Hornský mys

Hornský mys (špa. Cabo de Hornos) je najjužnejší mys čilskej časti súostrovia Ohňová zem a je bežne považovaný za najjužnejší mys amerického kontinentu. Bol pomenovaný podľa holandského mesta Hoorn.

Po mnoho rokov bol považovaný za hlavný míľnik pri plavbe z Atlantického do Tichého oceánu. Počas storočí získal povesť veľmi nebezpečného miesta pre lodnú dopravu z dôvodov častých silných búrok, mohutného vlnobitia, mocných prúdov a prítomnosti plávajúcich ľadovcov. Po otvorení Panamského prieplavu v roku 1914 sa veľmi zredukovala potreba lodnej dopravy okolo Hornského mysu.

Mys Horn sa nachádza na najjužnejšom mieste ostrova Hornos v skupine Hermitských ostrovov, v južnej časti súostrovia Ohňová zem.^[1][2] Svojou polohou vymedzuje severný okraj Drakovho prielivu, oddeľujúceho Južná Ameriku od Antarktídy. Poludník prezerajúci Hornským mysom určuje hranicu medzi Atlantickým a Tichým oceánom.^[3] Mys bol pôvodne nazývaný holandským názvom Kaap Hoorn, na počesť holandského mesta Hoorn, avšak v priebehu storočí sa vžil medzi námorníkmi jednoduchý názov Horn.^[4]

Hornský mys je všeobecne považovaný za najjužnejší mys Južnej Ameriky, avšak skutočný najjužnejší bod súvislej pevniny amerického kontinentu je mys Froward na Brunšvickom polostrove.^[5]

Ohňová zem je od americkej pevniny oddelená Magalhaesovým prielivom. Na druhej strane prielivu, 56 kilometrov na severozápad od Hornského mysu, na ostrove Hoste, sa nachádza nepravý mys Horn, ktorý bol často zamieňaný za Hornský mys a táto chyba navigácie bola príčinou niekoľkých stroskotaní lodí.^[6]

Podnebie v oblasti Hornského mysu je všeobecne chladné, čo zodpovedá zemepisnej šírke. Na okolitých ostrovoch sa nenachádza žiadna meteorologická stanica. Štúdia z rokov 1882-1883 zistila priemerné ročné zrážky 1 357 milimetrov a priemernú ročnú teplotu 5,2°C. Bola zaznamenaná priemerná rýchlosť vetra 30 kilometrov za hodinu.^[7] Súčasné teplotné záznamy pre Ushuaia, 146 kilometrov severne od Hornského mysu ukazujú, že letné (január-február) priemerné teploty sa pohybujú v rozmedzí od 5°C do 14°C. V zime (júl) sú teploty v priemere od -2°C do 2°C.^[8]

V roku 1525 loď San Lesmes pod velením Francisca de Hoces, člena expedície Loaísa, bola zahnaná víchricou na juh pred atlantický koniec Magalhaesovho prielivu a dosiahla 56° južnej šírky. Členovia výpravy sa domnievali, že dosiahli južný koniec americkej pevniny.

V septembri 1578 Sir Francis Drake, počas svojej plavby okolo sveta, preplával prielivom do Tichého oceánu. Predtým, než mohol pokračovať v plavbe na sever, bola jeho loď zasiahnutá búrkou a bola zahnaná na juh Ohňovej zeme, kde našiel otvorené more a zistil, že Ohňová zem sú len ostrovy a ak existuje južnejší väčší kontinent, je oveľa ďalej, než sa doteraz predpokladalo. Drake nechceným odchýlením sa na juh tiež objavil druhú cestu z Atlantiku do Tichého oceánu, ale tento objav nebol sprvu využívaný a lode do Tichomoria plávali Magalhaesovým prielivom.

Začiatkom 17. storočia Nizozemská východoindická spoločnosť získala monopol na všetku holandskú dopravu Magalhaesovým prielivom. Výsledkom bola snaha o nájdenie alternatívnej cesty do Tichého oceánu. Holandský obchodník Jacob Le Maire spolu s navigátorom Willemom Schoutenom sa rozhodli preveriť Drakeov objav novej cesty do Tichého oceánu a hodlali vyplávať na juh od Ohňovej zeme. S pomocou predstaviteľov holandského mesta Hoorn vypravili v máji 1615 dve lode, Eendracht a Hoorn. Loď Hoorn bola nešťastne zničená v Patagónii, ale Eendracht v januári 1616 preplávala prielivom dnes nazývaným Le Maire a námorníci objavili na juhu doposiaľ neznámy, vysoký ostrov, ktorého južný mys pomenovali Kaap Hoorn, na počesť mesta, ktoré výpravu podporilo.

Extrémne poveternostné podmienky a silné morské prúdy v okolí Hornského mysu spôsobili, že hoci táto nová cesta do Tichého oceánu bola veľmi často používaná, nebola Antarktída, vzdialená len 650 km od Drakovho prielivu, ďalších takmer 200 rokov objavená.

1. ↑ Cape Horn the Terrible Archivované 2011-03-18 na Wayback Machine, Paolo Venanzangeli; from Nautical Web.
2. ↑ Cabo de Hornos, Mariolina Rolfo and Giorgio Ardrizzi, Patagonia and Tierra del Fuego Nautical Guide, Editrice Incontri Nautici, 2004. ISBN 88-85986-34-X
3. ↑ Limits of Oceans and Seas Archivované 2006-11-08 na Wayback Machine. International Hydrographic Organization Special Publication číslo. 23, 1953.
4. ↑ Dallas Murphy,Rounding the Horn, Basic Books, 2004. ISBN 0-465-04759-9
5. ↑ Journeys in Time: Places, Macquarie University Library, 2004.
6. ↑ Cape Horn, Victory Cruises, 2005.
7. ↑ Opiliones from the Cape Horn Archipelago Archivované 2007-09-30 na Wayback Machine, James C. Cokendolpher and Dolly Lanfranco L.; Texas Tech University, 1985.
8. ↑ Ushuaia: Monthly Normals Archivované 2018-11-06 na Wayback Machine, from Weather Underground.

• Steve Colgate rounds Cape Horn (anglicky) Archivované 2008-06-01 na Wayback Machine
• Adventurer George Kourounis 'expedition to Cape Horn (anglicky)
• Comuna de Cabo de Hornos / Commune of Cabo de Hornos official website (španielsky) Archivované 2009-02-21 na Wayback Machine

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mys Horn na českej Wikipédii.