Letecké fotografovanie

Letecké fotografovanie alebo letecká fotografia alebo aerofotografia je fotografovanie zo vzduchu fotoaparátom držaným v ruke alebo primontovaným na lietadle, helikoptére, balóne, rakete, alebo podobnom dopravnom prostriedku, ako aj na bezpilotnom alebo diaľkovo ovládanom lietajúcom zariadení (zaužívaný názov pre takéto zariadenia je "dron" či diaľkovo riadený model). Anglický ekvivalent „aerial photography“ sa v súčasnosti zvykne používať aj na označenie výškového fotografovania. Fotografia vytvorená leteckým fotografovaním sa volá letecká fotografia, letecký záber alebo letecká snímka.

Letecké fotografovanie po prvý raz úspešne uskutočnil francúzsky fotograf a balónista Gaspard-Félix Tournachon, známy pod pseudonymom Nadar v roku 1858. Jeho fotografie, ktoré urobil nad Parížom, však dnes už neexistujú, Najstaršia zachovaná letecká fotografia je snímka, ktorú urobili James Wallace Black a Samuel Archer King 13. októbra 1860 a zachytáva pohľad na Boston v USA z výšky 630 metrov^[1]. Fotografia, nazvaná "Boston, ako ho vidí orol a divá hus", sa v súčasnosti nachádza v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku v USA.^[2]

Letecké fotografovanie pomocou šarkanov rozvíjal Britský meteorológ E.D. Archibald v roku 1882. Spúšte na svojich fotoaparátoch vo vzduchu aktivoval pomocou časovanej explózie. Francúz Arthur Batut začal používať šarkany na fotografovanie v roku 1888 a o svojich postupoch napísal v roku 1890 knihu. Američan Samuel Franklin Cody vo Veľkej Británii vyvíjal zdokonalené šarkany, schopné uniesť človeka, ktoré potom využívali na pozorovania a fotografovanie meteorológovia aj britská armáda počas 1. svetovej vojny ako alternatívu k balónom.

V roku 1906 Američan George R. Lawrence fotografoval zemetrasením zničené San Francisco fotoaparátom, ktorý dostal do výšky 600 metrov nad zemou pomocou zostavy deviatich šarkanov.

Prvým človekom, ktorý urobil letecký záber z lietadla, sa stal Francúz Louis-Paul Bonvillain, keď 9. októbra 1908 v Camp d’Auvours neďaleko francúzskeho mesta Le Mans fotografoval z dvojplošníka Flyer, pilotovaného Američanom Wilburom Wrightom.^[3]

Rýchly rozvoj leteckého fotografovania priniesla 1. svetová vojna. Z pozorovacích lietadiel sa fotoaparátmi zaznamenávali pohyby a obranné postavenia nepriateľských jednotiek. Nemecko malo prvý letecký fotoaparát Görz v roku 1913. Vo Francúzsku bolo na začiatku vojny niekoľko perutí pozorovacích lietadiel typu Blériot, ktoré boli vybavené fotoaparátmi na pozorovanie. Francúzska armáda si vypracovala postupy, ako v rekordnom čase dostať vytlačené fotografie do rúk poľných veliteľov.

Medzi priekopníkov leteckého fotografovania počas 1. svetovej vojny patril Američan nemeckého pôvodu v službách francúzskeho letectva Fred Zinn. Od decembra 1916 do októbra 1917 slúžil v bombardovacej jednotke Escadrille F-14 a často sa pri plnení svojich bombardovacích úloh ešte pred návratom na základňu púšťal na fotografický prieskum nepriateľskýmch línií. Zinn sa tak stal jedným z prvých letcov, ktorí sa pokúšali zo vzduchu fotografovať postavenia nepriateľských útvarov, a pomôcť tým pozemnému veleniu. Dovtedy sa to využívali pozorovatelia v balónoch, ktoré však boli ľahko zasiahnuteľné nepriateľskou paľbou a museli sa držať ďalej od frontovej línie. Zinn lietal priamo nad nepriateľskými pozíciami a jeho fotografie poskytovali francúzskym veliteľom omnoho lepší pohľad na bojisko. To, s čím on a ďalší letci začali, sa čoskoro stalo štandardom na oboch znepriatelených stranách zákopovej vojny.

