Feudalizmus

Etymologicky slovo vzniklo odvodením z latinských slov feudum (léno) a allodium (celkové vlastníctvo) a feum (čo je latinská forma staronemeckého *fihu – dobytok). Léno bol majetok, ktorý lénny pán (napr. kráľ, arcibiskup, barón) udelil svojmu vazalovi (lénnikovi, lat. feodatus) výmenou za osobné služby.

Pojem feudalizmus vznikol ako politické heslo v prvej polovici 19. storočia, keď sa francúzska revolúcia označovala ako boj proti „régime féodal“ (feudálny režim), čo bolo všeobecné označenie pre pomery pred revolúciou. Následne sa pojem začal v Európe a inde používať ako synonymum pre staré, prežité pomery. Potom došlo k prvým pokusom o vedeckú definíciu pojmu, pričom sa prejavili rozdiely medzi marxistickou historiografiou (historický materializmus), ktorá sa snaží miešať teóriu s vedeckou a sociálnou praxou, a ostatnou historiografiou, ktorá sa snaží hrať len úlohu objektívneho pozorovateľa.

V prvej fáze vedeckého definovania pojmu zohrali úlohu právni historici, ktorí oddelili pojem od včasného novoveku (pred 1789) a „priradili“ ho k stredovekému lénnemu systému. Zároveň sa ale pri podrobnejšom pohľade objavili dodnes platné problémy definície: Má sa pod feudalizmom chápať len lénny systém, vzťah medzi lénnym systémom a stredovekým domíniovým systémom (usporiadaním vlády nad pôdou) alebo má pojem zahŕňať aj mestá? Je podstatou feudalizmu vláda šľachty, vláda vrstvy vlastníkov pôdy nad neslobodnými roľníkmi alebo zložité nepríbuzné mocenské štruktúry? Odpovede určujú aj to, do akého vzťahu treba dať pojmy feudalizmus a kapitalizmus.

Od konca 19. storočia sa situácia zmenila. Rast kolonializmu a s tým súvisiacim poznaním života „primitívnych“ mimoeurópskych kultúr viedol mnohých k tomu, že považovali za „prirodzené“, že vývoj ľudstva viedol od „nízkeho“ k „vysokému“, teda že prebiehal evolučne. Toto sa prejavilo aj na chápaní feudalizmu. Vtedajší sociológovia ho napríklad definovali ako „násilnú nadvládu nad bezprávnymi a vykorisťovanými roľníkmi, ktorá vznikla dobytím“. Kultúrni historici ho zas definovali ako stupeň vo vývoji ľudstva. „Najúspešnejšia“ však bola definícia Karola Marxa, ku ktorej dospel viac-menej sekundárne pri svojej analýze kapitalizmu. Feudalizmus uviedol popri antických a ázijských spôsoboch výroby medzi „spôsobmi výroby, ktoré predchádzali kapitalizmu“. Neskôr tento pohľad doplnil Lenin, a Stalin jeho definíciu definitívne „ukotvil“ svojím „zákonom“ o zákonitom slede piatich postupných spoločenských formácií – praspoločnosť, otrokárska spoločnosť, feudalizmus, kapitalizmus a socializmus.

Rozdiel medzi marxisticko-leninským a nemarxistickým chápaním pojmu bol vtedy ten, že kým nemarxisti feudalizmus chápali len v súvislosti s organizáciou (zriadením) a udržiavaním spoločenskej moci v stredoveku, marxisticko-leninské chápanie feudalizmus definovalo ekonomicky : cez vlastníctvo výrobných prostriedkov, výrobné vzťahy a výrobné sily, pričom sa štát, cirkev a právo chápu len ako „nadstavba“ (pretože nesúvisia s ekonomikou). Podľa marxistov „protirečenia“ najmä medzi feudálmi a roľníkmi vedú k „triednym bojom“, ktoré nakoniec revolúciami (vo Francúzsku francúzska revolúcia, na Slovensku revolúcia 1848) „spoločensko-ekonomickú formáciu“ feudalizmus ukončia. Podľa marxistov je feudalizmus predovšetkým spoločnosť triedne usporiadaná, kde privilegovaná trieda vykorisťuje triedu výrobcov (poddaných). V bojoch poddaných za sociálnu či náboženskú spravodlivosť marxisti často videli predobraz socialistických revolúcií (čo ovplyvnilo napríklad chápanie husitského hnutia v bývalom Česko-Slovensku) a stredoveké komúny (organizované predovšetkým z náboženských pohnútok) videli ako predobraz komunizmu. Zneužitie pojmu feudalizmus súviselo aj s odmietnutím štúdia „vykorisťovateľov“ (šľachta a cirkev), pozornosť sa primárne musela venovať štúdiu „vykorisťovaných“.

V nasledujúcom období (20. storočie) sa štúdie a práce o feudalizme na západe zaoberali analýzou lénneho systému a štruktúrami stredoveku, kým na východe (marxisti) sa zaoberali všeobecne stredovekom, pretože feudalizmus slúžil len ako dogmatický pojem na členenie dejín. Na západe sa objavili rôzne definície feudalizmu, napr. „zložený pojem zahŕňajúci okrem lénneho systému a domíniového systému aj mestá, obmedzený na Európu“ (1914), „pojem všeobecných (porovnávajúcich) dejín s vojenskými, politickými a ekonomicko-sociálnymi zložkami, s rôzne dlhým historickým pôsobením v nástupníckych štátoch karolovskej ríše“ ^[1]. Do tohto pojmu feudalizmu porovnávacej histórie sveta (čiže porovnávanie iných častí sveta s Európou) spadajú už len Japonsko, Rusko a islamské štáty. Vo Francúzsku sa stal veľmi vplyvným pojem „feudálna spoločnosť“ (1939-1940) M. Blocha, ktorý použil porovnávací princíp (ale len pre obdobie stredoveku) a zameral sa na pojem spoločnosť. Jeho početní nástupcovia sa opierajú o etnologické poznatky a porovnávania rôznych kultúr, ktorými nahradzujú tradičný eurocentrický prístup.

