Diviak lesný
| Diviak lesný | |
 | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Sus scrofa Linnaeus, 1758 | |
| Synonymá | |
| diviak obyčajný, sviňa divá | |
 Rozšírenie diviaka lesného: zelenou farbou je označené rozšírenie pôvodné (t.j. zahrnuté sú aj územia, kde už je dnes diviak lesný vyhynutý) a modrou územia, kde bol introdukovaný. Malé introdukované populácie, najmä v Karibiku, na Novom Zélande, v subsaharskej Afrike, na Bermudách, v severnej Kanade a na Aljaške, nie sú zobrazené. | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Diviak lesný[2] (iné názvy: sviňa lesná, sviňa divá, diviak v užšom zmysle; zriedkavo: prasa divé; staršie: diviak obyčajný, brav divý, kanec divý; v poľnohospodárstve divá ošípaná; v poľovníctve pomnožne čierna zver; lat. Sus scrofa) je druh z rodu Sus (diviak). Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike, vrátane väčšiny Slovenska.
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50 - 190 kg (samce) a 35 - 160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350 kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov.
Sfarbenie kolíše od čiernej cez červenohnedú po svetlohnedú, občasne je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie. Mláďatá majú do odstavenia typické pruhy. Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé. Samice majú menšie kly.
Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Mladý kanec do veku 2. roku života sa nazýva „lanštiak”. Samica sa označuje ako “bachyňa“, mláďatá sú “prasce“.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]V Európe ako pôvodná populácia nežije prakticky len na Britských ostrovoch, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku (prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj tam). V minulosti však žil aj na Britských ostrovoch (do 16. stor.) a v južnej Škandinávii (do 19. stor.) a sčasti sa tam vyskytuje znova aj dnes, ale len ako (re)introdukované jedince.
Rozšírenie na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 377 (87,5 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 115, 26,7 %) v nadmorských výškach 100 (Ptrukša) – 1 450 m n. m. (Škutnatá poľana pri Štrbskom plese, a bol zaznamenaný aj výskyt na prechode cez Ľaliové sedlo 1 952 m n. m. vo Vysokých Tatrách).[2]
Rozmnožovanie
[upraviť | upraviť zdroj]Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.
Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4 - 12 mláďat.
Biotop
[upraviť | upraviť zdroj]Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňuje listnaté a zmiešané lesy a rád sa váľa v bahne.
Systematika
[upraviť | upraviť zdroj]V súčasnosti sa často uznávajú nasledujúce poddruhy druhu diviak lesný (Sus scrofa):[3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13][14][15]
- Európa a západná Ázia (okrem väčšiny Stredozemia):
- Sus scrofa scrofa (diviak lesný stredoeurópsky/diviak lesný európsky) – západná Európa (okrem Stredozemia a severu) vrátane západného Slovenska
- Sus scrofa castilianus (diviak lesný iberský) – sever Pyrenejského polostrova; alternatívne považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa scrofa
- Sus scrofa majori (diviak lesný apeninský) – stred a juh Apeninského polostrova; alternatívne považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa scrofa
- Sus scrofa attila (diviak lesný karpatsko-balkánsky/diviak lesný juhovýchodoeurópsky) – východná Európa (okrem Stredozemia a severu) vrátane východného Slovenska, a ďalej na východ asi až po Irán s okolím a Kazachstan; patrí sem aj bývalý poddruh Sus scrofa falzfeini (diviak lesný východobaltický/diviak lesný poľský)
- Stredozemie (okrem severozápadného Stredozemia):
