnom vzdelaní vo fundácii dostával Janáček aj všeobecné vzdelanie absolvovaním troch tried reálky a učiteľského ústavu, kde sa v roku 1872 stal učiteľom. Teoretické vzdelanie získal v rokoch 1874 až 1890 na pražskej organovej škole u Františka Blažka a u Zdeňka Skuherského, neskôr tieto štúdiá dokončil v rokoch 1879 až 1890 na konzervatóriách v Lipsku a Viedni. Po štúdiách sa vrátil do Brna, kde dirigoval spevokol Svätopluk, neskôr súbor Brněnskej besedy a zaoberal sa štúdiom ľudovej hudby.

V roku 1881^[7][8] sa oženil s dcérou riaditeľa učiteľského ústavu Zdeňkou Schulzovou. V tomto ústave pomáhal pri založení organovej školy, ktorá sa neskôr stala Štátnym konzervatóriom. O osem rokov neskôr, v roku 1889, sa zoznámil so zberateľom moravských ľudových piesní Františkom Bartošom. Neskôr s ním a Pavlom Vášom zostavil zbierku moravských ľudových piesní.

Svojou tvorbou nemohol dlho preniknúť ani do Prahy, ani do cudziny. Obrat nastal až v roku 1916, keď Karel Kovařovic uviedol v pražskom Národnom divadle jeho operu Jej pastorkyňa. O dva roky neskôr v roku 1918 ju uviedli vo Viedni a tak sa mu otvorila cesta najprv do Nemecka a neskôr do celého sveta.

Janáčkova rozsiahla skladateľská činnosť sa ešte spájala s veľkou prácou organizačnou a výchovnou. Od r. 1919 do r. 1925 bol vyučujúcim profesorom Majstrovskej školy pražského konzervatória s pôsobiskom v Brne; členom Českej akadémie (1912); dopisujúcim členom The School of Slavonic Studies (1928) i členom významných českých spolkov. Masarykova univerzita mu v Brne udelila v roku1925 čestný doktorát filozofie za jeho celoživotný tvorivý odkaz.^[9]

Zomrel nečakane na zápal pľúc 12. augusta 1928 v ostravskej nemocnici.

Je po ňom pomenovaný impaktný kráter Janáček na planéte Merkúr.^[10][11]

• Melodika sa u Janáčka prelína s intonáciou reči, ktorá nesie všetky znaky moravsko-sliezskej intonácie.
• Inštrumentácia je veľmi svojrázna.
• Harmónia – rád využíva trojzvuky, štvorzvuky, kvartové útvary, cirkevné stupnice a poltónové stupnice len zriedka. V jeho neskorších prácach sa často objavujú kombinované akordy, päťzvuky, súbežné reťazce trojzvukov. Jeho harmonické cítenie je silne tonálne. Medzi jeho obľúbené tóniny patria Des dur, As mol, As dur, B mol, C mol a Es dur.
• Rytmus – Charakteristický je pre neho ostrý rytmus, spájanie rôznych taktov, posúvanie prízvuku na ľahkú dobu.

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, ale Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby.

Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému, Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch charakterovo odlišných období:

• I. obdobie (1873 – 1901) V jeho raných skladbách je prevažný vplyv Pavla Křižkovského, Antonína Dvořáka a nemeckých romantikov. V tomto období vznikli diela ako Suita a idyla pre sláčikový orchester, Mužské zbory vydané v rámci Ohlasov národných piesní, V suite pre veľký orchester op. 3, v operách Začiatok románu a Šárka; kantátach Hospodine, Otčenáš a Amarus a v iných dielach.

• II. Obdobie (1901 – 1916) V tomto období nastáva radikálny odklon od romantizmu, nástup realizmu a tvorivý aj teoretický vzťah k folklóru. Nesúhlasil s Wagnerovým novoromantizmom a jeho princíp príznačných motívov nahradil osobitým hudobne dramatickým štýlom. Používal reálne motívy vyvierajúce z chvíľkovej a príznačnej situácie. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako Výlety pána Broučka na Mesiac, Výlety pána Broučka do 15. storočia; fragment Sonáty pre klavír; kantáta Večné evanjelium; komorné dielo Rozprávka; klavírna skladba V hmlách; symfonická báseň Šumařovo díťě; husľová sonáta; zbory Kantor Halfar, Maryčka Magdonová a Sedemdesiat tisíc.

• III. obdobie (1916 – 1928) Po roku 1917 sa stal pre Janáčkovu tvorbu silným inšpiračným zdrojom citový vzťah ku Kamile Stosslovej. Posledné obdobie je preniknuté i ľudovým duchom a to nielen námetmi, ale i hudobnou rečou. Folklórne zdroje, ktoré sa už pred rokmi stali východiskom jeho slohu, boli rozhodujúce i pre diela tohto obdobia. V jeho skladbách z tohto obdobia nájdeme i ruské prvky. Posledné obdobie prináša skladby ako: symfonická fantázia Taras Buľba; symfonická báseň Balada blanická; piesňový cyklus Zápisník zmiznutého; opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Z mŕtveho domu; I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto - Listy důvěrné; komorné diela - Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky; orchestrálne dielo - Symfonietta; kantáta - Glagolská omšea; zbory - České legie a Potulní šílenec.

