Gotika

Na rozdiel od predošlého románskeho slohu priniesla gotika do umeleckého sveta nový zjemnenejší ráz. V porovnaní so strohým a jednoduchým charakterom predošlej doby, sa nie len v architektúre ale postupne aj v sochárstve a maliarstva objavoval čoraz väčší cit pre detail a snaha o precíznejšie znázornenie skutočnosti. Výrazným vplyvom pre tieto zmeny bolo reformačné úsilie v cirkevnej sfére, v ktorej sa od 12. storočia rozširuje rehoľná činnosť a zakladajú nové mníšske rády, čím sa zároveň začali rozvíjať nové kresťanské myšlienky. Okrem vzniku scholastiky, ktorá priniesla do oblasti teológie vedeckejšie poznanie písma svätého, malo veľký význam pôsobenie nových žobravých rádov, františkánov a dominikánov, ktorých myšlienky v spoločnosti šírili slobodnejší pohľad na život (predovšetkým v slobode získavania bohatstva). Ťažisko vedeckej práce sa presunulo z kláštorov na vznikajúce univerzity, čím sa aj umelecký záujem presúval z oblasti cirkevnej do oblasti svetskej. Kultúrne dianie sa tak začalo sústreďovať na kráľovských a šľachtických dvoroch a taktiež začali vznikať nové umelecké centrá v podobe miest.

Časové rozdelenie gotického štýlu nemožno presne určiť. Jeho rozpätie sa mení v závislosti na jednotlivých oblastiach Európy, pričom sa vo východnejších častiach gotika objavuje s určitým omeškaním. Keďže sa však jej počiatky vzťahujú na oblasť Francúzska vo väčšine prípadov sa toto obdobie delí podla vývoja v tejto oblasti:

Raná gotika (Skorá gotika)

Ranná gotika začala výstavou východnej časti katedrály St. Denis v roku 1140, ktorú inicioval opát Suger. Obdobie tohoto štýlu vo francúzskom prostredí a predovšetkým dŕžavách kráľa (východnej časti Francúzska) pokračovala až do obdobia okolo roku 1200. Počiatky gotického slohu sa spájajú predovšetkým s oblasťou Ill-de-France (severné vnútrozemie). Ostatné oblasti prijímali nový štýl postupne od konca 12. storočia do polovice 13. storočia. V ranom období preberali v architektúra len určite stavebné prvky (rozetové okná, kružby, katedrálny záver). Gotické sochárstvo má svoje počiatky predovšetkým v kamenárskych prácach pre výzdobu stavieb. Nový sloh však prináša nový cit pre trojrozmerné chápanie hmoty.

Vrcholná Gotika

Obdobie vrcholnej gotiky sa vo francúzskom prostredí delí na fázu klasickú, ktorá začala okolo roku 1200 a fázu paprskovú alebo rayonantnú, ktorá ju vystriedala od polovice 13. storočia, a ktorá sa v tejto oblasti udržala až do konca 14. storočia. V ostatnej Európe sa klasická fáza alebo opus francigenum začína uplatňovať od polovice 13. storočia. Od jej konca sa však v každej z oblastí vyvíja lokálny štýl. V sochárstve a v umeleckom remesla sa prejavuje štýl 1200, kedy sa do západoeurópskeho prostredia dostávajú nové vplyvy z Byzancie a predovšetkým sa začína vynárať nový záujem o obnovu antických princípov v umení. V zápätí od polovice storočia sa však najskôr vo Francúzsku a neskôr v ostatnej Európe začína uplatňovať nový sochársky ideál v podobe esovitého postoja postáv s dobovým oblečením. Maliarstvo v európskom prostredí počas gotického slohu začína upadať a v priestranných katedrálnych stavbách jeho funkciu nahradzujú vitráže, okenné mozaiky zo skla. Jeho tradícia sa však počas 13. storočia uchováva na východe, v ortodoxných zemiach a na Apeninskom polostrove v podobe doskových malieb.

Neskorá gotika

Neskorá gotika má vo Francúzsku svoje počiatky už od roku 1371, kedy predošlý dekoratívny princíp vystriedala plamienková gotika. V ostatnej Európe sa v 14. a taktiež aj v 15. storočí uplatňujú nové lokálne princípy, ktoré sa od pôvodného opus francigenum líšia v rôznych stavebných postupoch. V sochárstve, v umeleckom remesle a teraz už aj v maliarstve, (v podobe doskových malieb) sa začína postupne prejavovať nový jemnejší a mäkší princíp, ktorý okolo roku 1400 vrcholí v podobe internacionálneho slohu.

