Veľkonočný ostrov

Veľkonočný ostrov (Rapa Nui)
Isla de Pascua
ostrov
Topografická mapa ostrova v angličtine
Vlajka ostrova Znak
Štát	Čile
Región	Valaparaíso
Hlavné mesto	Hanga Roa
Súradnice	27°9′J 109°25.5′Z / 27,150°J 109,4250°Z / -27.150; -109.4250
Najvyšší bod	Maunga Terevaka
- výška	507 m n. m.
Dĺžka	24 km, JZ – V
Rozloha	163,6 km² (16 360 ha)
Obyvateľstvo	7 750 (2017)
Hustota	47,37 obyv./km²
Objaviteľ	Jakob Roggeveen
- dátum	5. 4. 1772 (Veľkonočná nedeľa)
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Národný park Rapa Nui
Rok zápisu (č. zasadnutia)	1995 (#19)
Číslo	715
Kritériá	(i)(iii)(v)
Poloha ostrova na Zemi
Wikimedia Commons: Rapa Nui
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Veľkonočný ostrov (v polinézštine: Rapa Nui („Veľký Rapa“), špa. Isla de Pascua) je ostrov v južnej časti Tichého oceánu patriaci Čile. Má rozlohu 163,6 km².^[1] Nachádza sa na východnom okraji Polynézie. Na ostrove žije 7 750 obyvateľov (2017).^[2] Hlavným mestom je Hanga Roa. Veľkonočný ostrov je jedným z najviac izolovaných obývaných ostrovov na svete. Jeho najbližší obývaný susedný ostrov je ostrov Pitcairn vzdialený 2 075 km. Vzdialenosť od pobrežia Južnej Ameriky je asi 3 300 km.

V juhozápadnej časti Veľkonočného ostrova sa nachádzajú malé, aj neobývané ostrovy Motu Iti a Motu Kau Kau (Motu Kao Kao). Na tomto ostrove sa vyskytuje magnetická anomália (odchýlka), Na západnej strane je ostrov Motu Tautara, na východ pri polostrove Poike sú ostrovy Marotiri a ostrov Motu Nui (najväčší z ostrovov, z ktorého v minulosti pochádzali volení bojovníci). Dohromady je pätnásť malých ostrovov vzdialených do poldruha kilometra od Veľkonočného ostrova.^[3] Vzdialenosť od pevninskej časti pobrežia Čile je 3 703 km. Veľkonočný ostrov je jedným z najviac izolovaných obývaných ostrovov na svete. Jeho najbližší obývaný susedný ostrov je ostrov Pitcairn vzdialený 2 075 km.

Pomenovanie ostrova Veľký Rapa bolo zaužívané tahitskými rybármi, ktorí navštívili ostrov v devätnástom storočí. Názov používali na rozlíšenie medzi Veľkonočným ostrovom a ostrovom „Rapa Iti“ („Malý Rapa“), ktorý leží 650 km južne od Tahiti. Ďalší názov ostrova je Te Pito o Te Henua (Pupok sveta). Rovnaké pomenovanie má aj zaokrúhlený kameň, ležiaci v blízkosti kamennej plošiny Ahu Te Pito Kura. Podľa rapa-nuiských legiend najstaršie meno ostrova bolo Te pito o te kainga a Hau Maka (Malý kúsok zeme Hau Maka).^[4] Sú známe aj ďalšie mená tohto ostrova ako napríklad Waihu, Mata-ki-Te-rangi, (Oči, ktoré hľadia do neba) alebo Hiti Ai Rangi (Kraj nebies)^[5]

Veľkonočný ostrov je vulkanického pôvodu. Najčastejšie horniny na ostrove sú čadič, obsidián, ryolit a trachyt. Útesy v zátoke La Perouse (Hanga Hoon) sa skladajú z červenej lávy. Najúrodnejšia pôda sa nachádza na severe ostrova. Pobrežný pás je skalnatý a mohutný. Na ostrove sú malé piesočné pláže, ktoré sa nachádzajú len na niekoľkých miestach, napríklad v zátoke Anakena na severnom pobreží, na juhozápadnom výbežku. Na východe na polostrove Poike útesy prudko stúpajú až do 300 metrovej výšky.

Ostrov je súčasťou Východomorského podmorského chrbta. Má tri vyhasnuté sopečné krátery (Rano) a v nich sladkovodné jazerá Rano Kau, Rano Raraku a Rano Aroi. Sú tam viaceré sopečné jaskyne a lávové trubice.^[6]

Východná časť ostrova zvaná Poike v minulosti bývala samostatným ostrovom. Vyvretým sopečným materiálom z krátera Terevaka sa spojila do väčšieho celku. Ostrov je súčasťou havajských čadičových vyvrelín, bohatých na železo a vykazujú afinitu (príbuznosť) s vyvretými horninami nájdenými na Galapágoch.^[7]

Veľkonočný ostrov, vrchy Pukao, Moai a okolité ostrovčeky, ako Motu Nui a Motu Iti tvoria vrchol veľkého sopečného vrchu týčiaceho sa dvetisíc metrov z morského dna. Vznikli v priebehu posledných 750 tisíc rokov a patria medzi najmladšie geologické útvary. Podľa geológov k ostatnej sopečnej aktivite došlo pred desaťtisíc rokmi. V prvej polovici 20. storočia z krátera Rano Kau údajne vyšla para. Tá bola odfotografovaná guvernérom ostrova Edmundsom.^[8] Žiadne sopečné aktivity v nedávnej dobe neboli pozorované, ale i napriek tomu sú spomínané v starých mýtoch domorodcov.

Veľkonočný ostrov je trojuholníkového tvaru, asi 24,6 km dlhý, 12,3 km široký. Povrch pozostáva z dvadsiatich sopečných kužeľov. Najvyšším bodom je vrchol vyhasnutej sopky Terevaka 507 m n. m.^[9]

Podnebie je subtropické, mierne teplé. Prevažujú silné pasáty. Zrážky asi 1 150 mm ročne. Priemerná ročná teplota je 21 °C. Relatívna vlhkosť 77 %. Najchladnejšie mesiace sú júl a august (19,2 °C), najteplejšie január a február (24,6 °C). Najdaždivejšie mesiace sú apríl a máj, najsuchší november a február. Priemerná teplota vody je 18 °C. Ostrov leží v blízkosti južnej hranice letného prúdenia vetrov. V zime prevažujú severozápadné vetry, ale vyskytuje sa aj juhozápadné a juhovýchodné prúdenie. Vzhľadom na blízkosť studeného Humboldtovho prúdu a neexistujúcej akejkoľvek pevniny medzi ostrovom a Antarktídou, napriek blízkosti trópov, podnebie je na ostrove relatívne chladné. Vietor z Antarktídy v júli a auguste často zníži denné teploty až o 20 °C. Hlavným zdrojom pitnej vody na ostrove sú jazerá, ktoré vznikli v kráteroch sopiek. Na ostrove netečie žiadna rieka. Dažďová voda ľahko presakuje cez pôdou a vytvára podzemnú vodu, ktorá vteká do oceána. Pitnej vody preto na ostrove nie je veľa. Obyvatelia si v minulosti vykopali studne a malé vodné nádrže. Najhlbšia navŕtaná studňa na ostrove sa nachádza pri letisku Mataveri.