V posledných desaťročiach 20. storočia sa dá konštatovať, že s pojmom feudalizmus ako s termínom často pracujú francúzski a sčasti anglickí medievalisti, kým (západní) nemeckí medievalisti uprednostňujú pojem stredovek, ktorí aj komplexne rozpracovali, pretože feudalizmus – zrejme v konfrontácii s východonemeckými kolegami – považujú za príliš ideologicky zaťažený. Vo východnej Európe, vrátane Slovenska, sa samozrejme používalo tradičné široké Marxovo, Leninovo a Stalinovo poňatie feudalizmu. Najmä po zverejnení Marxových raných spisov existovali aj pokusy (kongresy a pod.) o syntézu západného a východného chápania feudalizmu: Napríklad sa pripustilo, že jednotlivé spoločensko-ekonomické formácie pred kapitalizmom mohli existovať aj paralelne, nie len za sebou, a to najmä mimo Európy. Tiež sa pripustilo uvoľnenie prísneho marxistického delenia na „nadstavbu“ a „základňu“. V iných oblastiach sa historici začali v oblasti feudalizmu zaoberať aj „nižšími“ témami ako sú roľníci, rodinné hospodárstvo, obec vo vzťahu k vlastníkovi pôdy; ďalej napríklad vzťahmi medzi pohlaviami. Predovšetkým sa však naďalej pokračuje v porovnávaní rôznych vývojov v rôznych oblastiach sveta, kde sa neraz ukazuje, že vývoj v Európe bol skôr výnimkou ako paradigmou.

Niektorí spochybňujú pojem feudalizmus úplne a považujú ho za umelý a nefunkčný výraz, ktorý treba úplne odstrániť z odborných aj náučných publikácií.

Na vývoj mimo Európy je uplatnenie termínu feudalizmus naďalej problematické, aplikovanie analógie na mimoeurópsky kontext viedlo k použitiu tohoto termínu pre vývoj v Rusku, islamských krajinách, Japonsku za Šógunátu, pre Afriku 19. storočia, Čínu aj Indiu. V závislosti od definície možno však feudalizmus nájsť od starovekého Egypta až po americký juh v 19. storočí.

Vznik lénneho systému sa viaže na obdobie sťahovania národov, keď Európu zaplavili bojovné skupiny Germánov vedené svojimi veliteľmi. Po usadení na dobytom území veliteľ (knieža, kráľ) udelil svojim bojovníkom do držby pôdu, za ktorú mu boli povinní vojensky slúžiť, resp. mu ju prepožičiavať do časovo ohraničenej lehoty, ktorá zväčša predstavovala obdobie medzi sejbou a žatvou, časť svojich ozbrojencov, ako napríklad pri príležitosti vojenského ťaženia, ktorému velil panovník alebo jeho zmocnenec. Táto pôda bola udeľovaná buď doživotne, alebo dedične, na dediča tak prechádzala vojenská povinnosť otca. Lénny pán sa často ocitol vo vazalskom pomere silnejšieho baróna, markgrófa či kráľa. Tak sa vytvoril ideálny model lénnych vzťahov v stredovekej spoločnosti, na vrchole stál kráľ na na opačnom konci neprivilegovaní poddaní. Už vo Franskej ríši Karola Veľkého vyšiel zákon, že nikto nemohol stáť mimo lénneho systému. Feudalizmus - lat. slovo feudum - léno (požičiavaný majetok)

Vo východnej časti Európy bol model menej striktný, no aj tu sa vytvára feudalizmus, s tým rozdielom, že sa zachováva formálna rovnosť (nižšej) šľachty a barónov napriek ich sociálnej nerovnosti.

Záver feudalizmu v západnej Európe prichádza ku koncu stredoveku a súvisí so zámorskými objavmi, bankovníctvom, urbanizáciou, pokrokom v technológiách, koncentráciou kapitálu, ale aj s uplatňovaním písaných zákonov, mestskou a stavovskou samosprávou. Od 15. storočia dochádza k narúšaniu feudalizmu, čiastočne aj dôsledkom morových epidémií, ktoré vyľudňujú celé oblasti a lénni páni tak nemôžu aplikovať úplný ekonomický útlak. Definitívny zánik prinášajú až novoveké revolúcie a uplatnenie rovnosti ľudí pred zákonom.

V strednej a východnej Európe naopak nastáva obdobie tzv. druhého nevoľníctva, keď je dôsledkom sociálnych nepokojov na poddaných uvalené ekonomické i právne nevoľníctvo a ich feudálny pán sa stáva pánom nielen ich majetku, ale aj života. Toto sa na Slovensku tradične interpretuje ako pokračovanie feudalizmu. Vo väčšine krajín bol útlak limitovaný nedostatkom ľudí v 16 - 17. storočí dôsledkom epidémií a vojen. Koniec nevoľníctva prináša až osvietenstvo, poddanstvo likvidujú až revolúcie v rokoch 1848-49. V Rusku pretrvalo nevoľníctvo do roku 1861-66.

• Houghton Mifflin College - esej o feudalizme, klasický pohľad (anglicky) (nutné prihlásenie)
• Internet Medieval Sourcebook Archivované 2014-10-18 na Wayback Machine - rozsiahly materiál k diskusii o feudalizme, články, eseje, odkazy (anglicky)