Walter Ulbricht

Narodil sa do rodiny krajčíra v Lipsku. Po absolvovaní základnej školy v rokoch 1907 - 1911 sa vyučil za nábytkového stolára. Jeho rodičia sa podieľali na aktivitách SPD a sám Ulbricht do tejto socialistickej strany vstúpil v roku 1912.

V rozmedzí rokov 1915 – 17 bojoval na východnom fronte v Haliči a tiež na Balkáne^[1]. Tu tiež v roku 1917 dezertoval z cisárskej armády.

Ako člen ľavicového krídla SPD (Unabhängige Sozialdemokratische Partei Deutschlands) vedeného Karlom Liebknechtom a Rosou Luxemburgovou (zakladetelia Komunistickej strany Nemecka (KPD) v decembri 1918) šíril protivojnové letáky ešte ako vojak v roku 1917, za čo bol dvakrát vo väzení.

Členom KPD bol až od roku 1920 bol, ale rýchlo postupoval v hierarchii strany, keď zreorganizoval stranícke štruktúry v celom Groß-Thüringen. Koncom roku 1920 sa zúčastnil 4. Svetového kongresu Komunistickej internacionály (Kominterna) (navštívil po prvýkrát Moskvu a Petrohrad), pre ktorú pracoval až od roku 1924. V roku 1926 bol zvolený do saského zemského snemu, v roku 1928 sa dostal aj do Ríšskeho snemu^[2].

V roku 1933, kedy sa blížil nacistický prevrat, boli bežné kruté konflikty medzi demonštrantmi a políciou, ktoré často končili i úmrtiami na oboch stranách. Stalo sa bežné, že za jedného zabitého komunistického demonštranta mali byť zabití dvaja členovia polície. Preto raz Ulbricht a jeho dvaja kamaráti (Heinz Neumann a Hans Kippenberger) boli nútení plánovať vraždu dvoch policajných činiteľov, Paula Anlaufa a Franza Lencka. Vraždu úspešne vykonal Ulbrichtov budúci minister štátnej bezpečnosti, Erich Mielke.

Keď sa nacisti dostali k moci, začali cielene prenasledovať komunistické a demokratické politické sily Nemecka. Vlne zatýkaní neunikol ani vodca KPD, Ernst Thälmann. Ulbricht sa, údajne vďaka svojim kontaktom s NKVD stal jeho nástupcom na mieste predsedu KPD a organizoval jej prechod do ilegality.

Ulbricht žil v rokoch 1933 – 1937 v Paríži a v Prahe, potom v Štokholme, odkiaľ nakoniec odcestoval do Sovietskeho zväzu.

Počas Španielskej občianskej vojny mal na starosť kontrolu Nemcov, bojujúcich na strane republikánov, a pri podozrení, že nie sú spoľahliví, ich nechal odvliecť do Moskvy pred súd alebo na mieste popraviť.

Bol zástancom paktu Ribbentrop-Molotov pretože ho videl ako "možnosť, ako sa nacistický a komunistický pracujúci ľud môže brániť francúzsko-anglosaskému imperializmu"^[3].

Po začiatku Operácie Barbarossa bol Ulbricht vedúcou osobnosťou v zoskupení nemeckých komunistov, ktorí pod prísnym dohľadom NKVD bojovali proti Hitlerovi. Ich práca spočívala v konzultáciách, špionáži, propagácii a prípadnom výsluchu zajatcov.

Po konci Bitky o Stalingrad, viedla Ulbrichtova skupina, v ktorej boli okrem iných básnik Erich Wienert a spisovateľ Willi Bredel, výsluchy mnohých nemeckých zajatcov. Hlava NKVD Lavrentij Berija popísal Ulbrichta ako "najväčší idiot akého som kedy videl".^[4]

 

 

V roku 1945, po vojne, sa Ulbrichtova skupina vrátila do Nemecka, kde si dala za cieľ v Sovietskej okupačnej zóne znovu oživiť nemecký komunizmus podľa vzoru Stalinského Sovietskeho zväzu. Táto snaha sa prejavila založením SED, Zjednotenej socialistickej strany Nemecka.

Po založení Nemeckej demokratickej republiky (7. októbra 1949) sa stal podpredsedom Rady ministrov (predsedom bol Otto Grotewohl). V roku 1950 dosiahol najvyššiu funkciu, keď sa stal generálnym tajomníkom SED.

Po Stalinovej smrti v roku 1953 bola Ulbrichtova pozícia mierne ohrozená, pretože išlo o typického "Stalinovho vazala", ale Ulbricht toto ťažšie obdobie prečkal bez väčších problémov.

