Španielske impérium

Španielske impérium Imperio español ←  1492 – 1898 (1402 – 1976)  → vlajka
Motto: Plus ultra
Geografia Mapa španielskej koloniálnej ríše v priebehu dejín (1492 – 1976)
Hlavné mesto	Toledo (1492 – 1561) Madrid (1561 – 1601) Valladolid (1601 – 1606) Madrid (po 1606)
Rozloha	19 215 000 km² (1790) 31 500 000 km² (1580 – 1640) 934 000 km² (1821 – 1898)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	27 400 000 (1790) 31 000 000 (1580 – 1640)
Jazyky	španielčina
Náboženstvo	rímskokatolíctvo
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Predchádzajúce štáty: Kastílska koruna Nástupnícke štáty: Španielsko

Španielske koloniálne impérium bolo jednou z najstarších a najrozsiahlejších koloniálnych ríš v histórii. Španielsko sa v priebehu 15. a 16. storočia stalo priekopníkom v zámorských objavoch, na novo objavených územiach potom veľmi často zakladalo vlastné kolónie. Rozsiahle územia v Južnej Amerike boli však získané na úkor tamojších kultúr: španielski conquistadori zničili okrem iného rozvinutú aztécku a inkskú civilizáciu. Španielsko ďalej vybudovalo rozsiahlu obchodnú sieť, najčulejší obchodný ruch prebiehal medzi Európou a americkými kolóniami, obchod s Áziou zabezpečovali španielske prístavy na Filipínach.

V priebehu 16. storočia sa Španielsko stalo poprednou globálnou superveľmocou. Vďaka prílivu zlata a striebra zo svojich amerických kolónií si mohlo dovoliť vydržiavať silnú armádu a námorníctvo, vďaka ktorým dominovalo svetovým moriam ale aj európskym a americkým bojiskám. V tejto dobe zažíva nebývalý rozkvet aj španielska kultúra, 16. a 17. storočie sa preto označuje za španielsky zlatý vek (špan. Siglo de Oro, doslovný preklad storočia zlata).

Od polovice 17. storočia však španielske impérium začalo strácať na sile. V Stredomorí bolo Španielsko konfrontované s Osmanskou ríšou, na európskom kontinente mu rástol významný súper – Francúzsko, v zámorí muselo Španielsko čeliť konkurencii Portugalcov a neskôr aj Britov a Holanďanov. Taktiež pirátstvu sponzorovanému britskou, francúzskou a holandskou vládou, príliš veľkej rozlohe španielskych kolónií, zvyšujúcej sa miere korupcie a ekonomickej stagnácie, ktoré mali za následok úpadok španielskeho impéria.

Španielsko definitívne stratilo štatút superveľmoci po vojne o španielske dedičstvo, kedy prišlo o Holandsko, Sicíliu a zostávajúce územia na Apeninskom polostrove. Dokázalo si však uchovať väčšinu zo svojho obrovského koloniálneho územia, a to až do začiatku 19. storočia, kedy juhoamerické štáty využili napoleonských vojen v Európe pre vyhlásenie nezávislosti. Španielsku sa podarilo uchovať si významné územia v Karibiku (Kuba, Portoriko), v Ázii (Filipíny) a v Oceánii až do španielsko-americkej vojny v roku 1898, po ktorej bolo Španielsko nútené postúpiť Spojeným štátom väčšinu týchto území. Zo španielskej koloniálnej ríše ostávajú v súčasnosti pod španielskou korunou len Kanárske ostrovy, Ceuta, Melilla a ďalšie malé územia na marockom pobreží.

Odkazom španielskej koloniálnej ríše je najmä rozšírenie španielčiny ako materinského jazyka väčšiny obyvateľov Strednej a Južnej Ameriky a rozšírenie rímskokatolíckej viery do územia pod španielskou nadvládou. Dlhá história španielskej kolonizácie Južnej a Strednej Ameriky ďalej spôsobila, že väčšina tamojších obyvateľov má európskych predkov; vďaka prílivu európskych imigrantov a otrokov z Afriky sa v Latinskej Amerike výnimočným spôsobom prelína pôvodná indiánska kultúra s európskou a africkou. Z Ameriky boli do Európy tiež privezené mnohé dnes bežné potraviny, okrem iného zemiaky, kukurica, paprika, paradajky, arašidy alebo tabak.

Počiatky španielskej koloniálnej expanzie siahajú hlboko do 15. storočia, v tejto dobe Castilla konkurovala v severnej Afrike Portugalsku, Henrich III. Kastílsky v roku 1402 spustil kolonizáciu Kanárskych ostrovov, po krvavých vojnách s domorodými Guančmi ich Španielsko ku koncu 15. storočia plne ovládlo. Sobášom Katolíckych Veličenstiev Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej bolo vytvorené mocné súštátie, ktoré dalo základ neskoršej zámorskej expanzii.

