Solún

O rovnomennej krajskej jednotke pozri Thessaloniki (krajská jednotka).

Solún
angl. Thessaloniki novogr. Θεσσαλονίκη
prístavné mesto
Solún
Vlajka
Štát	Grécko
Región	Makedónia
Súradnice	40°38′42.9″S 22°54′51″V / 40,645250°S 22,91417°V / 40.645250; 22.91417
Najvyšší bod
- výška	250 m n. m.
Najnižší bod
- výška	0 m n. m.
Rozloha	19,307 km² (1 931 ha)
- aglomerácie	111,703 km² (11 170 ha)
- okresu	1 455,62 km² (145 562 ha)
Obyvateľstvo	325 182 (2011)
- aglomerácie	788 952
- okresu	1 104 460
Hustota	16 842,7 obyv./km²
- aglomerácie	7,100 obyv./km²
- okresu	760 obyv./km²
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
PSČ	53xxx, 54xxx, 55xxx, 56xxx
Poloha mesta v Grécku
Wikimedia Commons: Θεσσαλονίκη
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Solún (gr. Θεσσαλονίκη – novogr. Thessaloniki/starogr. Thessaloniké, ľudovo Σαλονίκη – Saloniki) je druhé najväčšie prístavné mesto v Grécku; leží pri Solúnskom zálive, hlavné mesto gréckej Makedonie. Bolo založené v roku 315 pred Kr. diadochom Kassandrom, od roku 146 bolo hlavným mestom rímskej provincie Macedónia, najvýznamnejším mestom Byzantskej ríše po Konštantínopole. V súčasnosti má mesto okolo 365 000 a metropolitná oblasť 1 000 000 obyvateľov.

Solún sa nachádza na Balkánskom polostrove, v Grécku, v kraji Makedonia, na západnej strane polostrova Chalkidiki v Solúnskom zálive. Mesto sa nachádza na malej nížine, obklopenej vrchmi, ktorá vznikla v delte riek Axios a Aliakmon. Vrchy vytvárali na nížine relatívne bezpečné prostredie, hlboký záliv poskytoval výborné podmienky pre prístav. Mesto malo vďaka svojej polohe veľký strategický význam.

V dobe bronzovej tu bolo významné osídlenie na polohe Tumba, išlo o jednu z najproduktívnejších kultúr Balkánu. Mesto, na ktorého ruinách bol založený Solún, sa nazývalo Thermé a bola to grécka kolónia mesta Eritrea na Euboii. Toto mesto sa spomína vo viacerých starovekých gréckych dielach od Herodota, Thukydida i Aischina.

Mesto Solún bolo založené jedným z generálov Alexandra Macedónskeho, Kassandrom, v roku 316 alebo 315 pred Kr. Kassandros bol generál slúžiaci Alexandrovi Veľkému a zároveň jeho švagor. V rámci zjednocovacieho procesu v tejto oblasti zničil dvadsaťšesť dedín, z ktorých sa obyvatelia sústredili do jedného mesta (pôvodne známeho pod menom Thermé). Obyvatelia Thermé boli grécki kolonisti z Euboie a tiež pôvodní grécki Macedónci. Po tomto sústredení obyvateľov bolo mesto pomenované po Kassandrovej manželke, sestre Alexandra Veľkého. Princezná Thessaloniké získala toto meno po víťaznej bitke v Thesálii. Meno sa skladá z názvu kraja (Thessalia) a gréckeho slova víťazstvo (niké). V 2. storočí pred Kr. bol Solún slobodným mestom Macedónie s mestskou radou, cez ktorú zasahoval do diania v meste kráľ. Sídlili tu Gréci pôvodom z rôznych končín Stredomoria.

V roku 168 pred Kr., po viacerých bitkách, padlo Macedónske kráľovstvo a jeho posledný kráľ Perseus a Thessaloniki, rovnako ako celé Grécko, sa dostali pod vplyv Ríma. V roku 167 bola Macedónia Rímom rozdelená na štyri dištrikty. Solún sa stal hlavným mestom druhého.