- Sus scrofa baeticus (diviak lesný juhoiberský) – juh Pyrenejského polostrova (najmä Andalúzia); alternatívne považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa meridionalis
- Sus scrofa meridionalis (diviak lesný sardínsky) – Sardínia a Korzika
- Sus scrofa algira/Sus scrofa barbarus (diviak lesný berberský) – severozápadná Afrika
- Sus scrofa reiseri (diviak lesný juhoslovanský) – bývalá Juhoslávia (najmä Bosna a Hercegovina); tento taxón sa často považuje za súčasť poddruhu Sus scrofa libycus, ale podľa najnovších prác sa ukazuje, že populácie z bývalej Juhoslávie sú značne odlišné[16][17]
- Sus scrofa lybicus (diviak lesný maloázijský) – časť Turecka, Levanta, v minulosti aj severný Egypt a Líbya
- India a blízke okolie:
- Sus scrofa davidi – Pakistan a severozápadná India, na severe možno až po Tadžikistan
- Sus scrofa cristatus (diviak lesný indický) – severovýchodná India
- Sus scrofa affinis – Srí Lanka (starší názov: Sus scrofa zeylonensis) a južná India; tento taxón sa niekedy zaraďuje ako súčasť poddruhu Sus scrofa cristatus
- Andamany a Nikobary
- Sus scrofa andamanensis[18][19] (diviak lesný andamanský) – staršie sa často považoval za súčasť poddruhu Sus scrofa vittatus
- Sus scrofa nicobaricus[20] (diviak lesný nikobarský) – staršie sa často považoval za súčasť poddruhu Sus scrofa vittatus
- Ťan-šan a južná Sibír
- Sus scrofa nigripes (diviak lesný stredoázijský) – Ťan-šan, severozápadná Čína, možno aj južnejšie územia
- Sus scrofa sibiricus (diviak lesný zabajkalský) – severné Mongolsko a Zabajkalsko
- východná a juhovýchodná Ázia:
- Sus scrofa moupinensis (diviak lesný severočínsky) – východná Čína, Vietnam a od roku 2011 aj populácie zo zvyšku Indočíny (indočínske populácie, vrátane alebo bez vietnamských, sa predtým radili do poddruhu Sus scrofa cristatus alebo ako samostatný poddruh Sus scrofa jubatus); podľa niektorých názorov je v tomto poddruhu zahrnutý aj tradičný juhoindočínsky druh Sus bucculentus [21]
- Sus scrofa chirodontus (diviak lesný juhočínsky) – časť východnej Číny[22][21]; alternatívne považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa moupinensis
- Sus scrofa coreanus (diviak lesný kórejský) – Kórea; niekedy sa tento taxón považuje za súčasť poddruhu Sus scrofa ussuricus alebo (od roku 2011) za súčasť poddruhu Sus scrofa moupinensis
- Sus scrofa ussuricus (diviak lesný usurijský) – južné ďalekovýchodné Rusko a priľahlá Čína
- Sus scrofa taevanus/Sus scrofa taivanus (diviak lesný formózsky) – Taiwan
- Sus scrofa leucomystax (diviak lesný japonský) – Japonsko okrem Rjúkju
- Sus scrofa riukiuanus (diviak lesný riukiujský) – Rjúkju
- Sus scrofa vittatus (diviak lesný pásavý/diviak lesný pásikavý) – Malajský polostrov a južná Indonézia; v minulosti sa tento taxón často chápal oveľa širšie než dnes (pozri nižšie)
- ?Sus scrofa papuensis (diviak lesný papuánsky) – ostrov Nová Guines s okolím; sporný taxón, možno ide o hybrid Sus vittatus x celebensis alebo o zdivené domáce ošípané[23][6], v súčasnosti sa už bežne považuje za súčasť domácej ošípanej
Poznámky: 1. Poddruhy sú tu zoradené podľa ich geografickej polohy (približne zo západu na východ). 2. Presné rozdelenie na poddruhy a geografické hranice poddruhov sú vo väčšine prípadov v literatúre sporné. Uvedené sú teda len najčastejšie možnosti. 3. Zaradenie domácich ošípaných je tomto systéme sporné, môže ísť napríklad o samostatný druh (Sus domesticus) alebo o ďalší poddruh (Sus scrofa domesticus) a podobne. 4. V uvedených slovenských názvoch možno vždy nahradiť slová "diviak lesný" slovami "sviňa divá", "sviňa lesná" alebo ostatnými synonymami názvu diviak lesný uvedenými v úvode tohto článku. Napríklad starší názov diviaka lesného stredoeurópskeho je sviňa divá stredoeurópska atď.