Veľkonočný ostrov bol osídlený polynézskym obyvateľstvom. Ranú históriu Veľkonočného ostrova je ťažké rekonštruovať, pretože písomné záznamy chýbajú. Aj dejiny jeho osídlenia sú sporné. Predpokladané osídlenie siaha do rokov 300 až 1200 nášho letopočtu, približne sa zhoduje s príchodom prvých osadníkov na Havajské ostrovy. Podľa ústnych legiend, ktoré zaznamenal tahitský biskup Tepano Jaussen, miestom pristátia dvoch kánoí prvých polynézskych osadníkov, vedených Hotu Matuom, bola pláž Anakena. Veľké kanoe priviezli údajne tristo až štyristo ľudí z ostrovov Maroe-Orega a Maroe-Tohio.^[10] Predpokladá sa osídľovanie v dvoch vlnách. Prvá vlna predpokladá založenie osady v piatom alebo šiestom storočí, druhá vlna rozšírenie osídlenia v štrnástom storočí. Genetické štúdie v roku 1990 nepochybne dokázali západný pôvod obyvateľov Veľkonočného ostrova (z polynézskej oblasti) a nie z Južnej Ameriky, ako sa prv predpokladalo a ako sa domnieval Thor Heyerdahl.^[11] Okrem iných starších teórií jedna teória bola založená na tvrdení, že pôvodní obyvatelia pochádzajú z východnej strany Ameriky (ako prvý s ňou vystúpil španielsky misionár Joacquin M. de Zuňiga, po mnohých rokoch ju vzkriesil nórsky bádateľ Thor Heyerdahl). Najstaršie predmety, ktoré archeológovia na ostrove našli, sú z roku 380 nášho letopočtu^[12] Výskumy a rádiouhlíkové analýzy zmenili takmer všetky skoršie poznatky o Polynézii. Nedávno boli upravené a zúžené na rozpätie rokov 700 až 1100 nášho letopočtu. Prebiehajúce skúmania amerických archeológov Terryho Hunta a Carla Lipoa naznačujú ešte neskorší dátum. "Rádiouhlíkové dáta získané z prvých stratigrafických (usadených) vrstiev na území zátoky Anakena, taktiež aj z analýzy predchádzajúcich rádiouhlíkových analytických dát vyplýva, že ostrov bol osídlený neskoršie, čiže asi v roku 1200 nl^[13]. Na základe legendy o náčelníkovi Hotu Mutuovi, taktiež na základe archeologických, genealogických, jazykových výskumov, sa dospelo k názoru, že osídlenie prebiehalo zo západu z ostrovov Mangareva (Gambierske ostrovy, 2 600 km) a Markézy (Francúzska Polynézia, 3 200 km). Podstatné vplyvy na životné prostredie, budovanie monumentálnej architektúry a sochárstva tak začali bezprostredne po osídlení.^[14] Podľa ústnej tradície prvá osada vznikla na území zvanom Anakena okolo roku 1200. Jared Diamond konštatoval, že "zátoka Anakena ako miesto pristátia poskytuje najlepšiu ochranu pred prevládajúcim vlnobitím, rovnako ako piesočné pláže pre spúšťanie a pristávanie kanoí". Sprvu osídlili len pobrežné oblasti s desiatimi nezávislými kmeňmi (mutu), ktoré boli spojené s rôznymi časťami ostrova, hoci medzi nimi neexistovali žiadne definované hranice.^[15] Keď James Cook navštívil ostrov, jeden z jeho členov posádky, pochádzajúci z polynézskeho ostrova Bora Bora bol schopný komunikovať v reči ostrovanov na Rapa Nui, keďže ich jazyk je na osemdesiat percent podobný jazyku obyvateľov ostrova Mangareva. V roku 1999 skúšobná plavba s rekonštruovanými polynézskymi loďami dokázala, že boli schopné dosiahnuť Veľkonočný ostrov od ostrova Mangareva za devätnásť dní.^[16] Asi okolo roku 1100 nášho letopočtu začala výstavba rozsiahlych kamenných štruktúr asi 250 kultových plošín (ahu), kamenných sôch (moai). Obdobie kultúrneho rozkvetu trvalo až do roku 1650.^[17] Asi od roku 1500 až do príchodu Európanov sú podľa archeológov zaznamenané zvýšené nájazdy a kmeňové vojny s použitím nových zbraní (mata), ktoré mali ostré hrany, boli vyrobené z obsidiánu a upevnené na krátkych oštepoch.^[18] Pravdepodobne sa šíril aj kanibalizmus.^[19]

