Hlinoš

Hlinoš (číslovanie: 141) je dobre vyvinutá korózno-rútivá priepasť kvartérneho veku v rozvinutom štádiu vývoja. Nachádza sa v Slovenskom krase na planine Dolný vrch, v jej východnej časti.^[1]. Patrí do katastrálneho územia obce Hrhov (okres Rožňava). Ústie je situované 2 m nad plochým dnom mohutnej krasovej jamy blízko hraníc s Maďarskom v nadmorskej výške 396 m n. m.

Názov lokality sensu latto bol odvodený v r. 1996 od lokálnych geomorfologických pomerov - celá stráň krasovej jamy aj interiér všetkých tu prítomných povrchových i podzemných krasových útvarov je v dôsledku intenzívneho splachu zanesená/ý mocnou vrstvou hnedých, mladých sedimentov. V čase objavu boli intenzívne zvodnené, v posledných rokoch sedimentárne povlaky intenzívne vysychajú, a menia sa v kôry. Dochádza k ich deštrukcii, opadávaniu a hromadeniu na pseudodnách.

Na jar v. 1996 bola pri rekognoskácii východnej časti Dolného vrchu, neďaleko mohutného jaseňa, nájdená iniciálna depresia s kruhovým pôdorysom, priemerom 2,5 m a hĺbkou cca 0,8 m, vyplnená hlinitým sedimentom. V priebehu troch prolongačných akcií v prvých zimných mesiacoch roku 1997 bolo obnažené ústie novoobjavenej jaskyne a spriechodnená jej vstupná, zavalená časť. K prieniku došlo v hĺbke 3,5 m. Prvozostup bol vykonaný pri obmedzenej dĺžke lana len na dno Hnedej šachty (-50 m); hlavný ťah priepasti bol vystrojený a preskúmaný na letnej výprave v r. 1997 až do hĺbky 105,4 m. V Ďalších rokoch podstatne vzrástla dĺžka jaskyne na cca 250 m, a to vďaka prieskumu a z neho vyplývajúcich nových objavov; prekročená bola i hĺbka jaskyne (-110 m), a to zo starého dna. Neskôr bola náročnými prolongačnými prácami otvorená sonda Zuzana (dnes Sesterská priepasť), ktorá pravdepodobne speleogeneticky súvisí s priepasťou Hlinoš. Vzájomné prepojenie bolo zatiaľ konštatované len na základe akustickej skúšky, fyzické prepojenie zatiaľ nebolo objavené. Objav jaskyne prislúcha jaskyniarom zo Slovenskej speleologickej spoločnosti^[2][3].

Vertikálny jaskynný systém Hlinoš-Sesterská priepasť je situovaný vo východnej časti plošiny planiny Dolný vrch/Alsó-hegy v Slovenskom krase. Ústia jaskýň patriacich s veľkou pravdepodobnosťou do jednej veritkálnej jaskynnej sústavy sú situované v južnej stráni mohutnej krasovej jamy, v línii nad sebou. Výškový rozdiel medzi nimi činí 11 m. Výškový rozdiel medzi ústím Hlinoša a dnom Turnianskej kotliny v úrovni rieky Turňa činí 210 m. Výškový rozdiel medzi novým dnom v hĺbke -110 m a dnom Turnianskej kotliny v úrovni Turne predstavuje 100 m. Výškový rozdiel medzi novým dnom a lokálnou eróznou bázou, ktorú tvorí vyvieračka Kastélykerti-forrás v obci Tornanádaska v Maďarsku, predstavuje 116 m.

Materskú horninu tvorí masívny strednotriasový wettersteinský vápenec lagunárnej fácie. Jaskynné priestory sú tu výrazne tektonicky predisponované; vytvorili sa v dôsledku koróznej činnosti vertikálne cirkulujúcej vody pozdĺž subvertikálne až vertikálne uklonených štruktúr (dislokácie). V korózne vyhĺbených výkledkoch sa tu niekedy hromadia sférické útvary minerálu goethit centimetrového rádu.

Priepasť tvorí relatívne rozsiahla, komplikovaná a dobre vyvinutá sieť mohutných, prevažne vertikálnych jaskynných priestorov (šachty, komíny), okien, pseudohorizontálnych pasáží, dómov. Do priepasti sa dá s využitím prírodných a inštalovaných kotviacich bodov zostúpiť pomocou jednolanovej techniky (Single Rope Technique). Jaskyňa je v súčasnosti v najvyššom, piatom stupni ochrany, patrí do kategórie prírodné pamiatky (v zmysle Zákona č. 543 o OP a krajiny z roku 2002^[4]) a vstup do nej je bez osobitného povolenia zakázaný. Dominantné priestory v jaskyni tvorí Hnedá šachta, Biela šachta, Zadná šachta, Zadný dóm a Frank-Zahradníčkov komín. Frank-Zahradníčkov komín bol vylezený v r. 1998 pražskými jaskyniarmi. Priestory menšieho rozsahu nadväzujú na Zadnú šachtu, resp. na Bielu šachtu. Dno Bielej šachty tvorí ho predovšetkým sutina rôznej frakcie. Steny šiacht pokrývajú mocné nánosy splavených sedimentov a v Zadnej šachte aj sintrová výplň predovšetkým v nátekovej forme. V jaskyni sa však vyskytujú aj sintrové útvary vo forme stalgmitov (stalagmit v Hríbikovom dómiku), stalaktitov, i drobných sintrových foriem (pizolitická výzdoba).

Priepasť Hlinoš indikuje mladé a intenzívne vertikálne krasovatenie tejto časti Slovenského krasu. Je zaujímavá zo speleoalpinistického hľadiska, z hľadiska speleogenézy i potenciálu pokiaľ ide o možnosti ďalšieho prieniku. V roku 2008 sa v jaskyni uskutočnili stopovacie skúšky s vybraným biologickým stopovačom - fágovou suspenziou bakteriofága H40/1. Priepasť Hlinoš je 2. najhlbšou priepasťou Dolného vrchu (1. Natrhnutá priepasť, 3. Obrovská priepasť), a v poradí 12. najhlbšou jaskyňou Slovenského krasu. V rámci rebríčka najhlbších jaskýň na Slovensku figuruje na 37. mieste^[5].

1. ↑ http://www.geology.sk/new/sites/default/files/media/geois/PrehladneMapy/GM_mapa.pdf
2. ↑ Gabriel Lešinský (1997): Nové objavy na planine Dolný vrch (1. časť). In: Spravodaj SSS, 28, 3/1997, Slovenská speleologická spoločnosť, Liptovský Mikuláš, s. 4-7
3. ↑ Luděk Vlk et al. (2001): Dolný vrch. SMOPaJ Liptovský Mikuláš, 143 s.
4. ↑ http://www.zbierka.sk/sk/predpisy/543-2002-z-z.p-6708.pdf
5. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2015-01-16]. Dostupné online. Archivované 2016-12-12 z originálu.

Súradnice: 48°34′39″S 20°45′16″V / 48,577478°S 20,754332°V / 48.577478; 20.754332