Viacerí autori uvádzajú namiesto vyššie uvedených poddruhov, alebo skupín vyššie uvedených poddruhov, samostatné druhy. Formálne sa to prejavuje tým, že z vyššie uvedených názvov vypadne slovo scrofa v strede názvu. Konkrétne v druhej polovici 20. storočia jedna časť autorov rozlišovala 2 či 3 druhy (pozri nižšie), ale napríklad Imaizumi 1973 rozlišoval šesť druhov: Sus scrofa, Sus meridionalis, Sus cristatus, Sus leucomystax, Sus riukiuanus a Sus vittatus[24]. Novšie Groves-Grubb 2011, a podľa nich aj niektorí ďalší súčasní autori, rozlišujú tieto druhy: Sus scrofa (zahŕňa všetky populácie z Európy, Stredozemia a západnej Ázie), Sus davidi, Sus cristatus, Sus moupinensis (vrátane coreanus), Sus chirodontus, Sus ussuricus, Sus leucomystax, Sus taevanus a Sus vittatus, pričom postavenie nasledujúcich taxónov je neisté (môže ísť o samostatné druhy alebo súčasť iných druhov): Sus meridionalis, Sus nigripes, Sus sibiricus a Sus riukiuanus.[21][25][26]
Zhruba od 20. do 80. rokov 20. storočia (ale sčasti ešte na začiatku 21. storočia) sa často používal dosť odlišný systém. Namiesto diviaka lesného (Sus scrofa) v zmysle tohto článku (pozri vyššie) sa totiž vo vtedajších systémoch uvádzali tieto taxóny (z existujúcich slovenských názvov je tu uvedený iba malý výber):
- druh Sus scrofa v užšom zmysle (diviak lesný/sviňa divá/diviak európsky/stredoeurópska divá ošípaná) [= podrod Sus/podrod Scrofa/podrod Ferus] – zahŕňa všetky populácie západnej a východnej Európy (okrem severu a okrem väčšiny Stredozemia), západnej Ázie, Ťan-šanu a južnej Sibíri
- druh Sus mediterraneus (diviak stredozemný/sviňa stredomorská/stredozemná divá ošípaná) [=podrod Mediterraneus] – zahŕňa všetky populácie Stredozemia (okrem severozápadného Stredozemia); tento taxón sa alternatívne zaraďoval ako súčasť (napr. poddruh či varieta) predošlého druhu, t. j. ako súčasť druhu Sus scrofa v užšom zmysle
- druh Sus vittatus (diviak pásavý/sviňa pás(ik)avá/pásikavá divá ošípaná) [=podrod Striatosus] - zahŕňa všetky ostatné populácie, čiže populácie z Indie, východnej Ázie a juhovýchodnej Ázie; niekedy sa namiesto tohto druhu uvádzali rôzne vymedzené a pomenované dva alebo tri menšie druhy (z ktorých jeden sa volal Sus vittatus)
Alternatívne sa všetky tri uvedené taxóny zaraďovali ako poddruhy druhu Sus scrofa v zmysle tohto článku, t. j. zaraďovali sa ako Sus scrofa scrofa (=Sus scrofa ferus), Sus scrofa mediterraneus a Sus scrofa vittatus. Zaradenie domácej ošípanej bolo v tomto systéme rovnako sporné ako dnes, t. j. zaraďovala sa ako poddruh Sus scrofa domesticus alebo ako samostatný druh a podobne. [27][28][29][30][31][32][33][34][35][24][36][37][38][39][40][41]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Diviačica
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ IUCN Red list 2017.1. Prístup 25. júna 2017.
- ↑ a b KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Ján Krištofík, Pavel Hell, Peter Kaštier, Michal Stanko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Diviak lesný - Sus scrofa, s. 493 - 498.
- ↑ MEIJAARD, E. Family Suidae (Pigs). In: Handbook of the Mammals of the World. S. 248-291. Barcelona: Lynx Edicions. 2011
- ↑ PORTER, Valerie; ALDERSON, Lawrence; Stephen J.G. Hall; SPONENBERG, D. Phillip. Mason's World Encyclopedia of Livestock Breeds and Breeding, 2 Volume Pack. [s.l.] : CABI, 2016. 1107 s. ISBN 978-1-84593-466-8. S. 524, 659.
