Mikuláš Sontág (1843)

• Otec: Daniel Szontagh (1809 – 1876)
• Matka: Penthesilia Atlanta Leda Iphigenia (*1819)^[2]

 

 

 

Jeho predkovia prišli do Uhorska po tatárskych vpádoch s vlnou saských kolonistov. Po čase sa rozdelili na dve vetvy spišsko-gemerskú a oravskú. Oravskí Szontaghovci pôsobili predovšetkým v štátnej správe. Podľa evanjelického obradu ho pokrstili menom Mikuláš. Jeho otec Daniel v tom čase bol hlavným slúžnym v Trstenskom okrese. Vzdelaním bol právnik. Jeho matka Penthesilia bola o desať rokov mladšia od manžela. Pochádzala z Dobšinej. Mikuláš bol tretím potomkom z ôsmych detí. Základné vzdelanie získal v rodnom meste. Ako banskobystrický, tešínsky a šopronský gymnazista si na štúdia privyrábal doučovaním slabších študentov. V rokoch 1862 – 1868 bol riadnym poslucháčom lekárskej fakulty viedenskej univerzity. Už ako medik publikoval v ročenkách rakúskej zoologicko-botanickej spoločnosti prácu o flóre Oravy a v roku 1864 uverejnil prehľad o rastlinstve Šopronskej stolice. V zborníku bratislavskej konferencie uhorských lekárov a prírodovedcov uverejnil správu o rastlinstve severozápadných oblastí Gemera.

Po promócii v roku 1868 dostal prvé zamestnanie v budapeštianskej verejnej nemocnici. Popri lekárskej činnosti založil a redigoval v rokoch 1869 – 1873 botanickú rubriku v Természettudományi Közlöny tlačovom orgáne Uhorskej prírodovednej spoločnosti. Vlastné lekárske a botanické práce uverejňoval aj v iných vedeckých časopisoch, a na základe tejto činnosti sa stal členom Uhorskej geografickej spoločnosti a mnohých iných prírodovedných spoločností doma a v zahraničí. V Budapešti ochorel na tuberkulózu pľúc. Keď sa v Korytnici uvoľnilo miesto kúpeľného lekára, Szontagh privítal možnosť pracovať na čerstvom horskom vzduchu. Prežil tu dva roky plodnej práce okrem iného aj skúmaním prírodných podmienok okolia Korytnice.

Pred letnou sezónou 1873 nastúpil Dr. Mikuláš Szontagh ako kúpeľný lekár v Starom Smokovci. Kúpele po smrti nájomcov Starého Smokovca Juraja a Alžbety Reinerovcov boli v zlom stave. Aj napriek tomu, že musel vyriešiť veľa pracovných problémov zostal. Počas nasledujúcich troch rokov v zimnej sezóne, keď kúpele boli zatvorené, nadobúdal skúsenosti v prímorských i horských kúpeľoch v Nemecku, Švajčiarsku, Francúzsku, Taliansku i v balkánskych štátoch, najmä však v Montane a Arose, Opatii a v novozaložených liečebniach pľúcnej TBC v severotalianskom Merane a vo švajčiarskom Davose.

Starý Smokovec neponúkal Szontaghovi príležitosť zužitkovať dobré zahraničné skúsenosti. Mal svoje vlastné predstavy ako liečiť pľúcne choroby. Rozhodol sa postaviť neďaleko Starého Smokovca súkromné sanatórium, v ktorom chcel realizovať svoje vlastné predstavy klimatickej liečby. Dohodol sa s veľkoslavkovskými urbárnikmi, majiteľmi zalesnenej plochy pod Slavkovským štítom v susedstve Starého Smokovca, aby mu prenajali 20 jutár lesa a poskytli mu materiál na stavbu dreveného objektu. Szontaghovo celoročne obývané sanatórium bolo dokončené 1. júla 1876. Poprad v tom čase už bol spojený Košicko-bohumínskou železnicou so svetom.Dr. Mikuláš Szontagh s tým rátal. Otvorila sa cesta pre rýchlejšie spojenie s Vysokými Tatrami i s prílevom kúpeľných hostí a pacientov. Problémy však nastali s budovaním prístupovej cesty. Nájomcovia Starého Smokovca videli v novom sanatóriu, ktoré stálo v novej tatranskej osade, konkurenta. Bránili vybudovaniu novej cesty, huckali majiteľov pozemkov, urbárnikov proti Szontaghovi. Nový Smokovec bol spojený s Popradom len starou lesnou cestou, ktorá obchádzala Starý Smokovec. Keď medzičasom vznikol Dolný Smokovec, župné úrady zasiahli a nariadili vybudovať spojovaciu cestu medzi Starým a Novým Smokovcom.

