Černobyľská havária

Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza v blízkosti mesta Pripiať, 18 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km od Kyjeva. Mesto Pripiať sa stavalo paralelne s elektrárňou. Skladala sa zo štyroch reaktorov, z ktorých každý mal menovitý elektrický výkon 950 MW (tepelný výkon 3,2 GW) a ktoré v čase havárie vyrábali spolu asi 10 % ukrajinskej elektrickej energie. Jadrové reaktory využívajú princíp jadrového štiepenia jadrového paliva, pri ktorom sa uvoľňuje teplo. To premieňa vodu pretekajúcu reaktorom na paru. Tá otáča turbínami a turbíny generujú elektrickú energiu. Zároveň pri rozštiepení jadier atómov vznikajú voľné neutróny, ktoré môžu vyvolať ďalšiu reakciu.

Stavba elektrárne sa začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený s takmer dvojročným oneskorením v roku 1977, nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.^[5] Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané, ich dokončenie sa očakávalo do konca roku 1986. Riaditeľom elektrárne bol Viktor Brjuchanov, ktorý mal za úlohu aj dohľad nad stavbou elektrárne a mesta. Ak by boli dokončené, Černobyľ by sa stal jadrovou elektrárňou s najvyššou energetickou kapacitou na svete vo svojej dobe.^[6]

Do roku 1981 v elektrárni prebehlo 29 núdzových zastavení prevádzky. Podľa správy predloženej KGB kontrolné zariadenie nespĺňalo kritériá spoľahlivosti. Nedostatky boli prezentované Ministerstvu energetiky a inštitútu zodpovednému za projekt reaktora, ale napriek tomu neboli prijaté nijaké opatrenia na zvýšenie bezpečnosti prevádzky. Do úvahy nebola braná ani správa KGB o problémoch systému chladenia v bloku 1, ktorá vznikla v októbri 1984, a neviedla ani k vylepšeniam na vtedy rozostavaných posledných dvoch blokoch.^[6]

 

V sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:47 miestneho času (UTC+3) sa vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora.

Katastrofa je pripisovaná zlému návrhu reaktora, chýbaniu dvoch najdôležitejších núdzových systémov a bariér, zatajovaniu mnohých informácií o chybách a technických rysov reaktorov, chybám, ktoré urobili operátori, keď porušili procedúry potrebné pre bezpečný chod elektrárne a utajenie predošlých nehôd v sovietskom jadrovom energetickom priemysle. Jedna z týchto nehôd sa odohrala dokonca v samotnom Černobyli, v bloku 1 v roku 1982, ktorý sa počas testovania čiastočne roztavil.^[6] Rovnako ako v Three Mile Island bol druhotným faktorom prispievajúcim k najväčšej havárii fakt, že elektrárenskí operátori neboli dostatočne vyškolení a oboznámení s mnohými vlastnosťami reaktora.

K príčine havárie prispelo aj to, že bezpečnostné procedúry boli niekoľkokrát obídené a to tak pri výstavbe elektrárne, ako aj v priebehu experimentu. Reaktory černobyľskej elektrárne sa nenachádzali v bezpečnej tlakovej nádobe, boli len obklopené železobetónom a z hornej a dolnej strany mali tzv. biologické štíty – ťažké kovové platne.^[6] Ďalšou z príčin bola aj nedostatočná komunikácia medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi, čo sa týka príkazu vykonať nočný experiment. Navyše, kvôli nedostatočnému vyškoleniu, operátori dostatočne nechápali, ako reaktor pracuje pri nízkom stupni reaktivity. Aby mohol byť vykonaný experiment, bolo niekoľko bezpečnostných systémov vyradených z prevádzky alebo ignorovaných.^[3]

Veľa technických rysov reaktora sa považovalo za vojenské tajomstvá^[7] a operátori o nich nemali ani tušenia. Reaktor mal predovšetkým nebezpečne veľký kladný dutinový koeficient reaktivity (pozri ďalej). Veľmi významnou chybou reaktora bola tiež konštrukcia jeho regulačných tyčí. Sú to zariadenia obsahujúce bór, ktoré majú pohltiť voľné neutróny a zastaviť jadrovú reakciu. Počet tyčí zasunutých v reaktore teda ovplyvňuje rýchlosť jadrovej reakcie, vsunutie všetkých tyčí malo podľa predpokladov reakciu úplne zastaviť. Regulačné tyče však neboli bórom celkom naplnené; vo chvíli, keď sa zasúvali, bola na prvých pár sekúnd chladiaca kvapalina nahradená dutými časťami regulačných tyčí. Keďže aj chladiaca kvapalina (voda) je pohlcovač neutrónov, výkon reaktora v tej chvíli stúpol. Ich špičky boli navyše vyrobené z grafitu, ktorý reaktivitu ešte viac zvyšuje. Vládna komisia o týchto nedostatkoch vedela a už v roku 1976 navrhla vylepšenia na reaktore a nové regulačné tyče. Boli pre ne vypracované nové projekty, nedostali sa však do praxe.^[6] Toto neintuitívne chovanie reaktora pri zasúvaní regulačných tyčí operátori vôbec nepoznali. Pracovali len so znalosťami a informáciami, ktoré im boli povedané. O mnohých technických nedostatkoch nevedeli.

Najdôležitejšími pracovníkmi elektrárne v súvislosti s haváriou boli:

• Viktor Brjuchanov – 35-ročný riaditeľ elektrárne, expert na turbíny, počas nehody neprítomný, schválil experiment, ktorý viedol k havárii
• Aleksandr Akimov – 32-ročný náčelník zmeny pracujúcej v dobe havárie
• Nikolaj Fomin – hlavný inžinier elektrárne, počas nehody neprítomný, schválil experiment, ktorý viedol k havárii
• Anatolij Ďatlov – 55-ročný prevádzkový zástupca hlavného inžiniera (Fomina), trval na vykonaní experimentu napriek tomu, že porušoval bezpečnostné postupy
• Leonid Toptunov – 25-ročný alebo 26-ročný^[3][4] pracovník, starší inžinier riadenia reaktoru. Jeho neskúsenosti sa pripisuje časť podielu na havárii.

26. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 kvôli pravidelnej údržbe. Bolo rozhodnuté využiť túto príležitosť na otestovanie schopnosti turbogenerátora reaktora vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných čerpadiel) v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala roztočená turbína poskytnúť dostatok energie potrebnej pre bezpečné odstavenie reaktora. K vyskúšaniu, či je to skutočne tak, malo pôvodne dôjsť ešte pred spustením reaktora, ale politický tlak na rýchle uvedenie elektrárne do činnosti spôsobil, že celá séria prevádzkových testov bola odložená.

