Hélios

Hélios alebo Helios (starogr. Ἥλιος - Hélios, latiniz. Helius, lat. Sol) v starogréckej mytológii syn Titana Hyperiona a jeho manželky Theie, boh a zosobnenie Slnka.

Jeho meno sa latinizuje aj ako Helius a často sa mu dávajú epitetá Hyperion („ten, ktorý je hore") a Faethón („žiarivý") Hélios je v umení často zobrazovaný so žiarivou korunou a jazdiaci po oblohe na voze ťahanom koňmi. Bol strážcom prísahy a tiež bohom zraku. Hoci bol Hélios v klasickom Grécku relatívne menej významným božstvom, jeho uctievanie sa v neskorej antike dostalo do popredia vďaka jeho stotožňovaniu s viacerými hlavnými slnečnými božstvami rímskeho obdobia, najmä s Apolónom a Solom. Rímsky cisár Julián urobil z Hélia ústredné božstvo svojho krátkodobého oživenia tradičných rímskych náboženských praktík v 4. storočí po Kr.

Bol bratom Seléné, bohyne Mesiaca. Býval na východnom brehu Okeana v skvelom paláci, z ktorého každé ráno vychádzal na zlatom voze, ťahanom štyrmi okrídelnými koňmi na cestu oblohou. Cez deň tam osvetľoval zem, večer zostupoval na západe znovu do vôd Okeana, kde nastúpil do člna, ktorým sa vrátil do svojho paláca.

Hélios výrazne figuruje vo viacerých dielach gréckej mytológie, poézie a literatúry. Najvýznamnejšou úlohou Hélia v gréckej mytológii je príbeh o jeho smrteľnom synovi Faethónovi, ktorý požiadal svojho otca o láskavosť; Hélios súhlasil, ale potom Faethón požiadal o privilégium jazdiť na jeho štvorkoňovom ohnivom voze po oblohe jeden deň. Hoci Hélios svojho syna pred touto voľbou opakovane varoval a vysvetľoval mu nebezpečenstvá, ktoré takáto cesta prináša a ktoré okrem neho nedokáže uskutočniť žiadny iný boh, Faethóna bolo ťažké odradiť, a tak mu Hélios musel odovzdať opraty. Ako sa dalo očakávať, jazda dopadla katastrofálne a Zeus mladíka zasiahol jedným zo svojich bleskov, aby mu zabránil spáliť alebo zmraziť zem. Okrem tohto mýtu sa Hélios príležitostne objavuje aj v mýtoch iných postáv, ktoré sú svedkami prísahy alebo komunikujú s inými bohmi a smrteľníkmi.^[1]

V Homérových eposoch je jeho najvýznamnejšou úlohou tá, ktorú zohráva v Odysei, kde Odyseovi muži napriek jeho varovaniam bezbožne zabijú a zjedia jeho posvätný dobytok, ktorý boh choval na Trinacii, jeho posvätnom ostrove. Keď sa o ich previnení dozvie, Hélios v hneve požiada Dia, aby potrestal tých, čo mu ublížili, a Zeus súhlasne zasiahne ich loď bleskom, čím zabije všetkých, okrem samotného Odysea, ktorý ako jediný neublížil božiemu dobytku. Potom už Hélios Odyssea na jeho ceste viac netrápi.

Vzhľadom na jeho postavenie Slnka sa verilo, že je vševidiacim svedkom, a preto sa naňho často odvolávali pri prísahe. Hral tiež významnú úlohu v starovekej mágii a kúzlach. V umení sa zvyčajne zobrazuje ako mladík bez fúzov v chitóne, ako držiac bič riadi svoju kvadrigu, Sprevádzaný je rôznymi inými nebeskými bohmi, ako sú Seléna, Eos alebo hviezdy. V staroveku ho uctievali na viacerých miestach starovekého Grécka, hoci jeho hlavnými kultovými centrami boli ostrov Rodos, ktorého bol patrónom, Korint a oblasť okolo Korintu. Rodoský kolos, gigantická socha boha, zdobil prístav na tomto ostrove, kým ho nezničilo zemetrasenie a už nebol obnovený.