Podľa ústnej tradície zaznamenanej kresťanskými misionármi v roku 1860 na ostrove existoval pôvodne silný triedny systém na čele s vládcom alebo kráľom (Ariki), ktorý mal neobmedzenú moc nad ďalšími kmeňmi a ich náčelníkmi. Panovníkom bol spravidla najstarší potomok po línii prvorodených synov legendárneho zakladateľa Hotu Mutua. Prví ostrovania boli rozdelení do desiatich rodinných klanov, ktoré žili v šestnástich osadách. Najvýznamnejšie klany boli: Miru (Fregatský klan), obýval sever ostrova, Marama (Mesačný klan); Haumoana (Pobrežný klan); Tupahotu (klan Tupa), ktorý pravdepodobne vlastnil kameňolom v Rano Raraku, Ureohei, Hamea, Kotu’u, Roca, Ngauré a ďalšie. Každý klan mal svojho kňaza (inetao), bojovníkov (matatoa), poľnohospodárskych sluhov a služobníctvo (mata kio).^[20] Najviditeľnejším prvkom v kultúre bola výroba masívnych sôch nazývaných moai, ktoré predstavovali zbožštenie predkov. Verilo sa, že živí mali symbiotický (úzke súžitie) vzťah s mŕtvymi, kde všetko, čo živí potrebovali (zdravie, úrodnosť pôdy, plodnosť zvierat, šťastie atď.) sa dosiahne ľahšie za predpokladu, že mŕtvi majú veľký vplyv vo svete duchov a záhrobia a sú schopní cez sochy odovzdať im duchovnú silu (manu). Väčšina sídlisk bolo postavených na pobreží a sochy moai boli vztýčené pozdĺž pobrežia, verilo sa, že strážia svojich potomkov v osadách otočení chrbtami k duchovnému svetu sídliacemu v mori. Predpokladá sa, že kanibalizmus a kmeňové vojny na Veľkonočnom ostrove sa začali vyskytovať až po výstavbe sôch moai, ktorá výrazne prispela k ekologickej degradácii a v dôsledku extrémneho odlesňovania destabilizovala už i tak vratký a nestabilný ekosystém ostrova.^[21] Podľa Diamonda a ústnej tradície (jej pravdivosť bola spochybnená Routledgeovou a Henrim Lavacherym, Mètrauxom, Peiserom a ďalšími), ktorí sa zdajú byť posadnutí kanibalizmom v bežnom živote ostrovanov, ktorý sa ponúka ako dôkaz podporujúci príčinu rýchleho kolapsu ostrovnej civilizácie^[22] Kanibalizmus však bol rozšírený v kultúrach celej Polynézie.^[23] Žiadne ľudské kosti sa nenašli v zemných peciach, ani v žiadnych iných, okrem tých, čo sa našli pri náboženských kamenných plošinách (ahu), čo naznačuje, že kanibalizmus na Veľkonočnom ostrove mal rituálno-náboženský význam. Súčasný etnografický výskum ukázal, že sotva existuje nejaký hmatateľný dôkaz pre všeobecné praktizovanie kanibalizmu kdekoľvek a kedykoľvek na ostrove.^[24] Prvý vedecký prieskum na Veľkonočnom ostrove (v roku 1914) zaznamenal, že domorodé obyvateľstvo dôrazne odmietlo tvrdenie, že by oni, alebo ich predkovia boli kanibalmi.^[25] Domorodci bývali prevažne v jaskyniach, ktorých je na ostrove veľa. Stavali aj obydlia z palmových listov pripomínajúce obrátený čln. Do vyhĺbených dier v kameni zastrkávali trstinu, ktorá tvorila kostru konštrukcie. Strop a boky boli pletené z trstiny palmových listov a lyka.

Pravdepodobne prvými Európanmi, ktorí uvideli Veľkonočný ostrov, boli španielsky moreplavec Alvaro de Mendaña (1567) a anglický bukanier Edward Davis (1687).^[26] Prvý oficiálne zaznamenaný európsky kontakt s ostrovom je z 5. apríla 1722 (Veľkonočná nedeľa), keď holandský moreplavec Jakob Roggeven v službách Východoindickej obchodnej spoločnosti (Trading West India Company) iba náhodne ostrov objavil a pomenoval ho Veľkonočným ostrovom. Zostal na ňom celý týždeň. Populáciu ostrova odhadol na 2000 až 3000 obyvateľov. Číslo môže byť vyššie, pretože niektorí z domorodcov mohli byť vydesení a schovaní v jaskyniach po nedorozumení a následných krádežiach na lodi, ktoré viedlo Roggevenových mužov k streľbe na domorodcov (zabili ich viac ako 12 a niekoľko ďalších zranili). Prvý domorodec, ktorý vystúpil na palubu, bol podľa opisu úplne biely. "Hlavu mu zdobila koruna z peria, ušnice mal prepichnuté a umelo predĺžené, takže mu viseli až po plecia. Podľa záznamov aj iní domorodci mali takto predĺžené ušnice a mnohí mali na celom tele tetovania vzorov vtákov a rozličných zvláštnych figúr."^[12] Ďalší zo zahraničných návštevníkov bol Felipe González Ahedo, španielsky moreplavec, ktorého tam vyslal guvernér Čile a vicekráľ Peru Manuel de Junyent (1704 – 1782), ktorý mal ambície posilniť vplyv Španielska v Južnej Amerike (proti Anglicku). K ostrovu 15. novembra 1770 priplávali dve španielske lode: San Lorenzo a Santa Rosalia. Španielsko Veľkonočný ostrov v mene kráľa Karola III. anektovalo pod názvom: Isla de San Carlos. Španieli ho ako prví zmapovali. Opísali ho ako veľmi nehostinný ostrov, ktorého pobrežie je lemované kamennými sochami.^[27] O štyri roky neskôr, v roku 1774, navštívil Veľkonočný ostrov britský moreplavec James Cook. Nemecký prírodovedec Reinhold Forster, ktorý sa na výprave zúčastnil, poznamenal, že niektoré sochy spadli. V roku 1825 tam priplávala britská loď HMS Blossom. Jej posádka zaznamenala, že nevideli žiadne stojace sochy. V roku 1786 na ostrove pristál francúzsky gróf Jean–François de La Pérouse, ktorý na príkaz Ľudovíta XVI. oboplával Južnú Ameriku.

La Pérouse bol poverený vypracovať presné mapy a štúdie o národoch južných morí. Veľkonočný ostrov bol počas devätnásteho storočia navštívený niekoľkokrát, ale potom sa ostrovania stali k cudzincom otvorene nepriateľskí, aj k ich pokusom tam pristáť. Pred rokom 1860 bolo zaznamenaných len málo informácií. Posádky veľrybárskych lodí sa začali zastavovať pri ostrove, hľadali najmä čerstvú zeleninu a ženy. Zanechali na ostrove rôzne európske, aj pohlavné choroby. V roku 1808, po krvavej bitke, americká loď Nancy uniesla dvanásť mužov a desať žien s úmyslom dopraviť ich na Ostrovy Juana Fernandéza, aby tam pracovali ako otroci pri love tuleňov. Po trojdňovej plavbe od ostrova kapitán dovolil zajatcom, aby vyšli z podpalubia. Tí v vzápätí rýchlo vyskočili cez palubu a začali plávať preč. Okrem jedného, ktorému sa podarilo doplávať na Veľkonočný ostrov, sa všetci utopili.

