Karpaty

Pohorie sa v modernej dobe nazýva Karpaty v češtine, poľštine a slovenčine a Карпати (Karpaty) v ukrajinčine, Карпати/Karpati v srbčine, Carpați (čítaj [karpac]) v rumunčine, Карпаты v rusínčine, Karpaten v nemčine a Kárpátok v maďarčine.^[9][10] Aj keď toponymum (v tvare Karpates oros) zaznamenal Ptolemaios už v 2. storočí nášho letopočtu,^[11][12] je moderná forma mena vo väčšine jazykov neologizmom.^[13] Napríklad ich stredoveké uhorské meno bolo Havasok („Snežné hory“); ruské kroniky ich označovali ako „Uhorské hory“.^[14][15] Neskoršie zdroje ako Dimitrie Cantemir a taliansky kronikár Giovanandrea Gromo označovali pohorie ako „Transylvánske hory“, zatiaľ čo historik zo 17. storočia Constantin Cantacuzino preložil názov hôr pre taliansko-rumunský glosár ako „Rumunské hory“.^[9]

Meno „Karpaty“ je úzko späté so starými dáckymi kmeňmi nazývanými „Karpes“ alebo „Karpovia“, ktorí žili na rozsiahlom území od východného a severovýchodného brehu Čierneho mora až po sedmohradské pláne v dnešnom Rumunsku a Moldavsku. Názov Karpaty môže nakoniec pochádzať z protoindoeurópskeho koreňa *sker-/* ker-, z ktorého pochádza albánske slovo karpë (skala) a slovanské slovo skala (aj útes), možno prostredníctvom dáckeho kognátu, ktorý znamenal horu, skalu alebo drsný terén (porov. germánsky koreň *skerp-, staronórsky harfr „brázda“, gótsky skarpo, stredonemecky scharf „hrnčiar“ a moderný hornonemecký Scherbe „črepina“, staroanglicky scearp a anglicky sharp (ostrý), litovsky kar~pas „rezať, sekať, zárez“, lotyšsky cirpt „strih, klip“). Archaické poľské slovo karpa znamenalo „členité nerovnosti, podvodné prekážky/skaliská, členité korene alebo kmene“. Častejšie slovo skarpa znamená ostrý útes alebo iný zvislý terén. Názov môže taktiež pochádzať z indoeurópskeho *kwerp „otáčať“, podobné staroanglickému hweorfan „otáčať, meniť“ (anglicky warp) a gréckemu καρπός karpós „zápästie“, možno odkazujúce na to, ako sa pohorie ohýba alebo stáča do tvaru písmena L.^[16]

V neskorších rímskych dokumentoch boli východné Karpaty označované ako Montes Sarmatici (čo znamená Sarmatské pohorie).^[17] Západné Karpaty sa nazývaly Carpates, meno, ktoré je po prvýkrát zaznamenané v Ptolemaiovej Geografii (2. stor. n. l.).^[18] V škandinávskej ságe Hervarar, ktorá rozpráva starogermánske legendy o bojoch medzi Gótmi a Hunmi, sa meno Karpates objavuje v predvídateľnej germánskej podobe ako Harvaða fjöllum (viac Grimmov zákon). Gervasius z Tilbury vo svojom Otia Imperialia („Rekreácia pre cisára“) z roku 1211 písal o pohorí ako o Hunských alpách. Uhorské listiny z 13. – 15. storočia pomenovávajú hory Thorchal, Tarczal alebo menej často Montes Nivium („Zasnežené hory“). V Poľsku názov „Karpaty“ prvýkrát použil prírodovedec a geograf Stanisław Staszic (1755 – 1826) v roku 1815 vo svojom diele O ziemiorództwie Karpatów i innych gór i równin Polski (O pozemkovom hospodárstve Karpát a iných hôr a pláňach Poľska).^[19]

 

Podľa geomorfologického delenia sú Karpaty geomorfologickým subsystémom Alpsko-himalájskeho systému. Ich presné vymedzenie sa však v literatúre rôzni a existujú na neho rôzne pohľady; často, ale nie výlučne, je prijímaná definícia poľského geológa Jerzyho Kondrackého z roku 1989.^[20] Po geologickej stránke je hranicou Karpát na západe prietok Dunaja Viedenskou kotlinou a ďalej Karnuntská brána, ktorá tvorí hranicu medzi Hainburskými vrchmi (Karpaty) a Litavskými vrchmi (najvýchodnejší výbežok celého systému Álp). Zo západu, severu a východu je pohorie obklopené pásmom tzv. karpatskými priehlbinami – tektonických poklesov, ktoré ich oddeľujú od susedných horských celkov. Na západe sú to Moravská brána, Vyškovská brána a moravské úvaly v Česku hranicou medzi Karpatmi a pohoriami hercýnskeho Českého masívu, na severe ich pás zníženín oddeľuje od taktiež hercýnskej Poľskej vysočiny, na východe od hornatého Podolia. Na juhu a juhovýchode svahy Karpát spadajú do Dolnodunajskej nížiny. Priestor vnútri karpatského oblúka vypĺňajú nížiny Panónskej panvy, v dunajskom ohybe tak plynulo nadväzuje Zadunajské stredohorie.^[1] Transylvánska vysočina je spravidla považovaná za súčasť Karpát, existujú však aj poňatia, kedy tomu tak nie je.^[20]

Najproblematickejšie je vymedzenie hranice Karpát v Srbsku vzhľadom na to, že hranica s nadväzujúcimi Balkanidmi nie je geologická (obe pohoria patria do Alpsko-himalájskeho systému) a je teda viac-menej záležitosťou konvencie. Ako hranica sa v literatúre uvádza až päť rôznych možností.^[21] Niekedy je za hranicu považovaný už samotný Dunaj, ako aj u spomínaného Kondrackého, pre účely Karpatských dohovorov je prijímaná definícia Srbskej akadémie vied, ktorá za súčasť Karpát považuje iba južný breh úžiny Železné vráta v rozsahu územia národného parku Djerdap. Často je hranica vedená údolím rieky Crni Timok, po línii Stalać – Sokobanja – Knjaževac (masívy Ozren a Devica by potom patrili už pod Balkán), alebo ešte o niečo južnejšie údoliami riek Nišava a Svrljiški Timok.^[1][22]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členenie Karpát

 

Podobne ako samotné vymedzenie Karpát, aj ich delenie je predmetom rozporov a v jednotlivých zdrojoch a krajinách sa dosť líši.^[23] Najčastejšie sa Karpaty v literatúre delia na tri geomorfologické provincie – Západné, Východné a Južné Karpaty. Hranica medzi Západnými a Východnými Karpatmi je kladená buď do oblasti Lupkovského priesmyku, alebo ďalej na západ do Kurovského sedla (taktiež aj Tyličského) na slovensko-poľskej hranici, zhruba na spojnici miest Bardejov a Nowy Sącz.^[24] Hranicou medzi Východnými a Južnými Karpatmi je tradične rumunský priesmyk Predeal (1 033 m n. m.) na spojnici mesta Brašov na severe a údolím rieky Prahova na juhu, objavujú sa však aj názory na jej mierne posunutie do údolia rieky Dâmbovițy; v tom prípade by pohorie Bucegi spadalo ešte pod Východné Karpaty.^[25]