Hélios je synom Hyperióna a Theie,^[2][3] alebo Euryfaesy,^[4] alebo Aetry,^[5] alebo Basileia,^[6] jediného brata bohyne Eos a Selény. Ak sa má poradie zmienok o troch súrodencoch chápať ako poradie ich narodenia, potom zo štyroch autorov, ktorí uvádzajú poradie narodenia jeho a jeho sestier, ho dvaja uvádzajú ako najstaršie dieťa, jeden ako prostredné a druhý ako najmladšie. Hélios nepatril medzi pravidelné a významnejšie božstvá, hoci napriek tomu, že bol relatívne okrajovým bohom, patril k tým najstarším a ostatní bohovia sa s ním nechceli zahrávať. Podľa jeho rodu by sa teda Hélios mohol označiť za Titana druhej generácie, ale starí Gréci boli v tejto otázke dosť nejasní.^[7] Homér ho v Odysei nazýva Hélios Hyperion (doslova „Slnko tam hore"), pričom Hyperion sa používa v patronymickom význame k Héliovi. V Odysei, Teogónii a Homérovom Hymne na Démétér sa Hélios v každom diele raz nazýva Ὑπεριονίδης (Hyperionídēs, „syn Hyperionov") a tento príklad nasledujú mnohí neskorší básnici (napríklad Pindaros), ktorí rozlišujú medzi Héliom a Hyperionom; v neskoršej literatúre sú obaja bohovia zreteľne otcom a synom. V literatúre nie je zriedkavé, že autori pri pomenúvaní Slnka používajú namiesto jeho vlastného mena spojenie „Hyperionov jasný syn".^[8] Spája sa s harmóniou a poriadkom, a to tak v zmysle spoločnosti, ako aj doslovného pohybu nebeských telies. V tomto ohľade sa podobá Apolónovi, s ktorým bol často stotožňovaný.^[9]

Hélios sa zvyčajne zobrazuje ako krásny mladý muž korunovaný žiarivou aureolou Slnka, ktorý každý deň riadil slnečný voz po oblohe k Zemi obiehajúcemu Ókeana a cez Kozmický oceán sa v noci vracal na Východ. Okrem Homérovho hymnu nie je veľa textov, ktoré by opisovali jeho fyzický vzhľad. Euripides ho opisuje ako χρυσωπός (khrysо̄pós), čo znamená „so zlatými očami/tvárou" alebo „žiariaci ako zlato",^[10] Mesomedes z Kréty píše, že má zlaté vlasy,^[11] a Apollónios z Rodosu, že má svetielkujúce, zlaté oči.^[12] Podľa augustovského básnika Ovídia sa obliekal do tyrského purpurového rúcha a sedel na tróne z jasných smaragdov.^[13] Na starovekých artefaktoch (ako sú mince, vázy alebo reliéfy) je zobrazený ako krásny mladík s vlnitými vlasmi, silný boh v rozkvete mladosti, s korunou z lúčov na hlave.^[14] Jeho slnečná koruna mala tradične dvanásť lúčov, ktoré symbolizovali dvanásť mesiacov v roku.^[15] Zvyčajne ho zobrazovali oblečeného, s trochu plnou tvárou. V Homérovom Hymne na Hélia sa hovorí, že Hélios poháňa zlatý voz ťahaný koňmi;^[16] a Pindar hovorí o Héliových „ohnivých strelách".^[17] Ešte neskôr dostali kone mená súvisiace s ohňom: Pyrois („ohnivý"), Aeos („ten z úsvitu"), Aethon („Planúci") a Phlegon („Horiaci").

Vyobrazenie slnečného božstva, ktoré jazdí na voze, sú pravdepodobne indoeurópskeho pôvodu a sú spoločné pre rané grécke aj blízkovýchodné náboženstvá^[18]. Najstaršie umelecké zobrazenia „boha na voze" pochádzajú z partského obdobia (3. storočie) v Perzii, kde existujú dôkazy o rituáloch, ktoré pre boha slnka vykonávali mágovia, čo naznačuje asimiláciu kultu Hélia a mitraizmu.^[19]

Hélios sa považuje za zosobnenie Slnka a zároveň za základnú tvorivú silu, v dôsledku čoho sa často uctieva ako boh života a stvorenia. Homér opísal Hélia ako boha, „ktorý dáva radosť smrteľníkom",^[20] a iné staroveké texty mu dávajú epiteton „milostivý" (ἱλαρός) vzhľadom na to, že je zdrojom života a obnovy a spája sa so stvorením sveta. Autor komédií Aristofanes v diele Nefelae opisuje Hélia ako „jazdca na koni, ktorý napĺňa pláne zeme mimoriadne jasnými lúčmi, mocné božstvo medzi bohmi a smrteľníkmi."^[21] V jednom úryvku zaznamenanom v Gréckych Magických papyrusoch sa o Héliovi hovorí, že Zem rozkvitla, keď zažiaril, a rastliny sa stali plodnými, keď sa zasmial, a oživil živé tvory, keď dovolil.^[19] Apolónius hovorí, že pomohol vytvoriť zvieratá z prvotného bahna.