V roku 1492 bola dobytím Granady zavŕšená niekoľko storočí trvajúca reconquista Španielska od moslimských Maurov, čo umožnilo Španielom sústrediť sa podľa vzoru Portugalcov na dobývanie zámoria. V tomto roku španielski monarchovia vyslali janovského námorníka Krištofa Kolumba, aby sa pokúsil nájsť západnú cestu do východnej Ázie. Španielske nároky na novo objavené územia v Amerike boli potvrdené pápežskou bulou Inter caetera z roku 1493 a Zmluvou z Tordesillas z roku 1494, v ktorej si Španieli a Portugalci rozdelili sféry vplyvu vo svete: Španielsku mala pripadnúť väčšina Ameriky, Portugalsku naopak Afrika a väčšina Ázie.

Prvé trvalé osady boli úspešne zakladané okolo roku 1500 na ostrove Hispaniola (nachádza sa na ňom dnešné Haiti a Dominikánska republika), ktorý sa stal základňou pre ďalšiu expanziu: odtiaľ dobyl Juan Ponce de León Portoriko a Diego Velázquez Kubu. Prvou osadou na americkom kontinente bola Santa María la Antigua del Darien v dnešnej Paname (založil ju v roku 1510 Vasco Núñez de Balboa). Tri roky potom tento objaviteľ ako prvý Európan prekonal po súši Panamskú šiju a zbadal Tichý oceán.

Súčasne s expanziou v zámorí sa Španielsko zúčastnilo vojnových stretov na európskej pôde: v talianskych vojnách podporovalo neapolský rod proti Karlovi VIII. Francúzskemu a angažovalo sa v bojoch Francúzov s Benátčanmi. Práve v tejto dobe sa konštituovala dlhú dobu prakticky neporaziteľná španielska armáda, veľkú zásluhu na tom mal generál Gonzalo Fernández de Córdoba.

V 16. a 17. storočí Španielsko zažívalo nielen rýchly teritoriálny rozmach, ale aj nebývalý kultúrny a politický rozkvet, toto obdobie sa označuje ako španielsky zlatý vek (špan. Siglo de Oro). Karol V., cisár vnuk Ferdinanda Aragonského a Izabely Kastílskej, po otcovi z habsburského rodu, bol zároveň španielskym kráľom, cisárom rímskym, vojvodom burgundským a arcivojvodom rakúskym; panoval nad rozsiahlymi územiami v Európe i v zámorí a ako sa vtedy začalo hovoriť: nad "ríšou, nad ktorou slnko nezapadá".

Z počiatku neboli zámorské kolónie príliš profitabilné, hoci sa podarilo vybudovať rozsiahlu obchodnú sieť s prístavmi na európskom kontinente. K rastu bohatstva výrazne prispelo až otvorenie strieborných baní: v prvej polovici 16. storočia v mexickom Guanajuate a Zacatecase a od roku 1546 v Potosí v dnešnej Bolívii. Extrémne bohatstvo prinieslo Španielsku dobytie ríše Inkov, do Španielska z novo dobytých území začalo prúdiť ohromné množstvo zlata. Príliv drahých kovov v Španielsku spôsobil útlm investícií a prispel k veľkému zvýšeniu inflácie. Ekonomická situácia bola už skôr sťažená vyhnaním Židov v roku 1492 a neskôr vyhnaním maurských konvertitov (moriskov) v roku 1609, čím bolo Španielsko ochudobnené o veľa obchodníkov a remeselníkov. Tiež kvôli týmto skutočnostiam sa Španielsko okrem iného stalo závislé na dovoze tovaru zo zahraničia.

Po Kolumbových dobách bola kolonizácia Ameriky v rukách objaviteľov-bojovníkov: conquistadorov. Ich hlavnou taktikou bolo využívanie sporov medzi domorodými indiánskymi štátmi k ich úplnému ovládnutiu. Španielske víťazstva boli uľahčené tiež zavlečením európskych infekčných chorôb do týchto krajín (napr. ovčích kiahní), proti ktorým neboli domorodí obyvatelia imúnni a ktoré ich populáciu takmer zdecimovali. Pre rozvoj kolónií však začali chýbať pracovne sily, začali sa teda dovážať otroci z afrických krajín.

Jedným z najúspešnejších conquistadorov bol Hernando Cortés, ktorému sa podarilo medzi rokmi 1519 – 1521 s relatívne malou vojenskou jednotkou podmaniť si s pomocou domorodých kmeňov Aztécku ríšu a založiť na jej území Miestokráľovstvo Nové Španielsko. Rovnako dôležité pre neskorší vývoj bolo dobytie ríše Inkov Franciscom Pizarrom v polovici 16. storočia a následné založenie Miestokráľovstva Peru.