 

Podľa plánu experimentu mal byť reaktor použitý na roztočenie turbíny, potom mala byť turbína od reaktora odpojená a mala sa ďalej točiť len vlastnou zotrvačnosťou. Výstupný výkon reaktora bol znížený z normálnej kapacity 3,2 GW na 700 MW, aby test prebiehal pri bezpečnejšom, nízkom výkone. Test mal prebehnúť už popoludní 25. apríla, na čo boli zamestnanci poobedňajšej služby pripravení. Riaditeľ kyjevskej národnej elektrickej služby však požiadal hlavného technika Nikolaja Fomina, aby experiment odložil, pretože továrne potrebovali energiu, aby splnili svoje výrobné plány do konca mesiaca. Vedenie elektrárne im vyhovelo. Zamestnancom popoludňajšej služby sa skončila zmena a namiesto nich nastúpili zamestnanci nočnej služby, ktorí boli na test pripravení oveľa slabšie. Dostali písomné pokyny plné poznámok a zmien doplnených ručne.^[4]

Chybou Toptunova však skutočný výstupný výkon klesol iba na 30 MW.^[8] Následkom toho sa zvýšila koncentrácia xenónu-135, ktorý je produktom jadrovej reakcie a pohlcuje neutróny; tento produkt by sa normálne pri vyšších hodnotách výkonu v reaktore hneď premieňal ďalej.^[7] Kvôli nadbytku xenónu-135 pohlcujúceho neutróny boli regulačné tyče vysunuté z reaktora o niečo viac, než by bolo pri normálnom bezpečnom riadení prípustné, aby sa vykompenzovali účinky otravy xenónom. Aj keď sa úbytok výkonu povážlivo priblížil k bezpečnostnej medzi, a nepostačoval na vykonanie skúšky, Ďatlov sa rozhodol nezastaviť reaktor a pokračovať v experimente a to aj napriek tomu, že Toptunov chcel reaktor odstaviť.^[8] Vyťahovaním regulačných tyčí sa však Toptunovi za asistencie Jurija Treguba podarilo zvýšiť výkon len na 200 MW,^[8] čo bolo stále primálo na to, aby mali výsledky testu vykonaného pri takomto výkone hodnotu. Operátori sa pokúšali naďalej zvyšovať výkon, ale nedarilo sa im to. Napriek tomu im Ďatlov prikázal experiment uskutočniť.^[4]

Ako súčasť experimentu boli 26. apríla o 1:05 spustené vodné čerpadlá poháňané turbogenerátorom; takto vytvorený prietok vody prekročil medze stanovené bezpečnou reguláciou. Prietok vody sa ešte zvýšil o 1:19; a pretože voda tiež pohlcuje neutróny, toto ďalšie zvýšenie prietoku vody si vynútilo dokonca vytiahnutie aj ručne ovládaných regulačných tyčí, čo vytvorilo vysoko nestabilné a nebezpečné prevádzkové podmienky. Pred katastrofou zostalo riadiacich tyčí v reaktore zasunutých iba osem, pričom minimálne povolené množstvo bolo pätnásť.^[4]

O 1:23:04 sa začal experiment.^[3] V tom čase sa v elektrárni nachádzalo 176 zamestnancov a iba o pár stoviek metrov ďalej 286 stavebných robotníkov pracujúcich na bloku 5. Nestabilný stav reaktora sa nijako neprejavil na kontrolnom paneli a nezdalo sa, že by sa ktokoľvek z obsluhy reaktora obával nebezpečenstva. Prívod elektriny do vodných čerpadiel bol vypnutý a pretože ich poháňal turbogenerátor iba zotrvačnosťou, prietok vody sa zmenšoval. Reaktor bol pritom zo zhruba 75 % naplnený starým palivom, ktoré sa malo počas údržby vymeniť za nové. Toto palivo, plné horúcich a vysoko rádioaktívnych štiepnych produktov, bolo ešte citlivejšie na prívod chladiacej vody, pretože sa dokázalo rýchlejšie prehriať než nové palivo.^[4] Turbína 8 bola odpojená od reaktora a tlak pary v jadre reaktora sa zvyšoval. Postupne ako sa chladiaca kvapalina zahrievala, v jej potrubí sa začali vytvárať vrecká pary neschopné neutróny pohlcovať. Konštrukcia grafitom moderovaného reaktora typu RBMK v Černobyli sa vyznačuje veľkým pozitívnym dutinovým koeficientom, čo znamená, že za neprítomnosti vody, ktorá pohlcuje neutróny, sa výkon reaktora prudko zvyšuje a reaktor sa postupne stáva stále nestabilnejším a nebezpečnejším.

 

O 1:23:40 stlačil pravdepodobne operátor Aleksandr Akimov^[4] (prípadne Leonid Toptunov^[8]) tlačidlo „AZ5“ (аварийная защита – havarijná ochrana), ktoré znamená rýchle odstavenie reaktora – kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí, vrátane ručne ovládaných tyčí, ktoré boli predtým neobozretne vytiahnuté. Nie je jasné, či išlo o núdzové opatrenie, alebo či to bol rutinný krok zastavenia reaktora po skončení experimentu (bolo naplánované zastavenie reaktora pre pravidelnú údržbu). Zvyčajne sa predpokladá, že rýchle odstavenie bolo spustené ako odpoveď na neočakávané prudké zvýšenie výkonu. Niektoré zdroje uvádzajú, že si operátor Leonid Toptunov všimol na ovládacom paneli vážny problém.^[4] Naproti tomu, Anatolij Stepanovič Ďatlov napísal vo svojej knihe:

„Pred 01:23:40 systém centrálnej kontroly... nezaregistroval žiadne zmeny parametrov, ktoré mohli ospravedlniť rýchle odstavenie. Komisia... nazhromaždila a analyzovala veľké množstvo materiálov a, ako sa vyslovila vo svojej správe, nemohla nájsť dôvod, prečo bolo rýchle odstavenie spustené. Nie je potrebné hľadať dôvod. Reaktor bol po skončení experimentu jednoducho odstavený.“^[9]

Podľa výpovedí svedkov však Ďatlov krikom a vyhrážkami stratou zamestnania nútil pracovníkov pokračovať v teste aj napriek nebezpečenstvu a nesúhlasu pracovníkov s niektorými rozkazmi.^[3][4] Ďatlov bol navyše v tom čase najskúsenejším jadrovým inžinierom v závode.^[4]

 

 

Kvôli pomalému mechanizmu vsúvania regulačných tyčí (18 – 20^[7] s do skončenia operácie), prázdnym koncom tyčí a dočasnému nedostatku chladiacej kvapaliny, spôsobilo rýchle odstavenie zvýšenú reakčnosť. Zvýšená výstupná energia (teplo) spôsobila deformáciu kanálov regulačných tyčí.^[3] Tyče sa následkom toho zasekli potom, ako boli zasunuté do jednej tretiny, a neboli preto schopné zastaviť reakciu. Tým, že mali špičku z grafitu, len celú haváriu urýchlili. V prípade ich úplného zasunutia by sa grafitová špička nachádzala až pod úrovňou aktívnej zóny. Keby neboli predtým vytiahnuté úplne, výkon by tak nevzrástol a šanca na úplne spustenie tyčí a regulovanie výkonu by tu bola. O 1:23:47 vyskočil výkon reaktora na asi 30 GW, desaťkrát viac ako normálny prevádzkový výstup. Teplota v reaktore dosiahla zhruba 3 000 °C,^[8][4] čo je už porovnateľné s povrchmi najchladnejších hviezd. Palivové tyče sa začali taviť a ich obal zo zirkónovej zliatiny sa roztavil. Tlak pary extrémne rástol a zničil osem pohotovostných ventilov, ktoré mali pretlak pary odvetrať.^[8] Keď výkon stúpil až na stonásobok bežného výkonu, asi na 350 GW,^[7] prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú explóziu, ktorá odhodila biologický kryt reaktora a potrhala chladiace potrubie.^[10] Následne došlo k druhej, silnejšej explózii, ktorá zničila stroj na výmenu paliva, žeriav nad ním, a vyrazila dieru do stropu. Do ovzdušia sa okamžite rozptýlilo 50 ton odpareného rádioaktívneho paliva a ďalších 700 ton rádioaktívneho materiálu (oboje s vysokým obsahom štiepnych produktov, viď sekcia dlhodobé dopady) sa rozptýlilo v okolí elektrárne až do vzdialenosti niekoľkých kilometrov štvorcových.^[4]