Hélios bol predstavovaný ako boh, ktorý každý deň jazdí na svojom záprahu ťahanom štyrmi bielymi koňmi z východu na západ. V antickom svete si ľudia príliš nelámali hlavu nad tým, ako jeho voz letí po oblohe, keďže si Zem nepredstavovali ako guľovitý objekt, takže Helios by necestoval po zemeguli po obežnej dráhe; skôr každé ráno prechádzal oblohou od východu na západ v lineárnom smere. O voze a jeho koňoch sa nezmieňujú ani Homér, ani Hésiodos, pričom najstarším dielom, v ktorom sú doložené, je Homérov Hymnus na Hélia.^[22] O voze sa zvyčajne hovorí, že je dielom Héfaista^[23]. Jeho voz sa opisuje ako zlatý^[4] alebo ružový.^[24] Súčasťou jeho družiny sú Hóry, bohyne ročných období, ktoré mu pomáhajú zapriahnuť jeho voz. Jeho sestra Eos vraj Héliovi nielen otvárala brány, ale často ho sprevádzala aj pri jeho každodennej jazde po oblohe. Každý deň vystupoval z Okeánu, veľkej rieky obkolesujúcej Zem, nesený svojimi koňmi.^[4]

U Homéra sa spomína, že pri západe slnka prechádza popod zem, ale nie je jasné, či to znamená, že cestuje cez Tartar.^[25] Athénaios z Naukratidy vo svojich Deipnosofistai rozpráva, že v hodine západu slnka Hélios vchádza do veľkého pohára z pevného zlata, v ktorom prechádza od Hesperidiek na najodľahlejšom západe do krajiny Etiopov, s ktorými prežíva temné hodiny. Podľa neho Mimnermus povedal, že v noci Hélios cestuje na východ s použitím lôžka (tiež vytvoreného Héfaistom), v ktorom spí, a nie pohára,^[26] a píše, že „Hélios získal porciu námahy na všetky dni", pretože ani on, ani jeho kone nemajú odpočinok. Rovnako ako jeho voz a kone nie je pohár doložený ani u Hésioda, ani u Homéra, prvýkrát sa objavuje v Titanomachii, epickej básni z 8. storočia pred Kr., ktorá sa pripisuje Eumelovi z Korintu. Tragéd Aischylos vo svojej stratenej hre Nespútaný Prometeus (pokračovanie hry Pripútaný Prometeus) takto opisuje západ slnka:

„	Tam [je] posvätná vlna a koralové dno Erytrejského mora a [tam] sa bujné močiare Etiópčanov, ležiace blízko oceánu, lesknú ako vyleštená meď; tam sa denne v mäkkom a vlažnom prúde kúpe vševidiace Slnko a osviežuje svoje unavené kone.	“
– Aischylos, Nespútaný Prometeus

Na úplnom východe a západe žili ľudia, ktorí sa starali o jeho kone v stajniach, ľudia, pre ktorých bolo leto a horúčava večné a plodné.^[27] O bohu Slnka sa píše, že je „neúnavný vo svojich cestách", pretože deň čo deň opakuje ten istý proces po celú večnosť. Palladas sarkasticky napísal, že „Slnko je pre ľudí bohom svetla, ale keby aj on bol k nim drzý vo svojom svite, nechceli by ani svetlo".^[28]