Prvou trvalou kolóniou na severoamerickom kontinente, mimo územia Mexika, bol dnešný St. Augustine na Floride a čoskoro sa stal dôležitým oporným bodom v oblasti. Od polovice 16. storočia boli zakladané prvé španielske osady na Filipínach, čo umožnilo vytvorenie obchodných ciest spájajúcich Východnú Áziu s juhoamerickými kolóniami. Pôvodne moslimská Manila bola dobytá v roku 1570. Filipíny spolu s okolitými ostrovmi (Guam, Mariány a Karolíny) zostali pod španielskou nadvládou až do roku 1898 ako Španielska východná India.

Španielsko bolo po celú dobu prakticky v neustálom konflikte s ostatnými európskymi mocnosťami, najmä s Francúzskom a Osmanskou ríšou a tiež s protestantskými krajinami, neskôr združenými v Šmalkaldskom spolku. Španielske a benátske lode vybojovali v roku 1571 historické víťazstvo nad Osmanmi v bitke pri Lepante, ktorou sa zastavilo rozširovanie osmanskej moci v Stredomorí.

Od roku 1568 prebiehali boje Holanďanov za nezávislosť proti nadvláde Španielska (tzv. Nizozemská revolúcia), v roku 1581 vznikla Republika spojených holandských provincií, ktorú si už Španieli nedokázali podmaniť späť. Španielsko tiež začalo byť konfrontované s rodiacou sa superveľmocou, Anglickom, ktoré sa spočiatku spoliehalo aj na štátom podporovanom pirátstve zamerané najmä na španielske lode privážajúce zlato z Nového sveta.

Španielsko prekonalo v priebehu 16. storočia z mnohých príčin niekoľko štátnych bankrotov (príliš vysoké vojnové výdavky Rakúska či pirátstvo znepriatelených mocností), čo sa odrazilo na jeho schopnosti udržiavať silnú armádu.

Hoci tridsaťročná vojna skončila v roku 1648 (jedným z jej dôsledkov bolo, že Španielsko muselo akceptovať nezávislosť Holandskej republiky), Španielsko-francúzska vojna pokračovala až do roku 1659. Skončila sa víťazstvom Francúzska (Španielsko utrpelo významnú porážku v bitke pri Rocroi v roku 1643) a okrem menších územných ziskov na úkor Španielska znamenala definitívnu stratu jeho veľmocenského postavenia v Európe.

Keď v roku 1700 zomrel ako bezdetný posledný zo španielskych Habsburgovcov, Karol II. Španielsky, začala sa vojna o španielske dedičstvo, ktorá nakoniec skončila kompromisom: na trón nastúpil Filip V. Španielsky z francúzskeho rodu Bourbonovcov, ale Španielsko podstúpilo mnohé európske územia Rakúsku (Španielske Nizozemsko, Neapol a Miláno), Anglicku (Gibraltár a Menorca) a Savojsku (časť milánska).

Bourbonovci po svojom príchode začali presadzovať svoju ideu centralizovaného štátu, snažili sa teda obmedziť vplyv miestnej aristokracie v španielskych kolóniách, ktorú tvorili tamojší potomkovia európskych kolonistov. Zamerali sa tiež proti Jezuitom, ktorý mal vo španielskej Amerike veľmi veľký vplyv, z Ameriky bol tento rád vyhnaný v roku 1767. Boli tiež zakladané nové obchodné spoločnosti, najúspešnejšou z nich bola Havana Company.

Vďaka reformám sa podarilo španielskemu impérium v priebehu 18. storočia stabilizovať; v druhej polovici storočia navyše k rastu obchodu výraznou mierou prispelo uvoľnenie obchodných kontrol. Cez isté hospodárske úspechy však efektivita poľnohospodárstva v celom impériu zaostávala za ostatnými krajinami a priemyselná revolúcia sa presadzovala len veľmi pomaly. Za vlády Bourbonovcov sa Španielsko síce opäť stalo relatívne silným štátom, pozíciu svetovej superveľmoci však už definitívne stratilo.

Väčšina územia Amazónie mala na základe zmluvy z Tordesillas z roku 1494 pripadnúť Španielsku, túto oblasť navyše ako jeden z prvých Európanov preskúmal španielsky conquistador Francisco de Orellana. Oblasť bola však okupovaná portugalskými kolonistami (bandeirantes), ktorí ju v priebehu 17. a 18. storočia začali ekonomicky využívať, najmä na získavanie domorodých otrokov. Pre Portugalcov bola oblasť ďaleko prístupnejšia než pre Španielov: mohli postupovať od ústia Amazonky proti jej prúdu. Stav faktickej portugalskej kolonizácie bol legalizovaný v roku 1750 Madridskou zmluvou.