Dr. Mikuláš Szontagh v novom sanatóriu začal uplatňovať, na tú dobu, najnovšie metódy klimatickej liečby. Opierajúc sa o nadobudnuté skúsenosti a prax využíval predovšetkým vysokohorské prostredie a jeho klímu aj na zimné liečebné pobyty. To bolo v tých časoch novinkou. Celoročná prevádzka sanatórií, ktoré sa medzičasom rozrástli, dovoľovala Dr.Mikulášovi Szontaghovi naplno rozvinúť jeho liečebné metódy. Popri studenej vodoliečbe ordinoval pneumatickú liečbu, soľné, kosodrevinové a eukaliptické inhalácie, zástreky hrtana a hrdla, elektroterapiu. Liečbu dopĺňal prírodnými minerálkami, výživnou stravou, konzumáciou mlieka, červeného vína a brusníc. Pacienti voľný čas trávili na túrach, lyžovali sa, sánkovali i korčuľovali sa.

Po roku 1885 v Szontaghových kúpeľoch začali liečiť Basedowu chorobu. Liečili tu aj anémiu, chlorózu, neurasténiu a všeobecné stavy oslabenia.

Popri práci sa venoval botanike. Bol praktickým ochranárom, mal podiel na tom, že Uhorský karpatský spolok prenajal vysokotatranskú Kvetnicu, významnú floristickú lokalitu Velickej doliny, aby ju uchránil pred pasením. Bol poľovníkom, ale viac času ako poľovaniu venoval ochrane kamzíkov. Dvadsaťdeväť rokov pôsobil ako inšpektor podtatranského seniorátu evanjelickej cirkvi a kurátor veľkoslavkovskej cirkevnej obce, v rokoch 1891 – 1893 bol členom evanjelickej synody a inšpektorom v potiskom dištrikte. Od roku 1879 pripravoval založenie evanjelického kostola v Novom Smokovci. Projektoval ho spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Vysvätili ho 24. júla 1887.

Nový Smokovec sa pod jeho vedením pomaly rozrastal. K pôvodnému sanatóriu s 27 izbami pre pacientov v roku 1877 bol pristavený kúpeľný dom so studenou vodoliečbou a z východnej strany v roku 1882 pribudla novostavba s 28 izbami. Postupne vznikla kúpeľná promenáda, na ktorej v roku 1891 postavil štvorpodlažný objekt určený pre voľný cestovný ruch hotel Európa. Mal 60 izieb, prijímaciu kanceláriu, ordináciu doktora Szontagha, chemické labolatórium, v lete poštový a telegrafný úrad.

Veľa energie venoval turistickým aktivitám. Bol členom Uhorského karpatského spolku a po roku 1891 aj podpredsedom Maďarského turistického spolku (Magyar Turista Egyesület). V roku 1882 zorganizoval a viedol zdravotnícke, terénne, orientačné i lezecké školenia pre horských vodcov. Vybavil ich základnými sanitnými potrebami a zúčastňoval sa na záchranných akciách. Od roku 1873 sa venoval lyžiarskej turistike a prvý chodieval na lyžiach do Slavkovskej a Batizovskej doliny a do Gerlachovského kotla. Sám na lyžiach v roku 1880 vykonal druhý známy zimný výstup na Slavkovský štít. Na jeho počesť i na to, aby sa nezabudlo na jeho vysokotatranské aktivity boli v Slavkovskej doline pomenované dve bezmenné plesa na Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pliesko.

