Traján

Marcus Ulpius Nerva Traianus
socha rímskeho cisára
Narodenie	18. september 53
Úmrtie	asi 11. august 117 (63 rokov)
Odkazy
Commons	Traján
Biografický portál

Marcus Ulpius Nerva Traianus alebo po slovensky Traján (* 18. september 53 – † asi 11. august 117) rímsky cisár vládnuci v rokoch 98 – 117, druhý zo skupiny tzv. „piatich dobrých cisárov“ rímskej ríše a jedným z najúspešnejších rímskych cisárov vôbec. Ríši vládol takmer dvadsať rokov a pod jeho vládou ríša dosiahla svoju najväčšiu územnú expanziu.

Pochádzal z hispánskeho mesta Italica, kde sa narodil v roku 53. Jeho otec pochádzal zo starobylého italského aristokratického rodu. O pôvode jeho matky sa nevie, nevylučuje sa ani jej hispánsky pôvod. Životnú školu absolvoval v armáde, vynikol ako vojvodca a organizátor, rozumel si dobre s vojakmi ako aj so senátormi a filozofmi. V roku 97 ho adoptoval Nerva.

Bol úspešným a obľúbeným vojvodcom (legát v Sýrii, miestodržiteľ Germánie).

Pre cisársku vládu si vytvoril vlastnú koncepciu, ktorá mala byť službou spoločnosti. Rozhodol sa skončiť s defenzívnou politikou a pripravil armádu na nové výboje. Súčasne sa však staral aj o hospodársky rozvoj Ríma a ríše. Všetky zámery a plány sa mu darili aj preto, že si vedel vybrať schopných spolupracovníkov, ktorí mu smeli a vedeli otvorene povedať svoju mienku. Vo vnútornej politike dal právu pôvodnú podobu. Rešpektoval senát a dal prísahu, že bez súhlasu senátu ani jedného senátora nepotresce, čo je základom imunity.

Upevnil poriadok v štátnych financiách a zaviedol ho do mestských, dobudoval cisársky správny aparát, dal stavať prístavy, zakladal kolónie. Uviedol do chodu inštitúciu: štátny alimentačný fond, z ktorého sa poskytovali pôžičky drobným a stredným roľníkom na pomerne nízky úrok. Z výnosu tohto úroku sa podporovali deti nemajetných rodičov a siroty. Zaviedol zvláštne prídely potravín pre nemajetných vo výške 75 až 500 sesterciov. V zahraničných vzťahoch považoval Traianus predovšetkým za potrebné, aby sa zbavil ponižujúcich poplatkov Dákom. Keď sa dozvedel, že dácky kráľ Decebalus sa chystá uzavrieť spojeneckú zmluvu s Partmi, vypravil sa roku 101 k dolnému Dunaju a v niekoľkých bitkách ho premohol a odobral mu časť územia. V novej vojne v rokoch 105 – 106 ho po tvrdom odpore porazil a pripojil Dáciu k ríši. Na zabezpečenie nových hraníc dal vybudovať reťaz pevností spojených cestami. Tak vznikol limes Romanus, zosilnený valmi, priekopami a opevnenými tábormi, ktorý sa neskôr preniesol až do ústia Ipľa a ústia Moravy. Po dobytí Dácie poslal svoje vojská na Blízky východ, ktoré potom pripojili k ríši arabské územia v oblasti Bostry a Petry. Plánovanú výpravu potom urýchlil spor s Partmi, ktorí napadli Arméniu a zbavil trón rímskeho spojenca. Na jeseň 113 sa vypravil Traianus na čele légií do Malej Ázie, dobyl Arméniu a vyhlásil ju za rímsku provinciu. Na jar roku 115 sa po prechode púšťou zrazil s Partmi, porazil ich a prešiel rieky Eufrat a Tigris. Dobyl Babylon a hlavné mesto Ktésifón. Keď sa rozhodoval, že sa vypraví do Indie zastihli ho správy o povstaniach v africkej Kyrenaike a severnej Mezopotámii. Preto sa rozhodol vrátiť. Na spiatočnej ceste ochorel a zomrel.

Traianus vládol v zhode so senátom, upevnil cisársku moc: antická tradícia ho pokladá za jedného z najlepších cisárov, odtiaľto priezvisko Optimus (Najlepší).