V 1862 prišli na ostrov peruánski otrokári a odviezli z ostrova okolo 1500 mužov a žien, čiže asi polovicu tamojšej populácie. Zajatý a odvlečený bol aj posledný ostrovný kráľ Murat s celou rodinou a všetci kňazi – šamani. Odvlečení zajatci v Peru pracovali v baniach na ťažbu guána. Deväťdesiat percent ich v zajatí do roka zomrelo. Tahitský biskup na tlak pobúrenej verejnosti intervenoval u peruánskej vlády, aby zajatcov vrátila naspäť. Tá mohla dopraviť naspäť len niekoľko desiatok ľudí, ale väčšina ich ešte počas prepravy zomrela na epidémiu. Na ostrov sa vrátilo iba 15 zajatcov ktorí prežili, navyše nakazených ovčími kiahňami.^[28]. Asi od roku 1900 došlo k šíreniu nákazy malomocenstva, pravdepodobne bola zavlečená z Tahiti, rozšírená na Veľkonočnom ostrove a ďalej až na Markézske ostrovy.^[29]. Dostatočne ďaleko od Hanga Roa bola z toho dôvodu postavená kolónia pre malomocných.

V čase najväčšej epidémie na ostrove nestačili pochovávať mŕtvych. V roku 1866 sa Jean Dutroux Bornier, bývalý francúzsky dôstojník, po skončení krymskej vojny presťahoval na Tahiti. Skúpil na Veľkonočnom ostrove všetky pozemky. Spolu so spoločníkom Branderom, tahitským Britom, sa usadili na ostrove a začali podnikať. Keď na ostrov Bornier pozval prvého kresťanského misionára Eugène Eyrauda, ten spolu s novým náboženstvom priniesol aj tuberkulózu. Na túto chorobu v roku 1867 spolu s misionárom zomrela asi štvrtina populácie ostrova. V nasledujúcich rokoch chovatelia oviec a misionári začali skupovať dostupné pozemky po zosnulých a to viedlo k veľkým nezhodám medzi domorodcami a novými osadníkmi. Bornier sa vyhlásil za kráľa a čoskoro tam zaviedol hrôzovládu. Vyhnal ostrovanov zo svojich osád a vytýčil im iba malú oblasť na západnom pobreží (v oblasti dnešného mestečka Hanga Roa), zatiaľ čo zvyšok ostrova využíval ako pastviny pre ovce a dobytok. Vstup mimo určený priestor bol pod trestom smrti zakázaný. V roku 1871 katolícki misionári, ktorí na začiatku Dutrouxa Borniera na ostrov pozvali, pred ním spolu so 171 obyvateľmi Veľkonočného ostrova utiekli na Gambierove ostrovy. Na Veľkonočnom ostrove zostalo iba stodesať domorodcov. Boli to väčšinou len starší muži. O šesť rokov neskôr, v roku 1877 na Veľkonočnom ostrove žilo len 111 ľudí a iba 36 z nich malo potomkov.^[30] Bornier sa stal tak neznesiteľným, že bol nakoniec v roku 1876 zavraždený obyvateľmi ostrova. O rok neskôr Brander zomrel prirodzenou smrťou. Ostrov zostal po dlhšom spore u francúzskych súdov dedičstvom rodiny Branderovcov. Tí jeho pozemky predali 2. januára 1888 čilskej vláde. Dňa 25 septembra 1882 ostrov navštívil nemecký delový čln SMS Hyena. Poručíka Geiselera poverila pruská cisárska admiralita, aby získal vedecké štúdie pre etnologické oddelenie, kráľovského pruského Múzea v Berlíne. Najmä aby preskúmali jazyk a písmo Veľkonočného ostrova, taktiež aby získali presné výkresy rôznych kultových predmetov, sôch moai, a podrobné mapy miesta uctievania v osade Orongo. Prvé fotografie sôch moai získal lodný lekár, William Thomson v roku 1886, ktorý navštívil Veľkonočný ostrov na palube americkej lode Mohican.

Roku 1888 priplával ku ostrovu na čilskej lodi Angamos poručík Policarpo Toro, ktorý vyhlásil nad ostrovom čilskú zvrchovanosť. V tej dobe žilo na ostrove 201 obyvateľov.^[31] Ostrov sa tak stal 9. septembra 1888 čilskou kolóniou (Policarpo Toro, zastupujúc vládu Čile, podpísal zmluvu s kráľom Atami Tekenom, ktorého následník a dedič zomrel, takže platnosť tejto zmluvy je stále predmetom sporov s niektorými domorodcami na ostrove). Čile ostrov následne prenajalo britskej spoločnosti Williamson-Balfour na chov ovcí. Obyvatelia ostrova boli presídlení do obce Hanga Roa a smeli ju opúšťať iba na povolenie. Tento stav trval až do roku 1960. Prenájom firmy Williamson-Balfourd skončil až v roku 1953. Roku 1915 sa vypravila na ostrov britská archeologička Katherine Routledgeová a uskutočnila vedeckú expedíciu pod názvom „Mana“, ktorá systematicky zdokumentovala kultúru pôvodného obyvateľstva. Čile v roku 1935 vyhlásilo Veľkonočný ostrov za čilský národný park. Až do roku 1966 ostrov využívalo čilské vojenské námorníctvo. V roku 1966 čilský parlament prijal zákon o právach obyvateľov ostrova. Ostrovania sa zákonom stali plnoprávnymi občanmi Čile (podľa tohto zákona smú byť vlastníkmi pôdy na ostrove jedine rodení ostrovania). V roku 1973 generál Augusto Pinochet vyhlásil na Veľkonočnom ostrove stanné právo. Bol zastavený cestovný ruch. Pinochet ostrov navštívil celkom tri razy. Čilská armáda tam vybudovala viacero nových vojenských zariadení a novú radnicu ^[32] Po dohode v roku 1985 medzi Čile a USA bola v roku 1987 dráha letiska Mataveri rekonštruovaná z dôvodu núdzového pristávania raketoplánov. Bola rozšírená na 423 metrov, dlhá je 3353 metrov. ("Pinochet sa údajne odmietol zúčastniť inaugurácie na protest proti tlakom Spojených štátov pre jeho porušovanie ľudských práv.")^[33] Dňa 30. júla 2007 ústavnou reformou čilská vláda poskytla pre Veľkonočný ostrov a Ostrov Robinsona Crusoa osobitný status "zvláštne územie" Čile. Až do prijatia osobitnej listiny ostrov naďalej riadi ako svoju územnú provinciu Valparaiso.^[34] Dňa jedenásteho júla 2010 o osemnástej hodine a pätnástej minúte, prvýkrát po 1300 rokoch odtiaľto bolo viditeľné Úplné zatmenie Slnka ^[35] Roku 1996 bol ostrov zapísaný do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Keď na Veľkonočný ostrov priplávali prví Polynézania (niekedy okolo roku 900 n. l. alebo ešte skôr), našli ostrov pokrytý subtropickým listnatým lesom a s najbohatším hniezdiskom morských vtákov v celom Pacifiku. Pôda bola sopečného pôvodu, teda veľmi úrodná, ale dažde tu neboli také časté ako na iných polynézskych ostrovoch. Novým usadlíkom, ktorý si so sebou priviezli iba sliepky, sa na ostrove darilo. Život bol celkovo pohodlný a bezprácny. Ich pôvodná potrava pochádzala hlavne zo záhradiek, vtáctva (morského i pevninského), potkanov, rýb a delfínov. Lesy boli plné vysokých paliem (až 18 metrov vysokých a takmer dva metre hrubých), ktoré poskytovali ideálne kmene na stavbu kánoí a neskôr na transport sôch, navyše aj jedlé orechy a sladký sirup. Taktiež stromové astry ("tree daisies"), moruše, stromy toromiro a hauhau (príbuzné lipe, z ktorých vyrábali silné povrazy), aj nízke druhy paliem. Predpokladá sa, že v dobe najväčšieho rozvoja, okolo roku 1550, na ostrove žilo okolo 12000 obyvateľov (niektorí archeológovia tvrdia, že viac, niektorí, že menej). Napriek devastácii životného prostredia tesanie, preprava a výstavba sôch pokračovala zrýchleným tempom. Sochy boli čoraz väčšie, boli vytesané aj také, ktoré boli nezmyselne nadrozmerné, čo svedčilo o veľkej rivalite kmeňov a ich náčelníkov. Okolo roku 1600 sa obyvateľom podarilo na ostrove zničiť všetky lesy. Pôvodne úrodná zem vysychala a erodovala. Nebolo z čoho stavať, ani na čom variť. Studničky a potoky vyschli. Ľudia vykynožili všetky ostrovné vtáky, aj slimáky. Bez papierových moruší nemohli už ani pliesť rybárske siete. Začali žiť v jaskyniach a kamenných chyžiach, vyhrabaných do svahov. Potom nastal hladomor, kmeňové boje, ničenie sôch a kanibalizmus. Sochy moai boli navždy opustené, mnohé ešte v kameňolome, alebo na ceste k plošinám zvaným ahu. Väčšina sôch bola zvalená a rozbitá už v dobe, keď Európania začali navštevovať ostrov.