Počas vojny sa rýchlo zdokonaľovala letecká aj fotografická technika. Fotoaparáty sa vypšovali po mechanickej aj optickej stránke, namiesto svetlocitlivých sklenených platní sa začali používať zvitkové filmy. Briti, Francúzi aj Nemci vybudovali špecializované letecké prieskumné jednotky. Na sklonku roka 1917 obidve strany svetového konfliktu fotografovali celú frontovú líniu dvakrát denne. Kým sa 1. svetová vojna skončila, letecké zábery sa počítali už na milióny.Začiatkom roka 1918 napríklad len francúzska armáda v čase vysokého nasadenia vyvolávala počas jedinej noci až 10 000 leteckých fotografií.

V januári 1918 britský generál Edmund Allenby využil piatich austrálskych pilotov na odfotografovanie 1 620 km² územia v Palestíne s cieľom opraviť a vylepšiť mapy tureckého frontu. Považuje sa to za priekopnícke využitie leteckého fotografovania pre potreby kartografie.

Po skončení vojny sa technika aj technológia leteckého fotografovania ďalej využívala na mierové účely, predovšetkým práve na mapovanie krajiny. Od 30-tych rokov 20. storočia sa letecké fotografovanie stalo pomerne bežnou praxou.

Letecké fotografovanie sa využíva v kartografii (predovšetkým fotogrametrický prieskum, ktorý je často základom na výrobu topografických máp), geografii a ďalších prírodných vedách, pri výskume a ochrane životného prostredia, v archeológii, v energetike (napríklad na kontrolu elektrických vedení), v špionáži, vo filmovej produkcii a reklame, ale aj pri mnohých ďalších ľudských činnostiach. Letecké fotografie sú často spracovávané GIS systémami.

Vďaka rozširovaniu a dostupnosti diaľkovo riadených dronov, vybavených digitálnymi fotoaparátmi, ale aj ekonomicky dostupného lietania (predovšetkým v ultraľahkých) lietadlách a vrtuľníkoch, sa letecká fotografia stáva prístupná stále širšiemu okruhu ľudí a je využívaná aj pre súkromné potreby, prípadne ako hobby.

Odhaduje sa, že v súčasnosti je väčšina leteckých fotografií Slovenska zhotovená ľuďmi na palubách lietadiel, helikoptér, teplovzdušných balónov, lietajúcich športových zariadení (padákové klzáky, závesné klzáky), alebo fotoaparátmi na diaľkovo riadených či bezpilotných lietajúcich zariadeniach (dronoch). Časť týchto fotografií robia Ozbrojené sily SR, časť je výsledkom komerčného fotografovania a snímkovania, časť vzniká tzv. rekreačným fotografovaním.

Komerčnému a dokumentačnému fotografovaniu Slovenska z lietadla sa v súčasnosti systematicky venuje niekoľko organizácií.

Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) uskutočnila v polovici roka 2018 sériu siedmich fotografických letov s cieľom zachytiť najdôležitejšie prírodné a kultúrne zaujímavosti krajiny. Fotoreportér Michal Svítok vytvoril približne 900 leteckých fotografií národných parkov, historických stavieb, zrúcanín a ďalších, prevažne chránených prírodných a kultúrnych pamiatok na celom území Slovenska, z ktorých TASR pripravila a v priebehu decembra 2018 vo svojom spravodajskom servise vydala obrazovú edíciu Rodinné striebro. Rozšírený balík bude k dispozícií pre prémiových klientov.^[4]

Od roku 2008 dokumentujú Slovensko na leteckých fotografiách fotografi v rámci komerčného projektu Slovensko z neba, za ktorým stojí letecká a vydavateľská spoločnosť z Kynceľovej pri Banskej Bystrici. V databáze projektu sa od jeho štartu zhromaždilo niekoľko stoviek tisíc záberov, zachytávajúcich výraznú väčšinu obcí, miest, prírodných a kultúrnych pamiatok na území Slovenska. Fotografie sú zverejňované v knihách, ktoré sú voľne prístupné v online verziách.^[5] Okrem toho ich projekt Slovensko z neba postupne predstavuje verejnosti sériou bezplatných putovných výstav v slovenských mestách.