Kvôli zníženiu nákladov pri veľkej veľkosti reaktora umožňovala konštrukcia reaktorovej budovy iba čiastočné zadržanie rádioaktívnych splodín. To dovolilo rádioaktívnej kontaminácii uniknúť do atmosféry hneď potom, ako parná explózia spôsobila puknutie primárnej tlakovej nádrže. Len čo bola odhodená časť strechy, spôsobil prísun kyslíka kombinovaný s extrémne vysokou teplotou paliva a grafitového moderátora reaktora horenie grafitu. Tento požiar veľkou mierou prispel k rozptýleniu rádioaktívneho materiálu a celkovej kontaminácii vonkajších oblastí. Rozžeravené trosky vymrštené z reaktora spôsobovali ďalšie, menšie požiare.^[8] Kryt reaktora síce dopadol naspäť, ale zasekol sa našikmo v diere, ktorú prerazil, takže jadro reaktora zostalo obnažené. Tlaková vlna zároveň zatlačila spodnú časť reaktora o niekoľko metrov nadol.^[4]

Existujú spory ohľadom presného poradia udalostí po 1:22:30 miestneho času, vinou nezrovnalostí medzi správami očitých svedkov a záznamami z elektrárne. Najčastejšie prijímaná verzia bola už popísaná vyššie. Podľa tejto teórie nastala prvá explózia asi o 1:23:47, 7 sekúnd potom, ako operátori spustili „rýchle odstavenie“. Niekedy sa tvrdí, že explózia sa stala „skôr“ alebo že nasledovala okamžite po aktivácii havarijnej ochrany (to bola pracovná verzia sovietskej komisie študujúcej haváriu). Rozdiel je dôležitý, pretože pokiaľ by sa reaktor dostal do kritického stavu niekoľko sekúnd po spustení rýchleho odstavenia, jeho zlyhanie sa musí pripísať zlej konštrukcii regulačných tyčí, naproti tomu explózia v okamihu spustenia rýchleho odstavenia by skôr ukazovala na chybu operátorov. V čase 1:23:39 bola v oblasti Černobyľa skutočne zaznamenaná slabá seizmická udalosť podobná zemetraseniu s magnitúdou 2,5. Táto udalosť mohla byť spôsobená explóziou alebo mohlo ísť len o náhodnú zhodu okolností. Situáciu komplikuje fakt, že tlačidlo „AZ5“ bolo stlačené viac ako raz a osoba, ktorá ho stlačila, zomrela dva týždne po havárii na následky rádioaktívneho ožiarenia, podobne ak väčšina ostatných priamych svedkov udalostí.

Ruskí vedci v 2. polovici 90. rokov a ruskí fyzici Sergej Pachomov a Jurij Dubasov v roku 2008^[11] špekulácie, že okrem parného výbuchu došlo v reaktore aj k nukleárnemu výbuchu podobne ako pri výbuchu atómovej bomby. Takýto scenár je ale veľmi nepravdepodobný až vylúčený,^[3] predovšetkým kvôli veľkým odlišnostiam v konštrukcii jadrových reaktorov v porovnaní s jadrovými bombami. Podľa Jána Rataja z Fakulty jaderné a fyzikálně inženýrské pražského ČVUT by bola jadrová explózia zároveň omnoho silnejšia.^[10]

Jeden z preživších, Alexander "Saša" Juvčenko, uviedol, že hrubé betónové steny budovy sa ohli ako guma, všetko zahalila para, tma, a bolo počuť desivé syčanie. Výbuch zničil väčšinu svetiel, okien a elektrických systémov bloku 4.^[4] V prvom okamihu sa domnieval, že vypukla vojna.^[4][8][12] Rozsah tragédie bol ešte zhoršený nekompetenciou miestneho vedenia a nedostatkom príslušného vybavenia. Všetky dozimetre v budove 4. reaktora okrem dvoch mali limit 1 000 mikroröntgenov za sekundu. Zostávajúce dva mali síce limit 1 000 R/s, ale prístup k jednému z nich bol zablokovaný explóziou a druhý zlyhal hneď po zapnutí. Preto si mohla byť zmena v reaktore istá iba tým, že hodnoty radiácie vo väčšine budov reaktora presahujú hodnoty 4 R za hodinu (skutočná úroveň bola v niektorých oblastiach viac ako 20 000 röntgenov za hodinu; smrteľná dávka je asi 500 röntgenov po viac ako 5 hodín). Rozšírila sa preto fáma, že úroveň radiácie v elektrárni je pomerne nízka.

To dovolilo náčelníkovi zmeny Alexandrovi Akimovi predpokladať, že reaktor zostal nedotknutý. Opačné dôkazy, ako napríklad kúsky grafitu a paliva reaktora ležiace okolo budov, boli ignorované a údaje iného dozimetra prineseného o 4:30 miestneho času boli ignorované s tým, že prístroj musí byť chybný. Ich správanie je označované za iracionálne. V celkový rozsah havárie neuverili spočiatku ani riaditeľ elektrárne Brjuchanov, ktorý bol v noci privolaný,^[8] ani Fomin. Akimov sa pokúsil uvoľniť regulačné tyče na diaľku z pohybového aparátu, aby sa zasunuli do reaktora vlastnou váhou. Keďže sa ukazovatele tyčí po tomto kroku nepohli,^[8] Ďatlov poslal dvoch mladých stážistov, aby tyče uvoľnili ručne.^[8][4] Títo mladí muži sa za pomoci ďalších dvoch pracovníkov dostali do reaktorovne a videli, že regulačné tyče, tak ako aj reaktor, sú úplne zničené. Pritom dostali smrteľnú dávku ožiarenia.^[8][12]

Brjuchanov riadil situáciu z krytu pod administratívnym blokom, ktorý však nebol vybudovaný pre prípad havárie, ale pre prípad vypuknutia vojny.^[8] Tak ako Ďatlov, aj Brjuchanov ignoroval opakované hlásenia a dôkazy toho, že reaktor je zničený.^[4] Akimov a Toptunov zostal so zmenou v budove reaktora až do rána, aj po skončení svojej zmeny, a pokúšal sa do reaktora čerpať vodu tým, že ručne otvorili ventily dvoch prívodových potrubí. Potom vošli do rádioaktívnej vody a ručne otvárali systémy ventilov. Ich úsilie, ako aj ďalších prevádzkovateľov reaktora, ktorí sa snažili do reaktora čerpať vodu, bolo zbytočné, pretože vodovodné potrubia boli zničené spolu s reaktorom.^[13][4] Ďalšie úsilie súviselo s hľadaním zranených pracovníkov a zabráneniu vznietenia sa vodíkového paliva a nafty.^[4] Nikto nenosil ochranný oblek. Väčšina z nich, vrátane Akimova a Toptunova, zomrela na následky ožiarenia v priebehu troch týždňov po havárii.