Tieto tri základné provincie sú ďalej delené do subprovincií podľa tektonickej a geologickej stavby. Podľa klasického delenia zodpovedajú subprovincie Vonkajších Západných a Vonkajších Východných Karpát flyšovému pásmu, vnútorné patria k jadrovým kryštalickým a niekde aj k vulkanickým pohoriam. V modernejšom pojatí sú Západné Karpaty členené podľa tektonickej stavby na tri časti: Vonkajšie (flyšové), Centrálne (tzv. Pásmo jadrových pohorí) a Vnútorné (viac spodná mapka).^[26] Na západe tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Vnútornými Karpatmi taktiež vápencové Bradlové pásmo (viac nižšie kapitola Geológie).^[23] Čelná karpatská priehlbina je obvykle považovaná za súčasť (subprovinciu) jednotlivých provincií, ku ktorým prilieha.^[24]

Neustálené je delenie rumunských Karpát, ktoré je v rumunskej literatúre menej prepracované a nesleduje rovnaké geomorfologické kritéria a ich hierarchiu. Južné Karpaty, Rumunské Západné Karpaty (alebo aj Apuseni) a Transylvánska vysočina sa tu posudzujú obvykle samostatne.^[27] Rumunské západné Karpaty sú pritom vymedzené taktiež nejednoznačne: hranica buď prebieha údoliami riek Cerna a Timiș (pozri mapka č. 1, časti 5, 6), alebo sú pohoria Poiana Rusca a Banátske vrchy priradené k Južným Karpatom a hranicou je údolie Mureše (v mapke č. 2 časti 6, 7). Odlišne je tu taktiež delenie Východných Karpát (pozri nižšie).^[25]

Prehľad karpatských geomorfologických subprovincií a ich najvyšších vrcholov je nasledujúci:

1. Vonkajšie Západné Karpaty (Babia góra v Poľsku, 1 725 m n. m.)
2. Vnútorné Západné Karpaty (Gerlachovský štít, 2 654 m n. m., tiež delené na Centrálne a Vnútorné)
3. Vonkajšie Východné Karpaty (Hoverla, 2 061 m n. m.)
4. Vnútorné Východné Karpaty (Pietrosul, 2 303 m n. m.)
5. Južné Karpaty (Moldoveanu, 2 544 m n. m.)
6. Rumunské Západné Karpaty (Cucurbăta Mare, 1 849 m n. m.)
7. Transilvánska kotlina (najvyššie vrcholy ojedinele okolo 800 m n. m.)
8. Srbské Karpaty (Šiljak, 1 560 m n. m.); niekedy sú priraďované k Južným Karpatom, inokedy do Karpát vôbec nie sú zaraďované.

 

Najväčšia časť Karpát, zhruba 55 % ich rozlohy, sa nachádza v Rumunsku. Z ostatných krajín pripadá na Slovensko 17 %, na Ukrajinu necelých 11 %, na Poľsko necelých 10 %, na Maďarsko 3,8 %, na Česko 3,3 % a na Rakúsko a Srbsko (v najužšej definícii) menej než 0,5 % rozlohy.^[28] Vzhľadom na nejednoznačné vymedzenie v literatúre predovšetkým pri srbských horách je však tieto počty treba brať iba ako orientačné. V nasledujúcich odsekoch je podaný výber niektorých karpatských pohorí podľa jednotlivých štátov; pre úplný a geomorfologicky usporiadaný prehľad pozri článok Členenie Karpát.

 

Do Rakúska zasahuje karpatský systém len úplne okrajovo a pokrýva iba 0,5 % krajiny. Severná časť patrí do Jihomoravských Karpát: leží tu aj najvyšší bod rakúskych Karpát kopec Buschberg (491 m n. m.) v oblasti Leiser Berge. Južná časť, Hainburské vrchy, je južným výbežkom Malých Karpát. Karnuntská brána, južne od Hainburských vrchov, tvorí hranicu medzi Karpatmi a Alpami.^[29]

V Česku pokrývajú karpatské pohoria najvýchodnejšiu časť Česka, celkovo zhruba 8,5 % krajiny.^[28] Najvyšším vrcholom Karpát v Česku je Lysá hora (1 324 m n. m.). Všetky pohoria patria do subprovincie Vonkajších Západných Karpát a ich vymedzenie v Česku aj na Slovensku je ustálené a jednotné.^[30]

 

 

 

Na Slovensku Karpaty zaberajú takmer 72 % územia,^[28] nachádzajú sa tu taktiež najvyššie vrcholy celého pohoria. O časť svojich vrcholov sa Slovensko delí s Poľskom, Gerlachovský štít (2 654 m n. m.) ja najvyšším vrcholom Karpát vôbec. Členenie do nižších geomorfologických celkov je ustálené; pre usporiadanie je použité klasické delení Západných Karpát na Vonkajšie a Vnútorné,^[31] v komentári tiež modernejšie Kondrackého delenie.^[32]

 

Väčšinu hraničných pohorí na juhu krajiny zdieľa Poľsko so Slovenskom a Ukrajinou, ďalej sem zasahuje podhorie vonkajších západných a východných Karpát. Najvyššou horou Poľska sú Rysy (2 500 m) vo Vysokých Tatrách. Celkom pohorie zaberá necelých 6,5 % štátu.^[28] Použitý prehľad zodpovedá klasickému deleniu Karpát na vnútorné a vonkajšie.^[29]

 

Na Ukrajine Karpaty zaberajú prevažne oblasť bývalej Podkarpatskej Rusi a južnú časť Haliča na samom západe krajiny, celkom iba asi 3,6 % z celkovej rozlohy.^[28] Niektoré pohoria sem presahujú zo Slovenska a Poľska a zodpovedajú ich geomorfologickému začleneniu. Najvyšším vrcholom je Hoverla (2 061 m).