 

Bližšie informácie v hlavnom článku: Gotická architektúra

Gotická architektúra sa vyvíjala približne od polovice 12. storočia (vo Francúzsku) do začiatku 16. storočia (v severnej Európe). Základným charakteristickým znakom je snaha o odhmotnenie a presvetlenie celého priestoru. Pre tento účel bol časom vytvorený komplikovaný konštrukčný systém (taktiež nazývaný skeletový) na báze odľahčenia klenby pomocou vonkajšieho oporného systému a pilierov. Lomený oblúk používaný na oknách, portáloch a klenbách taktiež poskytoval možnosť vylepšenia týchto postupov.

Vrcholom celého gotického architektonického snaženia bola Gotická katedrála, ktorá sa vyvinula z typu kresťanskej baziliky. Jej pôdorys sa skladal z trojlodnej hlavnej časti s vyvýšenou centrálnou loďou, z dvoch portálových veží na západe, priečnej lode vsunutej do hmoty hlavnej časti a z katedrálneho záveru s chórovou ochodzou a kaplnkami. Jej vonkajší vzhľad má jednotnú podobu s výrazným oporným systémom a portálmi na západe, severe a východe. Najpodstatnejšou časťou exteriériu je hlavný západný portál, ktorý je delený do troch vertikálnych častí zvyčajne s troma vstupmi a centrálnym rozetovým alebo ružicovým oknom. Na celej stavbe je uplatnený zložitý dekoračný program v podobe kružieb, fiál, profilovaných pilierov a ríms, chrličov, trojilstov, konzol, baldachýnov a iných sochárskych prvkov... Vnútorný priestor stavby je v rannej fázy členený do štvoritého delenia stien s arkádou, emprou, tirforiom a okennou časťou. V klasickom období sa však ustáluje trojité členenie s vynechaním empory. Klenba v hlavnej lodi sa mení do podoby krížových klenieb s rebrami a vo neskorej fáze sa tento princíp rozširuje a vznikajú ešte zložitejšie rebrové klenebné vzorce. Jedným z charakteristických znakov gotiky je taktiež prevaha vertikálnych delení nad horizontálnymi, čo postupne viedlo k snahe o stavbu katedrál vysokých rozmerov. V rímskonemeckom cisárstve sa popri trojloďových bazilikách s loďami nerovnakej výšky objavujú chrámy s loďami rovnakej výšky – halové kostoly. Počas celého trvania gotického slohu môžeme sledovať čoraz väčšiu snahu o zjednotenie celej stavby ako z exteriéru tak aj interiéru.

Svetská architektúra sa uplatnila predovšetkým v stavbách hradov. Prejavilo sa to zušľachtením stavby a lepším riešením obytného priestoru s dokonalejšou výzdobou. V gotickom slohu sa stavali okrem cirkevných stavieb aj radnice, paláce, meštianske domy, mosty a iné stavby.

 

Sochárstvo sa v gotike podobne ako v románskom slohu uplatňovalo hlavne ako výzdoba architektúry, jej častí a interiérov. Jej umiestnenie sa však od výzdob hlavíc a tympanónov rozšírilo po celej stavbe. Okrem bohatého abstraktného a rastlinného dekóru v podobe vínnych rév, ruží a ľaliových vzorov sa postupne rozširujú a zdokonaľujú vzory zvieracie a ľudské.

Vrcholom celého sochárskeho úsilia sa stala baldachýnová alebo aj stĺpová plastika, ktorá otvorila nové cesty pre vývoj sochárskej disciplíny. Jej počiatky môžeme hľadať podobne ak v architektúre na bazilike Saint-Denis v Paríži, pre ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou Opat Suger navrhol skupinu sôch na ostení západného portálu. Tie sa bohužiaľ nedochovali v pôvodnej forme, a tak dnes existujú už len v podobe kreslených záznamov. Podobný typ sochy, ktorý sa nám však dochoval, môžeme pozorovať na západnom portály Katedrály Notre-Dame v Chartres. Veľký vplyv na zobrazované námety malo šírenie nového mariánskeho kultu (zbožnosti Panny Márie). Popri výjavov z Kristovho života sa v gotike čoraz viac začali objavovať námety zo života Panny Márie (Kladenie do hrobu, Nanebovstúpenie).