Janáček bol skladateľ takmer výlučne programový. Preto najrozsiahlejšia a umelecky najmohutnejšia je jeho operná tvorba. V operách odmietol dôsledné využitie príznačných motívov známych z Wagnerových romantických opier a použil svoju nápevkovú teóriu. Napísal deväť opier:

• 1887/1888 – Šárka,
• 1891 Počiatok románu,
• 1894/1903 – Jej pastorkyňa,
• 1903/1904 – Osud,
• 1909/1917 – Výlety pána Broučka na Mesiac a Výlety pána Broučka do 15. storočia,
• 1919/1921 – Kaťa Kabanová podľa hry A. N. Ostrovského Búrka,
• 1924 – Príhody líšky Bystroušky,
• 1923/1925 – Vec Makropulos,
• 1927/1928 – Z mŕtveho domu.

V jeho raných skladbách nájdeme vplyv Antonína Dvořáka. Pozoruhodné je, že nenapísal ani jednu symfóniu.

• 1877 – Suita pre sláčikový orchester,
• 1878 – Idyla,
• 1889/1890 – Lašské tance,
• 1912 – Šumařovo díťě,
• 1915/1918 – Taras Buľba,
• 1920 – Balada blanická,
• 1926 – Sinfonietta.

• 1879 – Romanca,
• 1880 – Dumka,
• 1910 – Rozprávka pre violončelo a klavír,
• 1913/1921 – Sonáta pre husle a klavír,
• 1923 – I. sláčikové kvarteto,
• 1924 – Mladosť pre flautu, hoboj, klarinet, lesný roh, fagot a basklarinet,
• 1925 – Concertino,
• 1926 – Capriccio,
• 1927 – Riekanky,
• 1928 – II. sláčikové kvarteto (pre svoj ľúbostný autobiografický podtext nazvané Listy důvěrné).

Kantátovú tvorbu obohatil Janáček netradičnými dielami tak námetovým zameraním, ako aj hudobnou rečou a formou:

• 1896 – Hospodine pre sólový kvartet a zmiešaný dvojzbor so sprievodom organu, harfy, 3 trúbok, 3 pozaun a 2 túb,
• 1897 – Amarus,
• 1911 – Na Solani, Čarták,
• 1914 – Večné evanjelium,
• 1916 – Otčenáš,
• 1926 – Glagolská omša.

• 1880 – Jarné piesne,
• 1917 – Zápisník strateného (orig. Zápisník zmizelého).

• 1875/1876 – Mužské zbory, vydané neskôr pod názvom Ohlasy národných piesní,
• 1895 – Štyri mužské zbory,
• 1888 – Žiarlivec,
• 1904 – Čtvero mužských sborů,
• 1906 – Kantor Halfar,
• 1908 – Maryčka Magdonová,
• 1909 – Sedemdesiat tisíc,
• 1916 – Vlčí stopa, Kašpar Rucký, Hradčanské písničky,
• 1918 – Česká legie,
• 1922 – Potulní šílenec.

• 1892 – Kytica národných piesní,
• 1898 – cyklus Ukvaldská lidová poezie v písních (13 ľudových piesní s klavírom),
• 1901 – Národné piesne moravské,
• 1906/1916 – Moravská lidová poezie v písních (obsahuje 53 piesní a 26 ľudových balád),
• 1918 – Sliezske piesne,
• 1922 – Moravské piesne.

• Jaroslav Vogel: Leoš Janáček, Academia, 1997, ISBN 80-200-0621-4
• FORST, Vladimír, a kol. Lexikon české literatury : osobnosti, díla, instituce. 2/I. H-J. Praha : Academia, 1993. 589 s. ISBN 80-200-0468-8.
• TRKANOVÁ, Marie. U Janáčků: podle vyprávění Marie Stejskalové. Brno : Šimon Ryšavý, 1998. 205 s. ISBN 80-86137-11-2.
• Max Brod, Život plný bojů, Mladá Fronta, 1966 Praha. Zmínka o Janáčkovi na str.246.

1. ↑ Matriční záznam o narození a křtu
2. ↑ Lidové noviny, 13.8.1928, s.1, Leoš Janáček zemřel
3. ↑ Leoš Janáček, český hudební skladatel a pedagog, Česká muzika
4. ↑ V Rakousku nalezeny tři ztracené Janáčkovy fugy Ke zpravodajství, Vídeň 15. dubna 2006, zpravodaj ČTK [online]. [Cit. 2014-02-10]. Dostupné online. Archivované 2009-02-09 z originálu.
5. ↑ Komorní soubory: Janáčkův komorní orchestr, Janáčkova filharmonie Ostrava
6. ↑ Československý hudební slovník osob a institucí I. (1963), p. 559
7. ↑ AVONET, s.r.o.. Leoš Janáček (1854 - 1928) | Luhacovice.cz - Oficiální průvodce lázeňským městem. luhacovice.cz. Dostupné online [cit. 2016-11-17].
8. ↑ Matriční záznam o sňatku [online]. [Cit. 2019-09-23]. Dostupné online. Archivované 2019-06-08 z originálu.
9. ↑ http://www.leosjanacek.eu/zivot/
10. ↑ Crater Janáček on Mercury Gazetteer of Planetary Nomenclature, IAU, USGS, NASA
11. ↑ Česká jména ve vesmíru, Věda a technika mládeži, cit. 5. 12. 2013

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Leoš Janáček

• Nadace Leoše Janáčka a Centrum Leoše Janáčka
• Leoš Janáček na zivotopisyonline.cz
• Janáčkův zápis hlasu prof. J. Zubatého
• Brněnský deník: Leoš Janáček, věhlasný i nedoceněný génius

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Leoš Janáček na českej Wikipédii.