Liptovská Kokava

Obec leží v podhorí Vysokých Tatier, vo východnej časti Liptovskej kotliny, v regióne Horného Liptova. Obcou preteká Kokavský potok, východnou časťou katastra potok Dovalovec a západný okraj lemuje rieka Belá. Katastrálne územie obce hraničí s katastrami obcí Dovalovo na juhu, Pribylina na západe, Vavrišovo na juhozápade, Hybe na východe a mesta Vysoké Tatry na severe.

Obec je dostupná cestou III/2358 cez Dovalovo a miestnou komunikáciou z Pribyliny.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1469. Ako existujúce sídlisko Maly Dowal vzniká na podnet poddaných v dovalovskom chotári. Koncom 15. storočia zaniká. Okolo roku 1580 tu vzniká nová dedina, opäť na podnet obyvateľov Dovalova patriaca pod hrádocké panstvo.

V roku 1636 stála v Kokave drevená kaplnka apoštolov Šimona a Júdu, v roku 1794 si tu evanjelici postavili vlastnú drevenú modlitebňu. V rokoch 1761, 1770 a 1879 zničili veľkú časť Liptovskej Kokavy požiare, v roku 1790 a 1913 spôsobili škody veľké povodne. K zdecimovaniu obyvateľstva dochádzalo aj počas epidémií moru, cholery a týfusu, ktorých sa vyskytlo aj v tejto obci niekoľko. V roku 1781 si veriaci postavili malú drevenú modlitebňu, ktorá bola zbúraná obyvateľmi obce a drevo bolo použité na lešenie pri stavbe budovy školy.

V roku 1828 bolo v obci 99 domov a 1390 obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä tkáčstvom, výrobou dreveného uhlia a povozníctvom. V rokoch 1825-1830 dalo hradné panstvo v dedine vystavať nový murovaný kostolík Šimona a Júdu. V rokoch 1926-1929 bol v obci postavený evanjelický kostol a v rokoch 1936-1940 nová budova evanjelickej školy.

Výstavba Košicko-bohumínskej železnice zjednodušila dopravu a obchod, no zároveň zredukovala možnosti obživy povozníkov. Časté boli tak cesty mužov za prácou do Pešti a ďalších väčších miest. V roku 1910 žilo v 205 domoch 1119 obyvateľov, v roku 1961 už 1443 v 316 domoch. Elektrifikácia obce prebiehala od roku 1929, od roku 1937 boli osvetlené aj ulice. Po povodniach v rokoch 1934, 1936 a 1937 boli upravené brehy Belej i prístupová cesta. Obec sa aktívne zapojila do SNP a v jej okolí operoval partizánsky oddiel Vysoké Tatry. Po povodni v júni 1948 boli obnovené mosty, cesty aj futbalové ihrisko. V roku 1949 v obci vzniklo JRD, o rok neskôr bola obnovená činnosť ochotníckeho divadla a v roku 1951 vznikla Poľovnícka spoločnosť. V roku 1958 vznikol športový klub a v roku 1963 bol dokončený kultúrny dom. V obci pribudla nová materská škola, plynofikácia a nová predajňa Jednoty. Poslednou významnou investíciou predrevolučného obdobia bola výstavba čističky odpadových vôd a kanalizácie.

• Evanjelický kostol, jednoloďová neorománska stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1923. Autorom stavby je architekt Milan Michal Harminc. V interiéri sa nachádza trojramenná empora.^[4] Fasády kostola sú členené opornými piliermi a lizénovými rámami. Okná so šambránami sú polkruhovo ukončené. Veža je dekorovaná priebežným lizénovým rámom, v najvyššej časti má oktogonálny prierez a ukončená je ihlancovou helmicou.

• Rímskokatolícky kostol sv. Šimona a Júdu, jednoloďová klasicistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z rokov 1825-1830. Stojí na mieste staršieho dreveného kostola. V interiéri sa nachádza barokové zariadenie.^[5] Kostol má termálne okná so šambránami. Priečelie je riešené ako rizalit ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža je ukončená zvonovitou helmicou.

• Oficiálna stránka obce