- ↑ GROVES, C. Current views on taxonomy and zoogeography of the genus Sus. In U. Albarella, K. Dobney, A. Ervynck & P. Rowley-Conwy (Eds.), Pigs and humans. 10,000 years of interactions. Oxford: Oxford University Press. 2007. S. 15 a nasl.
- ↑ a b WILSON, D.E., REEDER, D.M. (eds.). Mammal Species of the World: A Taxonomic and Geographic Reference. 3. vydanie. 2005. S. 639-643
- ↑ NELSON, Sarah M.. Ancestors for the Pigs (Pigs in Prehistory). [s.l.] : UPenn Museum of Archaeology, 1998. 148 s. ISBN 978-1-931707-09-1. S. 40.
- ↑ OLIVER, W. L. R. Pigs, Peccaries and Hippos. International Union for Conservation of Nature and Natural Resources. 1993. S. 107-190, 198
- ↑ GROVES, Colin P.. Ancestors for the Pigs (Taxonomy and Phylogeny of the Genus Sus). [s.l.] : Department of Prehistory, Research School of Pacific Studies, Australian National University, 1981. 96 s. ISBN 978-0-909596-75-0.
- ↑ APOLLONIO, M. et al. The systematics of the wild boar (Susscrofa L.) in Italy, Italian Journal of Zoology, 55:1-4, 1988. S. 213-221
- ↑ JANICKI, Z. et al. Zoologija divljači. Zagreb 2007. [1]
- ↑ HELL, P. et al. Diviačia zver. biológia, chov a lov. Bratislava: PaPRESS, 2005. ISBN 80-89195-04-0
- ↑ HELL, P. Diviačia zver. Bratislava: Príroda, 1986. S. 32-36
- ↑ LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 77.
- ↑ FERIANCOVÁ, M. et al. Stavovce Slovenska: Cicavce. Vyd. SAV. 1965. S. 264-266
- ↑ BAKAN, J.: Diviak lesný (Sus crofa): Koľko poddruhov v Európe vlastne máme?. In: Acta Facultatis Forestalis Zvolen 52, Suppl. 1. 2010. S. 17 a nasl.
- ↑ FRANTZ, L. A. et al. Ancient pigs reveal a near-complete genomic turnover following their introduction to Europe. In: PNAS vol. 116 No. 35. 2019 (Pozri napr. fig. 1)
- ↑ De, Arun & Sawhney, Sneha & Jeyakumar, S. & Bhattacharya, Debasis. (2022). First account on maternal lineage of Andaman wild boar (Moupin pig), an endangered endemic species of Andaman archipelago. Exploratory Animal and Medical Research. 12. 54-68. 10.52635/eamr/12.1.54-68.
- ↑ De, Arun & Sakthivel, Jeyakumar & Kundu, Madhu & Kundu, Anandamoy & Sunder, Jai. (2013). Andaman wild pig (Sus scrofa andamanensis): A preliminary report on phenotypic and haematological characteristics. ZOO’s Print. 28. 9-13.
- ↑ De, Arun & Sawhney, Sneha & Ponraj, Perumal & Muthiyan, Ramachandran & Muniswamy, Kangayan & Ravi, Sanjay & Malakar, Dhruba & Alyethodi, Rafeeque & Mondal, Samiran & Sunder, Jai & Banik, Santanu & Kundu, Anandamoy & Bhattacharya, Debasis. (2021). Maternal lineage of Nicobari pig ( Sus scrofa nicobaricus ) correlated with migration of Nicobarese , a native tribal population of Andaman and Nicobar Islands, India. Animal Biotechnology. 1-10. 10.1080/10495398.2021.1950742.
- ↑ a b c GROVES, Colin; GRUBB, Peter. Ungulate Taxonomy. [s.l.] : JHU Press, 2011. 317 s. ISBN 978-1-4214-0093-8. S. 37 a nasl..