Vonkajšie Východné Karpaty

• Poloniny, napr. Bukovské vrchy, Čornohora, Boržava, Krásná, Gorgany, Svidovec

Vnútorné Východné Karpaty

• Vihorlatsko-gutinská oblasť
• Maramurešsko-rodenská oblasť, napr. Maramurešské pohorie (Rachivs'ki hory)

 

 

 

V Rumunsku sa nachádza väčšina pohoria, ktoré zaberá zhruba 47,5 % rumunského územia.^[28] Moldoveanu (2 544 m) je najvyššou rumunskou horou a zároveň najvyšším karpatským vrcholom mimo Vysoké Tatry. Delenie Karpát v rumunskej literatúre sa odlišuje od toho používaného v Česku a na Slovensku: Východné Karpaty sú tu namiesto Vonkajších a Vnútorných delené na tri časti: severné (Maramurešské a Bukovinské Karpaty), stredné (Moldavsko-transilvánske Karpaty) a južnú časť (Oblúkové Karpaty). V nasledujúcom prehľade je zachované delenie použité v ostatných kapitolách článku.^[32]

 

Všetky hornatiny v maďarských Karpatoch ležia v Severomaďarskom stredohorí, čo je geomorfologická oblasť Vnútorných Západných Karpát na severovýchode krajiny. Niektoré maďarské pohoria zasahujú tiež na Slovensko. Najvyšším vrcholom Maďarska je Kékes (1 014 m n. m.) v pohorí Matra. Celkom Karpaty zaujímajú 8,3 % maďarského územia.^[28]

Názory na priebeh hranice srbských Karpát sa v literatúre líšia (potri vyššie). V širokom pojatí by ich najvyšším vrcholom bol Šiljak v masíve Rtanj s nadmorskou výškou 1 560 m.^[33]

• Rtanj planina
• Homolje
• Beljanica

 

Karpaty sú pásmové pohorie s komplexnou geologickou štruktúrou, ktorá nadväzuje na Alpy. Geologicky je vonkajšia časť západných a východných Karpát tvorená širokým pásmom flyšových príkrovov, tvorených paleogénnymi až kriedovými usadeninami ílovcov, pieskovcov a zlepencov. V centrálnych, jadrových častiach Západných Karpát a prakticky v celých Južných Karpatoch prevládajú staré hlbinné vyvreniny a metamorfované horniny kryštalinika, prevažne granity a granitoidy. Na ne potom často aj v celých subpohoriach, ako sú Malá a Veľká Fatra, Pieniny, Slovenský raj, Hășmaș, Ceahlău, Piatra Craiului alebo Apusenské vrchy, nasadajú mladšie, druhohorné vápence a dolomity, ktoré sú mnohokrát silno skrasovatené (napríklad v masíve Bihor). Tieto horniny vystupujú na povrch taktiež v Bradlovom pásme na rozhraní medzi Vonkajšími a Vnútornými západnými Karpatmi. Vo vnútorných oblastiach priliehajúcich k Panónskej a Transilvánskej panve je potom prstenec vulkanických pohorí zložených z povrchových vyvrenín – andezitov, dacitov a bazaltov: Matra, Căliman, Harghita, Vihorlat, Zemplínske vrchy a ďalšie, miestami so zachovanými postvulkanickými javmi. Transilvánska kotlina je tvorená prevažne kenozoickými usadenými horninami.^[11][34]

Čelná karpatská priehlbina je pozostatok niekdajších prielivov medzi horskými pásmami Karpát a hercynikom a ako také sú vyplnené morskými sedimentmi, následne po vyzdvihnutí aj riečnymi sedimentmi a eolickou sprašou, svoje uloženiny zanechal na severe taktiež aj pevninský ľadovec. Podobne Panónia je stále poklesávajúci pozostatok pevninskej dosky Tisie prekrytý od druhohôr nánosmi sedimentov. V rôznych oblastiach karpatského oblúka sa nachádzajú ložiská minerálov a nerastných surovín, napríklad ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, kovových rúd (najviac v Slovenskom rudohorí a v pohorí Sedmohradské rudohorie v Apusenských vrchoch) a kamennej soli, ktorá sa ťažila okrem iného v oblasti Maramureša a Solotvyny; pozostatky po ťažbe sú tu soľné jazerá využívané v súčasnosti k liečebným a rekreačným účelom.^{[11][23][34][35]}

 

Vznik karpatského pohoria je výsledkom dlhodobého procesu alpínskeho vrásnenia, ktorého impulzom bola kolízia Africkej tektonickej dosky s niekoľkými okrajovými krustálnymi blokmi (Apulia, Tisia, Alcapa, moesijska doska, Český masív) Eurázijskej dosky. Vrásnenie začalo už v spodnej kriede vyzdvihnutím vnútorných kryštalinických útvarov z druhohorného geosynklinálneho mora; tým vznikli jadrové pohoria Karpát, po ktorých obvode dochádzalo k usadzovaniu flyšových vrstiev. Vrásnenie pokračovalo v starších až mladších treťohorách zdvihnutím týchto vrstiev a vyvrásnením vonkajšieho pásu pohoria. Nadväzujúcom orografickým prejavom bolo prebudenie vulkanickej činnosti (zhruba pred 50 miliónmi rokov), ktoré dali vzniknúť pásu vnútorných sopečných pohorí; posledné erupcie karpatských vulkánov sú odhadované do doby pred 40 až 10 tisícmi rokmi.^[36] Medzitým dochádzalo k postupnému uzatváraniu okrajových pozostatkov starého mora Tethys obklopujúcich nové pohorie, jeho vysušovanie a sedimentácii usadenín počas vzniku Panónskej a Transilvánskej panvy. Dotvorenie profilu pohorí o glaciálne typy reliéfu bolo dokonané v štvrtohorách posunom ľadovcov počas ľadových dôb; v Karpatoch malo ale vplyv len okrajový vzhľadom na ich celkovo malé zaľadnenie iba v najvyšších častiach. Ďalej na podobu reliéfu pôsobila erózna sila vody, keď vyzdvihnutie starých plošín v treťohorách dalo vzniknúť niektorým hlbokým údoliam riek (prielom Hornádu, prielom Dunajca, Bicazská súteska), krasovatenie vápencov a taktiež časté svahové zosuvy hlavne vo flyšovom pásme. Tektonická činnosť ale trvá aj naďalej: najvyššie horské pásma sa dvíhajú o 4 až 10 milimetrov ročne a niektoré časti južných a východných Karpát, predovšetkým oblasť Oblúkových Karpát (Vrancea), sú stále tektonicky nepokojné v dôsledku subdukcie dosiek a z času na čas tu dochádza k zemetraseniam.^[11][23][34]

 

Oproti iným alpidským pohoriam sú Karpaty mene kompaktné. To znamená, že tu nie je žiadny súvislý hlavný hrebeň, ale horstvo sa skladá z väčšieho množstva nadväzujúcich subpohorí oddelených kotlinami a priesmykmi.^[1] Reliéf Karpát je hlavne štruktúrny. Zrejmé je to napríklad vo Vonkajších Karpatoch, kde paralelné horské chrbty zodpovedajú antiklinálam či príkrovovým jednotkám. Vnútorné Západné Karpaty a celé Južné Karpaty majú kernou stavbu-*(preložiť), keď vyvýšené kry tvoria horské pásma a masívy a poklesnuté kry tvoria medzihorské panvy, kotliny a brázdy. Štruktúrne je aj usporiadanie riečnej siete – hojné sú pozdĺžne údolia, prebiehajúce v smere horských pásiem, zatiaľ čo priečne údolia sú obvykle krátke a kaňonovité; niekedy však pretínajú aj celé horské pásma, tak ako prielom Oltu priesmykom Červenej veže alebo Železné vráta na Dunaji, s 144 kilometrami najdlhšia roklina v Európe.^[11]

Väčšina pohorí má lesnatý ráz stredohôr, modelovaný činnosťou riek a svahovými pohybmi. V rôznych nadmorských výškach sú zachované zvyšky neogénnych zarovnaných povrchov, ktoré dokladajú obdobie tektonického pokoja a zmenšovania výškových rozdielov medzi fázami horotvorných procesov. V Južných a Západných Karpatoch sú rozlišované tri úrovne týchto zarovnaných povrchov.^[11] Transilvánska vysočina, väčšina moravských Karpát mimo hlavné hraničné pohorie a slovenské aj poľské podhoria majú zvlnený ráz pahorkatín a vrchovín.