Veľkonočný ostrov je od 1888 súčasťou Čile. V roku 2007 sa ostrov stal "špeciálnym územím" Čile, avšak stále patrí do čilského regiónu Valparaíso. Od 1888 do 1953 bol celý ostrov (okrem mesta Hanga Roa) prenajatý firme Williamson-Balfour ako farma pre ovce. Do roku 1966 bol ostrov prenajatý čilskému námorníctvu. Potom čo sa Augusto Pinochet dostal k moci, na Veľkonočný ostrov sa vzťahovalo stanné právo až do 1990, keď Pinochet odstúpil.

V porovnaní s inými tichomorskými ostrovmi má Veľkonočný ostrov len malú druhovú rozmanitosť rastlín. Rastie tam len okolo 30 druhov pôvodných semenných rastlín. Táto druhová chudobnosť je následkom toho, že ostrov v geologických dobách nikdy nebol spojený s pevninou a taktiež jeho extrémna odľahlosť od iných území, pokrytých vegetáciou. Semená rastlín mohli byť na ostrov zanesené ešte v dobe pred príchodom ľudí len vtákmi, vetrom alebo oceánskymi prúdmi.^[36] Prevažná časť zanesených semien mala pôvod v juhovýchodnej Ázii a na Veľkonočný ostrov sa dostala zo západu cez Polynéziu. Z Južnej Ameriky pochádzala len malá časť.^[37] Archeologicko-botanické nálezy dosvedčujú, že ostrov bol kedysi husto porastený lesom v súčasnosti už vyhynutých paliem rodu Paschalococos disperta ("možno najväčšia palma na svete v tej dobe") rodovo blízkej príbuznej čilskej vínovej palmy Jubaea chilensis. Archeologické záznamy dokazujú, že v čase pôvodného osídlenia bol ostrov domovom mnohých druhov stromov, včítane najmenej troch druhov, ktoré vyrástli do 15 m výšky alebo vyššie. K pôvodnej vegetácii ostrova patril endemický strom Toromiro (Sophora toromiro) z čeľadi bôbovité. Jeho tvrdé a jemne pórovité drevo slúžilo pôvodným obyvateľom na rezbárske účely. Strom Toromiro vo voľnej prírode už vyhynul. V britskej botanickej záhrade v Kew Gardens ešte prežívajú niekoľké exempláre.^[38] Ďalšie sú v botanických záhradách v Nemecku, Čile a Nórsku.

Po návrate Jamesa Cooka v roku 1771 z jeho prvej plavby okolo sveta v denníku Forster napísal, že "Keď sme si niekoľkokrát odpočinuli, boli sme schopní dostať sa až na vrchol kopca Hanga Roa, odkiaľ sme smerom na západ videli more a naše kotviace lode. Vrch (Hanga Roa) bol pokrytý húštinami mimózy a stromami Sophora toromiro, ktoré tu rástli do výšky osem alebo deväť metrov. Už na prvý pohľad to bol prekrásne bôbovníkové stromy. Niektoré z ich konárov mali hrúbku ako ľudské stehno". Posledné prežívajúce stromy v kráteri Rano Kau boli zadokumentované v roku 1917 v rámci Scottsbergovej výpravy. Tieto stromy prežili až do roku 1962.

