Rímsky magistrát

Rímski magistráti boli v starovekom Ríme volení úradníci. V období Rímskeho kráľovstva bol hlavným výkonným magistrátom kráľ.^[1] Mal v podstate absolútnu moc. Bol hlavným kňazom, zákonodarcom, sudcom a jediným veliteľom vojska.^[1] Keď kráľ zomrel, jeho moc sa odovzdala Rímskemu senátu, ktorý potom vybral interrexa (dočasného náhradníka), ktorý vládol do voľby nového kráľa.

Počas prechodu od monarchie k republike sa rovnováha moci premiestnila z výkonnej moci Rímskeho kráľa na Rímsky senát. Keď bola v roku 509 pred n. l. založená Rímska republika, právomoci, ktoré mal kráľ boli prenesené na Rímskych konzulov, z ktorých každý rok boli volený dvaja. Magistráti republiky boli volení rímskym ľudom a každý z nich mal určitý stupeň moci nazývaný „hlavné právomoci“ (maior potestas). Diktátori mali viac „hlavných právomocí“ ako ktorýkoľvek iný sudca a po diktátorovi bol cenzor, potom konzul, potom prétor, potom edil a následne kvestor. Každý magistrát mohol vetovať činnosť, ktorú vykonával magistrát s rovnakým alebo nižším stupňom magistrátnych právomocí^[1] podľa cursus honorum. Podľa definície plebejský Tribún ľudu a plebejský edil teoreticky neboli magistrátmi,^[1] pretože ich volili len Plebejci.^[1]

Prechodom od republiky k Rímskemu cisárstvu sa ústavná rovnováha moci presunula z Rímskeho senátu späť na výkonnú moc, tentokrát už Rímskeho cisára. Senát teoreticky volil každého nového cisára; v praxi si každý cisár sám vybral svojho nástupcu, hoci voľbu často zvrátila armáda alebo občianska vojna. Právomoci cisára (jeho imperium) existovali aspoň na úrovni teórie na základe jeho právneho postavenia. Dve najvýznamnejšie zložky cisárovho imperia boli „tribunské právomoci“ a „prokonzulské právomoci“.^[1]

Tribunské právomoci (ktoré boli podobné právomociam plebejských Tribúnov ľudu za republiky) dávali cisárovi právomoc občianskej správy Ríma, zatiaľ čo prokonzulské právomoci (podobné právomociam vojenských guvernérov alebo prokonzulov za republiky) mu dávali právomoc nad Rímskou armádou. Hoci tieto rozdiely boli počas raného cisárstva jasne vymedzené, nakoniec sa stratili a cisárove právomoci sa stali menej konštitučnými a viac monarchickými.^[1] Tradičné magistráty, ktoré prežili pád republiky, boli konzulát, prétorát, tribunát ľudu, edilát, kvestúra a vojenský tribunát.^[1] Marcus Antonius počas svojho konzulátu v roku 44 pred n. l. zrušil úrady diktátora a Magister equitum, zatiaľ čo úrady interrexa a rímskeho cenzora boli zrušené krátko nato.

Výkonní magistráti Rímskeho kráľovstva boli volenými úradníkmi starovekého Rímskeho kráľovstva. V období Rímskeho kráľovstva bol hlavným výkonným sudcom Rímsky kráľ.^[1] Bol hlavným výkonným orgánom, hlavným kňazom, hlavným zákonodarcom, hlavným sudcom a jediným vrchným veliteľom armády.^[1] Jeho právomoci sa opierali o zákon a právny precedens a tieto právomoci mohol získať len prostredníctvom politického procesu voľby. V praxi nemal žiadne skutočné obmedzenia svojej moci. Keď vypukla vojna, mal výhradnú právomoc organizovať a vyberať vojsko, vyberať veliteľov armády a viesť vojenskú kampaň podľa vlastného uváženia.^[1] Kontroloval všetok majetok v držbe štátu, mal výhradnú právomoc rozdeľovať pôdu a vojnový výťažok, bol hlavným predstaviteľom mesta pri rokovaniach buď s bohmi, alebo s vodcami iných spoločenstiev a mohol jednostranne vyhlásiť akýkoľvek nový zákon.^[1] Niekedy svoje nariadenia predkladal ľudovému zhromaždeniu, alebo senátu na slávnostnú ratifikáciu, ale ich odmietnutie mu nebránilo vydaniu nariadenia. Kráľ si vybral niekoľko úradníkov na pomoc s vládnutím.^[1] Keď kráľ opustil mesto, predsedal mestu namiesto neprítomného kráľa mestský prefekt.^[1] Kráľ mal aj dvoch kvestorov ako všeobecných asistentov. Vo vojne kráľ občas velil len pechote a velenie nad jazdou delegoval na veliteľa svojej osobnej stráže, tribunus celerum.^[1] Kráľ niekedy uprednostnil precedens, často len z praktickej potreby. Mohol napríklad jednostranne vyhlásiť vojnu, ale zvyčajne bolo v jeho záujme aby takéto vyhlásenia ratifikovalo ľudové zhromaždenie.^[1]