- ↑ Meijaard, Erik & CP, Groves. (2013). New taxonomic proposals for the Sus scrofa group in eastern Asia. Soundings. 12. 26-30. [2]
- ↑ Dobney, K. and Cucchi, T. and Larson, G. (2008) 'The pigs of Island Southeast Asia and the Pacific: new evidence for taxonomic status and human-mediated dispersal.', Asian perspectives., 47 (1). pp. 59-74.
- ↑ a b GENOV, P. V. A review of the cranial characteristics of the Wild Boar (Susscrofa Linnaeus 1758), with systematic conclusions. Mammal Review, 29(4), 1999. S. 205–234.
- ↑ Gongora, J., Groves, C., & Meijaard, E.. Evolutionary Relationships and Taxonomy of Suidae and Tayassuidae. Ecology, Conservation and Management of Wild Pigs and Peccaries, 2017. S. 8 a nasl.
- ↑ Keuling, O., Podgórski, T. et al. Eurasian Wild Boar Sus scrofa (Linnaeus, 1758). In M. Melletti & E. Meijaard (Eds.), Ecology, Conservation and Management of Wild Pigs and Peccaries (pp. 202-233). Cambridge: Cambridge University Press. 2017
- ↑ ADAMETZ, Leopold. Lehrbuch der Allgemeinen Tierzucht. [s.l.] : Springer-Verlag, 2013 (1926). 460 s. ISBN 978-3-7091-9812-4. S. 40-44.
- ↑ Food and Agriculture Organization of the United Nations. Los cerdos locales en los sistemas tradicionales de producción. [s.l.] : Food & Agriculture Org., 2001. 212 s. Dostupné online. ISBN 978-92-5-304654-6. S. 1.
- ↑ prase. In: Náučný slovník zemědelský 7 p. 1977. S. 148 a nasl.
- ↑ Boetticher, H. von. Bemerkungen zur Systematik der echten Schweine (Gattung Sus Linné). In: Zeitschrift für Säugertierkunde, 13(2) 1939. S. 246-254
- ↑ ošípaná. In: Encyklopédia Slovenska. S. 233
- ↑ KADLEČÍK, O., KASARDA, R. Všeobecná zootechnika. 2012. S. 15, 16
- ↑ BREHM, A. E., RAMMNER, W. Život zvierat 4 - cicavce. Bratislava: Obzor. 1971. S. 311-317
- ↑ GRZIMEK, Bernhard. Tierleben (Enzyklopädie des Tierreiches). [s.l.] : Kindler, 1967-74 [v., 1971. 548 s. S. 80 a nasl..
- ↑ MARCHI, E. – MASCHERONI, E. Nuova enciclopedia agraria italiana in ordine metodico redatta da cultori delle diverse discipline agrarie. [s.l.] : Unione tipografico editrice, 1925. 1230 s. S. 74 a nasl..
- ↑ AMON, R.: Abstammung, Arten und Rassen der Wildschweine Eurasiens. Zs. Tierzucht 41: 49—88. 1938
- ↑ CLAUSEN, Hjalmar; IPSEN, Ejnar Johannes. Farm Animals in Colour. [s.l.] : Blandford P., 1970. 181 s. ISBN 978-0-7137-0532-4. S. 130.
- ↑ CLEMENTE, I. et al. Algunas consideraciones sobre las diferentes clasificaciones del tronco porcino ibérico: una propuesta integradora. In: Solo Cerdo Ibérico č. 16: 7- 18, okt. 2006
- ↑ KULIKOV, L. V. Istorija I metodologija zootechničeskoj nauki. Moskva: Rossijskij Univesitet družby narodov. 2000 (Glava 2)
- ↑ BREHM, A. Brehmův Život zvířat. Díl IV, Ssavci. Čtvrtý svazek, Sudokopytníci. Poloopice. Opice. 1928 (podrody uvedené v obsahu)
- ↑ GARBAYO, E. D. El Cerdo Ibérico – origin, evolucion y situacion actual. In: Agricultura 1993 [3]
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Diviak lesný
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Diviak lesný