Ďalšie významné stromy na ostrove boli moruše (nazývané mahute). V minulosti táto rastlina tiež hrala významnú úlohu v každodennom živote ostrovanov: vyrábali si z nich biele šaty, takzvané "tapa". Po príchode prvých veľrybárov a európskych misionárov na ostrov tento odev stratil svoj význam. Z koreňov rastlín Minutu (Tí), alebo Dracaena terminalis, ostrovania získavali cukor. Táto rastlina sa používala na výrobu práškovej modrej a tmavozelenej farby, ktorá slúžila na tetovanie. Strom Mako (Thespesia populnea) používali na vyrezávanie. Jedna z prežívajúcich rastlín ostrova, ktorá rastie na svahoch kráterov Rano Kao a Rano Raraku je Scirpus californicus, nazývaná Totora. Je typickou pôvodnou rastlinou Veľkonočného ostrova, trstina, ktorá na ostrove rástla už pred viac ako 30 000 rokmi ^[39] Totora sa hojne vyskytuje v kráterových jazerách (taká istá rastlina ešte rastie aj na jazere Titicaca v Južnej Amerike). Domorodci trstinu využívali na rôzne účely, najčastejšie pri stavbe obydlí (s pôdorysom v tvare lode) alebo na zhotovovanie malých člnov. Výrazným javom na ostrove je nepatrné zastúpenie papradí. Dosiaľ bolo objavené iba 15 druhov, štyri z nich sú endemické. V porovnaní s inými ostrovami v Tichomorí napr. s Markézami, kde sa nachádza 27 čeľadí, 55 rodov a 117 druhov papradí^[40] je tento počet veľmi malý. Súčasná prevládajúca vegetácia je už iná ako tá pôvodná. Je výsledkom výrazných ľudských zásahov do ekosystému. Peľ objavený vo vzorkách usadenín v kráterových jazerách, najmä z Rano Kau, dokazuje, že od roku 1010 (plus-mínus 70 rokov) na ostrove prebiehalo v dlhom časovom období masívne odlesňovanie.^[41] Odhaduje sa, že v tomto období bolo vyrúbané viac ako 10 miliónov stromov. Úbytok palmového porastu zapríčinil vysychanie a rozsiahle veterné erózie povrchu ostrova.^[42][43] Ďalšou pôvodnou rastlinou, ktorá sa na ostrove vyskytuje už len v niekoľkých exemplároch, je ker Triumfetta semitriloba z čeľade lipovité (Tiliaceae), ktorý na ostrove rástol už pred 35000 rokmi.^[36] Kôra tohto kríka obsahuje vlákna, z ktorých obyvatelia vyrábali rybárske siete. V ostatných desaťročiach na ostrove začali vysádzať malé porasty eukalyptov. V osemnástom a devätnástom storočí boli na ostrov privezené vinič, banánovníky, melóny, cukrová trstina. V súčasnosti sú na ostrove rozšírené rozsiahle trávnaté plochy. Najviac sú rozšírené trávy z čeľade lipnicovité (Poaceae) (na ostrove sú zastúpené štyrmi druhmi) a šachorovité (Cyperaceae). Ďalšou čeľaďou sú hviezdicovité (Asteraceae), ktoré sú zastúpené výhradne antropo-chorickými druhmi (druhmi rastlín rozšírených človekom).^[44] Okrem veľkej oblasti na juhozápade ostrova je hojne rozšírená dovezená Guajáva hrušková (Psidium guajava). Neďaleko pláže Anakena je palmový háj kokosových paliem, ktoré však tiež nie sú pôvodné.

Pred príchodom prvých moreplavcov na ostrove nežili žiadne cicavce. Polynézania priviezli na ostrov domáce zvieratá a možno nechtiac aj potkany (je známe, že u domorodcov čierne polynézske potkany patrili medzi konzumnú lahôdku). V jednej z ostrovných legiend sa spomína, že prví osadníci našli na ostrove zviera podobné koze. Neskôr údajne malo aj mláďatá. Archeológovia však z tej doby nenašli žiadne zvieracie kosti, ani ich výtvarné stvárnenie na kresbách, soškách alebo petroglifoch,^[45] Francúzsky moreplavec La Pérouse v roku 1785 na ostrove nenašiel žiadne živé zviera.^[46] V polovici devätnásteho storočia bol takmer celý ostrov s výnimkou územia osady Hanga Roa prenajatý súkromnej firme na účely pastvy a chovu hospodárskych zvierat. Syn britského židovského obchodníka Alexander Salmon mladší, spoločne s Branderom (firma Salmon & Brander) chovali na ostrove osemnásť tisíc ovcí. Spásanie trávnatého porastu, ničenie kôry zostatku živoriacich stromov a ich takmer celkové odlesnenie bolo druhým významným negatívnym faktorom, ktorý ovplyvnil veternú eróziu na ostrove.^[47] V súčasnosti sa na ostrove chovajú hospodárske zvieratá – ovce, hovädzí dobytok, ošípané a značný počet koní. Pacifický potkan (Rattus exulans), ktorý pravdepodobne slúžil ako potravinový doplnok prvých osadníkov (v súčasnosti je na ostrove vyhynutý), bol nahradený európskymi druhmi potkanov šedivých. Na Veľkonočnom ostrove nežijú zvieratá, ktoré by boli nebezpečné priamo pre človeka, alebo by boli prenášačmi infekčných chorôb.

Spevavé vtáctvo, ktoré v súčasnosti ostrov obýva, je hlavne v oblasti okolo kráterových jazier. Žije tam množstvo vrabcov obecných (Diuca diuca) a vrabcov domových (Passer domesticus). Vyskytuje sa tam aj Čimačima pobelavá (Karakara čimačima), (Milvago chimango) a Severočilská jarabica (Nothoprocta perdicaria). Aj okolo 25 druhov morských vtákov.^[48], hlavne morské čajky, faetonovité, Faeton červenochvostý (Phaethon rubricauda) a najznámejšia morská lastovička (Onychoprion fuscatus), ktorá v histórii ostrova zohrala dôležitú úlohu kultu Vtáčieho muža.

V okolí ostrova sa vyskytuje okolo 140 druhov rýb, z toho vyše päťdesiat pobrežných koralových. Z veľkých rýb sa v okolí vyskytujú tuniaci a žraloky. Menšie ryby sú zastúpené čeľaďami Labridae (13 druhov), Muraenidae (7 druhov), Chaetodontidae (7 druhov) a Holocentridae (6 druhov).^[49] Nálezy v strede ostrova dokazujú, že hlavným zdrojom bielkovín ostrovanov bol tuniak a delfín. Náhly pokles množstva rybích kostí nájdených v osadách, ktorý súvisel so stratou prostriedkov na výstavbu rybárskych plavidiel (degradácia lesa), sa zhoduje s veľkým nárastom počtu vtáčích kostí. Neskôr nasledoval pokles počtu vtáčích kostí, keďže vtáky stratili svoje hniezdiská. Nový štýl umenia z tohto obdobia charakterizuje ľudí s výraznými rebrami a rozšírených bruchom, čiže znakmi podvýživy. Morské ryby boli najdôležitejším zdrojom obživy domorodého obyvateľstva. Doložené je používanie sietí a háčikov na lov rýb.