Obdobie medzi smrťou kráľa a voľbou nového kráľa sa nazývalo interregnum.^[1] Počas interregna senát volil senátora do úradu interrexa,^[1] aby dočasne nahradil kráľa. Keď Interrex našiel vhodného kandidáta na kráľa, predložil ho senátu na prvé schválenie. Ak senát hlasoval v prospech kandidáta, táto osoba sa postavila pred rímsky ľud na Kúrijnom sneme (ľudovom zhromaždení),^[1] aby bola formálne zvolená. Po zvolení nominanta ľudovým zhromaždením senát ratifikoval voľbu vydaním dekrétu.^[1] Interrex potom formálne vyhlásil nominanta za kráľa. Nový kráľ potom prijal auspície (rituálne hľadanie znamení od bohov) a ľudové zhromaždenie mu udelilo právnu moc (imperium).^[1]

Výkonní magistráti boli volení úradníci Rímskej republiky. Každý magistrát mal určitý stupeň moci.^[1] Diktátori (dočasná funkcia pre prípad núdze) mali najvyšší stupeň moci. Po diktátorovi nasledoval konzul (najvyššia funkcia, ak nešlo o núdzový stav), potom prétor, potom cenzor, potom edil a nakoniec kvestor. Každý magistrát mohol vetovať len opatrenie, ktoré prijal magistrát s rovnakým alebo nižším stupňom moci. Keďže plebejský tribún ľudu (ako aj plebejský edil) technicky neboli magistrátmi,^[1] pri obštrukciách sa spoliehali na nedotknuteľnosť svojej osoby. Ak niekto nesplnil príkaz tribúna ľudu, tribún mohol zasiahnuť nedotknuteľnosťou svojej osoby^[2] (intercessio) a zastaviť dané konanie. Akýkoľvek odpor proti tribúnovi sa považoval za hrdelný zločin.

Najvýznamnejšou ústavnou právomocou, ktorú mohol mať magistrát, bolo „Imperium“, ktoré mali len konzuli a prétori. To dávalo magistrátovi ústavnú právomoc vydávať príkazy (vojenské alebo iné). Po uplynutí ročného funkčného obdobia musel magistrát počkať desať rokov, kým začal znovu vykonávať svoju funkciu. Keďže to niektorým magistrátom spôsobovalo problémy, títo magistráti si občas nechávali predĺžiť svoje veliteľské právomoci, čo im v podstate umožňovalo zachovať si právomoci vyplývajúce z ich úradu promagistráta.^[3]

Konzul v Rímskej republike bol najvyššie postavený radový magistrát.^[2] Každý rok sa volili dvaja konzuli, ktorí mali najvyššiu moc v civilných aj vojenských záležitostiach. V priebehu roka bol jeden konzul nadradený druhému konzulovi a toto poradie sa každý mesiac medzi dvoma konzulmi obracalo.^[4] Prétori spravovali občianske právo, predsedali súdom a velili provinčným vojskám.^[5] Ďalší magistrát, cenzor, vykonával sčítanie ľudu, počas ktorého mohol vymenovať ľudí do senátu.^[4] Edilovia boli úradníci zvolení na vedenie domácich záležitostí v Ríme a boli poverení právomocami nad trhmi a nad verejnými hrami a predstaveniami.^[3] Kvestori zvyčajne pomáhali konzulom v Ríme a guvernérom v provinciách s finančnými úlohami.^[4] Hoci technicky neboli magistrátmi, plebejskí tribúni ľudu a plebejskí edilovia sa považovali za zástupcov ľudu. Pôsobili teda ako ľudová kontrola senátu (prostredníctvom svojich práv veta) a chránili občianske slobody všetkých rímskych občanov.

