Spiš (región)

Spiš (Spišský región cestovného ruchu) jeden zo slovenských regiónov a turistických regiónov. V širšom slova zmysle je jeho územie totožné s územím Spišskej župy, v užšom (napr. ako región cestovného ruchu) je to územie okresov Kežmarok, Spišská Nová Ves, Gelnica a Levoča.

Región Spiša sa konvenčne delí na tri časti:

• Dolný Spiš (súčasné okresy Spišská Nová Ves a Gelnica)
• Stredný Spiš (okresy Levoča, Poprad a väčšina okresu Kežmarok)
• Horný Spiš (okres Stará Ľubovňa a severozápadná časť okresu Kežmarok - Zamagurie)

Napriek tomu, že Spiš bol v minulosti bohatým regiónom, dnes sa potýka s ekonomickými problémami, najmä s vysokou nezamestnanosťou,ktorá však postihuje hlavne rómske obyvateľstvo. Najnižšiu nezamestnanosť majú okresy Stará Ľubovňa (11% nezamestnanosť) a Poprad (13%). Každým rokom sa však ekonomická situácia výrazne zlepšuje, hlavne príchodom zahraničných investorov (Whirlpool v Poprade, Embraco v Spišskej Novej Vsi, Leitner Leader v Starej Ľubovňi a iné).

Územie Spiša ponúka množstvo turisticky atraktívnych lokalít:

• národné parky
  • Tatranský národný park na severozápade
  • Pieninský národný park na severe
  • Národný park Slovenský raj na juhovýchode
  • Národný park Nízke Tatry na juhozápade
• hrady
  • Spišský hrad (svojou rozlohou najväčší v strednej Európe)
  • Kežmarský hrad, ojedinelý mestský hrad, sídlo rodiny Thököly a uhorského kráľa Imricha Thökölyho
  • hrad Stará Ľubovňa, sídlo starostu zálohovaných spišských miest z poľského rodu Lubomirski
    • vedľa hradu sa nachádza skanzen typickej severospišskej (rusínskej) dediny
• historické mestá
  • Kežmarok (mestská pamiatková rezervácia)
  • Spišská Sobota (mestská pamiatková rezervácia)
  • Levoča (mestská pamiatková rezervácia UNESCO, Chrám sv. Jakuba, renesančná radnica, zachované mestské hradby a iné.)
• pamiatky zapísané v zozname Svetového dedičstva UNESCO:
  • Kežmarok, evanjelický drevený artikulárny kostol
  • Spišské Podhradie, historické centrum mesta
  • Spišská Kapitula (sídlo Spišského biskupstva pokrývajúceho územie žúp Spiš, Liptov a Orava) ležiaca pod Spišským hradom
  • Levoča (Historické centrum s kostolom a radnicou a najvyšší gotický oltár na svete.)
  • Kostol Svätého Ducha v Žehre
• lyžiarske centrá
  • Vysoké Tatry
  • Krompachy - Plejsy
  • Ždiar - Strednica, Bachledova dolina
  • Svit - Lopušná dolina
  • Liptovská Teplička
• kúpele
  • Nový Smokovec
  • Štrbské Pleso
  • Tatranské Matliare
  • Vyšné Ružbachy
  • Štós

V roku 1918 (potvrdené dohodou vo Versailles roku 1918 a Trianone roku 1920) sa Spiš stal súčasťou novovytvoreného Česko-Slovenska. Ako je uvedené nižšie, časť územia o rozlohe 195 km² anektovalo Poľsko. Spišská stolica existovala do roku 1923, kedy sa stala súčasťou novovytvorenej Podtatranskej župy so sídlom v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1928-1939 a 1945-1948 bolo územie bývalej Spišskej župy súčasťou Slovenskej krajiny v rámci ČSR.

Počas 2. svetovej vojny sa 1. januára 1940 Spiš stal súčasťou Tatranskej župy v rámci samostatnej Slovenskej republiky (14. marec 1939-1945).

Na konci 2. svetovej vojny väčšina spišských Nemcov bola násilne vysťahovaná alebo utiekla pred postupujúcou Červenou armádou z východu.

Po 2. svetovej vojne sa Spiš opäť stal súčasťou Česko-Slovenska. V roku 1948 bol rozdelený medzi „Košický kraj“ a „Prešovský kraj“, od roku 1960 bol celý súčasťou „Východoslovenského kraja“. V roku 1990 boli kraje na Slovensku zrušené. V roku 1993 vzniklo samostatné Slovensko, ktorého súčasťou je aj Spiš. Ten bol v júli 1996 opäť rozdelený medzi novovytvorený Košický kraj a Prešovský kraj napriek úsiliu niektorých politikov a petícií občanov niektorých miest (cez 60 000 občanov) požadujúcich samostatný Spišský kraj.