Trajánova povesť ako cisára pretrvala - je jedným z mála panovníkov, ktorých povesť prežila 19 storočí. Každého nového cisára po ňom senát poctil slovami felicior Augusto, melior Traiano (aby bol „šťastnejší ako Augustus a lepší ako Traján“). Medzi stredovekými kresťanskými teológmi bol Traján považovaný za cnostného pohana. V renesancii Machiavelli, keď hovoril o výhodách adoptívneho nástupníctva oproti dedičnosti, spomínal piatich po sebe nasledujúcich dobrých cisárov „od Nervy po Marca“ - z tohto pojmu historik 18. storočia Edward Gibbon spopularizoval pojem piatich dobrých cisárov, z ktorých Traján bol druhý.

Správa o dáckych vojnách, Commentarii de bellis Dacicis, ktorú napísal sám Traján alebo jeho duchovný pisateľ podľa vzoru Caesarových Commentarii de Bello Gallico, je s výnimkou jednej vety stratená. Z knihy Getica, ktorú napísal Trajánov osobný lekár Titus Statilius Criton, sa zachovali len fragmenty. Podobný osud postihol aj Parthicu, sedemnásťzväzkový opis partských vojen, ktorý napísal Arrianos. Kniha 68 Rímske dejiny gréckeho autora Cassa Dia, ktorá sa zachovala prevažne ako byzantské skratky a epitómy, je hlavným zdrojom pre politické dejiny Trajánovej vlády. Okrem nej sú najlepšími zachovanými súdobými prameňmi Panegyricus Plínia mladšieho a Dio Chrysostomove orácie. V oboch prípadoch ide o oslavné perorácie typické pre vrcholné cisárske obdobie, ktoré opisujú idealizovaného panovníka a rovnako idealizovaný pohľad na Trajánovu vládu a zaoberajú sa viac ideológiou ako faktami.

Desiaty zväzok Plíniových listov obsahuje jeho korešpondenciu s Trajánom, ktorá sa zaoberá rôznymi aspektmi cisárskej rímskej vlády. Všeobecne sa uznáva, že Plínius ako člen cisárovho vnútorného kruhu poskytuje prostredníctvom svojich listov s Trajánom jedinečný a cenný zdroj informácií, ktorý je jedinou zachovanou korešpondenciou medzi miestodržiteľom a jeho cisárom. Tvrdí sa však, že Plíniova korešpondencia s Trajánom nie je ani dôverná, ani úprimná, ale skôr výmena úradnej pošty, v ktorej Plíniov postoj hraničí so servilnosťou. Niektorí autori dokonca navrhli, že veľkú časť textu napísal a/alebo upravil Trajánov cisársky tajomník, jeho ab epistulis. Vzhľadom na nedostatok literárnych prameňov sa diskusia o Trajánovi a jeho vláde v modernej historiografii nevyhne špekuláciám. Na rekonštrukciu jeho vlády sú užitočné aj neliterárne pramene, ako napríklad archeológia, epigrafia a numizmatika.

Začiatkom roku 117 Traján ochorel a odplával do Itálie. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval počas jari a leta 117. Verejnosť sa o tom dozvedela z bronzového portrétu s bustou vo verejných kúpeľoch v Ancyre, na ktorom bol zobrazený starý a vychudnutý muž, hoci identifikácia s Trajánom je sporná. Do Selinu, kde náhle zomrel, dorazil 11. augusta alebo krátko predtým. Traján osobne mohol zákonne vymenovať Hadriána za svojho nástupcu, ale Dio tvrdí, že Trajánova manželka Pompeia Plotina zabezpečila Hadriánovo nástupníctvo tým, že udržiavala Trajánovu smrť v tajnosti dostatočne dlho na to, aby mohla vyhotoviť a podpísať dokument potvrdzujúci prijatie Hadriána za syna a nástupcu. Dio, ktorý rozpráva tento príbeh, uvádza ako zdroj svojho otca - guvernéra Cilície Aproniana, takže jeho rozprávanie môže byť založené na dobových povestiach. Môže tiež odrážať mužskú nespokojnosť Rimanov s tým, že si cisárovná - nehovoriac o akejkoľvek žene - môže dovoliť zasahovať do politických záležitostí Ríma.