Pre Španielsko bolo prvou stratou veľkého územia postúpenie Louisiany späť Francúzsku pod vládou Napoleona Bonaparte v roku 1800 (Španielsko ju od Francúzska dostalo v roku 1763, Napoleon ju neskôr v roku 1803 predal Spojeným štátom americkým).

Zničenie španielskej flotily Britmi v bitke pri Trafalgare (v rámci Napoleonských vojen) znamenalo výrazné oslabenie možnosti kontrolovať rozsiahle koloniálne územia. Vpád napoleonských vojsk do Španielska v roku 1808 a následná Španielska vojna za nezávislosť znamenala zánik španielskeho impéria v Amerike: rozpútali sa vojny za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike, ako prvú nezávislosť získal Paraguaj (1811) a Uruguaj (de facto 1811, definitívnu nezávislosť získal v roku 1825). José de San Martín bol hlavným strojcom nezávislosti Argentíny (1816), Čile (1818) a Peru (1821), Simón Bolívar do roku 1825 oslobodil územie zahŕňajúce dnešnú Venezuelu, Kolumbiu, Panamu, Ekvádor a Bolíviu.

Katolícky kňaz Miguel Hidalgo y Costilla vyhlásil v roku 1810 nezávislosť Mexika, ktorá bola uznaná v roku 1821. V roku 1819 Španielsko odpredalo Floridu Spojeným štátom americkým. V tomto období sa osamostatnili aj ďalšie stredoamerické štáty, Španielsku z amerických kolónií ostali iba Kuba a Portoriko; ďalej potom Filipíny, Guam s priľahlými ostrovmi, Španielska Sahara, časti Maroka a Španielska Guinea.

Španielsko zdevastované napoleonskými vojnami sa len veľmi ťažko spamätávalo a bolo politicky aj regionálne fragmentované. Táto nestabilita zabrzdila sľubne naštartovaný rozvoj Španielska v 18. storočí. Isté krátkodobé zlepšenie celkovej situácie priniesla len vláda schopného kráľa Alfonza XII. V 70. rokoch 19. storočia.

O zvyšky kolónií prišlo Španielsko po prehratej španielsko-americkej vojne, v ktorej sa síce obe krajiny stretli najmä o kontrolu nad Kubou, v roku 1898 však Španielsko muselo Spojeným štátom podstúpiť nielen Kubu, ale aj Portoriko a časť Španielskej Východnej Indie (Filipíny a Guam, zvyšok španielskej pacifickej kolónie bol predaný Nemecku, ktoré novo kúpené územie začlenilo do svojich kolónii Nemecká Nová Guinea).

Španielsko vlastnilo drobné územia na africkom kontinente už od 16. storočia, Oran (1509 – 1708), Tripolis (1510 – 1551) a Ceutu (1668 – súčasnosť). V roku 1778 získalo od Portugalska ostrov Bioko v Guinejskom zálive, Río Muni (kontinentálna časť dnešnej Rovníkovej Guiney) a práva na komerčné využívanie krajiny medzi riekami Niger a Ogooué, výmenou za niektoré územia v južnej Amerike. Po španielsko-marockej vojne v roku 1860 uznalo Maroko existenciu španielskych enkláv na marockom území na pobreží Stredozemného mora a ďalej mu postúpilo menšiu oblasť Sidi Ifni na pobreží Atlantiku (približne na rovnakej rovnobežke ako Kanárske ostrovy).

Po Berlínskej konferencii v roku 1884 Španielsko ďalej získalo Západnú Saharu. V roku 1912 vzniklo v severnej časti Maroka tzv. Španielske Maroko, Španielsko ale tlaku miestnych obyvateľov čelilo len s veľkými ťažkosťami, úspechy Maročanov v bojoch proti nadvláde naplno odhalili zlý stav španielskej armády i celej štátnej správy. V roku 1926 sa Bioko a Río Muni spojili do jednej kolónie Španielska Guinea (od roku 1963 s názvom Rovníková Guinea).

Potom, čo Francúzske Maroko získalo v roku 1956 nezávislosť, privolilo Španielsko na postúpenie svojej časti k novo vytvorenému štátu, oblasť Sidi Ifni a Západnú Saharu si však ponechalo (Maroko na ne v roku 1957 oficiálne vznieslo nárok). Po nátlaku OSN a miestnych obyvateľov získala Rovníková Guinea v roku 1968 nezávislosť. Roku 1969 vrátilo Španielsko Maroku späť Sidi Ifni, Západnú Saharu kontrolovalo do roku 1975, kedy marocká vláda zorganizovala masový protest, tzv. zelený pochod. Právne postavenie tejto oblasti zostáva do dnešnej doby nevyriešené.

Dnes spadajú pod Španielsko iba malé územia mimo európskeho kontinentu: Kanárske ostrovy, autonómne mestá Ceuta a Melilla a španielske severoafrické dŕžavy, na ktoré si robí nárok Maroko.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Španělské impérium na českej Wikipédii.