Na viacerých miestach v mytológii je normálny slnečný rozvrh narušený. Počas Heraklovho počatia Hélios dostal príkaz tri dni nevychádzať a predĺžil zimné dni, aby sa mohol pozrieť na Leukotoé. Aténino narodenie bolo takým pôsobivým pohľadom, že Hélios zastavil svoje kone a dlho zostal stáť na oblohe,^[29] ako sa nebo i zem zachveli pri pohľade na novonarodenú bohyňu. V Iliade Héra, ktorá podporuje Grékov, ho počas bitky proti jeho vôli prinúti zasadnúť skôr ako zvyčajne,^[30] a ešte neskôr počas tej istej vojny, po zabití Memnóna, syna jeho sestry Eos, ho prinútila zostúpiť, čím spôsobila, že jeho svetlo vybledlo. Tak mohla nerušene ukradnúť synovo telo. Hovorilo sa, že letné dni sú dlhšie kvôli tomu, že Hélios často zastavuje svoj voz uprostred vzduchu, aby zhora pozoroval tancujúce nymfy počas leta,^[31] a niekedy vstáva neskoro, pretože sa zdržiava so svojou družkou.^[32] Ak si to ostatní bohovia želajú, Hélios môže svoju každodennú cestu urýchliť, keď si prajú, aby bola noc.^[33]

Keď Zeus túžil spať s Alkménou, spôsobil, že jedna noc sa opakovala trikrát, pričom skryl svetlo Slnka tým, že prikázal Héliovi, aby tie tri dni nevstával.^[34] Autor satirických diel Lukián zo Samosaty zdramatizoval tento mýtus v jednom zo svojich Dialógov o bohoch, kde posol bohov Hermes ide na Diov príkaz k Héliovi, aby mu povedal, že tri dni nemá vstávať, aby Zeus mohol stráviť veľa času s Alkménou a splodiť Herakla. Hoci Hélios neochotne súhlasí a želá veľa šťastia, sťažuje sa na toto rozhodnutie kráľa bohov, považuje za príliš slabý dôvod, aby sa ľudstvo zbavilo slnečného svetla a zostalo tak dlho v tme, a negatívne prirovnáva Dia k svojmu otcovi, tvrdiac, že Kronos nikdy neopustil manželské lôžko a Rheiu pre lásku k nejakej smrteľníčke. Zo zväzku Dia a Alkmény sa narodil Herakles.

Keď Herakles cestoval do Erytheie, aby získal Géryónov dobytok na desiatu prácu, prešiel cez Líbyjskú púšť a bol taký frustrovaný z horúčavy, že vystrelil šíp na Hélia, Slnko. Takmer okamžite si uvedomil svoju chybu a veľmi sa ospravedlnil. Hélios zasa rovnako zdvorilo udelil Heraklovi zlatý pohár, ktorým sa každú noc plavil po mori zo západu na východ, pretože Heraklovo konanie považoval za nesmierne odvážne.

Herakles použil tento zlatý pohár, aby sa dostal do Erytheie, a po tom, čo vzal Géryónovi dobytok, ho vrátil späť majiteľovi.^[35] Na lékythe z konca šiesteho alebo začiatku piateho storočia pred Kristom je zobrazený Herakles, ktorý na jednej strane prináša obeť, a na druhej strane vystupujúci Hélios, čo naznačuje, že Herakles obetuje bohu a žiada ho o pomoc, aby sa dostal k trojhlavému Géryónovi.^[36] Na váze sa Hélios vznáša na svojom voze medzi Eosom a Nyx (Nocou), znázornenými ako víry hmly, zatiaľ čo Herakles opeká obetné mäso vedľa číhajúceho psa, identifikovaného ako Kerberos, ktorý stráži vstup do podsvetia. Z toho možno usúdiť, že váza znázorňuje miesto v Okeáne, kde sa stretávajú zem, nebo a more, keďže Héliovo svetlo je konfrontované s temnotou podsvetia, oddelenou bariérou hmly.^[37]

Keď bratia Thyestes a Atreus bojovali o to, kto bude vládnuť Mykénam^[38] po smrti predchádzajúceho kráľa Eurysthea, Atreus navrhol, že za kráľa bude vyhlásený ten, kto bude vlastniť nádherného zlatého barana. Atreus nevedel, že jeho neverná manželka Aeropé dala barana Thyestovi, a tak sa kráľom stal on. Zeus poslal k Atreovi Herma a povedal mu, aby Thyesta presvedčil, aby súhlasil s tým, že ak Slnko vyjde na západe a zapadne na východe, kráľovský úrad pripadne Atreovi.^[39] Thyestes súhlasil a Hélios skutočne vychádzal tam, kde zvyčajne zapadal, a zapadal tam, kde zvyčajne vychádzal, pričom nezniesol nespravodlivosť Thyestovho konania. Mykénčania sa potom poklonili mužovi, ktorý dosiahol takýto úspech a obrátil dráhu Slnka. Podľa Platóna Hélios najprv vychádzal na západe a zapadal na východe a zmenil to až po udalosti so zlatým baranom, rovnako ako ostatné nebeské telesá, ktoré ho nasledovali.^[40]