Hadrián mal počas Trajánovej vlády nejednoznačné postavenie. Po velení Legio I Minervia počas dáckych vojen bol v rozhodujúcej fáze druhej dáckej vojny zbavený frontových povinností a bol poslaný spravovať novovytvorenú provinciu Dolnú Panóniu. Senátorskú kariéru vykonával bez osobitných vyznamenaní a Traján ho oficiálne neprijal, hoci od neho dostal vyznamenania a iné známky vyznamenania, ktoré mu dávali nádej na nástupníctvo. Po svojom konzuláte v roku 108 nedostal žiadny post a ani žiadne ďalšie pocty okrem toho, že ho v roku 111/112 vymenovali za archonta eponymos pre Atény. Pravdepodobne sa nezúčastnil na partskej vojne. Literárne pramene uvádzajú, že Traján za dediča považoval aj iných, napríklad právnika Lucia Neratia Prisca. Hadrián, ktorému nakoniec v čase Trajánovej smrti zverili guvernérstvo Sýrie, bol Trajánovým bratrancom a bol ženatý s Trajánovou vnučkou, čo všetko z neho robilo rovnako dobrého dediča. Zdá sa, že Hadrián bol dobre prepojený s mocnou a vplyvnou skupinou španielskych senátorov na Trajánovom dvore prostredníctvom svojich väzieb na Plotina a prefekta Attiana. Jeho odmietnutie podporovať Trajánovu senátorskú a expanzívnu politiku počas jeho vlastnej vlády môže vysvetľovať „hrubé nepriateľstvo“, ktoré mu prejavovali literárne pramene.

Hadriánovým prvým významným činom vo funkcii cisára bolo opustenie Mezopotámie ako príliš nákladnej a vzdialenej na obranu a obnovenie parthskej hegemónie v Arménii a Osrhoene, ktoré patrili pod poručníctvo Ríma. Partská kampaň bola obrovským neúspechom Trajánovej politiky, dôkazom toho, že Rím prečerpal svoje kapacity na udržanie ambiciózneho dobyvačného programu. Podľa Historia Augusta Hadrián tvrdil, že sa riadi precedensom, ktorý vytvoril Katón starší voči Macedóncom, ktorí „mali byť oslobodení, pretože ich nebolo možné ochrániť“ - čo Birley považuje za nepresvedčivý precedens. Ostatné územia dobyté Trajánom si ponechal. Podľa ustálenej historickej tradície bol Trajánov popol uložený v malej cele, ktorá sa dodnes zachovala pri základni Trajánovho stĺpa. Podľa niektorých moderných vedeckých prác bol jeho popol skôr uložený v blízkosti jeho stĺpa, v mauzóleu, chráme alebo hrobke postavenej pre jeho kult ako divus rímskeho štátu.^[1]

Staroveké pramene o Trajánovej osobnosti a jeho úspechoch sú zhodne pozitívne. Napríklad Plínius mladší vo svojom panegyriku oslavuje Trajána ako múdreho a spravodlivého cisára a morálneho človeka. Cassius Dio dodáva, že vždy zostal dôstojný a spravodlivý. Cisár tretieho storočia Decius dokonca dostal od senátu meno Traján ako vyznamenanie. Po neúspechoch v treťom storočí sa Traján spolu s Augustom stal v neskoršom Rímskom cisárstve vzorom najpozitívnejších čŕt cisárskeho poriadku. Mnohým cisárom po Trajánovi sa pri skladaní prísahy želalo Felicior Augusto, Melior Traiano („Nech sa ti darí viac ako Augustovi a lepšie ako Trajánovi“). Cisárovi Konštantínovi I. zo štvrtého storočia sa pripisuje, že ho nazval „rastlinou na každej stene“ pre množstvo budov s nápismi s jeho menom.

Všetci rímski cisári až do Trajána, okrem Nera, ktorý občas nosil bokombrady, boli zobrazovaní hladko oholení podľa módy, ktorú medzi Rimanmi zaviedol Scipio Africanus (236 - 183 pred n. l.). Túto cisársku módu zmenil Trajánov nástupca Hadrián, ktorý urobil brady pre cisárov módnymi.^[2][3][4]

V stredoveku niektorí teológovia, ako napríklad Tomáš Akvinský, hovorili o Trajánovi ako o príklade cnostného pohana. V Božskej komédii Dante v nadväznosti na túto legendu vidí Trajánovho ducha v Jupiterovom nebi spolu s ďalšími historickými a mytologickými osobami, ktoré sa vyznačovali spravodlivosťou. Aj na prvej terase Očistca je prítomná freska Trajána, ktorý sa zastavil, aby zabezpečil spravodlivosť pre chudobnú vdovu, ako ponaučenie pre tých, ktorí sú očisťovaní za to, že sú pyšní.