 

Vysokohorské oblasti s veľhorským reliéfom sa vyskytujú po celej dĺžke karpatského oblúka, v Západných a Južných Karpatoch a v strednej časti Východných Karpát, ale iba izolovane. V týchto veľhorských oblastiach bol reliéf modelovaný v období pleistocénu činnosťou ľadovcov. Zaľadnenie malo ostrovný charakter a bolo plošne malého rozsahu. Išlo o karové a údolné ľadovce, z ktorých najdlhšie dosahovali dĺžok necelých 14 km. Pleistocénna snežná čiara bola o niečo nižšie v Západných Karpatoch (1 600 – 1 700 m) než v Južných Karpatoch (1 700 – 1 900 m), typický ľadovcový reliéf je vyvinutý v pohoriach, ktoré významne prevyšujú tieto nadmorské výšky. V takýchto pohoriach sú početné ľadovcové kary, trogové údolia, morény a početné ľadovcové jazerá.^[11]

V horských masívoch, kde geologický podklad tvoria vápence či dolomity, je vyvinutý krasový reliéf. Nachádzajú sa tu tvary povrchového aj podpovrchového krasu. Tvary povrchového krasu (škrapy, závrty, priepasti, úvaly, výnimočne polje) sú najlepšie vyvinuté na plošinách, ako je Slovenský kras alebo Munții Mehedinți. Podpovrchový kras vytvára na mnohých miestach výdatné zásoby podzemných vôd. Nachádzajú sa tu aj rozsiahle jaskynné systémy, ako je Peștera Vântului s dĺžkou cez 48 km,^[37] alebo Demänovské jaskyne s dĺžkou cez 41 km.^[38] Vo vyšších nadmorských výškach sú aj ľadové jaskyne (Ghețarul de la Scărișoara, Dobšinská ľadová jaskyňa a iné).^[11]

 

Vo Vnútorných Karpatoch je zastúpený aj reliéf neovulkanických pohorí. Z charakteristických tvarov takéhoto reliéfu sú tu zastúpené napríklad vypreparované sopúchy a žily, lávové príkrovy, krátery a kaldery. Príkladom môže byť pohorie Poľana v Západných Karpatoch s kalderou s priemerom 6 km, pohorie Căliman s kalderou s priemerom 10 km alebo pohorie Gurghiu, kde má kráter Saca šírku 14 – 20 km. V niektorých pohoriach vulkanického pôvodu sa vyskytujú postvulkanické javy ako solfatary, mofety s únikmi dusivých sírnych a uhličitých plynov alebo bahennými sopkami (napríklad v Berce), s ktorými súvisí aj hojný výskyt minerálnych vôd.^[11]

Najvyššou časťou celého pohoria sú slovenské Vysoké Tatry, v ktorých aj cez ich malú rozlohu leží 15 najvyšších vrcholov vrátane Gerlachovského štítu (2 654 m n. m.).^[39] Okrem 16. mieste sa objavuje iný než slovenský vrchol, a to Moldoveanu v rumunskom masíve Fagaraš (2 544 m n. m.).^[40] Tretím najvyšším pohorím je taktiež rumunský Parâng s horou Parângul Mare (2 519 m n. m.).^[40] Výšku 2 500 metrov presahujú ešte pohoria Retezat (Peleaga, 2 509 m n. m.)^[40] a Bucegi (Omu, 2 505 m n. m.)^[40] a 2 400 metrov masív Iezer Păpuşa (Roşu, 2 469 m n. m.)^[41]; všetky spomínané pohoria patria do Južných Karpát. Najvyšším pohorím Východných Karpát je Rodna s vrcholom Pietrosul (2 303 m n. m.).^[40] Za najnižší bod sa považuje hladina Dunaja v rokline Železné vráta, s nadmorskou výškou 70 m n. m.^[20]

 

Klíma Karpát je prevažne typicky stredoeurópska a mierne kontinentálna, pričom jej kontinentalita narastá smerom od západu na východ, čo sa prejavuje aj na posune nadmorských výšok pri vegetačnou stupňovitosťou. Čo do vlhkosti sa tu prejavuje zrážkový tieň Álp a Českého masívu, ktoré ležia bližšie k oceánu. Najsuchšie sú najnižšie polohy, napríklad celoročný zrážkový úhrn v Transilvánskej panve je iba 600 mm. Zrážkové úhrny stúpajú s nadmorskou výškou a taktiež západ pohoria je výrazne vlhší než jeho východ a juh: v Tatrách môžu zrážky presahovať aj 2000 mm ročne, zatiaľ čo vo východných a južných Karpatoch sa úhrny pohybují medzi 1000 – 1200 mm. Najviac zrážok spadne priemerne v júni, ale vo vyšších polohách sú zrážky počas roka rozložené rovnomernejšie než v nízkych; na juhu pôsobí už vplyv submediteránnej klímy so zrážkovými maximami na jar a na jeseň a so suchším letom. Priemerné ročné teploty pochopiteľne klesajú s nadmorskou výškou, častým javom je ale v Karpatoch zimná teplotná inverzia, keď chladný vzduch steká z úbočí do horských údolí a kotlín a spôsobuje tu výrazne dlhotrvajúce mrazy (až -30 °C), zatiaľ čo slnečné vrcholy sú teplejšie. Vo vyšších polohách je taktiež menší ročný výkyv priemerných teplôt než v údoliach. Najteplejším mesiacom je v nižších polohách júl, vo vysokých august; najchladnejším potom január, respektíve február. Sneh leží na záveterných svahoch najvyšších horských štítov nepretržite až 10 mesiacov, miestami sa tvoria aj dlhodobo trvajúce firnové polia.^{[1][11][23][42]}

 

Prevažná väčšina Karpát (zhruba 90 %) patrí k úmoriu Čierneho mora, kam je odvodňovaná predovšetkým množstvom ľavostranných prítokov Dunaja; k najvýznamnejším z nich patrí Váh, Ipeľ, Tisa, Mureș, Olt, Siret či Prut. Na svahoch Východných Karpát pramení rieka Dnester. Severná časť pohoria je odvodňovaná do Baltského mora Vislou a Sanom a niekoľkými prítokmi Odry. Horské rieky sú spravidla prudké, s veľkým spádom a skalnatým dnom, v nižších polohách sú doposiaľ zachované divočiace rieky s voľným modelovaním koryta štrkovými náplavmi. Odtokový režim karpatských riek je prevažne snehovo-dažďový, s maximálnymi prietokmi a rozvodňovaním na jar v marci a  v apríli a ďalej v lete (jún a júl). Občas bývajú záplavy kvôli horším retenčným vlastnostiam flyšových pôd na okrajoch pohorí katastrofické. Najväčšia priehradná nádrž (z približne päťdesiatich v Karpatoch), Železné vráta, sa nachádza na rumunsko-srbskej hranici, ďalšia v údolí Bistrițy v Rumunsku, jedna v údolí rieky Sana v Poľsku a priehrada Orava na severnom Slovensku.^[43][44]