Hlavný článok: Poľský Spiš

Úzky pás územia pod Rysmi sa stal súčasťou rakúskej provincie Halič v roku 1902. Po rozpade monarchie sa toto územie automaticky stalo súčasťou Poľska.

Po vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 Poľsko malo záujem anektovať časť Spiša až po rieku Poprad. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra 1918 boli prinútení ustúpiť. Čsl. armáda obsadila Spiš 20. decembra do demarkačnej čiary (zhruba Javorina-Reľov-Kamienka-Orlov) stanovenej medzi ČSR a Poľskom, dohodou z 24. decembra v Poprade. 13. januára 1919 československí vojaci obsadili severný Spiš a tiež severnú Oravu. V júni 1919 poľskí vojaci opäť obsadili severný Spiš a tiež severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi prišlo k dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach Oravy a Spiša. Na Parížskej mierovej konferencii zredukovali Poliaci svoje požiadavky na celý vtedajší okres Spišská Stará Ves a obce Tatranská Javorina a Ždiar. Napriek sľubu o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia Eduard Beneš podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, v ktorej sa vzdal 13 spišských dedín (Nova Bialka, Jurgov, Niedziča, Kacvin, Lapše a i. o rozlohe 195 km², 8747 obyv.) a 12 oravských dedín (obec Jablonka a okolie, 389 km², 16133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci. Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo T. Javoriny a Ždiaru. Konflikt bol vyriešený na Konferencii Ligy národov 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Javoriny a vymení si územia okolo Nižnej Lipnice na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave). Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko--poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo nespokojné.

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitého, a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). Po vypuknutí 2. svetovej vojny, Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939.podpísaním dohody Ribbentropp-Černák.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920-1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Česko-slovenský prezident sa však rozhodol tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945 v Trstenej) napriek výsledku plebiscitu, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Beneš druhýkrát spáchal zradu na obyvateľoch „poľského“ Spiša a Oravy. Proti jeho rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája však bola obnovená predvojnová hranica.

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne vo Svite, Poprade a Kežmarku, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku a Sliezsku a Sudetoch v Česku.

Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola. Na začiatku 60. rokov však väčšina z nich bola zrušená.

Na severe Spiša, hlavne v bývalom okrese Spišská Stará Ves, ale aj na Orave a poľskom Spiši a Orave, žije malá menšina, nazývajúca sa Gorali. Rozprávajú jazykom blízkym tak slovenčine, ako aj poľštine a obsahujúcim aj mnoho karpatizmov. Táto jazyková menšina vznikla v dôsledku troch migračných vĺn: zo Sączského regiónu a Nižného Podhalia (13. až 17. storočie) ako aj Skalného Podhalia (18. storočie). Poľština/goralčina koncom 18. storočia bolo v kostoloch a školách postupne nahradzovaná slovenčinou. Tým, že ich poľská vláda v roku 1918 považovala za Poliakov a tak aj vznikli požiadavky Poľska na tento región. Oni sami seba považovali za Slovákov už aspoň od 18. storočia, skutkom vyššie opísanej slovakizácie^[1][2]

V súčasnosti žijú na Spiši prevažne Slováci. Po Nemcoch, vyhnaných v r. 1945, zostalo len torzo. Etnicky nemecká je jedine obec Chmeľnica pri Starej Ľubovni. V mnohých oblastiach ich nahradili Rómovia, ktorí tvoria na Spiši 10-15% obyvateľstva, v niektorých dedinách už tvoria väčšinu (napr. Lomnička, Jurské). Na severe Spiša, v 35 obciach žijú Gorali a v 15 - Rusíni, ktorí sa však silno asimilujú.

1. ↑ M. Gotkiewicz, Ruchy migracyjne polskich górali po południowej stronie Beskidu, "Folia Geographica - Series Geographica Oeconomica", vol. 2: 1969, s. 5-55
2. ↑ Terra Scepusiensis. Stan badań nad dziejami Spiszu", Lewocza-Wrocław 2003

• Spiš (župa)
• Zoznam obcí Spišskej župy

• www.spis.sk
• Stránka venovaná Spišu (portál www.rajportal.com)