Počas 1. storočia pred Kr., po roku 42 pred Kr., sa dokonca stal hlavným mestom celej rímskej provincie Macedonia, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Grécka, Albánska a republiky FYROM. Thessaloniki boli ustanovené za slobodné mesto, čo bolo odmenou za ich podporu Augustovi. Významné postavenie, prirodzene vyplývajúce z ich polohy, si zachovali aj počas 1. storočia.

Thessaloniki sa stali počas rímskej nadvlády hlavným mestom celej provincie. Macedónia bola Rímu lojálna, preto bola pod vládou senátneho prokonzula zodpovedného rímskemu senátu, ktorý mal svoj úrad práve v tomto meste. Latinské meno mesta bolo Thesalonica, starogrécke Thessaloniké. Mesto malo i vlastnú radu. Obchodná funkcia mesta súvisí s faktom, že Thessaloniki boli dopravným uzlom. Výborné prírodné podmienky pre veľký a bezpečný prístav Rimania dobre využili, čo rozvinulo čulý námorný obchod. Mesto tiež ležalo na významných cestách, ktoré sa využívali hlavne na obchodné účely. Spomenutý prístav bol začiatkom významnej obchodnej cesty spájajúcej Egejské more s Dunajom, hlavná dopravná tepna medzi Rímom a jeho východnými provinciami: „Via Egnatia“. Vďaka týmto faktorom bolo mesto nielen najvýznamnejším, ale podľa niektorých historikov i najbohatším mestom tejto provincie. Sídlil tu senátny prokonzul. Rimania tu vystavali celé nové fórum, nový prístav, kúpele a divadlo, ktorých ruiny vidieť dodnes.

V 1. storočí tu vznikla druhá kresťanská obec v Európe. V Solúne žilo v prvom storočí po Kristovi približne 65 000 obyvateľov, najmä Gréci ale aj Rimania. Po židovských vojnách s Rimanmi sa sem nasťahovali aj Židia. V meste sa vytvorila nábožensky veľmi pluralitná spoločnosť. Obľúbené boli početné mysterijné kulty, napr. Dionýzov, Serapidin, Osirisov i Mitrov, ale aj maloázijské grécke kulty. Vykopávky odhalili miesta, na ktorých sa uctieval grécky Partenón, v menšej miere pretrvávalo uctievanie spomenutých egyptských bohov. So vzrastajúcim rímskym vplyvom vzrastal aj kult cisára, ktorému sa podriadili aj ostatné kulty. Početná židovská komunita sa schádzala k spoločnému vyučovaniu a modlitbám v synagóge (Skutky 17,1). Vierovyznaním sa k Židom pripojilo aj veľa pohanov, najmä Grékov. Pavlovo trojtýždňové kázanie o Pánovi Ježišovi zasiahlo mnohých ľudí. Bolo to prvé z miest, v ktorom Pavlovo vyučovanie prilákalo veľkú skupinu spoločensky dobre situovaných občanov. Od tejto doby začína väčšina solúnskych Grékov prestupovať na kresťanstvo.

V 4. storočí, počas tetrarchie tu sídlil cisár Galérius ako cisár východnej časti ríše. Sídlil tu aj Konštantín Veľký. Cisár Theodosius I. sem v 4. storočí umiestnil veľkú rímsku armádu a mesto obohnal hradbami, ktoré sa na niektorých miestach zachovali dodnes, lebo slúžili aj počas byzantskej doby. Práve za jeho vlády bolo veľa obyvateľov zmasakrovaných. Solúnčania totiž zavraždili miestneho generála Germána Bothericha a jeho mŕtvolu vláčili ulicami. Cisár Theododius potom v meste usporiadal dostihy, počas ktorých do štadióna vtrhli vojaci a ľud zmasakrovali. Tento incident sa nazýva Solúnska masakra.