Na ostrove sa nevyskytujú žiadne hady. Severná časť ostrova v oblasti pláže Anakena je oblasťou výskytu a kladenia vajec morských korytnačiek. Na ostrove sa vyskytujú dva pôvodné (autochtónne) druhy plazov: gekón Moko uru-uru kaha (Lepidodactylus lugubris) a scink Moko Uriuri (Ablepharus boutoni).^[50] Asi 12 centimetrov dlhý scink patril medzi kultovo nábožensky uctievané zvieratá. Existujú jeho vyrezávané sošky z dreva stromu Toromiro.^[51]

Vďaka sochám moai je ostrov známy v celom svete. Sochy boli vytesané v lome na úpätí krátera Rano Raraku. Celkovo ich ostrovania postavili asi tristo. Väčšina sôch zostala v lome a na ceste ku kamenným plošinám nazývaných ahu. V roku 1804 ostrov navštívil ruský moreplavec Jurij Fiodorovič Lisianskij, vtedy na plošine Ahu Vinapu ešte stálo sedem sôch. Ale o dvanásť rokov neskôr ruský moreplavec Otto von Kotzebue už našiel iba dve stojace sochy moai. Keď v roku 1866 prišli na ostrov prví misionári, na celom ostrove už nenašli ani jednu stojacu sochu. Sochy moai, ktoré dnes na Veľkonočnom ostrove stoja, znovu vztýčili až cudzinci. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia zemetrasenie takmer všetky sochy pováľalo. Nanovo ich postavili Čiľania a Japonci. Okolo 50 sôch je zreštaurovaných, asi 5 je ošetrených japonským špeciálnym chemickým náterom.^[12] Nemecký misionár Sebastian Englert očísloval a skatalogizoval 638 sôch. Archeologický prieskum z rokov 1969 – 1976 uvádza 887 sôch, pôvodne údajne až vyše 1000 sôch ^[52] Napriek rozsiahlemu výskumu sôch kvôli ich pravému účelu a presnému obdobiu ich vzniku stále nie sú medzi odborníkmi jednoznačné názory. Ale prevláda názor, že sú úzko spojené s podobnými tradíciami kultu predkov, aké sú rozšírené v Polynézii. Americký archeológ Kirch napísal: „Ideológia má oveľa väčší vplyv, ak jej je umožnené konkrétne sa prejaviť prostredníctvom objektov a architektúry nabitej symbolikou. Veľká väčšina monumentálnej architektúry v oblasti Oceánie bola vystavaná presne na taký účel. Hrobky langi na ostrovoch Tonga, sochové chrámy Veľkonočného ostrova, havajské svätyne heiau a pohrebné ostrovčeky Nan Madol – všetky pripomínajú silnú úlohu ideológie v preukazovaní spoločensko-politickej štruktúry.“^[53]

Na Veľkonočnom ostrove je najväčší počet petroglyfov v celej Polynézii. Nachádza sa tam zhruba tisíc lokalít, kde sa petroglyfy vyskytujú. Celkovo je zdokumentovaných viac ako 4000 jednotlivých petroglyfov. Tesanie petroglyfov sa robilo často z náboženských, ale aj praktických dôvodov, ako napríklad: označenie územia či zaznamenanie dôležitej udalosti. Obrazy vytesané v horninách na Veľkonočnom ostrove majú náboženské motívy, podobne ako je to napríklad v oblasti Oronga, kde je množstvo petroglyfov spätých s kultom Vtáčieho muža boha Tangata manu, taktiež aj motívy z bežného života. Existujú vyobrazenia rýb, morských korytnačiek.^[54]

Rongorongo je systém ešte dosiaľ nerozlúštených glyfov. Bol objavený na Veľkonočnom ostrove v devätnástom storočí Európanmi. Prvú zmienku o tajomnom písme Rongorongo podal roku 1864 francúzsky misionár Eugène Eyraud. V tej dobe už napísanému písmu len čiastočne rozumelo iba zopár ostrovanov. Toto písmo používala iba malá časť pôvodnej privilegovanej populácie. Po odvlečení kráľovskej rodiny do otroctva a zdecimovaní obyvateľstva bola znalosť písma Rongorongo navždy stratená. Alexander Salmon mladší, syn anglického židovského obchodníka, ktorý na ostrove podnikal bol hlavným informátorom pre britské a nemecké archeologické expedície. Poslal niekoľko kúskov pravých tabuliek Rongorongo manželovi svojej netere, nemeckému konzulovi v čilskom Valparaíse. Piktogramy Rongorongo sa navzdory množstvu pokusov ani dosiaľ nepodarilo rozlúštiť. Okrem niekoľko glyfov vytesaných do kameňov sú všetky nájdené znaky vyrezané do drevených tabuliek. Do súčasnej doby sa v rozličných múzeách po celom svete zachovalo 26 tabuliek s písmom Rongorongo.^[55] Na Veľkonočnom ostrove nezostala ani jediná tabuľka. Nezvyčajná vec o tomto písme je, že sa nečíta zľava doprava ako väčšina písiem, ani zhora nadol. Čítateľ začne čítať vľavo dole, prečíta prvý riadok zľava doprava, potom otočí tabuľku o 180° a znova číta zľava doprava. Potom znova číta zľava doprava, otočí o 180° a číta zľava doprava. Takto to pokračuje až do konca.

Reimiro je ozdobný predmet v tvare polmesiaca, ktorý znázorňuje polynézske kanoe. Prevažne bol zhotovený z dreva stromu Toromiro. Reimirom sa ozdobovali ženy Veľkonočného ostrova. Každý koniec ozdoby je ukončený štylizovanými ľudskými hlavami. Vnútorná strana ozdoby obsahuje priehlbinu, vyplnenú púdrom vyrobeným z morských lastúr. Tento dekoratívny predmet je v rôznych podobách známy aj na iných polynézskych ostrovoch. Motív dvoch ľudských hláv je však vyobrazený výlučne iba na Reimiro z Veľkonočného ostrova. Tento symbol sa nachádza aj na oficiálnej vlajke ostrova. Artefakty Reimiro z Veľkonočného ostrova možno nájsť v rôznych múzeách sveta. Ich význam, či ide výlučne o kultový predmet, šperk, alebo insígnie (znaky hodnosti), nie je známy.

Umenie drevorezby bolo u pôvodného obyvateľstva široko rozvinuté. Dosiaľ sa zachovalo niekoľko drevených figúrok s ľudskými a zvieracími postavami, ktoré mali zrejme náboženský význam. Medzi najznámejšie patria figurálne drevorezby s vystupujúcimi rebrami, používané v rituáloch plodnosti.^[56] Existujú dva typy figúr: moai kavakava (muž) a moai peapea (žena). Moko Miro, muž s hlavou jašterice. Najčastejším materiálom na drevorezbu bolo drevo zo stromu toromiro. Na niektorých figúrkach sú pravdepodobne pomocou nástrojov zo žraločích zubov alebo z obsidiánových úlomkov vyrezané texty písma rongorongo.