Už od druhej polovice 20. storočia sa leteckému fotografovaniu Slovenska v menšej miere venuje aj fotografická autorská dvojica Vladimír Bárta - Vladimír Bárta ml., ktorá svoju prácu predstavuje v knihách leteckých fotografií z vlastného vydavateľstva v Slovenskej Ľupči.

Letecké fotografovanie a filmovanie pomocou dronov sa na Slovensku začalo rozširovať v rokoch 2013 až 2014, keď si nadšenci stavali vlastné diaľkovo riadené drony. V tých rokoch sa objavili aj prvé sériovo vyrábané drony čínskeho producenta SZ DJI Technology Co., Ltd., ktoré ešte vyžadovali pripevnenie externého fotoaparátu či kamery (napr. GoPro). Obraz z týchto kamier bol pomerne málo stabilný. V roku 2015 sa objavil model DJI Phantom 3, ktorý mal ako prvý kameru zabudovanú a stabilizovanú, takže poskytovala kvalitný 4K záznam.

V roku 2015 sa na Slovensku objavila aj prvá legislatíva, regulujúca lietanie a fotografovanie pomocou dronov. Ak chcel niekto vykonávať pomocou dronu letecké práce legálne, musel mať od Dopravného úradu potrebné povolenia. Medzi podmienkami na ich získanie bolo založenie podnikateľskej spoločnosti (s.r.o.), zaregistrovanie dronu, vypracovanie leteckej prevádzkovej príručky, poistenie a zloženie skúšok. Tie pozostávali zo siedmich predmetov (napr. meteorológia, rádiová komunikácia, letecké právo). Po teoretických skúškach nasledovali praktické.

Od roku 2015 do januára 2019 bolo pred každým letom potrebné vypísať žiadosť, adresovanú Ministerstvu obrany SR. V nej sa vyžadovalo uviesť plánovanú trajektóriu letu s predbežným dátumom a časom. Takisto bolo nutné priložiť povolenie majiteľa pozemku, nad ktorým sa mal let uskutočniť. Ministerstvo žiadosť schvaľovalo do 10 pracovných dní. Po odlietaní a nasnímaní záberov ich bolo potrebné napáliť na CD a poslať s ďalšou žiadosťou na tzv. odtajnenie do Topografického ústavu SR. Až po potvrdení, že na záberoch sa nenachádzajú objekty alebo lokality, podliehajúce utajeniu, mohli byť fotografie spracované a odoslané klientovi.

Aj vďaka mediálnemu tlaku^[6] sa situácia zmenila v januári 2019, keď Ministerstvo obrany opísanú procedúru zrušilo. Následne na jeseň 2019 vyšla nová legislatíva, ktorá upravila podmienky pre lietanie s dronom. Zariadenia rozdelila do dvoch užívateľských a piatich hmotnostných kategórií.^[7]

V súčasnosti (2020) lieta na Slovensku nespočítateľné množstvo amatérskych a vysoký počet profesionálnych pilotov s dronmi, takže konkurencia v leteckom fotografovaní a filmovaní je silná.

Medzi bežné amatérske drony sa zaraďujú DJI Mavic 2, Phantom 4, Mavic Air a ďalšie. Štandard medzi profesionálnymi zariadeniami predstavujú DJI Inspire 2, Matrice 200 RTK a podobné.

Firmy ktoré disponujú potrebnými povoleniami na letecké práce s dronmi, možno nájsť na webových stránkach Dopravného úradu SR^[8].

