Vladislav II. (Poľsko, 1386)

Veľké litovské knieža Jogaila bol panovníkom posledného pohanského štátu v Európe. Litovčania boli pohania, väčšina ruského obyvateľstva Litvy, ktorá v tom čase zaujímala aj rozsiahle západoruské územie, bola pravoslávneho vyznania. To poskytovalo výhodnú zámienku na expanziu Rádu nemeckých rytierov pôsobiaceho vo východnom Pobaltí. Jogaila chcel pokračovať v dobyvačnej východnej politike svojho otca Algirdasa, preto bol ochotný poskytnúť Rádu nemeckých rytierov ústupky ohľadne oblasti Žemaitska, ktoré pre Rád nemeckých rytierov malo zásadný význam, pretože jeho anexiou by sa spojil pruský a livónsky rádový štát.

Po nástupe na trón musel Jogaila riešiť rozpory vo vnútri vládnucej dynastie. Bolo zvykom, že vláda v litovskom kniežatstve bola rozdelená medzi bratov. Algirdas vymenoval za nástupcu výhradne Jogailu, najstaršieho syna zo svojho druhého manželstva. Algirdasov starší brat a spoluvládca Kęstutis a jeho syn Vytautas, ani Jogailovi nevlastní starší bratia polocké knieža Andrej a brianský Dmitrij toto vymenovanie neuznali. Andrej požiadal o pomoc veľkokniežací dvor v Moskve.

Na prelome rokov 1379 – 1380 na územie Litvy vpadli Rusi a zmocnili sa Staroduba a Trubčevska. Algirdasovu smrť využil aj uhorský a poľský kráľ Ľudovít I., ktorý v roku 1377 napadol Halič a Podolie a prinútil miestne kniežatá, aby mu zložili lénny hold. V neistej situácii sa Jogaila snažil západné hranice Litvy zaistiť zmluvami s Rádom nemeckých rytierov. V roku 1379 tajne uzavrel desaťročné prímerie s veľmajstrom rádu a o rok neskôr aj s livónskym predstaviteľom rádu. Následne nechal obnoviť východnú politiku. Na jar 1380 vstúpil do spolku s tatárskym náčelníkom Mamajom a riazaňským kniežaťom Olegom Ivanovičom proti Moskve, zatiaľ čo jeho bratia Andrej a Dmitrij tiahli proti Tatárom spoločne s vojskom Dmitrija Donského. Jogailove oddiely nedorazili do bitky na Kulikovskom poli včas.

V roku 1381 Kęstutisa informovali o tajnej zmluve medzi Jogailom a Rádom nemeckých rytierov. Kęstutis náledne zosadil svojho synovca Jogailu z trónu. Dynastický konflikt sa naplno rozhorel. Jogailovi sa znovu podarilo ujať sa vlády. Potom Vytautas požiadal o pomoc Rád nemeckých rytierov, ktorí využili situáciu a vtrhol na územie Litvy. V roku 1382 uzavrel Jogaila s Rádom nemeckých rytierov novú zmluvu, ktorou im postúpil Žemaitsko a zaviazal sa prijať sviatosť krstu. Jogaila podmienky zmluvy neplnil, čo v roku 1383 vyprovokovalo ďalšiu výpravu Rádu nemeckých rytierov na litovské územie.

Okolo roku 1383 prišlo do Vilniusu posolstvo, ktoré Jogailovi ponúklo poľskú kráľovskú korunu. Podmienkou bol sobáš s dedičkou trónu Hedvigou z Anjou (Jadwigou), dcérou Ľudovíta I. a prijatie kresťanstva. Jogailovi bolo nepochybne jasné, že Litva už ďalej christianizácii vzdorovať nemôže. Musel sa rozhodnúť, či sa má svojim krstom začleniť do východného ortodoxného alebo západného latinského cirkevného okruhu so všetkými z toho plynúcimi politickými dôsledkami. Ponúkala sa mu aj možnosť oženiť sa s dcérou Dmitrija Donského a prijať kresťanstvo z pravoslávnej Rusi. Tým by sa nič nezmenilo na vzťahu Litvy k Rádu nemeckých rytierov. Ako pravoslávna zem by pravdepodobne naďalej Rádu nemeckých rytierov poskytovala vhodnú ideologickú zámienku pre expanzívnu politiku. Tomu by sa zabránilo prijatím katolíckej viery, ktoré ponúkal poľský variant. Ďalšou výhodou bolo spojenectvo proti Rádu nemeckých rytierov, odstránenie nezhôd v otázke Haliče a Volyne, prípadne dohoda o pokračovaní výbojov východným smerom. Zdalo sa, že poľsko-litovská únia prinesie obom stranám výhody.