 

Okolo roku 1200 sa do západnej Európy dostáva vplyv Byzantského/východoeurópskeho umenia a následne sa taktiež obnovuje záujem o antické umenie. Spočiatku sa tieto nové princípy šíria predovšetkým v maliarstve a umeleckom remesle, ale čoskoro nato sa začínajú aplikovať aj na sochárske práce. Vrchol tohto snaženia môžeme pozorovať na sochách katedrály Notre-Dame v Amiens.

Od polovice 13. storočia sa začalo od antických motívov znova upúšťať, ale plasticita tvarov zotrvávala. Vo Francúzskom prostredí sa časom vyvíja francúzsky model gotickej sochy s typickými črtami tváre a postojom v tvare S, prezentovaný plastikami zo Saint-Chapelle. V Nemeckom prostredí sa od typizácie sôch upúšťa omnoho viac a postavy nadobúdajú individuálne črty skutočných ľudí. Asi najznámejším príkladom takéhoto typu je dvojica Ekkeharda II. a Uty v katedrále sv. Petra a Pavla v Naumburgu. V Talianskom prostredí sa v rovnakej dobe, teda od polovice 13. storočia, objavujú prvé známky protorenesančného sochárstva. Na rozdiel od severných zemí, ktoré po roku 1250 hľadali nový severský ideál a novú možnosť zobrazenia ľudskej postavy, talianski umelci naviazali na starú rímsku tradíciu a postupne začali obnovovať antické princípy. Nicola Pisano, umelec pôsobiaci v Toskánsku, vytvoril jedno z takých to diel, Kazateľnicu pisánského baptistéria.

Niekedy pred rokom 1400 sa v celej západnej Európe začína formovať takzvaná internacionálna gotika, ktorá mala vplyv aj na oblasť sochárstva. Ustálila sa jednotná gotická typológia sôch s veľkým zmyslom pre bohatosť detailov a farieb. Jeden z typov takýchto sôch mal podobu krásnych madon nesúcej dieťa, ktorý výstižne vyobrazuje napríklad Krumlovská madona. V mnohých prípadoch boli tieto diela vyrezávané z dreva, ale veľkým rozvojom rezbárstva vznikali v tomto období i mnoho monumentálnejšie projekty. Pravdepodobne už od začiatku 15. storočia sa oltárne časti rozšírili o nové drevené časti, kde sa následne začala využívať bohatá sochárska výzdoba. Oltárne retáble vyplňovali reliefne námety a nad nimi sa týčil komplikovaný architektonický plán. Nová podoba drevených oltárov sa rozšírila predovšetkým v Nemeckých krajoch a najhonosnejšie diela, ktoré poznáme vznikali v priebehu druhej polovice 15. storočia.

 

V maliarskom umení sa okrem tradičných maliarskych techník ako bola nástenná a knižná maľba, dostáva do popredia, vplyvom odhmotnenia stien a tým straty súvislých plôch na maľbu, maľba na sklo, ktorá popri sochárstve tvorila podstatnú zložku vtedajšieho maliarstva. Najmä katedrály sa prekonávali v bohatosti a rozmanitosti výzdoby svojich okien. Na krídlových oltároch sa používala tabuľová maľba, ktorej postavy boli zobrazované na zlatom pozadí. Námety k obrazom tvorili, podobne ako v sochárstve, rôzne výjavy zo života Krista, svätých, mučeníkov a rozličné legendy. Nové prvky senzualizmu a realizmu prichádzali okolo roku 1400 z Burgundska a flámskych oblastí (bratia van Eyckovci). Váha vývoja sa presunula v tomto období do francúzsko-holandských oblastí (Avignon, Burgundsko a Holandsko), odkiaľ čerpali ďalšie krajiny, najmä Čechy, Nemecko, a stredná Európa. V Taliansku, s výnimkou Giotta a sčasti aj Simona Martiniho, šiel vývoj inou cestou.

boli organizované podľa príbuznosti remesiel i samostatne do cechov, ktorých úlohou bolo dbať o kvalitu výroby. Takýmto spôsobom sa remeselná výroba veľmi zdokonalila a svojou vyspelosťou a technickou zručnosťou dosiahla vysokú kvalitu výrobkov.