V 18. storočí španielsky kráľ Karol III. poveril Antona Raphaela Mengsa, aby namaľoval Trajánov triumf na strop banketovej sály kráľovského paláca v Madride, ktorý sa považuje za jedno z najlepších diel tohto umelca.

Toto dedičstvo sa začalo spochybňovať až v období osvietenstva, keď Edward Gibbon vyjadril pochybnosti o militarizovanom charaktere Trajánovej vlády v kontraste s „umiernenými“ praktikami jeho bezprostredných nástupcov. Mommsen zaujal k Trajánovi nejednotný postoj, na istom mieste svojich posmrtne publikovaných prednášok dokonca hovoril o jeho „márnomyseľnosti“ (Scheinglorie). Mommsen hovorí aj o Trajánovej „neukojiteľnej, neobmedzenej túžbe po dobývaní“. Hoci Mommsen nemal Trajánovho nástupcu Hadriána v obľube - „odpudzujúce spôsoby a jedovatá, závistlivá a zlomyseľná povaha“ -, priznal, že Hadrián tým, že sa zriekol Trajánových výbojov, „urobil to, čo si situácia jasne vyžadovala“.

Práve tento vojenský charakter Trajánovej vlády zaujal jeho životopisca zo začiatku dvadsiateho storočia, talianskeho historika Roberta Paribeniho, ktorý vo svojom dvojzväzkovom životopise Optimus Princeps z roku 1927 označil Trajánovu vládu za vrchol rímskeho principátu, ktorý považoval za dedičstvo Talianska. V Paribeniho stopách kráčal aj nemecký historik Alfred Heuss, ktorý v Trajánovi videl „dokonalé ľudské stelesnenie cisárskeho titulu“ (die ideale Verkörperung des humanen Kaiserbegriffs). Prvý Trajánov životopis v angličtine od Juliana Bennetta je pozitívny aj v tom, že predpokladá, že Traján bol aktívnym tvorcom politiky, ktorý sa staral o riadenie ríše ako celku - čo jeho recenzent Lendon považuje za anachronický pohľad, ktorý v rímskom cisárovi vidí akéhosi moderného správcu.

V 80. rokoch 20. storočia zaujal rumunský historik Eugen Cizek diferencovanejší pohľad, keď opisoval zmeny v osobnej ideológii Trajánovej vlády, pričom zdôrazňoval skutočnosť, že sa stávala čoraz autokratickejšou a militarizovanejšou, najmä po roku 112 a smerom k Partskej vojne (keďže „iba univerzálny monarcha, kozmokrat, mohol diktovať svoje právo Východu“). V životopise nemeckého historika Karla Strobela sa zdôrazňuje kontinuita medzi Domiciánovou a Trajánovou vládou, pričom sa uvádza, že Trajánova vláda mala rovnaký autokratický a posvätný charakter ako Domiciánova a vyvrcholila neúspešným partským dobrodružstvom, ktoré malo byť korunou jeho osobných úspechov. Práve v modernej francúzskej historiografii sa Trajánova povesť najvýraznejšie znevažuje: Paul Petit píše o Trajánových portrétoch ako o „nízko postavenom chamtivcovi so záľubou v alkohole a chlapcoch“. Podľa Paula Veynea si z Trajánových „štýlových“ vlastností treba zachovať to, že bol posledným rímskym cisárom, ktorý považoval ríšu za čisto italskú a na Rím zameranú dobyvačnú hegemóniu. Naproti tomu jeho nástupca Hadrián zdôrazňoval predstavu impéria ako ekumenického a cisára ako univerzálneho dobrodinca a nie kozmokrata.

V Rumunsku je Traján (rumunsky: Traian) považovaný za jedného zo zakladateľov rumunského národa a historickú osobnosť s veľkým významom pre rumunský národ a kultúru. Je to vďaka jeho organizovaniu dáckych vojen, ktoré viedli k založeniu dácko-rímskej kultúry a rumunského jazyka založeného na latinčine.^[5][6] Vytvorenie rímskej Dácie sa preto v krajine považuje za etnogenézu rumunského národa.

V židovských homiletických dielach, napríklad v Esther Rabbah, sa Traján opisuje epitafom „nech sú jeho kosti rozdrvené“ (hebrejsky: שְׁחִיק עֲצָמוֹת, romanizovane: š'hik atzamot).^[7] Rovnaký epitaf sa používa aj pre Hadriána.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Traján

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Trajan na anglickej Wikipédii.