Aj keď je v Karpatoch asi 450 jazier, ich celková rozloha je menšia než 4 km². Jazerá vo vysokých horách sú prevažne ľadovcového pôvodu.^[44] Najviac ľadovcových jazier je v Tatrách a v Južných Karpatoch. Najväčšie je Morskie oko na poľskej strane Tatier s plochou necelých 35 ha; v Južných Karpatoch je najväčšie desaťhektárové jazero Bucura v pohorí Retezat. Existujú tu tiež aj morénové jazerá, ako Veľké Vihorlatské alebo jazero Roșu, a taktiež jediné sopečné jazero svätej Anny vo vyhasnutom kráteri niekdajšieho vulkánu. Svetovým unikátom je slané heliotermické jazero Ursu.^[45] Vo vulkanických pohoriach vyviera niekoľko desiatok minerálnych a termálnych prameňov, často využitých pre kúpeľné účely, a dokonca aj gejzírov (Herlianský gejzír na úpätí Slanských vrchov).^[23][46]

 

Pôdy Karpát sa medzi sebou líšia v závislosti na geologickom zložení pôdotvorného substrátu a na klimatických pomeroch, poťažmo teda nadmorskej výške. Karpatské pôdy vznikajú v horských podmienkach s mrazovým zvetrávaním a s intenzívnymi a rýchlymi svahovými a fluviálnymi procesmi. Typický pre pôdy Karpát je tak plytký pôdny profil a veľký podiel klastov; rôznorodosť stanovísk vedie k mozaikovitému pôdnemu pokryvu. V alpínskom pásme nad hornou hranicou lesa prevládajú leptosoly, ako sú litozeme, rankery, na vápencoch rendziny. Typické sú taktiež organosoly v miestach akumulácie nerozloženého organického materiálu. Pri hranici lesa v subalpínskom pásme prevládajú podzoly. Pod hranicou lesa prevládajú vo flyšovom pásme hôr vo Vonkajších Karpatoch nenásytené kambisoly. Kambické rankery alebo nasytené kambisoly tu pokrývajú len malé plochy na flyši v karbonátovom vývoji. Vo Vnútorných Karpatoch, rovnako ako v Južnych Karpatoch, majú pôdy značne rozrôznený geologický podklad. Na nekarbonátových horninách tu prevládajú kyslé pôdy (hlavne podzoly, na strmých svahoch podzolové rankery), vo vápencových pohoriach sú vyvinuté rendziny, vo vulkanických okrem nasýtených kambisolov tiež humózne sopečné andosoly.^[11][47]

Pôdy Karpát sú ohrozené pôdnou eróziou, ktorá je následkom nevhodného poľnohospodárskeho a lesníckeho managementu, a taktiež odlesňovaním.^[47]

 

Biogeograficky patria Karpaty k stredoeurópskej provincii Holarktickej ríše; východné svahy tvoria jej východnú hranicu.^[48] Ich vegetačná stupňovitosť je ovplyvnena výššie spomínaným klimatickým rozdielom medzi západnou a východnou časťou pohoria; na východe a juhu sú preto posunuté až o niekoľko sto metrov vyššie. V nízkych pahorkatinách podhorí (do 500, resp. 650 m n. m.) vrátane juhomoravských Karpát či Transilvánskej vysočiny prevládajú dubohrabiny a na klimaticky príjemných stanoviskách južných svahov taktiež aj teplomilné dúbravy, suché trávniky a lesostepy s teplomilnými druhmi rastlín. Vyššie sú pre Karpaty typické rozsiahle plochy podhorských a horských bučín a jedľobučín, miestami doposiaľ pralesovitého charakteru; na západe sa rozkladajú zhruba medzi 500 a 1100 m n. m., na juhu a východe medzi 650 až 1400. Časť z nich bola vyhlásená súčasťou prírodného dedičstva UNESCO ako Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy. Na ne vo vyšších polohách (1100 – 1400, resp. 1400 – 1900) nadväzujú zonálne horské smrečiny. Lesy so smrekom a jedľou bielou nahradzujú bučiny taktiež v kotlinách centrálnych častí; smrek bol avšak lesnícky rozšírený aj do ďalších vegetačných stupňov, často vo forme monokultúry.^[49]

 

Hranica lesa sa v Karpatoch v priemere nachádza vo výškach zhruba 1650 – 1750 m n. m., smerom na juh a východ stúpa miestami až k 2 000 metrom.^[23] Na mnohých miestach bola umelo znížená tvorbou letných pastvín, tzv. polonín, a to aj o stovky metrov; fytocenologicky sú to prevažne lúky, ktoré po opustení pastvy opäť podliehajú sukcesii brusnicových krovín a neskôr stromov. Lesná hranica je tvorená smrekom obyčajným, jarabinou, miestami aj smrekovcom a limbou, v poloninách aj bukom.^[23] Subalpínsky stupeň je tvorený porastami kosodreviny, brezy karpatskej, vŕby sliezskej, v južných a východných Karpatoch aj jelše zelenej, zakrpatenej borievky a karpatského rododendrónu. V najvyšších polohách sú alpínske lúky (na bazických stanoviskách druhovo bohaté, na kyslých s prevládajúcimi sítinou trojklanou a na východe s ostricou) a taktiež snehové polia. Niválny stupeň, teda vysokohorská oblasť večného snehu a ľadu, v Karpatoch nie je vyvinutý; iba niekoľko najvyšších masívov zasahuje do stupňa subniválneho (Vysoké Tatry nad 2300 m n. m., ojedinele aj exponované najvyššie štíty južných Karpát).^[49][50]

 

Náhradnou poloprirodzenou vegetáciou stredných a podhorských polôh sú lúky, lúčne sady a pasienky, a to v širokej škále podôb od trvalejšie zamokrených cez mezofílne až po suché trávniky. Vďaka dlhodobému pôsobeniu tradičných spôsobov extenzívneho hospodárenia (pastva, kosenie) a veľkým rozlohám sú často mimoriadne druhovo bohaté; bielokarpatské lúky v ČR s mnohými orchidejami alebo niektoré lúky v Transilvánii na bazických pôdach držia svetové rekordy v počte druhov zaznamenaných na ploche malého a stredného rozsahu.^[51] Predovšetkým na flyšových vrstvách sú časté lúčne svahové pramenisko a slatinisko, v oblastiach vyvierania minerálnych prameňov tiež s unikátnou halofilnou vegetáciou.^[49] Pravé vrchovisko sa v Karpatoch vyskytujú menej, napríklad na Orave. Pestro sú zastúpené spoločenstvá bazických aj kyslých skál a sutí, a to ako bylinné, tak lesné, ako sú suťové lesy a druhovo bohaté reliktné bory na vápencoch, obsahujúce množstvo endemitov.^[52] Veľký spád doposiaľ neregulovaných horských riek voľne modelujúcich svoje korytá umožňuje tiež existenciu vzácnych spoločenstiev štrkových náplavov.^[53]