V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila a Solún pripadol východnému (Byzantskému) impériu. Ríša sa postupne pretransformovala na ríšu Grékov. Potom, ako Arabi dobyli Kartágo, Alexandriu a Antiochiu v 7. storočí, ostali Thessaloniki najvýznamnejším mestom ríše po Konštantínopole. V meste sa rozvíjala byzantská grécka architektúra. V tejto dobe sa do Grécka dostávajú Slovania, ktorí si hľadajú nové územia na usadenie a prelomili dunajskú hranicu. Mnoho Slovanov sa usadilo i v okolí Solúna, no mesto sa im nikdy nepodarilo dobyť. Byzantská vláda nedokázala Slovanov z Grécka vyhnať. Celá severná oblasť Makedónie sa slovanizovala. Nakoniec cisár Nikiforos v 8. storočí dokázal Slovanov pri Patre zničiť, čo zabezpečilo náhly obrat, Slovania poväčšine Grécko opustili. Niektorí Slovania sa v Solúne, už pod byzantskou nadvládou, v nasledujúcich storočiach pogréčtili. Solún je rodisko svätého Cyrila a Metoda, ktorí takisto ovládali slovanský jazyk. Títo dvaja filozofi boli synmi solúnskeho byzantského miestodržiteľa. V nasledujúcich rokoch sa tešil Solún veľkej sláve, po Konštantinopole to bolo druhé najvýznamnejšie mesto ríše a jedno z najväčších kultúrnych centier Európy. V roku 1204 Byzantskú ríšu dobyli križiacki Benátčania a ríšu si rozdelili európski panovníci. 1206 – 1246 bol Solún sídlom križiackeho Solúnskeho kráľovstva, no v roku 1246 sa vrátil pod obnovenú Byzantskú ríšu. Nepokoje v meste nastali, keď Byzantskú ríšu spravovala ako regentka Anna Savojská, lebo Gréci boli proti jej vláde. V Solúne vzniklo najznámejšie protivládne povstanie, Povstanie Zelótov, ktorí skonfiškovali aristokracii celý majetok. Mesto potom obliehal vzdorocisár Ján Kantakuzenes, no jeho armáda bola odrazená. Po ďalších rebéliách si Solúnčania nestihli povolať pomoc zo Srbska, preto bolo toto hnutie porazené. Povstanie Zelótov pôsobilo v rokoch 1342 – 1349. V nasledujúcich rokoch Byzanciu ničili osmanskí Turci, ktorí sa v rokoch 1430 zmocnili aj Solúna. Začína sa turecká nadvláda.

Solún bol aj v tomto období veľmi významným mestom a usadilo sa tu niekoľko tureckých rodín. Grécke meno Thessaloniki Turci zjednodušili na Selanik. Po dobytí mesta Turci predali mnoho obyvateľov do otroctva, časť obyvateľstva mesto opustilo, čím Thessaloniki značne upadli. V roku 1478 žilo v Thessalonikách 6 094 Grékov a 4 320 moslimov. Miestni moslimovia boli poturčení Gréci, Albánci a Turci. V ďalších obdobiach sa v meste usadzujú aj Bulhari, Arméni no najmä Židia, vyhnaní zo Španielska. Mesto postupne opäť kultúrne vzrástlo, spolu s Konštantinopolom a Smyrnou patrilo k najvýznamnejším mestám Osmanskej ríše a sídlom eyaletu (osmanská provincia). V 19. stor. boli Thessaloniki mnohonárodným mestom a centrom vzdelanosti pre rôzne národy. V tejto dobe bulharský etnograf Vasil Kinčov uviedol, že v Thessalonikách žilo 118 000 obyvateľov, z toho 55 000 Židov, 26 000 Turkov (mnohí z nich rozprávali slovansky, grécky a albánsky), 26 000 Grékov, 10 000 Bulharov, 2 500 Cigánov a 8 500 ľudí tvorili iné národnosti (Francúzi, Taliani, Arméni). Miestni Gréci boli jednak pôvodní byzantskí obyvatelia mesta, ale aj rôzni remeselníci či podnikatelia pôvodom z iných končín, najmä severného Grécka.