O 1:30 dorazili na miesto požiarnici Černobyľskej požiarnej brigády pod vedením poručíka Volodymyra Pravyka. Celkovo išlo o 186 mužov na 81 vozidlách.^[4] Neboli informovaní o tom, že explodoval reaktor,^[3] a podľa väčšiny zdrojov pravdepodobne nevedeli, že sutiny a dym sú vysoko rádioaktívne. Jeden z nich, Anatolij Zakarov, však tvrdil, že o rádioaktivite vedeli, ale napriek tomu sa vydali reaktor hasiť, pretože to bola ich morálna povinnosť.^[4] Keďže nepoznali príčinu požiaru hasili vodou aj samotný reaktor, v ktorom bola teplota asi 2 000 °C. Pri tejto teplote sa voda rozkladala na vodík a kyslík a opätovné zlučovanie týchto látok sprevádzali výbuchy, ktoré ďalej prispeli k úniku rádioaktivity.^[3] Nezastavila ich dokonca ani nevoľnosť a malátnosť, jedny z prvých príznakov choroby z ožiarenia, ktorých pravú príčinu si hasiči neuvedomili a pripisovali svoje symptómy teplu a vdychovaniu dymu.^[4] Otvorené ohne boli uhasené o 5. hodine, mnoho požiarnikov však utrpelo ožiarenie vysokými dávkami radiácie.

Ranná zmena štvrtého reaktora nebola informovaná o havárii, a tak prišla 26. apríla na ôsmu ráno do práce, podobne, ako aj pracovníci na stavbe piateho bloku elektrárne. Pokračovalo sa v snahe čerpať vodu do reaktora, výsledkom čoho bolo zaplavenie suterénu elektrárne rádioaktívnou vodou.^[4][4][13] Kvôli vyčerpaniu vody z núdzových zásob spoločných pre 3. a 4. blok nebolo dosť vody ani na chladenie tretieho reaktora, preto ho vedúci zmeny, Jurij Bagdasarov, navzdory svojmu vedúcemu Fominovi, nechal odstaviť.^[8][4] O 16 hodín neskôr padlo rozhodnutie o vypnutí blokov 1 a 2.^[4] Aj náčelník rannej zmeny, Viktora G. Smagin, podľa vlastného svedectva opúšťal elektráreň s príznakmi choroby z ožiarenia a bol hospitalizovaný.^[13]

 

Vládna komisia na vyšetrenie havárie pricestovala do Černobyľa ráno 26. apríla. Predsedal jej námestník predsedu vlády ZSSR Boris Ščerbina. V komisii boli aj Valerij Legasov prvý námestník riaditeľa Kurčatovovho inštitútu pre atómovú energiu, popredný jadrový špecialista Evgenij Velichov, hydrometeorológ Jurij Izrael, rádiológ Leonid Iljin a ďalší. V tej chvíli boli už dvaja ľudia mŕtvi – jedného zabila priamo explózia, druhý bol nájdený v bezvedomí a umrel ešte tej noci – a 52 bolo hospitalizovaných v nemocnici v Pripjati. Prvé návrhy na evakuáciu Pripjati boli zamietnuté, pretože si predstavitelia Komunistickej strany neuvedomovali rozsah nebezpečenstva. Zároveň sa báli paniky a úniku informácií o nehode. Správa o katastrofe sa síce do večera v meste rozšírila, no nevyvolala veľké obavy a život v meste prebiehal tak ako v bežný deň. Mesto však bolo uzavreté, nikto nesmel do neho ani von.^[4]

V noci z 26. – 27. apríla – viac ako 24 hodín po explózii Ščerbina, konfrontovaný dostatočnými dôkazmi o vysokej úrovni radiácie a s množstvom prípadov ožiarení, musel pripustiť zničenie reaktora a prikázať evakuáciu blízkeho mesta Pripjať.^[3] Hlásenie o evakuácii tvrdilo, že bude iba dočasná, aj keď Legasov už vtedy vedel, že zamorené mesto opustia navždy. Evakuačná zóna sa postupne rozširovala.^[4]

Aby obmedzila rozsah katastrofy, poslala sovietska vláda pracovníkov, aby ho vyčistili. Mnoho „likvidátorov“ (členov armády a iných pracovníkov) tam bolo poslaných ako do normálneho zamestnania; väčšine nikto nepovedal o akomkoľvek nebezpečenstve. Nemali k dispozícii ochranné obleky. Najhoršie rádioaktívne trosky vyvrhnuté z reaktora boli pozbierané a umiestnené do budov. Reaktor sám bol z rozhodnutia komisie pokrytý vrecami piesku, olova, dolomitu a bóru zhadzovanými z helikoptér (približne 5 000 ton do týždňa po havárii).^[4] Piloti prelietavali nad reaktorom, v ktorom úroveň rádioaktivity dosahovala v tom čase zhruba deväťnásobok smrteľnej dávky.^[14] Jadro reaktora ale zasiahlo len malé množstvo z celkového zhodeného materiálu. Potom sa zhadzovanie spomalilo, aby sa základy budovy nepreborili pod váhou materiálu a nespôsobili zničenie ďalších troch reaktorov.^[4] Únikom rádioaktívneho materiálu do ovzdušia sa podarilo zamedziť až po deviatich dňoch po havárii. Zasypané jadro reaktora sa však začalo znova zahrievať a situácia sa opäť zhoršovala. Hrozilo, že roztavená hmota reaktora, tzv. korium (prezývaná aj ako rádioaktívna láva či magma) prepáli zadržiavacie systémy a dosiahne vodnú nádrž, pričom spôsobí explóziu prehriatej pary. Na vypustenie vody z tejto nádrže ručným otvorením ventilov sa podujali traja dobrovoľníci z radov pracovníkov elektrárne potom, čo hasiči odčerpali časť vody hadicami. Napriek informáciám, že všetci traja krátko po tomto čine umreli, boli v skutočnosti všetci traja nažive až do roku 2005, keď prvý z nich, Boris Baranov, umrel na infarkt^[4] (a teda bez súvisu s ožiarením).

V obave z toho, že sa korium zo zničeného reaktora pretaví až k základom budovy a kontaminuje podzemné vody, začali 13. mája baníci kopať 150 metrov dlhý tunel, ktorý ich mal doviesť pod reaktor. Tam, vo vyhĺbenej miestnosti s rozmermi 30 × 30 × 2 metre malo byť umiestnené zariadenie na ochladzovanie reaktora. Baníci museli pracovať ručne, rýchlo, v horúčave a v ťažkých podmienkach.^[14][4] Reaktor sa však začal sám ochladzovať a plánované zariadenie nebolo nikdy nainštalované. Vedúci školiacich programov elektrárne, Venjamin Prijančinikov, označil ich obetu za márnu.^[4]

 

203 ľudí okamžite hospitalizovali, z nich 31 zomrelo (28 z nich na akútnu chorobu z ožiarenia). Mnohí z nich boli požiarnici a záchranári snažiaci sa dostať haváriu pod kontrolu, ktorí neboli plne informovaní, aké nebezpečné je radiačné ožiarenie (z dymu). Najviac postihnutých previezli do Moskvy, do tzv. Nemocnice číslo 6, ktorá sa ako jediná v krajine špecializovala na liečbu následkov ožiarenia.^[14] 135 000 ľudí bolo z oblasti evakuovaných, vrátane 50 000 ľudí z blízkeho mesta Pripjať. Ministerstvo zdravotníctva predpokladá počas nasledujúcich 70 rokov 2 % zvýšenie úrovne rakoviny u väčšiny obyvateľstva, ktoré bolo zasiahnuté 5 – 12 (informačné zdroje sa rozchádzajú) EBq rádioaktívnou kontamináciou uvoľnenou z reaktora. Ďalších 10 jednotlivcov zomrelo v dôsledku havárie na rakovinu. Približne štvrtina baníkov, ktorí hĺbili tunel pod reaktorom, zomrela pred dosiahnutím 40. roku.^[14][4] Fomin sa v cele pri čakaní na rozsudok pokúsil o samovraždu, ale zachránili ho.^[4] Legasov spáchal pri druhom výročí havárie samovraždu.^[3]

Sovietski vedci vyhlasovali, že černobyľský 4. reaktor obsahoval asi 190 ton oxidu uraničitého a produktov jadrovej reakcie. Odhady množstva uniknutého materiálu sa pohybujú medzi 13 a 30 percentami.