Komerčné letecké fotografovanie Slovenska a tzv. diaľkový prieskum jeho územia sa riadi niekoľkými zákonmi a predpismi. Za najdôležitejšie možno považovať dva: tzv. Letecký zákon, teda Zákon o civilnom letectve (č. 143/1998 Z. z.), a Zákon o ochrane utajovaných skutočností (Zákon č. 215/2004 Z. z.).

Zjednodušene možno povedať, že legislatíva rozlišuje medzi leteckým fotografovaním a leteckým snímkovaním, pričom letecké snímkovanie podlieha prísnejšej regulácii. Nie každé fotografovanie, filmovanie alebo iné zaznamenávanie z lietajúceho zariadenia musí byť leteckým snímkovaním. Za letecké snímkovanie sa považuje len také letecké fotografovanie, ktoré spĺňa základné predpoklady geodetických a kartografických prác. O leteckom snímkovaní teda hovoríme vtedy, ak je jeho výsledkom získanie tzv. leteckých meračských snímkov (fotografie, ktoré obsahujú geodeticky zamerané body, získané v predpísanom súradnicovom a výškovom systéme, zosnímané v pravidelnej sekvencii, v stanovenom pláne, s určitou šírkou prekrytia a predpísanej výške letu). Osoba alebo firma, ktorá má v podmienkach Slovenska vykonávať letecké snímkovanie, musí mať platný súhlas Ministerstva obrany SR a potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, tzv. bezpečnostnú previerku. Zároveň musí všetok snímkový materiál odovzdávať ministerstvu obrany na posúdenie stupňa utajenia, pričom až do tohto posúdenia s ním zaobchádza ako s utajovanou skutočnosťou.^[9]

Na používanie leteckého fotografovania pre osobné alebo obchodné účely bez toho, aby vznikali letecké meračské snímky, nie je nič z toho potrebné. Každý, kto fotografuje zo vzduchu, však musí rešpektovať, že podľa slovenských zákonov je zakázané fotografovať, filmovať alebo inak zaznamenávať budovy, priestory alebo zariadenia označené zákazom fotografovania. O tom, ktoré to sú, rozhoduje ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí.^[9]

Zároveň platí, že podľa tzv. Leteckého zákona^[10] patrí komerčné letecké fotografovanie medzi letecké práce (podobne ako letecké činnosti v poľnohospodárstve, lesnom a vodnom hospodárstve, stavebníctve, zdravotníctve, na reklamu, na fotografovanie, na prieskum, ako vyhliadkové lety atď.), na ktoré je potrebné mať povolenie Dopravného úradu SR.

Pre bežného človeka, ktorý sa chce súkromne venovať leteckej fotografii, je zaujímavý pohľad Národného bezpečnostného úradu SR, ktorý vo svojom stanovisku^[11] zastáva názor, „že fotografovanie, filmovanie a iné zaznamenávanie z paluby lietadla spôsobilého letieť bez pilota na súkromné potreby, nie za účelom kartografického zaznamenávania alebo zisťovania a určovania polohy, nie za odplatu či distribúciu, bez zverejňovania snímok a záberov, bežným technickým zariadením a pri plnom rešpektovaní ochrany súkromia a iných chránených záujmov občanov a štátu, by nemalo byť neúmerne reštriktívne zaťažované a regulované. Rovnako z pohľadu právnej úpravy leteckého snímkovania nie je na mieste na opísané konanie striktne aplikovať ustanovenia týkajúce sa leteckého snímkovania uvedené v zákone č. 215/2004 Z. z.“^[12]

• Aerorozvidka
• Satelitná snímka
• Letecká archeológia
• Fairchild K-20 (letecký fotoaparát)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Letecké fotografovanie

• Podmienky vykonania letu lietadlom spôsobilým lietať bez pilota vo vzdušnom priestore Slovenskej republiky
• Hory, mestá, cesty aj hrady. Pozrite si východ Slovenska zo vzduchu
• Modern and historic aerial photography of the UK
• Professional Aerial Photographers Association, International