Ako bolo už spomínané, počas ľadových dôb boli Karpaty zaľadnené iba máloplošne v niekoľkých najvyšších oblastiach; prevládajúca vegetácia tu inak v tej dobe bola chladná lesostep až lesotundra analogická krajinám súčasného južného Sibíra, s odolnými ihličnanmi a na vhodných miestach aj listnáčmi, ako duby, buky či bresty. Pohorie tak mohlo predstavovať refugium mnohých aj mezofilných druhov rastlín, ktoré sa tu zachovali ako treťohorné relikty, a po odoznení glaciálu taktiež jednu z migračných trás pre šírenie hlavne horských druhov do novo dostupných oblastí Európy.^[54]

 

Pohorie patrí k floristicky najvýznačnejším a na endemity a relikty (vrátane paleoendemitov a treťohôrných reliktov) najbohatším oblastiam Európy, hoci jeho flóra je o niečo menej výrazná než v susedných Alpách. Dôvodom tohto bohatstva sú pestré fytogeografické podmienky, členitý reliéf geologicky mladého pohoria aj zastúpenie kyslého silikátového aj bázického vápencového a vulkanického podložia. Mnoho prvkou majú společných s Alpami, predovšetkým východnými, ale tiež aj s Pyrenejami, alebo naopak s jižnými pohoriami Balkánu. Fytogeograficky od juhu do najteplejších oblastí zasahuje element teplomilnej submediteránnej kveteny, od východu a z panónskej kotliny vplyv ponticko-panónsky s druhmi kontinentálnych stepí, ktorý dosahuje okrem Transilvánie až na južnú Moravu. Boreálna eurosibírska flóra sa v Karpatoch objavuje v horských smrečinách a rašeliniskách a konečne k alpsko-karpatskému floroelementu patria horské a vysokohorské rastliny ako prvosienka holá (Primula auricula), prvosienka najmenšia (P. minima), horec bodkovaný (Gentiana punctata) a Clusiov (G. clusii) alebo ostrica pevná (Carex firma), ktoré sú z väčšej časti glaciálnymi reliktami.^[55][56][57]

 

Flóra samotných Karpát obsahuje okolo 3900 pôvodných druhov, z čoho je 250 (resp. 420 vrátane apomiktov) endemických druhov. Len málo z nich je pritom rozšírených po celej dĺžke karpatského oblúka: k takýmto endemitom či subendemitom patria napríklad zvonček karpatský (Campanula carpatica), zubačka žliazkatá (Dentaria glandulosa), scila karpatská (Scilla kladnii) alebo kostihoj srdcovitolistý (Symphytum cordatum). Medzi Západnými a Východnými Karpatami prebieha výrazná fytogeografická hranica. Endemity Západných Karpát sú poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), rastúcí v  reliktných boroch na vápencových svahoch, Lykovec muránsky (Daphne arbuscula) z Muránskej planiny, lomikameň tatranský (Saxifraga wahlenbergii), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepalum), klinček lesklý (Dianthus nitidus), soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) či prilbica tuhá moravská (Aconitum firmum subsp. moravicum). Iba vo Východných a Južných Karpatoch rastie šafran karpatský (Crocus heuffelianus), Syringa josikaea (Syringa josikaea), hepatica transsilvanica (Hepatica transsilvanica), iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus), Rhododendron myrtifolium (Rhododendron myrtifolium) alebo žlto kvitnúci mak Papaver corona-sancti-stephani.^[55][58]

 

V oblasti fauny patria Karpaty so svojim množstvom odľahlých plôch s malým zaľudnením a nenarušenou prírodou k najcennejším priestorom Európy. Prežíva tu doposiaľ napríklad množstvo veľkých šeliem (viac než tretina všetkých európskych populácií), ako sú medveď hnedý (Ursus arctos, okolo 8 000 kusov), vlk dravý (Canis lupus, cez 4 000 kusov), rys ostrovid (Lynx lynx, 3 000 kusov)^[59], ďalej tiež mačka divá (Felis silvestris silvestris) alebo vydra riečna (Lutra lutra). Pre veľké šelmy sú karpatské hory nielen životným priestorom, ale taktiež najdôležitejším európskym migračným koridorom.^[60] K ďalším významným cicavcom patrí napríklad kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra subsp. tatrica), jeleň lesný (Cervus elaphus var. carpathica), svišť vrchovský s jedným endemickým poddruhom (Marmota marmota latirostris) v Tatrách či niekoľko reintrodukovaných populácií zubra lesného (Bison bonasus); k drobnejším endemitom patrí hlodavec hrabošík tatranský (Pitymys tatricus) z vysokohorských tatranských lúk. V poloninách sa dá miestami naraziť aj na stáda polodivokých huculských koní.^[61]

Hory sú bohaté taktiež na zástupcov vtáctva, ktorého tu žije okolo 300 druhov. Vysoké horské polohy sú hniezdiskom orla skalného (Aquila heliaca, takmer polovica európskej populácie) a orla krikľavého (Aquila promarina), v hlbokých lesoch žije hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos) či sova dlhochvostá (Strix uralensis, pätina európskej populácie). V strmých skalných trhlinách má hniezdisko murárik červenokrídly (Tichodroma muraria), na horských lúkach a poloninách ohrozený chrapkáč poľný (Crex crex). Ďalej tu žije mnoho ohrozených či dokonca endemických druhov obojživelníkov a plazov: vo vlhkých bukových lesoch je to napríklad mlok karpatský (Triturus montandini), na teplých južných svahoch v krovinách a sadoch užovka stromová (Zamenis longissima). Rýb je tu okolo 100 druhov, z toho 10 endemitov. Okrem toho sa tu odhaduje okolo 35 – 40 000 druhov hmyzu.^[59][60]

 

Prvé prírodné rezervácie vznikali v Karpatoch od 30. rokov 20. storočia, ale sieť chránených území sa pomerne dobre rozvinula až od 80. rokov 20. storočia. Chránených je asi 16 % rozlohy Karpát, avšak miera ochrany sa v jednotlivých krajinách regiónu líši.^[62] Na území Karpát sa nachádza 36 národných parkov, 51 prírodných parkov a veľkoplošných chránených území, 19 biosférických rezervácií a okolo 200 ďalších chránených oblastí, s celkovou rozlohou 36 000 km².^[63] K najvýznamnejším patria napríklad národné parky na Slovensku, Magurský park v Poľsku, Karpatský národný prírodný park a národný prírodný park Sinevir s rehabilitačným centrom medveďa hnedého na Ukrajine, alebo národné parky Piatra Craiului, Retezat, Cozia, Domogled, Cheile Nerei či Rodna v Rumunsku a Đerdap v Srbsku, chrániace územie okolo prielomu Dunaja tiesňavou Železné vrata.^[64] Ohrozením pre karpatskú prírodu je hlavne intenzívna a často nelegálna ťažba dreva s premenou druhovej skladby lesov, nevhodné zalesňovanie nelesných biotopov, pytliactvo a nekontrolovaná výstavba dopravnej, športovej a turistickej infraštruktúry.^[61] Ochrana prírody vo východnej časti pohoria je taktiež menej efektívnejšia než v západnej a podľa rôznych referencií mnohokrát prebieha iba formálne.^[60]