Kontaminovaný materiál z černobyľskej havárie nebol jednoducho rozprášený po okolitej krajine, ale roztrúsil sa nepravidelne v závislosti od počasia. Správy sovietskych a západných vedcov svedčia o tom, že na Bielorusko dopadlo 60 % z kontaminácie, ktorá postihla územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Rozsiahla oblasť Ruska južne od Briansku bola takisto kontaminovaná, rovnako ako časti severozápadnej Ukrajiny.

Na začiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Počiatočné dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli sovietske zdroje, ale pochádzajú zo Švédska,^[2] kde 27. apríla pracovníci jadrovej elektrárne Forsmark (približne 1 100 km od Černobyľa) našli rádioaktívne častice na svojom oblečení. Švédske hľadanie zdroja rádioaktivity ako prvé naznačilo vážny jadrový problém v západnej časti Sovietskeho zväzu, potom, ako bolo zistené, že problém nie je vo švédskych elektrárňach.

 

Po odvrátení bezprostrednej hrozby požiaru, ďalších explózií alebo kontaminácie spodných vôd začala rozsiahla operácia na vyčistenie zasiahnutého okolia od prachu a rádioaktívnych materiálov. Tieto práce v pomerne veľkom meradle prebiehali asi štyri roky a bolo do nich počas tohto obdobia zapojených približne 600 000 civilistov aj vojenského personálu. Ruské transportné vrtuľníky uvoľňovali nad Červeným lesom polymérnu živicu na utesnenie rádioaktívneho prachu v pôde. Postavilo sa niekoľko priehrad, aby dážď nezanášal rádioaktívny prach do vodných zdrojov, a nové cesty, aby vozidlá na tých starých nerozmetávali rádioaktívne častice. Najviac kontaminované osady v okolí boli zrovnané so zemou, iné prečistené chemikáliami a ich cesty boli spevnené a preasfaltované. 300 000 kubických metrov zeminy sa vykopalo a premiestnilo do jám utesnených betónom. Špeciálne hliadky zlikvidovali domáce zvieratá, ktoré zostali v evakuovaných oblastiach, aby nenapádali pracovníkov dekontaminácie a skrátilo sa ich utrpenie v dôsledku chorôb z ožiarenia.

Okolo elektrárne sa vykopala jama hlboká viac ako 32 metrov, ktorá bola vyplnená vodotesným betónom z bentonitu, aby sa zabránilo kontaminácii rieky Pripiať a ďalších vodných zdrojov. Aby bol zapečatený reaktor a jeho obsah, pracovníci okolo neho rýchlo vztýčili veľký železo-betónový kryt, označovaný ako sarkofág. Musel byť navrhnutý a vybudovaný v extrémne krátkom čase za extrémnych podmienok. Meral 170 metrov na dĺžku a 66 metrov na výšku. Pri jeho výstavbe sa použilo 400 000 m³ betónu a 7 300 ton ocele. Na jeho výstavbe sa podieľalo asi 250 000 pracovníkov. Sarkofágu však prekážali kusy grafitu z jadra reaktora na streche elektrárne. Pokúšali sa ich odstrániť buldozérmi a robotmi, ale roboty spravidla uviazli v sutinách, alebo ich znefunkčnili veľmi vysoké hodnoty radiácie. Napokon boli na túto prácu nasadení ľudia prezývaní bioroboti^[14] v jednorazových ochranných oblekoch, ktorí mohli zostať na streche s grafitom maximálne 40 sekúnd. Mnohí však túto dobu prekročili^[4] alebo sa do akcie vracali opakovane. Za svoju účasť na akcii dostali osvedčenie a prémiu 100 rubľov. Štát im však znížil alebo nepriznal invalidné dôchodky.^[4][14]

Sarkofág bol dokončený koncom novembra 1986. Už od začiatku nebol hermetický a dochádzalo spod neho k únikom rádioaktívneho materiálu. To sa ešte zhoršilo v roku 1996 a radiácia začala opäť stúpať. Sarkofág bol projektovaný na životnosť 20 – 30 rokov a pravdepodobnosť jeho kolapsu v roku 1996 sa v priebehu nasledujúceho desaťročia odhadovala na 70 %.

V roku 1988 prieskum ukázal, že reaktor je takmer prázdny, tj. neobsahoval skoro žiadne jadrové palivo. Časť jeho hmoty sa už predtým, v decembri 1986, našla v suteréne elektrárne v podobe tmavej sklovitej hmoty s priemerom viac než dva metre, ktorá podľa svojho vzhľadu dostala prezývku „slonia noha“.^[4][15]

Pracovníkov, ktorí sa podieľali na obnove a vyčistení po havárii, zasiahli vysoké dávky radiácie. Vo väčšine prípadov neboli vybavení osobnými dozimetrami merajúcimi množstvo prijatej radiácie, takže veľkosť týchto dávok mohli odborníci len odhadovať. Aj tam, kde sa dozimetre používali, sa dozimetrické procedúry odlišovali. O niektorých pracovníkoch sa predpokladá, že odhady dávok radiácie v ich prípade sú omnoho presnejšie než u iných. Podľa sovietskych odhadov sa 600 000 až 800 000 ľudí zúčastnilo vyčistenia 30 km evakuačnej zóny okolo reaktora a títo pracovníci (väčšinou mladí vojaci) dostali odhadovanú priemernú dávku 165 millisievertov (16,5 rem).

Niektoré deti boli v kontaminovaných oblastiach vystavené vysokým dávkam až 50 Gy zo štítnej žľazy, pretože prijímali rádioaktívny jód, izotop s krátkym polčasom rozpadu, z miestneho kontaminovaného mlieka.^[16] Niekoľko štúdií potvrdzuje, že výskyt rakoviny štítnej žľazy medzi deťmi v Bielorusku, Ukrajine a Rusku prudko vzrástol. IAEA poznamenáva, že „1 800 dokumentovaných prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí, ktoré mali 14 a menej rokov vo chvíli, keď sa stala havária, je oveľa vyššia hodnota než normálne,“ ale neuvádza očakávanú bežnú úroveň. Vyskytujúce sa typy detskej rakoviny štítnej žľazy sú rozsiahle a agresívne, ale ak sa podarí ich včas rozpoznať, možno ich vyliečiť. Liečba je založená na operácii, po ktorej nasleduje aplikácia rádioaktívneho jódu 131 na potlačenie metastáz. Táto liečba sa dosiaľ javí ako úspešná pri všetkých diagnostikovaných prípadoch.