V čase vojenskej pohotovosti bol na šesť mesiacov vymenovaný Rímsky diktátor.^[4] Ústavná vláda sa rozpustila a diktátor sa stal absolútnym pánom štátu.^[5] Diktátor potom vymenoval magister equitum, ktorý slúžil ako jeho najvyšší poručík. Diktátor často odstúpil zo svojej funkcie hneď, ako sa vyriešila záležitosť, ktorá bola príčinou jeho vymenovania. Keď sa skončilo diktátorovo funkčné obdobie, obnovila sa ústavná vláda. Posledný radový diktátor bol vymenovaný v roku 202 pred n. l. Po roku 202 pred n. l. sa mimoriadne núdzové situácie riešili vydaním dekrétu senatus consultum ultimum („konečný dekrét senátu“). Ten pozastavil občiansku vládu, vyhlásil stanné právo^[4] a konzulom udelil diktátorské právomoci.

Výkonnými magistrátmi boli volené osoby starovekej Rímskej ríše. Imperium cisára existovalo, aspoň na teoretickej úrovni na základe jeho právneho postavenia. Dve najvýznamnejšie zložky cisárovho imperia boli „tribunské právomoci“ (potestas tribunicia) a „prokonzulské právomoci“ (imperium proconsulare). Tribunské právomoci (podobné právomociam plebejských tribúnov ľudu za republiky) dávali cisárovi právomoc nad civilnou správou Ríma, zatiaľ čo prokonzulské právomoci (podobné právomociam vojenských guvernérov alebo prokonzulov za republiky) mu dávali právomoc nad rímskou armádou. Hoci tieto rozdiely boli počas raného cisárstva jasne vymedzené, nakoniec sa stratili a cisárove právomoci sa stali menej konštitučnými a viac monarchickými.

Na základe svojich prokonzulských právomocí mal cisár rovnakú úroveň vojenskej veliteľskej právomoci ako hlavní magistráti (rímski konzuli a prokonzuli) za republiky. Cisár však nepodliehal ústavným obmedzeniam, ktoré platili pre starých konzulov a prokonzulov.^[1] Nakoniec získal právomoci, ktoré boli za republiky vyhradené rímskemu senátu a rímskym zhromaždeniam, vrátane práva vyhlásiť vojnu, ratifikovať zmluvy a rokovať so zahraničnými vodcami.^[1] Prokonzulská moc udeľovala cisárovi právomoc nad všetkými vojenskými guvernérmi Ríma, a teda aj nad väčšinou rímskej armády. Tribúnske právomoci cisára mu dávali moc nad rímskym civilným aparátom,^[1] ako aj právomoc predsedať zhromaždeniam a senátu, a tým ich ovládať.^[1] Keď boli cisárovi udelené tribunské právomoci, jeho úrad a osoba sa stali nedotknuteľnými,^[1] a preto sa poškodenie cisára alebo prekážanie mu stalo hrdelným zločinom.^[1] Cisár mal tiež právomoc vykonávať veľké množstvo povinností, ktoré za republiky vykonávali rímski cenzori. Medzi takéto povinnosti patrila právomoc regulovať verejnú morálku (cenzúra) a vykonávať sčítanie ľudu. V rámci sčítania ľudu mal cisár právomoc zaradiť jednotlivcov do novej spoločenskej triedy, vrátane triedy senátorskej, ktorá cisárovi poskytovala nespochybniteľnú kontrolu nad členstvom v senáte.^[1] Cisár mal tiež právomoc vykladať zákony a stanovovať precedensy.^[1] Okrem toho cisár kontroloval náboženské inštitúcie, keďže ako cisár bol vždy Pontifex Maximus a členom každého zo štyroch hlavných kňazských stavov.^[1]