Zatmenia Slnka boli v starovekom Grécku fenoménom strachu aj úžasu a bol vnímaný ako Slnko, ktoré opúšťa ľudstvo. Podľa fragmentu Archilocha je to Zeus, kto zastaví Hélia a nechá ho zmiznúť z oblohy. „Zeus Olympský zahalil svetlo, aby bola noc na poludnie, aj keď slnko svietilo: tak strašný strach zachvátil ľudí", píše tento autor^[41] a lyrický básnik Pindaros v jednom zo svojich paiánov opisuje zatmenie Slnka ako skrytie slnečného svetla pred svetom, zlé znamenie skazy a záhuby.^[42]

Plutarchos vo svojich Moráliách píše, že „láskou k Slnku obieha aj samotný Mesiac a stretáva sa s ním, aby od neho prijímal všetku plodnosť."^[43] Aristofanes vo svojej hre Nefelae (Mračná) opisuje zatmenie Slnka, ktoré bolo pozorované v Aténach v roku 425 pred Kr.^[44]

Hyginus uznáva, že napriek rozdielom medzi jednotlivými menami pre kone Héliovho záprahu sa zdá, že vždy odkazujú na oheň, plameň, svetlo a iné svetelné vlastnosti.^[45]

Podľa Eumela z Korintu - koniec 7. storočia/začiatok 6. storočia pred Kr. sú mená koní Eous a Aethiops a kobyly sú Bronte a Sterope.

Podľa Ovídia sú to Pyrois, Eous, Aethon a Phlegon.^[46]

Hyginus píše, že podľa Homéra sa kone volali Abraxas a Therbeeo, ale Homér sa o koňoch ani o vozoch nezmieňuje.

Alexander z Aetólie, ktorého cituje Athenaeus, rozprával, že zázračná bylina rástla na ostrove Thrinacia, ktorý bol zasvätný Héliovi, a slúžila ako liek proti únave pre kone boha slnka. Aeschrión zo Samosu uviedol, že rastlina bola známa ako „psí zub" a verilo sa, že ju zasial Kronos.^[47]

Pindar uvádza, že keď si bohovia rozdeľovali zem, Hélios chýbal, a tak nedostal žiadnu zem. Sťažoval sa na to Diovi, ktorý mu ponúkol, že rozdelenie podielov urobí znova, ale Hélios ponuku odmietol, lebo videl, že z morských hlbín sa vynára nová zem, bohatá, úrodná pre ľudí a dobrá aj pre dobytok. Hélios požiadal, aby mu bol tento ostrov pridelený, a Zeus s tým súhlasil, pričom Lachesis (jedna z troch sudičiek) zdvihla ruky na potvrdenie prísahy. Podľa inej tradície to bol alternatívne sám Hélios, kto spôsobil, že ostrov vystúpil z mora, keď prinútil voda, ktorá ho zaplavila, aby zmizla.^[48] Nazval ho Rodos, podľa svojej milenky Rhodé (dcéry Poseidóna a Afrodity, alebo Amfitrity), a stal sa božím posvätným ostrovom, kde bol uctievaný nad všetkými ostatnými bohmi. S Rhodé splodil Hélios sedem synov, známych ako Heliadai („synovia Slnka"), ktorí sa stali prvými vládcami ostrova, ako aj jednu dcéru, Electryoné. Traja z ich vnukov založili na ostrove mestá Ialysos, Camiros a Lindos, ktoré pomenovali podľa seba.^[49] Rodos tak začal patriť jemu a jeho rodu, pričom autochtónne národy Rodosu tvrdia, že pochádzajú z ich rodu.