Na konci roku 1995 spojila Svetová zdravotnícka organizácia takmer 700 prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí a adolescentov súvisiacich s černobyľskou haváriou a medzi nimi asi 10 úmrtí pripísala radiácii. Na druhej strane, zo zaznamenaného výrazného nárastu rakoviny štítnej žľazy vyplýva, že je aspoň čiastočne dôsledkom röntgenovania. Typická latentná doba rakoviny štítnej žľazy spôsobenej radiáciou je asi 10 rokov; ale zvýšenie detskej rakoviny štítnej žľazy v niektorých regiónoch je pozorované už od roku 1987. Pravdepodobne sa toto zvýšenie buď nevzťahuje k havárii alebo sme dosiaľ mechanizmu stojacemu za ním správne neporozumeli.

Dosiaľ sa nedá rozpoznať žiadne zvýšenie leukémie, očakáva sa však, že bude jasne zaznamenané v nasledujúcich rokoch spoločne s nárastom výskytu iných rakovín, aj keď pravdepodobne štatisticky nerozpoznateľným. Žiadne zvýšenie, ktoré by sa dalo pripísať Černobyľu, sa nepodarilo preukázať pri vrodených chybách, nepriaznivých výsledkoch tehotenstva, ani pri iných ochoreniach spôsobených radiáciou pri normálnej populácii, či už v kontaminovaných oblastiach alebo ešte ďalej.

Čoskoro po havárii bol najväčším zdravotným rizikom rádioaktívny ¹³¹I jód s polčasom rozpadu 8 dní. Dnes vzbudzuje najväčšie obavy kontaminácia pôdy izotopmi stroncia ⁹⁰Sr a cézia ¹³⁷Cs, ktoré majú polčas rozpadu okolo 30 rokov. Najvyššie koncentrácie ¹³⁷Cs boli nájdené v povrchových vrstvách pôdy, kde sú absorbované rastlinami, hmyzom a hubami a dostávajú sa tak do miestneho potravinového reťazca. Dávnejšie testy (okolo roku 1997) ukázali, že v kontaminovaných oblastiach množstvo ¹³⁷Cs v stromoch stále narastá. Existujú dôkazy, že sa kontaminácia presúva do podzemných akviferov a uzavretých vodných nádrží ako sú jazerá a rybníky (2001, Germenchuk). Predpokladá sa, že hlavným spôsobom odstránenia kontaminácie bude prirodzený rozpad ¹³⁷Cs na stabilný izotop bária ¹³⁷Ba, pretože vymývanie dažďom a povrchovou vodou sa ukázalo ako zanedbateľné.

Ako dokladajú poznámky IAEA, napriek tomu, že černobyľská havária uvoľnila toľko rádioaktívnej kontaminácie ako 400 bômb z Hirošimy, bola jej celková veľkosť asi 100× až 1 000× menšia než kontaminácia spôsobená atmosférickými testami jadrových zbraní v polovici 20. storočia. Možno preto tvrdiť, že hoci bola černobyľská havária obrovskou lokálnou katastrofou, neprerástla do globálnej katastrofy.

Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom preleteli nad územím Česko-Slovenska celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Česko-Slovenska, druhý prechod sa vyhol strednému a východnému Slovensku a zasiahol len jeho západnú časť. Keďže pršaním sa z rádioaktívneho mraku uvoľňuje veľké množstvo rádioaktívnych látok, najväčšie škody vznikli práve na takýchto územiach.

Zo správy Inštitútu hygieny a epidemiológie z roku 1990 vychádza, že nadmerné zamorenie bolo zaznamenané v okresoch:^[17]

• Dunajská Streda (12 200 Bq/m²)
• Komárno (10 510 Bq/m²)
• Žiar nad Hronom (8 470 Bq/m²)
• Galanta (7 270 Bq/m²)
• Nitra (6 980 Bq/m²)
• Levice (6 410 Bq/m²)
• Stará Ľubovňa (5 270 Bq/m²)
• Nové Zámky (4 670 Bq/m²)
• Lučenec (4 670 Bq/m²)
• Dolný Kubín (4 430 Bq/m²)

Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu rádioaktívnych látok v dvoch vlnách: Prvé týždne po havárii a počas zimy 1986/1987, čiže v období, keď sa spotrebovávali obilniny z tohoročnej úrody a konzumovalo sa mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným na jar a leto 1986.

Výbuch spôsobil úhyn zveri, v podstate úhyn napr. holubov. Podľa správ sovietskych vedcov na prvej medzinárodnej konferencii o biologických a rádiologických aspektoch černobyľskej havárie (september 1990) dosiahla úroveň spadu v 10 km zóne okolo elektrárne až 4,81 GBq/m²;. Takzvaný „Červený les“ z borovíc zničený silným rádioaktívnym spádom leží v tejto 10 km zóne, začína hneď za komplexom reaktora. Názov lesa pochádza z dní po havárii, keď sa stromy zdali byť tmavo červené, ako hynuli na následky ožiarenia.^[4] Počas čistiacich operácií po havárii bola väčšina zo 4 km² lesa zrovnaná so zemou a spálená. Územie Červeného lesa zostalo jednou z najviac kontaminovaných oblastí na svete. Na druhej strane sa napodiv ukazuje, že ide o lokalitu bohatú na výskyt mnohých ohrozených druhov.

 

Sovietski zodpovední činitelia začali evakuáciu obyvateľov z oblasti Černobyľa 36 hodín po havárii. V máji 1986, o mesiac neskôr, už boli premiestnení všetci, ktorí žili v okruhu 30 km okolo elektrárne (asi 116 000 ľudí).

Podľa správ sovietskych vedcov bolo 28 000 km² kontaminovaných ¹³⁷Cs s úrovňou vyššou než 185 kBq/m². V tejto oblasti žilo približne 830 000 ľudí. Asi 10 500 km² bolo kontaminovaných ¹³⁷Cs s úrovňou vyššou než 555 kBq/m². Z tejto plochy približne 7 000 km² leží v Bielorusku, 2 000 km² v Rusku a 1 500 km² na Ukrajine. V tejto oblasti žije asi 250 000 ľudí. Ich správy potvrdil International Chernobyl Project Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu.

Dnes je oblasť okolo elektrárne, ktorá bola predtým úplne evakuovaná, rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije asi 600 starších ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili a dostávajú peňažný príspevok od štátu, ten im zaisťuje tiež dovoz jedla a vody z nezamorených oblastí. Do druhej, tzv. mŕtvej zóny majú prístup len vedci a exkurzie.

Černobyľská havária bola ojedinelou udalosťou, ťažko porovnateľnou s inou. Prvýkrát v histórii komerčnej výroby elektrickej energie z jadra, nastali pri havárii úmrtia priamo spôsobené radiáciou. (Poznámka: havária v prepracovacom závode v japonskej Tokaimure 30. septembra 1999 vyústila do smrti jedného pracovníka na následky radiácie 22. decembra toho istého roku.) Havária elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach v roku 1976 mala síce dve obete, ale tie boli otrávené uniknutým oxidom uhličitým, nie rádioaktivitou.