Jeho politika bola daná päťročnicou, vytýčenou už v roku 1950, ktorá si dávala ako hlavný cieľ zdvojnásobiť priemyslovú sílu Východného Nemecka.

 

 

V roku 1952 začal Ulbricht s realizáciou industrializácie NDR podľa zastaraného stalinského modelu – sústrediť sa iba na ťažký priemysel, bez ohľadu na potreby obyvateľstva a nákladnosť surovín. Tá troška spotrebného tovaru pre potreby občanov východného Nemecka, ktorá existovala, bola nevalnej kvality.

Toto a ďalšie veci viedlo k masívnemu odlivu obyvateľstva v rozmedzí rokov 1952 – 1953. Do Západného Nemecka utieklo viac ako 360 000 ľudí.^[5]

V roku 1957 prebehla oficiálna návšteva Anastasa Mikojana, zástupcu sovietskeho politbyra, v NDR. Ulbricht toto využil k demonštrácii "kvalít organizovaného poľnohospodárstva" a usporiadal exkurziu do kolchozu v Trinwillershagene.

V roku 1960, po smrti Wilhelma Piecka, bol zrušený úrad prezidenta a bol nahradený "štátnou radou", ktorej predsedom bol zvolený Ulbricht. Tým sa de facto stal neobmedzeným vodcom NDR.

Cez to všetko sa nedarilo obmedziť útek obyvateľov na západ. Do roku 1961 utieklo do SRN viac ako 1,65 milióna ľudí,^[6] čo nakoniec donútilo Ulbrichta a zvyšok NDR začať 13. augusta 1961 so stavbou Berlínskeho múru. Známy je jeho výrok "Nikto nemá úmysel vystavať múr,"^[7] prednesený dva mesiace pred jeho vznikom.

Od roku 1963 sa Ulbrichtove vedenie pokúšalo zreformovať ako ekonomický systém, urobiť ho menej centralizovaným, a viac flexibilným, tak aj zlepšiť prístup štátu k obyvateľom, čo sa viac menej podarilo.

Aj napriek tomu politický odpor ako vo vnútri Strany tak aj medzi obyvateľstvom rástol, čo nahrávalo do kariet budúcemu nástupcovi Ulbrichta, Erichovi Honeckerovi.

V roku 1968 podporil aktívnu účasť východonemeckých vojsk na invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, navzdory historickým reminiscenciám.

 

Ulbricht nemal pozitívny vzťah s Leonidom Brežnevom, čo sa neskôr ukázalo ako jeho zásadná chyba. 3. mája 1971 bol Ulbricht donútený opustiť vodcovské funkcie z dôvodov "chatrného zdravia" a bol (s tichým súhlasom sovietov) nahradený Erichom Honeckerom.

Zomrel 1. augusta 1973 v štátnom penzióne v meste Dollnsee. Bol pochovaný s vysokými štátnymi poctami, a našiel miesto posledného odpočinku v Zentralfriedhof Friedrichsfelde, medzi ďalšími významnými predstaviteľmi komunizmu v NDR.

Aj napriek svojej nekompromisnej stalinskej politike, ktorá mu nezískavala ani medzi kolegami a ani medzi verejnosťou popularitu, bol známy ako inteligentný a obratný politik. Mal úprimnú snahu pozdvihnúť životnú úroveň východných Nemcov tak, aby bola porovnateľná so západom, čo sa mu však nepodarilo.

1. ↑ Frank, Mario, Walter Ulbricht. Eine Deutsche Biographie (Berlín 2001) 52 – 53.
2. ↑ Reichstagshandbuch
3. ↑ Walther Hofer: Die Entfesselung des Zweiten Weltkrieges, 2007, Lit Verlag, ISBN 9783825803834; S. 224 – 225
4. ↑ Frank, Mario, Walter Ulbricht. Eine Deutsche Biographie (Berlín 2001), 241.
5. ↑ Martin Kitchen, A History Of Modern Germany 1800 – 2000, Blackwell, 2006, s.329
6. ↑ Steven Ozment, A Mighty Fortress, Granta, London, 2005 p.294, quoting Lothar Kettenacker, Germany Since 1945 (Oxford, 1997), s 18 – 20 a 50 – 51, a Hagen Shulze, Modern Germany, s. 316
7. ↑ V interview s Annamarie Doherr, Berlínskou korešpondentkou Frankfurter Rundschau, 15. júna 1961

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Walter Ulbricht

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Walter Ulbricht na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené) a Walter Ulbricht na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).