Keď sa Aténa zrodila z Diovej hlavy, Hélios prikázal svojim deťom a ostatným obyvateľom ostrova, aby bohyni okamžite postavili oltár a získali si tak jej priazeň; tí ho poslúchli, ale zabudli si so sebou priniesť oheň, aby mohli obetovať. Zeus však poslal zlatý oblak a pršalo na nich zlato a Aténa ich aj tak poctila neprekonateľnou zručnosťou v každom umení.^[50] Z tohto dôvodu sa Aténa na Rodose uctievala bezplamennými obeťami. Obeť sa zabíjala na oltári na spaľovanie obiet, ale oheň sa na oltári nezakladal.^[51]

Hlavný článok: Faethón

Najznámejší príbeh o Héliovi je ten o jeho synovi Faethónovi, ktorý ho požiadal, aby jeden deň riadil jeho voz. Hoci sa všetky verzie zhodujú v tom, že Faethón presvedčil Hélia, aby mu dal svoj voz, a že to malo katastrofálne následky. Existuje veľké množstvo detailov, ktoré sa v jednotlivých verziách líšia, vrátane identity Faethónovej matky, miesta, kde sa príbeh odohráva, úlohy, ktorú zohrávajú Faethónove sestry Héliady, motivácie Faethónovho rozhodnutia požiadať svojho otca o takúto vec, a dokonca aj presného vzťahu medzi bohom a smrteľníkom.

Hélios videl a bol svedkom všetkého, čo sa dialo pod ním, kde svietilo jeho svetlo. Keď Hádes uniesol Persefonu, Hélios, ktorý bol charakterizovaný prívlastkom Helios Panoptes („vševidiace Slnko"), bol jediným svedkom, zatiaľ čo Hekaté počula len výkriky Persefony, keď ju uniesli. Persefónina matka Demeter, ktorá svoju dcéru hľadala široko-ďaleko, na podnet Hekaté prišla za ním a požiadala ho, aby si ju vážil ako bohyňu a povedal jej, či niečo videl. Hélios, súcitiac s jej zármutkom, jej podrobne vyrozprával, že to Hádes s Diovým zvolením uniesol do podsvetia neochotnú a kričiacu Persefonu, aby sa stala jeho manželkou a kráľovnou,^[52] a že Zeus nielenže povolil sobáš, ale aj súhlasil s únosom.^[53]

V Homérovom Hymne na Démétér žiada Démétér, aby utíšila jej bolesť, pretože Hádes pre ňu nie je nehodným zaťom ani ženíchom, keďže je jej vlastným bratom a okrem toho kráľom podsvetia, ktorý žije s tými, nad ktorými bol vybraný vládnuť, skôr než zapriahne svoje okrídlené kone a voz a vystúpi na oblohu, keď sa rozvidnie. V Ovidiových Fastiách sa Demeter najprv pýta hviezd na miesto, kde sa Persefona nachádza, a práve Helice (súhvezdie Ursa Major) jej poradí, aby sa išla spýtať Hélia, pretože noc o týchto udalostiach nič nevedela. Demeter sa k nemu neváha priblížiť a Hélios jej potom povie, aby nestrácala čas a vyhľadala „kráľovnú tretieho sveta", nevestu Diovho brata.^[54]

Zdá sa, že informovanie Hélia a Hekaté o únose Persefony Demeter vychádza zo spoločného motívu, ktorý sa vyskytuje na mnohých miestach sveta, kde sa obracajú na Slnko a Mesiac a vypytujú na udalosti, ktoré sa dejú pod nimi, na základe ich vnímanej schopnosti byť svedkami všetkého, čo sa odohráva na zemi; je to tiež jedno z prvých príkladov spojenia Hekaté s Mesiacom a Héliom.^[55]

V inom mýte bola Afrodita vydatá za Héfaista, ale podviedla ho s jeho bratom Áresom, bohom vojny. V ôsmej knihe Odysey slepý spevák Démodokos opisuje, ako sa milenci dopúšťali cudzoložstva, až ich jedného dňa prichytil pri čine Hélios a okamžite to oznámil Afroditinmu manželovi Héfaistovi. Keď sa to dozvedel, Héfaistos ukoval takú tenkú sieť, že ju takmer nebolo vidieť, aby ich chytil do pasce. Potom oznámil, že odchádza na Lemnos. Keď sa to dozvedel Áres, išiel za Afroditou a obaja milenci sa spojili.^[56] Hélios to opäť oznámil Hefaistovi, ktorý prišiel do miestnosti a uväznil ich v sieti. Potom zavolal ostatných bohov, aby sa stali svedkami toho ponižujúceho pohľadu.