V roku 1831 sa Grécko osamostatnilo od Turecka. Oblasť Makedonia spolu s Thessalonikami oslobodil od tureckej nadvlády grécky premiér Eleftherios Venizelos v roku 1913. Moslimské obyvateľstvo sa z mesta vysťahovalo až počas Grécko-tureckej výmeny obyvateľstva v roku 1921. Tesne po oslobodení sa v meste usadilo aj mnoho Grékov z Kréty, na posilnenie gréckeho obyvateľstva. V roku 1917 mesto vyhorelo, pričom požiar zničil veľkú časť starého mesta. Následne bolo vystavané dnešné mesto, aj známe Aristotelovo námestie. V Solúne a aj v Makedónii však stále žilo slovanské obyvateľstvo, ktoré tvorilo menšinu oproti Grékom. Priamo v Thessalonikách sa však miestni Slovania považovali za Bulharov a tak sa dostávali do konfliktov s Grékmi. Bulhari totiž mali záujem ovládnuť Thessaloniki, no Gréci ich predbehli. Po pričlenení do Grécka boli Bulhari presídlení do Bulharska, počas Grécko-bulharskej výmeny obyvateľov. V roku 1923, po tureckej porážke Grékov v Malej Ázii sa konala Grécko-turecká výmena obyvateľov. Z Grécka vtedy odišlo 500 000 moslimov, z Turecka vyše 2 000 000 Grékov. Približne 300 000 Maloázijských Grékov sa usadilo v Thessalonikách. Pochádzali hlavne z kraja Iónia s vyspelým mestom Smyrna, z Konštantinopolu a z kraja Pontos. Thessaloniki sa tak stali čisto gréckym mestom. V priebehu 20. stor. sa tu usadili aj obyvatelia okolitých krajov.

Mesto bolo obohnané múrmi v tvare obdĺžnika, ktoré postavil rímsky cisár Theodosius Veľký, z ktorých severná a východná časť stále stoja.

V meste pri východných hradbách bol hipodróm slúžiaci na konské preteky. Uprostred mesta sa sformovalo štvorcové fórum, ktorým prechádzala „Via Egnatia“. Ruiny fóra a rímske divadlo vidieť v centre mesta dodnes. Pre dopravnú infraštruktúru bol významný aj veľký prístav, ktorý vybudovali Rimania. Nazývali ho "Skrytý prístav". Pri vykopávkach sa objavili aj kúpele datované do 1. storočia. V meste stála i hlavná židovská synagóga celej oblasti. V roku 55 pred Kr. postavili z bezpečnostných dôvodov za mestom v severných horách akropolu. V roku 303 tu cisár Galérius postavil víťazný oblúk (Kamara) na znak víťazstva nad Peržanmi a postavil tu tiež svoje mauzóleum. Mauzóleum bolo neskôr premenené na kostol (tzv. rotunda) a stojí dodnes.