Pre zachovanie prírodných hodnôt funguje od roku 2006 Karpatská zmluva, v ktorej sa sedem karpatských štátov (všetky až na Rakúsko) zaviazalo k ochrane prírodného a kultúrneho dedičstva a k udržateľnému rozvoju na celom území Karpát.^[65]

 

Ľudské osídlenie karpatskej oblasti trvá nepretržite od doby kamennej; najstarší z nich, neandertálske, je dochované z paleolitu objavmi z jaskyne Šipka pri Štramberku. Od doby železnej sa tu postupne vystriedalo či prelínalo keltské, trácke a dácke osídlenie a neskôr rímske osídlenie, v dobe sťahovania národov germánske, gótske, kumánske, avarské či hunské osídlenie, neskôr aj slovanské (Češi, Slováci, Poliaci, Ukrajinci), valaské, židovské a rómske. Maďarské etnikum vybudovalo vo vnútri karpatského oblúka v 10. – 11. storočí mocnú uhorskú ríšu, susediace cez horský hrebeň s kniežatstvami kyjevskej Rusi.^[66] Pravdepodobne najvýznamnejšou a do značnej miery zjednocujúcou historickou udalosťou bola v 13. – 16. storočí valašská kolonizácia – spontánna, nijako nekoordinovaný proces, pri ktorom pastierske, pôvodne valašské (rumunské) etnikum pozvoľna postupovalo od juhu po hrebeňoch karpatského oblúka smerom na sever a západ a pritom sa asimilovalo s existujúcimi obyvateľmi. Hrebeň hôr tvoril historickú hranicu Moldavského, Valašského a Sedmohradského kniežatstva a na severe Uhorského kráľovstva a niekdajšieho Malopoľska. Územie na juhovýchode bolo od 16. storočia pod vplyvom Osmanskej ríše a ich vazalov a po vypudení Osmanov osídľovaná obyvateľstvom z rôznych oblastí strednej Európy.^[11] Odľahlé pohorie mnohokrát slúžilo ako útočisko pre obyvateľstvo vyhnané alebo prenasledované v okolitých rovinách, ako boli Huculi, Lipovania, hajduci, ale aj rôzni zbojníci; v lesných kostoloch Beskýd sa v dobe protireformácie zhromažďovali evanjelici k tajným bohoslužbám.^[67]

 

V 19. storočí patrila väčšina Karpát, vrátane historických území Halič, Bukovina, Sedmohradsko a Sikulsko pod správu Rakúska-Uhorska; po hrebeni Južných a časti Východných Karpát prechádzala jeho hranica s Rumunským kráľovstvom. V priebehu oboch svetových vojen boli Karpaty miestom tuhých frontových aj partizánskych bojov, na čo spomína mnoho pamätníkov a vojenských cintorínov v oblasti, napríklad v Duklianskeho priesmyku. Doba 20. a 21. storočia priniesla kolektivizáciu a intenzifikáciu poľnohospodárstva, budovanie priemyselnej, dopravnej a turistickej infraštruktúry a hlavne s nástupom východoeurópskeho kapitalizmu aj neriadenou a bezohľadnou exploatáciou prírodného bohatstva lesov holorubmi, expanziou turistických rezortov, zjazdoviek aj postupné opúšťanie tradičnej pastierskej a poľnohospodárskej kultúry vedúcej k zarastaniu nevyužívaných polonín, sadov a lúk.^[68] Celkom na území Karpát žije okolo 17 miliónov ľudí,^[69] pričom hustota osídlenie je značne nevyrovnaná: zatiaľ čo v medzihorských panvách a údoliach prekračuje priemerne 200 obyvateľov na 1 km², rozsiahle horské oblasti sú prakticky trvalo neosídlené.^[11] K najväčším mestám vo vnútri horského systému patrí Zlín, Trenčín, Žilina, Banská Bystrica, Košice, Baia Mare, Sibiu, Brašov, Petrosani či Kluž.

 

Karpaty sú oblasťou, kde sa vždy vzájomne stretávali rôzne kultúrne vplyvy. Sú alebo boli domovom mnohých malých národov, ako sú Rusíni, Huculi, Lemkovia, Bojkovia, Gorali, a národnostných enkláv, ako napr. sedmohradskí Nemci a Maďari (Sikuli), Banátski Česi a ďalší. Stýka sa tu západný (rímskokatolícky) a východný (pravoslávny, gréckokatolícky) kresťanský ritus. Táto zmes kultúr tu zanechala dedičstvo v podobe pestro prepletenej mozaiky jazykov, vzájomne podobných legiend a povestí, ale aj pamiatok architektúry, remesiel, použitého umenia (výšivky, rezbárstvo, keramika), oblečenia, hudby, tanca (slovenský odzemok, huculský arkan), kuchyne aj tradícií. Valašská kultúra salašníckeho pastierstva silno prispela k vytvoreniu charakteristickej podoby karpatskej krajiny s vysokohorskými pastvinami, mýtinami, lúkami a kolibami, ale podpísala sa an na kultúrnej stránke. V jazyku patrí medzi spoločné dedičstvo valašskej kolonizácia takzvané karpatizmy – výrazy zdieľané od Rumunska až po moravské Valašsko a pomenovávacie objekty spojené s pastierskym životom, ako sú výrobky z mlieka (bryndza, žinčica, oštiepok), typické potraviny (kyselica, halušky), pastiersky život (bača, fujara, gazda) alebo krajinné útvary (chotár, kyčera, magura, grúň).^[70][71] Spoločný menovateľ života v odľahlých horách sa pri horalských národoch prejavil na charakteristických spoločenských tradíciách kombinujúcich ľudové kresťanstvo a magické povery,^[72][73] tradíciu prírodného liečiteľstva („bohyne“ na Kopaniciach, huculskí molfari^[74]) aj naskrz podobnej kuchyni využívajúcej vo veľkej miere zemiaky, kyslú kapustu, pohanku, proso, výrobkov z kozieho a ovčieho mlieka, ľanového oleja, lesných plodov, lieskových orieškov, medu či húb.^[75]

 