Oveľa neskoršie verzie pridávajú do príbehu mladého muža, bojovníka menom Alectryon, ktorého Áres poveril úlohou strážiť, keby sa niekto priblížil. Alectryon však zaspal, čo umožnilo Héliovi objaviť oboch milencov a informovať Héfaista. V hneve Áres premenil Alectryona na kohúta, vtáka, ktorý dodnes na úsvite kikiríka, aby ohlásil príchod Slnka.^[57] Podľa Pausania je kohút Héliovým posvätným zvieraťom, ktoré vždy zakikiríka, keď sa chystá vyjsť. Afrodita za to Hélia a jeho rod navždy nenávidela, podľa niektorých verzií ako pomstu voči nemu prekliala jeho dcéru Pasifaé, aby sa zamilovala do krétskeho býka.^[58] Z rovnakého dôvodu vraj Afrodita spôsobila aj vášeň Pasifejinej dcéry Faidry k jej nevlastnému synovi Hippolytovi.^[59]

Za Héliovu zdieľnosť sa mu Afrodita pomstila. Prinútila ho zaľúbiť sa do smrteľnej princeznej menom Leukotoé a kvôli nej zabudnúť na svoju predchádzajúcu milenku oceánoidku Klytiu. Hélios ju pozoroval zhora, dokonca predlžoval zimné dni, aby mal viac času pozerať sa na ňu. Vezmúc na seba podobu jej matky Eurynomé, Hélios bez problémov vošiel do ich paláca a vošiel do izby dievčaťa, kde prepustil služobníctvo, aby s ňou mohol zostať sám, pričom sa ospravedlnil, že chce svojej „dcére" zveriť tajomstvo. Tam jej odhalil svoju skutočnú podobu.

Klytia, ešte stále zamilovaná, však o tejto afére informovala Leukotoinho otca Orchama a ten Leucotoé zaživa pochoval do zeme. Hélios prišiel neskoro, aby ju zachránil, jeho zármutok nad jej smrťou sa dal porovnať s tým, ktorý mal nad Faethónovým ohnivým koncom, a nemohol ju oživiť, a tak namiesto toho nalial do zeme nektár. Mŕtvu Leukotoé tak premenil na kadidlovník, aby mohla (po novom) stále dýchať vzduch namiesto toho, aby hnila pod zemou. Klytia dúfala, že sa jej tým Helios vráti, ale on s ňou nechcel mať nič spoločné, nahnevaný, že zohrala úlohu pri smrti jeho lásky, a išiel si po svojom. Klytia sa vyzliekla donaha, neprijala žiadne jedlo ani pitie a deväť dní sedela na skale a túžila po ňom. Nikdy sa na ňu nepozrel. Nakoniec sa premenila na fialový kvet, ktorý sa otáča za Slnkom, heliotrop, ktorý sleduje Héliov pohyb po oblohe, stále doňho zamilovaná. Jej podoba sa veľmi zmenila, jej láska sa nie.^[60]

Tento mýtus, ako sa teoretizuje, sa mohol použiť na vysvetlenie používania kadidlovej aromatickej živice pri uctievaní Hélia, podobne ako príbeh o Dafné pre používanie vavrínu.^[61] Leukotoé, ktorú za trest pochoval zaživa mužský strážca, čo sa príliš nelíši od osudu Antigony, môže tiež naznačovať starovekú tradíciu zahŕňajúcu ľudské obete v rámci kultu vegetácie. Spočiatku mohli byť príbehy o Leukotoé a Klytii dva odlišné mýty týkajúce sa Hélia, ktoré neskôr spolu s tretím príbehom, o Héliovi, ktorý odhalil pomer Área a Afrodity, spojil do jedného príbehu buď sám Ovidius, alebo jeho zdroj.

Klytiina rastlina bola stotožnená s fialovým heliotropom, avšak ľudia od stredoveku ju v prerozprávaniach, komentároch a umeleckých dielach nahrádzali žltou slnečnicou, hoci v príbehu ju Ovídius opisuje ako fialovú, navyše slnečnica pochádza zo Severnej Ameriky, nie z Grécka alebo Talianska, takže je nepravdepodobné, že by ju antickí spisovatelia poznali.