Nie je isté, či kult Vtáčieho muža (Tangata manu) existoval už v čase stavania sôch (zanikol okolo roku 1867). Je možné, že skupina militantných vodcov nazývaní matatoa kult boha Make-make nahradila novým kultom (jeho maska ho predstavuje ako tvár s veľkými sovími očami). Kult Vtáčieho muža vyvrcholil každoročnou súťažou o získanie prvého vajca vtáka nazývaného manutara, morská lastovička (Onychoprion fuscatus), prineseného z malého ostrova Motu Nui, ktorý je v blízkosti juhozápadného výbežku Veľkonočného ostrova. Súťažiaci museli na trstinových viazaniciach prekonať prieliv oddeľujúci ostrovy, ktorý bol plný žralokov, nájsť vtáčie vajce, vrátiť sa naspäť na ostrov a nakoniec sa ešte vyšplhať na útes pri osade Orongo. Kto to dokázal ako prvý, získal titul „Vtáčí muž roka“. Víťaz a jeho rodina potom po celý nasledujúci rok mali oprávnenie kontrolovať a riadiť rozdeľovanie potravín na ostrove. Kult Vtáčieho muža je doložený aj archeologickými nálezmi. Na útesoch v okolí Oronga boli nájdené petroglyfy Vtáčieho muža. Niektorý odborníci si myslia, že kult Vtačieho muža bol súčasťou úsilia o akúsi kultúrnu obnovu u ostrovanov, ktorí prežili. Na kultovom mieste Orongo sú starostlivo postavené kamenné chaty, ktoré neboli trvalo obývané, ale používali ich iba na rituálne účely.

Ako znázorňujú početné maľby, jaskyne boli využívané ako miesta bohoslužieb v súvislosti s kultom Vtáčieho muža. Thor Heyerdahl našiel v jaskyniach početné kamenné sošky s rôznymi motívmi: Vtáčieho muža aj hláv moai, antropomorfické, zoomorfické postavy, aj vyobrazenie plachetníc. Tajné jaskyne boli vlastníctvom jednotlivých rodín. Aku-Aku sa nazývali strážcovia posvätných rodinných jaskýň. Vedomosti a tradície sa šírili ústnym podaním špeciálne vybraným členom ďalšej generácie. Nepreukázalo sa, že by jaskyne boli použité ako pohrebiská, pravdepodobne len v neskoršom období. Skorej len ako útočiská v čase vojen. Jaskyňa Ana Kai tango tvy („kanibalská jaskyňa“) v Mataveri na západnom pobreží je často navštevovaná turistami.

Ostrovania si bežne krášlili svoje telá rôznymi tetovacími motívmi Nepoužívali jednotné skrášľovacie vzory, takže ich tetovania bývali veľmi odlišné. Do veľkej miery boli limitované iba fantáziou tetovačov – umelcov^[57] Tetovali sa muži, aj ženy, ale u žien bývalo tetovanie zložitejšie, prepracovanejšie, a pokrývalo obvykle väčšiu časť pokožky, na rozdiel od mužov. Tetovacia farba sa vyrábala pálením listov rastliny, ktorú nazývali „ti.“ Popol následne zmiešali so šťavou získanou z bobúľ nazývaných „poporo.“ Tetovalo sa pomocou zaostrenej rybacej kosti.

V rámci volebných okrskov Čile Veľkonočný Ostrov patrí k trinástemu volebnému obvodu a šiestemu senátnemu volebnému obvodu. Obyvatelia sú zastúpení v Poslaneckej snemovni poslancom Joaquínom Godoyom z Hnutia národnej obnovy (RN), poslancom Aldom Cornejom z Kresťansko demokratickej strany (PDC). Taktiež dvoma senátormi, Franciscom Chahuánom z Hnutia národnej obnovy (RN) a senátorom Ricardom Lagosom Weberom z Demokratickej strany (PPD). Guvernér provincie : Carmen Cardinali (2010 -). Menovaný prezidentom republiky.^[58] Starosta : Luz Zasso, kresťanský demokrat (PDC), priamo volený na štyri roky (2008 – 2012).

V auguste roku 2010 členovia pôvodného kmeňa Hito rangi obsadili Hotel Hanga Roa,^[59] tvrdiac, že pozemok pod hotelovým komplexom bol kúpený v roku 1990 od Pinochetovej vlády v rozpore s čilskou ústavou.^[60] Členovia kmeňa Hito tvrdia, že ich predkovia boli podvodným spôsobom vylákaní z ostrova^[61] Podľa správ BBC 3. decembra 2010 bolo najmenej 25 ľudí zranených, keď čilská polícia použila proti domorodým občanom brokovnice, keď sa pokúšala vypudiť majiteľov pozemkov okupujúcich hotelový komplex, ktorí tvrdili, že pozemky pod budovami boli nezákonne odňaté ich predkom.^[62] V januári 2011 osobitný spravodajca OSN James Anaya vyjadril obavy o osud pôvodných obyvateľov ostrova pod čilskou správou, apeloval na Čile "aby vyvinula všetko úsilie, aby viedla dialóg v dobrej viere so zástupcami domorodcov a riešila čo najskôr skutočné a podstatné problémy, ktoré charakterizujú súčasnú situáciu.” ^[63] Incident sa skončil vo februári 2011, keď až 50 ozbrojených policajtov vniklo do okupovaného Hotela Hanga Roa a zatklo posledných päť protestujúcich domorodcov. Žiadne zranenia neboli hlásené.” ^[63]

Každoročne sa na Veľkonočnom ostrove koná významný kultúrny festival Tapati. Prežila tu detstvo popredná čilská klaviristka Mahani Teave ktorá je dcérou domorodca a americkej matky. Z ostrova pochádza aj hudobno-tanečná skupina Matatoa vystupujúca na turné po celom svete.

• Rapa Nui - stred sveta (Rapa Nui), USA 1994, Réžia: Kevin Reynolds, Produkcia: Kevin Costner, Hrajú: Jason Scott Lee, Esai Morales, Sandrine Holt, Zac Wallace, Eru Potaka-Dewes
• Stratení Bohovia Veľkonočného Ostrova (The Lost Gods of Easter Island), Veľká Británia 2000, Réžia: Kate Broome, Hrajú: David Attenborough

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veľkonočný ostrov

• 360° panoráma sôch Moai