V roku 1893 kúpil prenajatý intravilán a stal sa výlučným majiteľom historickej časti Nového Smokovca. V roku 1899, keď umieral, bolo v Novom Smokovci 38 budov, z nich 26 vytváralo komplex liečebnej osady. Zvyšok tvorili letohrádky.^[2]

O Vysokých Tatrách sa v periodikách začalo písať už 18. storočí. Napríklad vo vroclavskom štvrťročníku Zbierka prírodovedných, lekárskych, umelecko a literárnohistorických prác ( Sammlung von Natur-und Medicin-wie auch hierzu gehörigen Kunst-und Literatur-Geschichte, 1717-1727), v bratislavskom štvrťročníku Uhorský magazín ( Ungrisches Magazin, 1781-1787). Od roku 1863 v Levoči začal vychádzať týždenník Zipser Anzeiger - Spišský Oznamovateľ a mnohé iné. Nespočetné množstvo informácií priniesli ročenky Uhorského karpatského spolku, ale veľmi chýbal špeciálny časopis venovaný len Vysokým Tatrám. Ujal sa toho Mikuláš Sontág. Prvé číslo časopisu Tátra-Vidék ( Tatranský kraj) vyšlo 15. apríla 1883 a posledné 15. júna 1885. Redigoval a vydával ho Mikuláš Sontág. V tiráži sa spomína ako hlavný redaktor. Iných redaktorov časopis nemal. Obsah časopisu mali tvoriť " 1. tatroznalectvo na základe pôvodných výskumov, 2. horolezectvo a alpinizmus v užšom slova zmysle, 3. kúpeľníctvo a klimatoterapia, 4. turistika ako činnosť smerujúca k poznávaniu, telesnému osvieženiu a duševnému pozdvihnutiu, 5. horské podnikanie, 6. kúpeľníctvo a cestovný ruch z národohospodárskeho hľadiska". Časopis vychádzal 1. a 15. dňa v mesiaci, cez letnú sezónu týždenne. Vyšlo 26 čísiel v roku 1883 a 33 čísiel v roku 1884. Posledných 7 čísiel vyšlo v roku 1885. Najviac pozornosti venoval časopis Novému Smokovcu, ale prinášal články aj o živote v tatranských osadách. Sontág písal články s medicínskou, prírodovednou, turistickou i speleologickou tematikou. Venoval sa tatranskému rastlinstvu, opisoval turistiku ako výborný rehabilitačný prostriedok pri liečbe TBC a respiračných chorôb, venoval sa dejinám Tatier a mnohým iným tatranským témam. Nevynechal ani spoločenskú rubriku. S vydávaním časopisu skončil, pravdepodobne, pre smrť jeho mladej druhej ženy, kedy upadol do letargie.^[2]

•  
  Kúpeľná kolonáda na konci 19. storočia
•  
  Kúpeľná kolonáda v roku 2015
•  
  Evanjelický kostol v Novom Smokovci - dielo Mikuláša Sontága

1. ↑ ^{a b} SZONTAGH, Mikuláš. In: Slovenský biografický slovník V. R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. s. 316.
2. ↑ ^{a b c d} BOHUŠ, Ivan. Szontaghovci a Vysoké Tatry. 1. vyd. Poprad : Slza, 1994. ISBN 8088680-04-2. S. 121. (po slovensky, po nemecky, po maďarsky)

• Záznam o narodení a krste v matrike evanjelického zboru v Dolnom Kubíne; záznam číslo 39; pokrstený ako Nicolaus Christophorus Sonntag
• Mikuláš Szontagh v Novom Smokovci Archivované 2016-03-05 na Wayback Machine
• Evanjelická cirkev a Mikuláš Szontagh
• Aktivity Sontágovcov Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
• Mikuláš Szontagh