Občania boli v cisárstve rozdelení do troch tried a pre príslušníkov každej triedy bola k dispozícii osobitná kariérna dráha (známa ako cursus honorum).^[1] Tradičné magistratúry boli dostupné len pre občanov senátorskej triedy. Magistráty, ktoré prežili pád republiky, boli (podľa poradia hodností podľa cursus honorum) konzulát, prétorát, tribún ľudu, edilát, kvestúra a vojenský tribunát.^[1] Ak jednotlivec nepatril k senátorskej triede, mohol sa uchádzať o niektorý z týchto úradov, ak mu to cisár dovolil, alebo ho mohol do jedného z týchto úradov vymenovať priamo cisár.

Počas prechodu od republiky k cisárstvu žiadny úrad nestratil väčšiu moc ani prestíž ako úrad konzula, čo bolo čiastočne spôsobené tým, že všetky vecné právomoci republikánskych konzulov prešli na cisára. Cisárski konzuli mohli predsedať senátu, mohli pôsobiť ako sudcovia v niektorých trestných procesoch a mali kontrolu nad verejnými hrami a predstaveniami.^[1] Prétori tiež stratili veľkú časť právomocí a v konečnom dôsledku mali len malú autoritu mimo mesta.^[1] Hlavný prétor v Ríme, mestský prétor, bol nadriadený všetkým ostatným prétorom a na krátky čas získal moc nad štátnou pokladnicou.^[1] Za cisárstva zostali plebejskí tribúni ľudu nedotknuteľní^[1] a prinajmenšom na teoretickej úrovni si zachovali právomoc zvolávať senát a zhromaždenia alebo ich vetovať.^[1] Augustus rozdelil kolégium kvestorov na dve časti a jednej z nich zveril úlohu slúžiť v senátorských provinciách a druhej úlohu riadiť civilnú správu v Ríme.^[1] Za Augusta stratili edilovia kontrolu nad zásobovaním obilia a odovzdali ju rade komisárov. Skutočne bezmocnými sa stali až keď stratili právomoc udržiavať poriadok v meste. Úrad v priebehu 3. storočia úplne zanikol.^[1]

• Broughton, T. Robert S., The Magistrates of the Roman Republic, Vols. I (509–100BC), II (99–31BC), and Supplement (American Philological Association, New York, 1951, 1952, and 1960 respectively). This important work lists the magistrates for each year, and cites the ancient authors by whom they are mentioned.
• The Cambridge Ancient History, Second Series (1970–2005), Volumes 8–13, (The Cambridge University Press).
• Cameron, A., The Later Roman Empire, (Fontana Press, 1993).
• Crawford, M., The Roman Republic, (Fontana Press, 1978).
• Gruen, E. S., "The Last Generation of the Roman Republic", (U California Press, 1974).
• Ihne, Wilhelm, Researches Into the History of the Roman Constitution, (William Pickering, 1853).
• Johnston, Harold Whetstone, Orations and Letters of Cicero: With Historical Introduction, An Outline of the Roman Constitution, Notes, Vocabulary and Index, (Scott, Foresman and Company, 1891).
• Lintott, A., "The Constitution of the Roman Republic", (Oxford University Press, 1999).
• Millar, F., The Emperor in the Roman World, (Duckworth, 1977, 1992).
• Mommsen, Theodor, Roman Constitutional Law, (1871-1888).
• Polybius, The Histories.
• Tighe, Ambrose, The Development of the Roman Constitution, (D. Apple & Co, 1886).
• von Fritz, Kurt, The Theory of the Mixed Constitution in Antiquity, (Columbia University Press, New York, 1975).

• Staroveký Rím
• Rímska ríša
• Rímske právo
• Kúrijný snem
• Kúria
• Konzul
• Prétor
• Kvestor
• Cursus honorum
• Prokurátor

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roman magistrate na anglickej Wikipédii.