Count Basie

Count Basie
Základné informácie
Popis umelca	muzikant a líder džezovej skupiny, komponista z USA
Rodné meno	William James Basie
Narodenie	24. august 1904 Red Bank, New Jersey, USA
Úmrtie	26. apríl 1984 (79 rokov) Hollywood, Florida, USA
Žáner	džez, swing
Hrá na nástrojoch	klavír, organ
Vydavateľstvá	Decca, OkeH, Vocalion, Columbia
Hudobný portál  Biografický portál

William „Count“ Basie občianskym menom William James Basie (* 21. august 1904, Red Bank, New Jersey – † 26. apríl 1984, Hollywood) bol americký džezový klavirista, organista, kapelník a skladateľ. Považuje sa za jedného z najdôležitejších džezových kapelníkov svojej doby. Basie viedol vlastnú populárnu kapelu Count Basie Orchestra takmer päťdesiat rokov. Jej prostredníctvom sa stali známymi hudobníci ako tenor-saxofonisti Lester Young a Herschel Evans, trubkári Buck Clayton a Sweets Edison a speváci Jimmy Rushing und Joe Williams. Známe pesničky od Counta Basieho sú „One O’Clock Jump“ alebo „April in Paris“.

William Basie sa narodil 21. augusta 1904. Jeho otec, Harvey Lee Basie pracoval ako kočiš a domovník jedného juristu. Jeho matka sa volala Lilly Ann Childs Basieová. Jeho o osem rokov starší brat, umrel kým bol Basie v detskom veku. Basieho otec hral na melafón, druh hudobného nástroja podobný lesnému rohu. Basieho na začiatku učila hrať na klavíri vlastná matka. Neskôr chodil na hodiny klavíra k "Miss Vendevere". Jeho hru na klavíri ovplyvnil aj o tri mesiace starší Thomas "Fats" Waller. Fats Waller v strede 1920tich rokov doprevádzal v Lincoln Theatre v Harleme, nemé hrané filmy na organe firmy Wurlitzer a Basie ho pri tom často navštevoval. Waller najprv Basiemu dovolil obsluhovať len pedál, ale postupne ho zaučil do klavírneho doprevádzania filmov až do tej miery, aby ho dokázal zastúpiť, kým on hral karty (pinochle). Poďalšie mu pomaly vysvetlil rozdelenie farebného sprievodu, voľných pracovných tém na obidvoch manuáloch a funkciu stôp. Mladistvý Basie si potom privyrábal v divadle Palace Theater v Red Bank. Keď jedného dňa divadelný klavirista neprišiel a podklad k nemému hranému filmu nemal kto zahrať, ako náhradu rýchlo za klavír posadili Basieho. Bill Basie (ako ho vtedy volali) účinkoval viac rokov v rôznych vystúpeniach varieté ako sólový umelec, po boku bluesových umelcov ako Gonzelle White a divadelnej skupiny (T.O.B.A).

V roku 1928 prešiel k skupine Blue Devils, ktorú viedol Walter Page a v nasledovnom roku sa stal aranžérom a druhým klaviristom skupiny Bennie-Moten-Band z Kansas City, ktorú viedol Bennie Moten. V roku 1933 si hudobníci Motens Band ako nového lídra zvolili Basieho. So "zradcami" z Motens Band založil v roku 1933 vlastný orchester Count Basie and His Cherry Blossom Orchestra, pomenovaný podľa klubu v bývalom Eblon Theatre. Moten a jeho skupina fungovala ďalej. Basieho skupina sa čoraz viac zmenšovala až nakoniec ostal len Jo James a Basie. V roku 1935 hral Basie opäť s Moten Bandom. Po Motenovej smrti 1935 opustil Basie skupinu, založil vlastnú a naštartoval svoju kariéru ako "Count Basie". V január roku 1937 vznikli prvé nahrávky pre Columbia Records zo zmluvných dôvodov pod označením „Jones Smith Inc.“. Basieho big band, pozostávajúca prevažne z Motenových hudobníkov, sa v nasledujúcich rokoch nadregionálne preslávil titulmi v národných rebríčkoch z nahrávacích štúdií Decca, OkeH, Vocalion und Columbia. Prvým hitom sa v roku 1937 stala skladba „One O’Clock Jump“. Materiálom prvej Basieho big bandu boli tzv. headaranžmány (improvizačné skladby bez notových osnov hrané z hlavy) bluesových tém. K nim prispel Eddie Durham (Topsy, John’s Idea), ktorý začal vynachádzať Basieho štýl. Ku kapele medziiními patrili Lester Young a Herschel Evans (tenorsaxofón), Earle Warren (altsaxofón), Buck Clayton a Harry Sweets Edison (trúbka), Dicky Wells (pozauna), Freddie Green (gitara), Walter Page (kontrabas) und Jo Jones (bicie nástroje). Súčasné koncerty alebo súboje big bandov boli koncom 1930-tich respektíve začiatkom 1940-tich obľúbené. Známy súboj sa uskutočnil v ten istý deň po Basieho koncerte v Carnegy Hall 16. januára 1938 v newyorskom tanečnom klube Savoy Ballroom medzi kapelami Basie Orchestra a orchestrom Chicka Webba, ktorého víťazom bol Basieho big band. Charakteristický Basieho big band-štýl sa vyznačoval spôsobom hrania swingovej hudby spôsobom, ktorý bol tradičný, úzko spätý so základmi džezovej, bluesovej a boogie-woogie hudby. Dané rytmusové zoskupenia boli slávne svojou výnimočnou kvalitou a výstižnosťou (pre rytmusové zoskupenie Old Testament Band pozostávajúce z Basieho, Freddie Greena, Jo Jonesa a Waltera Page-a sa zaužívalo pomenovanie Paula Whitemana All American Rhythm Section). Basieho štýl hrania na klavíri, ostal vcelku verný tradícii Music Hall-klaviristu a svojím šetrným improvizačným prístupom stál priam v službách zboru. Jeho virtuózne sóla boli zriedkavé. Z ekonomických dôvodov musel v roku 1949 Basie svoju kapelu rozpustiť. Začiatkom 1950-tich rokov ju nahradil septet. V ňom hrali popri Countovi Basiem trubkár Clark Terry, saxofonista Charlie Rouse, klarinetista Buddy DeFranco, gitarista Freddie Green, basista Jimmy Lewis a bubeník Gus Johnson. Éra big bandov sa pomaly chýlila ku koncu, predsa Basie v roku 1952 sformoval kapelu pod menom New Testament Band v ktorej hrali koncertmajster a altsaxofonista Marshall Royal, tenorsaxofonista Eddie Lockjaw Davis, trubkár Joe Newman a tenorsaxofonista Paul Quinichette. Vďaka novým aranžérom a jazzovým celebritám ako Thad Jones (trúbka), The two Franks – Frank Wess a Frank Foster (tenorsaxofón), Henry Coker (pozauna) sa Basiemu s novou formáciou podaril grandiózny comeback. Pre staršiu kapelu bol typický pohyblivý zvuk s blokovým spôsobom hrania pasáží v zbore. Skorý a predtým úspešný zvuk kansaského džezu od roku 1949 publikum neupútaval. Príkladom tejto hudby je "jamsession" zo slávneho koncertu Bennieho Goddmana v Cornegie Hall zo 16. januára 1938 (album The Famous Carnegie Hall Concert 1938), ktorá kvalitatívne ničím nevyniká. Ďalší rozdiel opisuje Gunther Schuller:

Basie zo svojich nárokov voči skupine neupustil:

Zvuk a repertoár staršej kapely ako aranžéry a komponisti ovplyvnili napríklad so skladbou Sixteen Man Ernie Wilkins; Frank Forster so skladbou „Blues Backstage“ a takisto Thad Jones a Quincy Jones. Z vonku bol prínosom Neal Hefti, ktorý skladbami ktoré celkom nezodpovedali štýlu Basieho kapely, obohacoval a skrášloval program. Štandardným Heftiho dielom je napríklad skladba „Li’l Darling“, ale inšpiroval sa i dielami ako „Jumpin’ at the Woodside“ alebo „Every Tub“, Basieho prvej kapely z roku 1938.

Prezývku count, ktorá v slovenčine znamená lord, získal z reklamno-strategických dôvodov. Na začiatku boli v džeze "aristokratické" prezývky obľúbené (Joe "King" Oliver, Edward "Duke" Ellington, cisárka bluesu Bessie Smithová). Basie tento šľachtický titul odmietal a kamarátmi a hudobníkmi kapely sa uprednostňoval nechávať oslovovať Bill alebo Base. Basie bol niekoľkokrát ocenený cenou Grammy Award. Jeho turné big bandov sa konali medzinárodne, čo bolo pre big bandy skôr nezvyčajné. V 1970-tich rokoch 20. storočia musel kvôli srdcovým problémom častejšie používať vozíček. V roku 1980 začal líder skupiny svoje posledné turné po Európe. Basie nielenže objavil niekoľko najlepších bluesových spevákov ako Billie Holiday, Jimmy Rushing, Joe Turner a Joe Williams ale aj hudobne doprevádzal spevákov ako Frank Sinatra, Sammy Davis jr., Ray Charles, Tony Bennett a speváčky Helen Humes, Ella Fitzgerald, Sarah Vaughan. Pracovali pre neho aranžéry medzinými Benny Carter, Ernie Wilkins, Quincy Jones, Thad Jones, Neal Hefti, Bill Holman, Sammy Nestico a Frank Foster. Po jeho smrti 26. apríla 1984 prevzal vedenie big bandu Thad Jones, Frank Foster a neskôr Grover Mitchell. Big band Count Basie Orchestra existuje, momentálne pod vedením Bill Hughesa, dodnes.

Basieho rané diela pochádzajúce z éry šelakových platní od roku 1937 zo štúdií Decca, OkeH, Vocalion und Columbia sú zdokumentované na albumoch firiem Classics und Hep.

Z rozsiahlej diskografie sú výnimočné hlavne nasledové albumy:

• The Original American Decca Recordings 1937–1939 (MCA/GRP, 1937 – 39)
• April in Paris (Verve, 1956)
• Count Basie Swings, Joe Williams Sings (Verve, 1955/56)
• Count Basie at Newport (Verve, 1957)
• The Atomic Mr.Basie (Roulette, 1957)
• Count on the Coast, Vol. 1 & 2 (Phontastic, 1958)
• Breakfast dance and Barbecue (Roulette, 1959)
• Straight Ahead (GRP, 1968)
• Basie and Zoot (Pablo Records/OJC, 1975) s Zoot Simsom

• 1950 – Sugar Chile Robinson, Billie Holiday, Count Basie and His Sextet
• 1960 – Cinderfella
• 1974 – Blazing Saddles

Štyri Basieho tituly sú zaradené v Sieni slávy Grammy, špeciálne ocenenia pre nahrávky, ktoré sú staršie než 25 rokov a vyznačujú sa kvalitatívnou alebo historickou signifikantnosťou.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Count Basie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Count Basie na nemeckej Wikipédii.