V 5. storočí tu bol postavený monastier (kláštor) Studion a chrám sv. veľkomučeníka Demetra Solúnskeho (Myrotočivého) (Εκκλήσια του Αγίου Δημήτρη), kde sa nachádzajú aj ostatky tohto svätca, ktorý je považovaný za ochrancu mesta. Chrám bazilikálneho typu bol zrekonštruovaný po požiari v r. 1917, v interiéri sa nachádzajú bohaté byzantské fresky. Za byzantskej doby tu bol postavený aj chrám sv. archanjela Michala, chrám Svätej Múdrosti (Ἁγία Σοφία). Veľmi známy jej aj kostol Panagia Chalkeon z 11. stor. tradičnej byzantskej architektúry. Hlavné námestie dnešného mesta je monumentálne Aristotelovo námestie, postavené po veľkom požiari v roku 1917. Architektom bol Francúz Ernest Hébrard, ktorý sa pri tomto námestí inšpiroval najmä byzantskou architektúrou. Solún má druhý najväčší prístav v Grécku. V meste sa nachádza aj najslávnejšia grécka univerzita, Aristotelova univerzita. Je tu vybudovaná promenáda pri mori, na ktorej je veľkolepý pamätník venovaný Alexandrovi Veľkému s jeho jazdeckou sochou. Nachádza sa tu antické Archeologické múzeum a tiež Byzantské múzeum. Podobne ako v Aténach, aj v Solúne sú typické nízke činžové budovy bielej farby. Štýl starej dochovanej mestskej architektúry je osmanského typu. Symbolom mesta je aj tzv. Biela veža (Lefkos Pyrgos), ktorá bola postavená ako osmanské väzenie, no po oslobodení mesta sa stala jeho symbolom.

Mestská tradičná kultúra sa tu vyvinula v 19. storočí, počas modernizácie Osmanskej ríše. Mesto malo štatút veľkomesta a vďaka prístavu a podnikaniu bohatlo. Spoločne s Konštantínopolom a v Smyrnou boli Thessaloniki najvýznamnejším mestom ríše. Svoje postavenie si uchovali aj po výmene obyvateľov v roku 1923, kedy sa tu usadila práve kultivovaná vrstva mestských Grékov zo Smyrny, či z Konštantinopolu.

V meste môžeme navštíviť tradičné kaviarne s gréckou živou hudbou, nachádza sa tu množstvo kaviarní, ľudových jedální (taverna) a reštaurácií, je tu aj bohatý nočný život. Thessaloniki sú univerzitné mesto, čo znamená množstvo mladých ľudí. V meste je aj veľa parkov a obchodných centier. Ľudia často chodia na miestne pláže, najznámejšia je Aja Triada (Sv. trojica). Nachádzajú sa tu aj rôzne divadelné inštitúcie, známe je aj mestské otvorené divadlo Theatro Dasos, kde sa v lete konajú rôzne divadelné predstavenia, často starogrécke tragédie. V Thessalonikách sa nachádza aj veľké množstvo kníhkupectiev. Nachádzajú sa tu Múzeum moderného umenia, Múzeum súčasného umenia, Experimentálne centrum pre umenie, Múzeum fotografie, Múzeum filmu (posledné tri sú situované v revitalizovanej časti prístavu) a ďalšie múzeá. Mesto je dnes metropolou Grécka a zvykne sa nazývať druhé hlavné mesto Grécka.

• Oficiálna stránka
• Obrázky Solúna Archivované 2007-09-27 na Wayback Machine

• Biblia, Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy. Londýn : Slovenská evanjelická cirkev a. v. v ČSSR v Spojených biblických spoločnostiach, 1979. ISBN 0-564-03222-0.
• Biblia s aplikáciami pre život. Bratislava : Medzinárodná biblická spoločnosť – Slovensko, 1999. ISBN 80-7131-039-5.
• BUTTRICK, George: The Interpreter´s Dictionary Of The Bible. Nashville : Abingdon Press, 1984. ISBN 0-687-19273-0.
• http://www.abrock.com/Greece-Turkey/Thessa.html Archivované 2006-08-23 na Wayback Machine, 26. 03. 2006
• HUBBARD, David, et al.: The Wycliffe Bible Commentary. Chicago : Moody Press, 1977. ISBN 0-8024-9695-4.
• TENNEY, Merrill: O Novém Zákoně
• Ιστορία της Μακεδονίας 1354-1833, Βακαλόπουλος E. Απόστολος, Εκδόσεις Βάνιας, 1992.
• http://www.lithoksou.net/p/i-mitriki-glossa-ton-katoikon-tis-makedonias-prin-kai-meta-tin-antallagi-ton-plithysmon-1992