Počtom zabitých je táto havária porovnateľná s niektorými haváriami priehrad. V Európe bolo najväčšou haváriou priehrady zabitých približne 2 000 ľudí vlnou vzniknutou po zosuve pôdy do priehrady Vaiont v Taliansku (9. októbra 1963). Najväčšie nešťastie sa odohralo v Číne v roku 1975 na rieke Jang-ce, kde po pretrhnutí niekoľkých hrádzí zahynulo počas jedného dňa 80 000 – 200 000 ľudí (presné čísla čínske úrady utajili).

Čínske priehrady môžu poslúžiť tiež na porovnanie počtu evakuovaných – len kvôli stavbe priehrady Tri rokliny bolo potrebné presídliť asi 700 000 ľudí.

Porovnanie možno urobiť aj s výrobou elektriny z uhlia: Každý rok zahynú vo svete pri banských haváriách desiatky až stovky baníkov.

 

Problém dlhotrvajúcich vplyvov černobyľskej havárie na civilistov je silne kontroverzný. Množstvo ľudí, ktorých život bol nešťastím ovplyvnený, je enormný. Viac ako 300 000 ľudí bolo kvôli havárii presídlených; okolo 600 000 sa zúčastnilo čistiacich prác; milióny žili a stále žijú v kontaminovaných oblastiach. Napriek tomu je potrebné uviesť, že väčšina z nich bola ovplyvnená len nízkymi dávkami radiácie, existuje málo dôkazov o zvýšenej úmrtnosti a výskyte rakoviny medzi nimi; ale aj v prípadoch, keď sú také dôkazy k dispozícii, je ich príčinná súvislosť s rádioaktívnou kontamináciou neistá.

Epidemiologické štúdie v niekdajšom Sovietskom zväze boli obmedzené kvôli nedostatku financií, infraštruktúre so žiadnymi alebo len malými skúsenosťami s epidemiológiou chronických chorôb, slabými komunikačnými možnosťami a priamemu vplyvu mnohovrstvových všeobecných zdravotných problémov. Hlavný dôraz bol kladený na monitorovanie a nie na dobre navrhnuté štúdie. Medzinárodné úsilie zorganizovať epidemiologické štúdie bolo spomalené prakticky tými istými faktormi, zvlášť nedostatkom potrebnej vedeckej infraštruktúry.

Zvýšený výskyt rakoviny štítnej žľazy medzi deťmi v kontaminovaných oblastiach Bieloruska, Ukrajiny a Ruska bol s istotou prehlásený za výsledok monitorovacích programov a v prípade Bieloruska za dôsledok zriadenia onkologického registra. Nálezy väčšiny epidemiologických štúdií je potrebné považovať za čiastočné, pretože, ako tvrdia odborníci, analýza zdravotných dopadov havárie je pokračujúci proces.

Aktivity Bieloruska a Ukrajiny, reagujúce na haváriu (úpravy prostredia, evakuácia a znovuosídľovanie, vývoj nekontaminovaných zdrojov potravín a potravinových distribučných kanálov a monitorovanie zdravotného stavu populácie) značne vyčerpávajú zdroje týchto krajín. Medzinárodné agentúry a zahraničné vlády zaisťujú rozsiahlu logistickú a humanitárnu pomoc. Práca Európskej komisie a Svetovej zdravotníckej organizácie navyše posilňuje vedeckú epidemiologickú infraštruktúru v Rusku, Ukrajine a Bielorusku, čo značne umocní schopnosť týchto krajín zaisťovať vlastné epidemiologické štúdie akéhokoľvek druhu.

V hlbokom kontraste k dopadom na ľudskú populáciu možno povedať, že evakuácia oblasti obklopujúcej elektráreň umožnila vytvorenie bohatej a jedinečnej prírodnej rezervácie. Nevie sa, či bude mať kontaminácia spádom nejaký dlhodobý nepriaznivý dopad na flóru a faunu v oblasti, pretože rastliny a zvieratá sa vzájomne významne líšia a ich radiačná tolerancia je iná než ľudská. Zdá sa však, že sa rozmanitosť druhov v kontaminovanej oblasti vďaka odstráneniu ľudského vplyvu zvýšila. Existujú správy o mutáciách niektorých rastlín v oblasti, ktoré vedú k neopodstatneným príbehom o „lese divov“ obsahujúcom mnoho podivne zmutovaných rastlín. Podľa správ je táto oblasť tichá, čo naznačuje, že vtáky ju doteraz znovu nekolonizovali.

 

Černobyľská havária poukázala na nemožnosť efektívne pomôcť všetkým obetiam ožiarenia a odstrániť všetky škody ožiarením spôsobené. Dôsledkom toho sa 11. októbra 1986 Gorbačov stretol s vtedajším americkým prezidentom Reaganom a dohodli sa na jadrovom odzbrojovaní. Viedlo to k podpísaniu dohôd INF a o desať rokov neskôr Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok. Obrovské výdavky spojené s odstraňovaním následkov havárie oslabili sovietsku ekonomiku a havária prispela k rozpadu Sovietskeho zväzu.

Reaktory RBMK a ich regulačné tyče podstúpili viaceré vylepšenia. Vo väčšine nových ruských elektrární boli pozastavené alebo zrušené práce na nových reaktoroch RBMK a zlepšovali sa tie reaktory, ktoré už boli v prevádzke. V Rusku sa od katastrofy začali stavať už iba iné reaktory typu VVER.

V auguste 1986 KGB zatkla šesť mužov, ktorí zohrali svoju úlohu pri katastrofe:

• Viktor Brjuchanov
• Nikolaj Fomin
• Anatolij Ďatlov
• Boris Rogožkin, zodpovedný vedúci nočnej zmeny v noci havárie
• Jurij Lauškin, inšpektor Vládnej bezpečnosti v Černobyli
• Aleksander Kovalenko, zodpovedný za laborátórium redaktora, ktorý tiež schválil experiment

Súdny proces prebiehal v evakuovanom meste Černobyľ. V prvý deň a v záverečný deň sa ho mohli zúčastniť aj novinári a rodinní príslušníci obetí, väčšina trojtýždňového procesu prebiehala v utajení. Začal sa v marci 1987, ale bol prerušený kvôli Fominovmu pokusu o samovraždu do 7. júla.^[4] Úplný prepis a dôkazy predložené počas súdu sú tajné, ale svedectvo o ňom podal jeho účastník Karpan, zástupca riaditeľa laboratória jadrovej fyziky Oddelenia jadrovej bezpečnosti v Černobyli.^[18] Vládna komisia tvorená Ščerbinom a Legasovom dospela k záveru, že hlavným problémom bol reaktor, na ktorého nedostatky sa snažili viackrát upozorniť aj svedkovia a obžalovaní. Sudca však navzdory tomu vyhlásil za vinných všetkých šiestich obžalovaných. Brjuchanov a Fomin boli odsúdení na desať rokov väzenia, Ďatlov na päť, Kovalenko a Rogožkin na tri roky a Lauškin na dva roky.^[4] Podľa Ďatlova

„Vyšetrovania viedli projektoví inžinieri zodpovední za projekt reaktora. Ak by pripustili, že nehodu spôsobil reaktor, Západ by žiadal uzavretie všetkých ostatných reaktorov rovnakého typu. A to by bola tvrdá rana pre celý sovietsky priemysel.“^[19]

 

Problémy samotnej elektrárne sa katastrofou vo 4. reaktore neskončili. Ukrajinská vláda kvôli nedostatku elektriny v krajine od 29. septembra 1986 začala opätovne uvádzať do prevádzky tri ostávajúce reaktory.^[4] V roku 1991 poškodil požiar reaktor číslo 2 a zodpovední činitelia prehlásili, že je neopraviteľne poškodený a odpojili ho. Reaktor číslo 1 bol odstavený v novembri 1996 ako časť dohody medzi ukrajinskou vládou a medzinárodnými organizáciami ako je IAEA o ukončení činnosti elektrárne. V novembri 2000 ukrajinský prezident Leonid Kučma počas slávnostného ukončenia prevádzky osobne stlačil vypínač 3. reaktora a odstavil tým definitívne celú elektráreň.