Rokovania, ktoré sa predĺžili na celé dva roky, neboli jednoduché. Až 14. augusta 1385 bola v Krewe uzavretá zmluva, ktorá Jogailu zaväzovala k splneniu radu podmienok. Všetci Litovčania mali byť pokrstení a oveľa rozsiahlejší, ale menej konsolidovaný litovský štát pripojený („applicare“) k Poľskej korune. Zmluva nepredpokladala vytvorenie personálnej únie, k tomu došlo až v praxi. Ďalej sa Jogaila mal postarať, aby Poľsku boli vrátené stratené územia. Predpokladá sa, že tým bol mienený Halíč, mohlo však ísť aj o Východné Pomoransko a Chełmiňskú zem. V roku 1386 prijal litovský veľkoknieža Jogaila v Krakove kresťanskú vieru, oženil sa s Hedvigou z Anjou a potom bol korunovaný ako Vladislav II. Jagelo za poľského kráľa. Ešte predtým sa mu podarilo uzavrieť dohodu s bratmi, ktorí sa nechali pokrstiť spoločne s ním rovnako ako Vytautas. Vladislav II. Jagelo zveril správu Litvy svojmu bratovi Skirgaillovi, Vytautasovi pririekol Čiernu Rus a Podlachiu vrátane Grodna a Brestu.

Uzavretie Krewskej zmluvy položilo základy mohutnému súštátiu a posilnilo postavenie Poľska i Litvy, ale rozpory medzi členmi dynastie neodstránilo. Koncom 80. rokov prepukli nanovo. Vytautas, ktorý čoskoro prestúpil na pravoslávie, nadviazal kontakty s moskovským dvorom a zasnúbil svoju dcéru Sofiu s následníkom trónu Vasilijom. To znepokojilo Vladislav II. Jagela a Skirgailla, najmä keď Vytautas, ktorý sa chcel ujať vlády na západnej Litve s centrom v Trakai, ktorej vládol jeho otec Kęstutis, začal používať titul Veľké litavské knieža. Kráľ Vladislav II. Jagelo sa pokúsil medzi svojimi príbuznými sprostredkovať vyrovnanie, ale Vytautas sa znovu uchýlil k Rádu nemeckých rytierov a sľúbil im Žemaitsko. Križiaci potom podnikli výpravu na Litvu a prenikli takmer až k Vilnusu, zatiaľ čo moskovské oddiely napadli litovské pohraničné oblasti.

Rozbroje vo veľkom litovskom kniežatstve so svojimi medzinárodne politickými súvislosťami predstavovali pre Vladislav II. Jagela veľké nebezpečenstvo. Navzdory spojeniu s Rádom nemeckých rytierov bol Vitatutas v Litve veľmi obľúbený a stal sa hovorcom tých, ktorí si nepriali inkorporáciu do poľského štátu. Kráľ sa preto rozhodol pre radikálne riešenie a v roku 1392 uzavrel s Vytautasom zmluvu, ktorou si zaistil jeho vernosť a pomoc v boji proti spoločným nepriateľom. Skirgailla presunul do Kyjeva a správu Litvy zveril Vytautasovi, ktorý sa ujal tejto úlohy oveľa energickejšie ako jeho predchodca.

Kráľ Vladislav II. Jagelo si nepočínal ako energický, silný panovník. Jeho hlavné snahy smerovali k zaisteniu nástupnického práva Jagelovcov, pretože sám bol len spoluvládcom kráľovnej Hedvigy. V roku 1399 Hedviga I., ktorá bola zárukou jeho vlády v Poľsku, zomrela. Kráľ vyšiel v ústrety litovským vládnucim kruhom usilujúcim o vyjasnenie termínu applicare, ktorým bol definovaný budúci pomer Litvy a Poľska v dokumente o krewskej únii a s definitívnou platnosťou vyriešiť tento problém. V roku 1401 bola uzavretá vilensko-radomská únia zaručujúca vládu v Litve Vytautasovi ako veľkému kniežaťu až do jeho smrti. Potom mal litovský štát pripadnúť poľskej korune. Vytautas sa zaviazal, že v budúcnosti neuzavrie zmluvu s Rádom nemeckých rytierov bez súhlasu Vladislava II. Jagela a Vladislav II. Jagelo sa prestal miešať do litovských záležitostí.