 

Bolo uplatňované hlavne pri výzdobe chrámov, kde bohatá ornamentálna a figurálna výzdoba pokrývala steny veľkých katedrál (portály, okenné rámy, štíty, galérie i veže).

Základným kusom nábytku bola truhlica, ktorá mala všeobecné použitie (šatník, knižnica, pokladnica a i.). Jej vonkajšiu výzdobu tvorili prvky prevzaté z architektúry. Začala sa používať aj intarzovaná výzdoba z rozličných vzácnych drevín. Truhlice ozdobovalo umelecké kovanie, ktoré zároveň udržiavalo ich pevnosť.

Umelecké rezbárstvo sa uplatnilo vo výrobe a výzdobe chrámového nábytku – skrine, kazateľnice, svietniky, lavice, stoličky a najmä krídlové oltáre. Pozri aj Majster Pavol z Levoče.

V gotickej plastike vynikajú práce z kovu. Najlepšie to vidno v prácach zlatníkov, ktorí štýlovo vytvárali rozličné liturgické predmety (kríže, kalichy, nádoby, misy), ktoré ozdobovali všetkými tvarmi, ktoré sa v gotike používali.

Vyrábalo kostolné zvony, náhrobné platne. Z cínu sa robili kostolné krstiteľnice. Ďalej sa zhotovovali brnenia rôzne rytierske zbrane, znaky – erby, pečatidlá a mince so znakom na oboch stranách.

Nakoľko knihy boli ručne písané a tiež zdobené, boli veľmi vzácne a drahé. Preto sa robila na nich pevná ochranná väzba z dosiek potiahnutých zdobenou kožou. Na rohy sa dávalo ozdobné kovanie. Veľmi sa tiež dbalo o výtvarné riešenie vrchnej dosky.

 

Tvorba gobelínov – závesných kobercov, ktoré tvorili ozdobnú zložku stien miestností a chránili čiastočne pred chladom, bola pomerne rozšírená. Nachádzali sa na nich rozličné kompozície figúr s náboženskými, antickými ale aj svetskými scénami.

 

Bolo v tej dobe na veľmi vysokej úrovni. Uplatňovalo sa pri ozdobe bohoslužobného rúcha i ako ozdoba niektorých odevov.

Vývoj odevu ovplyvnili nielen križiacke výpravy, ale aj vznik nových kultúrnych stredísk na dvoroch panovníkov a šľachty. Ideálom krásy už nebol silák, ale zoženštený mládenec. Estetický ideál ženy predstavuje štíhle telo pretiahnuté do S. Základný mužský odev bola košeľovitá neprepásaná suckenie. Ďalší odev zvaný cotte, bol vždy prepásaný tepaným opaskom zdobeným gombičkami a niekedy aj vyšívaním. Hlavným vrchným ošatením bol polkruhovitý plášť, zakrývajúci obe ramená. Jeho podšívka bola kontrastnej farby. Ženský odev sa podstatne nelíšil od mužského. Košeľovité šaty, mali dlhé rukávy a boli podkasané opaskom. Na šaty si obliekali plášť polkruhovitého strihu. Ku koncu obdobia pančuchy a nohavice splynuli do jedného celku a vznikli pančuškové nohavice – miniparti.

Geometrický ornament sa zakladá na konštruovaní čiar do kruhu a jeho častí, z čoho vzniká typický ornamentálny prvok kružba, ktorý sa najviac používal pri výzdobe okien. Ďalším prvkom je rastlinný motív, ktorý čerpá z domáceho rastlinstva (dub, vínna réva a i.). Rastlinné motívy sa preberajú z prírody v najvernejšej podobe.

• PIJOÁN, José. Dějiny umění. 4. Praha, ODEON. 1999. s. 25 – 60.
• HUYGHE, René. Umění středověku: encyklopedie. Praha: Odeon, 1969. Světové dějiny. S. 344 – 449.
• FRANKL, Paul. Gothic architecture. Harmondsworth: Penguin Books, 1962. Pelican history of art.

Umelecký portál

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému gotické umenie