Sarkofág nedokáže trvale účinne uzavrieť zničený reaktor. Narýchlo urobená konštrukcia, v mnohých prípadoch vybudovaná na diaľku priemyselnými robotmi, má za následok jeho rýchle starnutie a ak by sa zrútil, mohol by sa uvoľniť ďalší mrak rádioaktívneho prachu. Bolo prediskutovaných mnoho plánov na výstavbu trvalejšieho puzdra, ich realizáciu však dosiaľ brzdila korupcia. Väčšina peňazí, ktoré venovali zahraničné krajiny na pomoc Ukrajine boli vyplytvané neefektívnym rozvrhnutím stavebných zmlúv a celkovým riadením alebo boli jednoducho ukradnuté.

Pod sarkofágom zostalo po havárii asi 5 – 10 % paliva reaktora, čo predstavuje rádioaktivitu asi 18 miliónov Ci. Rádioaktívny materiál sa skladá zo zvyškov jadra, prachu a láve podobných „palivo obsahujúcich materiálov“ (FCM), ktoré tiekli vrakom budovy reaktora, než stuhli do keramickej formy. Podľa triezvych odhadov sa pod železobetónovým obalom nachádzajú najmenej 4 tony rádioaktívneho prachu.

Do betónu pokrývajúceho reaktor presakuje voda a vyplavuje rádioaktívne materiály do okolitých podzemných vôd. Vysoká vlhkosť vnútri krytu prispieva k ďalšej erózii jeho oceľovej konštrukcie.

 

17. septembra 2007 podpísalo francúzske konzorcium Novarka zmluvu o postavení nového sarkofágu. 108^[20] (105) metrov vysoký a 260 metrov dlhý^[20] oceľový kryt sa umiestnil nad terajší sarkofág. Hmotnosť nového krytu je 18 000 ton a jeho životnosť je 100 rokov. Väčšiu časť finančných prostriedkov poskytla Ukrajine Európska banka pre obnovu a rozvoj.^[21] V apríli 2011 sa na postavenie sarkofágu určilo 550 miliónov eur. Vo februári 2013 bol nový sarkofág stále vo výstavbe, pričom pôvodný sarkofág sa už začínal rozpadať. Výstavba sa začala v roku 2010, hotový mal byť v roku 2015. Celkový rozpočet projektu je viac než 1,5 miliárd eur.^[22] 29. novembra 2016 bola ukončená výstavba krytu sarkofágu. Práce na odstraňovaní starého sarkofágu pomocou žeriavov na diaľkové ovládanie a na utesňovaní nového sarkofágu boli ukončené v novembri 2017.^[23]

Počas ruskej invázie na Ukrajinu bola v roku 2022 elektráreň niekoľko týždňov obsadená ruskými jednotkami.^[24] Počas okupácie sa prerušilo spojenie s diaľkovým bezpečnostným monitorovacím systémom.^[25] Niekoľko dní bola elektráreň aj bez elektrickej energie a na zabezpečenie cirkulácie vody v systéme dlhodobého dochladzovania vyhorených palivových tyčí museli byť využívané záložné dieselgenerátory.

Po stiahnutí sa armády boli objavené zákopy a opevnenia vybudované okupantmi v Červenom lese v blízkosti havarovaného štvrtého bloku. Častice jadrového paliva a silne kontaminované úlomky materiálov z explodovaného reaktora, ktoré emitujú alfa žiarenie, sa vplyvom samovoľného pozvoľného klesania do pôdy v súčasnosti nachádzajú v hĺbke 40 až 80 cm. Alfa žiarenie má pritom oveľa zničujúcejšie účinky ako prenikavé gama žiarenie v prípade, že alfa žiarič uviazne v organizme. Ruskí vojaci kopali aj do väčších hĺbok, kontaminovanú pôdu a piesok plnili do vriec na opevnenie, pričom mohli vdýchnuť zvírený prach.^[26] Podľa vyhlásenia Energoatomu by možné vnútorné ožiarenie postihnutých osôb mohlo byť až 160-krát vyššie ako povoľuje norma. Pri takých dávkach sa očakáva vznik choroby z ožiarenia viacerých stupňov závažnosti.^[27]

 

14. februára 2025 Rusko samovražedným dronom Šáhid zasiahlo strechu nového sarkofágu. K zvýšeniu radiácie nedošlo.^[20]

Haváriou Černobylu, ale súčasne aj sci-fi románom Piknik pri ceste bola inšpirovaná napríklad počítačová hra S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl a S.T.A.L.K.E.R.: Call of Pripyat. O katastrofe bolo natočených niekoľko dokumentárnych filmov, ale aj dramatických snímok. Prvý dokumentárny film, ukrajinský The Bell of Chernobyl, bol natočený už rok po havárii. Ostatné snímky vznikli až po rozpade Sovietskeho zväzu. Patrí k nim napríklad The Battle of Chernobyl, ktorý obsahuje výpovede ľudí dokumentujúcich alebo odstraňujúcich následky havárie, vrátane výpovede Gorbačova.^[14] Dokumentárna dráma BBC s názvom Surviving Disaster: Chernobyl Nuclear Disaster ukazuje udalosti havárie, pričom nimi diváka sprevádza Valerij Legasov.^[28] Veľkú popularitu mal britsko-americký seriál Černobyľ,^[29] ktorý ukazuje udalosti pomerne verne, aj keď v niektorých prípadoch zjednodušene či zdramatizovane. Zatiaľ najnovším zdramatizovaným filmom o katastrofe je ruský Chernobyl: Abyss. V jeho hlavnej úlohe je fiktívny požiarnik, ktorý sa po hasení reaktora prihlási medzi trojicu dobrovoľníkov, ktorí mali spod reaktora odčerpať vodu. Vo fiktívnom horore Chernobyl Diaries zohráva úlohu skupinka turistov, ktorá uviazne v zakázanej zóne.^[30]

Katastrofa inšpirovala aj vznik mnohých literárnych a hudobných diel.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Černobyľská havária

• Úryvok z knihy Černobylska tětraď (po česky)
• Černobyľ v obrazoch 20 rokov po
• Fotky z návštevy reaktora v apríli 2006 od nemeckého televízneho tímu spolu s Research Center Juelich (po anglicky)/(po nemecky)
• 22 rokov po ...
• Simulácia šírenia ¹³⁷Cs do 10. mája 1986 Institut de radioprotection et de sûreté nucléaire (IRSN)
• Mapa rádioaktivity cézia na Slovensku (zvoľte mapu "Plošná aktivita Cs") Štátny geologický ústav Dionýza Štúra (ŠGÚDŠ)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Černobylská havárie na českej Wikipédii.