 

Medzitým Rád nemeckých rytierov začal dobývanie Žemaitska. V zemi vypuklo v roku 1401 proti dobyvateľom povstanie, ktoré podporil, možno i inšpiroval Vytautas. Na jeseň sa rozhorela vojna medzi Rádom nemeckých rytierov a Litvou v ktorej nebola litovská strana napriek poľskej pomoci úspešná. Do konfliktu sa zapojil pápež Bonifác IX. a v roku 1404 sprostredkoval uzavretie mieru ktorým bolo Žemaitsko prisúdené Rádu nemeckých rytierov.

V roku 1409 došlo v Žemaitsku k ďalšiemu rozsiahlemu povstaniu proti Rádu nemeckých rytierov, ktoré Vytautas opäť podporil. Rád nemeckých rytierov dúfal, že v nevyhnutnom konflikte Poľsko zachová neutralitu, ale Vladislav II. Jagelo vstúpil do tzv. veľkej vojny po boku Litvy. Boje prebiehali na poľskom a pruskom území a vyvrcholili 15. júla 1410 katastrofálnou porážkou Rádu nemeckých rytierov v bitke pri Grunwalde. Začiatkom roku 1411 bol uzavretý prvý torunský mier. Rád nemeckých rytierov sa vzdal Žemaitska, ktoré sa potom stalo súčasťou litovského veľkokniežatstva a Dobrzyňska, ktoré získalo Poľsko. Okrem toho musel poľskej strane zaplatiť vysoké kontribúcie ako výkupné za zajatých členov Rádu.

V roku 1413 sa zišiel v Horodłe snem, reprezentatívne navštívený poľskou i litovskou katolíckou šľachtou a všetkými žijúcimi vnukmi kniežaťa Gedimina vrátane Vladislava II. Jagela a Vytautasa. Uzavretie horodełskej únie viedlo k ďalšiemu zblíženiu Litvy s Poľskom (v Litve bol zavedený rovnaký administratívny systém ako v Poľsku) i katolíckej šľachty oboch krajín (litovská katolícka šľachta získala rovnaké práva a slobody ako poľská). Na druhej strane sa upevnila ustanovením o domácej voľbe panovníka v Litve po Vytautasovej smrti, podmienenej upovedomením Poliakov a nutnému súhlasu litovskej strany k voľbe poľského kráľa, samostatnosť veľkokniežatstva.

Medzi Rádom nemeckých rytierov v Prusku a teraz litovským Žemaitskom vypukli už v roku 1414 nové nezhody, tentoraz kvôli určeniu hranice. Oba súperi sa obrátili na cirkevný koncil, ktorý práve začal zasadať v Kostnici, ale ten nedospel k žiadnemu záveru. Vladislav II. Jagelo a Vytautas preto požiadali o arbitráž rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorý rozhodol v roku 1420 vo i v prospech Rádu nemeckých rytierov. Odtiaľ potom pramenili sympatie Poliakov k husitskému hnutiu, ktorého duchovná stránka im bola inak vzdialená. V roku 1421 ponúkli českí husiti, ktorí po smrti Václava IV. odmietli Žigmundove dedičské nároky, českú korunu Vladislavovi II. Jagelovi. Keď poľský kráľ, vedomý si zložitej situácie v Čechách a zároveň obmedzený svojimi vzťahmi ku kúrii, ponuku neprijal, obrátili sa českí vyjednávači na Vytautasa. Veľkoknieža priamo neodmietol, ale s vedomím Vladislava II. Jagela poslal do Čiech synovca Zygmunta Korybutowicza. Hoci pre túto akciu získal súhlas pápežskej kúrie, Jagelovci týmto činom vzbudili nevôľu katolíckych panovníkov v strednej i západnej Európe.

Prvá manželka Hedviga z Anjou zomrela krátko po pôrode ich jediného dieťaťa

• Alžbeta Bonifácia (* 22. jún 1399 – † 13. júl 1399)

Aby upevnil svoje postavenie poľského kráľa, v roku 1402 sa Vladislav II. Jagelo oženil s Annou Cejlskou (* 1381 – †1416), vnučkou posledného piastovského kráľa Kazimíra III., ktorá tiež predčasne zomrela. Mali jednu dcéru:

• Jadwiga (* 1408 – † 1431)

Jeho treťou manželkou bola od roku 1417 Alžbeta z Pilicy (* 1372 – † 1420).

Až v štvrtom manželstve so Sofiou Holszanskou (* okolo 1405 – † 1461), svadba 1422, sa starý kráľ dočkal narodenia synov:

• Vladislav III. (* 31. október 1424 – † 10. november 1444), poľský a uhorský kráľ
• Kazimír (* 1426 – † 1427)
• Kazimíra IV (* 30. november 1427 – † 7. jún 1492), poľský kráľ

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladislav II. (Poľsko, 1386)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vladislav II. Jagello na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).