Priemysel v Karpatoch nie je príliš významný, obzvlášť po jeho úpadku so zánikom komunizmu; hlavnými ekonomickými zdrojmi doposiaľ zostávajú poľnohospodárstvo (v nižších polohách a v údoliach) a lesníctvo. V teplejších oblastiach a na južných svahoch sa pestuje kukurica, cukrová repa, vinná réva či tabak, v chladnejších oblastiach žito, ovos, pšenica a zemiaky. Charakteristickým rysom krajiny v podhorí sú staré extenzívne ovocné sady s krajovou produkciou predovšetkým jabĺk a sliviek. Na horách stále prevažuje pastierníctvo so stádami ovcí, dobytku a koní, aj keď s generačnou výmenou postupne zaniká, predovšetkým na západe. Hlavným zdrojom príjmov je v mnohých oblastiach odjakživa ťažba dreva, ktoré sa skôr po horských riekach plavilo dole do podhorí. Veľká exploatácia karpatských lesov začala v 19. storočí so zavedením železníc a postupne viedla k vyrúbaniu mnohých pôvodných porastov a ich nahradením smrekovými monokultúrami. Naopak na udržateľnom hospodárskom sprístupňovaní pralesov Bukoviny a Podkarpatskej Rusi začiatkom 20. storočia sa významne podieľal český lesnícky inžinier Josef Opletal.^[76] V 21. storočí sa v krajinách západných Karpát postupne presadzuje šetrnejšie lesnícke hospodárenie, na východe však dochádza stále k masívnym, často aj nelegálnym holorubom.^[77][78]

Rastúcim zdrojom príjmov je turistika a agroturistika. Pohoria karpatského oblúka patria k obľúbeným cieľom ako pre bežných turistov, tak aj viacdenných trekov a diaľkových prechodov; čiastočne po hrebeňoch Karpát vedú európske diaľkové trasyE3 a E8 (slovenská časť ako Cesta hrdinov Slovenského národného povstania).^[79] Dobré podmienky sú tu pre horské bicykle, horolezectvo i kajaking či rafting. Významnými strediskami zimných športov sú slovenské letoviská Vysokých Tatier, Zakopane v Poľsku alebo rumunská Sinaia. Pri termálnych a minerálnych prameňoch vznikli početné kúpele (Piešťany, Luhačovice, Vyšné Ružbachy, Smrďáky, Eger, Krynica, Soločín, Borsec, Băile Herculane a mnoho ďalších).^[77] V mnohých oblastiach sa dá stretnúť s tradičnou ľudovou architektúrou a kultúrnymi pamiatkami, z ktorých sú mnohé zaradené na zoznam pamiatok UNESCO, či už ide o typické drevené kostolíky na Slovensku, v Poľsku a na Ukrajine a v Maramureši,^[80] opevnené dediny Sedmohradska alebo pravoslávne kláštory v bývalej Rumunskej Moldávii a Bukovine (Putna, Moldovița a ďalšie). Turistov lákajú taktiež aj unikátne ľadové jaskyne Slovenského raja a krasu či bývalé soľné bane Maramurešských hôr. Zaujímavosťou je sieť úzkorozchodných lesných železníc, budovaných na prelome 19. a 20. storočia za účelom dopravy dreva a lesných pracovníkov do odľahlých oblastí hôr. Mnoho ich v 20. storočí zaniklo, niektoré doposiaľ slúžia ako turistická atrakcia.^[81][82]

 

Vzhľadom k bohatej a pestrej histórii sa Karpaty objavujú tiež v mnohých umeleckých dielach, ktoré je obtiažné stručne a v úplnosti postihnúť.^[83] Ako kulisa slúži odľahlé pohorie napríklad románom Drakula Brama Stokera alebo Tajomný hrad v Karpatoch Julesa Verna. Česká literatúra počas prvej československej republiky spracovávala témy novo pripojenej Podkarpatskej Rusi: odohráva sa tu mnoho próz a reportáži Ivana Olbrachta (Země beze jména, Hory a staletí, Nikola Šuhaj loupežník, Golet v  údolí), črty Stanislava Kostky Neumanna (Enciány s Popa Ivana) alebo Hordubal Karola Čapka. Život v horských vsách Bukoviny zachycovala ukrajinská spisovateľka Olha Kobyljanska, život karpatskej zveri a všeobecná prírodná tématika je obsahom próz českého spisovateľa a lesníka Jaroslava Hubálka (Ze stínů karpatských pralesů a iné).^[84] Tradície a problémy moravsko-slovenských Karpát v modernej literatúre prozaicky stvárnila Květa Legátová (Želary) alebo Kateřina Tučková (Žítkovské bohyně). Poetickými literárnymi sprievodcami po Karpatoch, hlavne rumunských, sú Karpatské hry Miloslava Nevrlého alebo Vábení ducha Karpat Věry Koutecké. Život pastierov na ukrajinských poloninách zobrazuje ukrajinský dokument režiséra Ostapa Kostyuka Živý oheň z roku 2015. Svojbytným a vyhraneným literárnym typom objavujúcim sa v mnohých podobách je karpatský zbojník s typickými atribútmi ako je nezraniteľnosť, nadprirodzené schopnosti, silné sociálne cítenie s odbojom proti panstvu a podobne; k takýmto patrí aj sliezsky Ondráš, slovenský Jánošík, podkarpatský Nikola Šuhaj či ukrajinský Oleksa Dovbuš.^[85]

Mnoho pohorí aj jednotlivých vrcholov je opradených ľudovými legendami a povesťami. Napríklad Ceahlău, prezývaný „rumunský Olymp“, bolo posvätným pohorím starých Dákov a sídlom ich najvyššieho boha Zalmoxisa,^[86] tatranský vrch Kriváň je národným symbolom Slovenska a jeho historického obrodenia,^[87] mnoho pohanských aj kresťanských legiend je spojených s horou Radhošť v Moravskosliezských Beskydách.^[88]

Podľa Karpát pomenoval nemecký astronóm Johann Heinrich von Mädler pohorie Montes Carpatus na privrátenej strane Mesiaca.^[89][90]

• BÍLEK, Aleš; KUČERA, Aleš. Karpatské lesní železnice. Náchod : Konting. ISBN 978-80-903308-1-8.
• ČIHAŘ, Martin. Příroda hor a velehor: Karpaty. Praha : Karolinum. ISBN 80-246-0137-0.
• HERIANOVÁ, Silvia. Svet Karpát – príručka k environmentálnej výchove. Bratislava : Daphne. ISBN 978-80-89133-17-8.
• KONDRACKI, Jerzy. Karpaty. Warszawa : Wydawnictwa Szkolne i Pedagogiczne. ISBN 83-02-04067-3​ Chybné ISBN. (po poľsky)
• NEVRLÝ, Miloslav. Karpatské hry. Liberec : Vestri. ISBN 80-903029-5-5.
• SÁNDOR, Szakáll, et al. Minerals of the Carpathians. Praha : Granit. ISBN 80-7296-014-8.
• SIČYNSKIJ, Vladimír. Dřevěné stavby v karpatské oblasti. Praha : Slovanský ústav AV ČR.
• URBAN, Peter. Karpatské povesti. Martin : Matica slovenská. ISBN 978-80-8115-113-2.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karpaty
•   Wikislovník ponúka heslo Karpaty

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Karpaty na českej Wikipédii.