V Sofoklovej hre Aias Aias Veľký niekoľko minút pred spáchaním samovraždy vyzýva Hélia, aby zastavil svoje zlaté opraty, keď dorazí do Aiasovej rodnej krajiny Salamíny a informuje jeho starnúceho otca Telamóna a jeho matku o osude a smrti ich syna, a naposledy ho pozdraví, než sa zabije.^[62]

Hélios sa vo viacerých bitkách postavil na stranu ostatných bohov. Počas titanomachie mu Zeus, Gaia a Urán zrejme obetovali býka a v súlade s tým mu prezradili vôľu bohov, pričom znamenia naznačovali víťazstvo bohov a prebehnutie nepriateľa na ich stranu.^[63] Zachované fragmenty zo stratenej básne Titanomachia, tradične pripisovanej Eumelovi z Korintu (8. storočie pred Kr.), naznačujú scény, v ktorých sa Hélios ako jediný spomedzi Titanov zdržal útoku na olympských bohova tí mu po skončení vojny ako uznanie za pomoc dali miesto na oblohe a udelili mu voz ťahaný dvoma koňmi a dvoma kobylami, ktorý mal riadiť cez deň, ako aj plavidlo, na ktorom sa mal plaviť po oceáne v noci.^[64]

Zúčastnil sa aj na vojnách gigantov. Pseudo-Apollodor tvrdil, že počas bitky gigantov proti bohom ukradol obor Alkyoneus Héliov dobytok z Erytheie, kde ho boh držal,^[65] prípadne, že vojnu začala práve táto udalosť.^[66] Keďže sa bohyňa zeme Gaia, matka a spojenkyňa obrov, dozvedela o proroctve, že obri zahynú rukou smrteľníka, snažila sa nájsť čarovnú bylinu, ktorá by ich ochránila a urobila prakticky nezničiteľnými. Zeus preto prikázal Héliovi, ako aj jeho sestrám Selene (Mesiac) a Éós (Úsvit), aby nesvietili, a celú rastlinu zozbieral pre seba, čím Gaiu pripravil o možnosť urobiť obrov nesmrteľnými, zatiaľ čo Aténa povolala smrteľníka Herakla, aby bojoval po ich boku.^[67]

V istom momente počas boja bohov a obrov vo Flegre, kde sa bitka odohrala,^[68] vzal Hélios na svoj voz Héfaista vyčerpaného z boja (Héfaistos z vďaky ukoval pre Héliovho syna Aiéta štyri večne tečúce fontány a býky, ktoré chŕlili oheň). Po víťazstve a skončení vojny jeden z obrov, Pikolous, utiekol z boja proti Diovi. Odišiel na ostrov Aeaea, kde žila Héliova dcéra, čarodejnica Kirké. Pokúsil sa vyhnať ju z ostrova, len aby ho zabil Hélios, ktorý svoju dcéru bránil. Z krvi zabitého obra, ktorá kvapkala na zem, vyrástla nová rastlina, snežienka, pomenovaná takto podľa bitky moly („malos" v starogréčtine).^[69]

Kvet mal čierny koreň, ako farba krvi zabitého obra, a biely kvet, buď ako biele Slnko, ktoré ho zabilo, alebo pre to, že Kirké zbledla od hrôzy. Je to tá istá rastlina, rastlina, ktorú môžu zo zeme vytrhnúť len nesmrteľní, ktorú neskôr na Hermov návrh použije Odyseus, aby zachránil svojich spoločníkov pred KirKinou mágiou, keď ich všetkých premenila na svine.^[70] Hélios je zobrazený na Pergamonskom oltári, ako bojuje proti obrom vedľa svojich sestier Éós a Selény a svojej matky Theie v južnom vlyse.^[71] Jazdí na svojom štvorkoňovom záprahu a čelí obrovi, zatiaľ čo iný leží mŕtvy pod kopytami jeho koní, má na sebe dlhý chitón, v pravej ruke drží pochodeň a v ľavej opraty. Jeho účasť na Gigantomachii (v kyryse) je zobrazená aj na fragmentárnej váze od maliara Pronoma a možno aj na atike stĺpového kratéra.^[72]

Hélios sa občas dostal do konfliktu s inými bohmi. Tak ako Aténčania mali príbeh o tom, ako Aténa a Poseidón bojovali o patronát nad mestom Atény, Korinťania mali podobný príbeh o Korinte. Hélios a Poseidón, ktorí predstavovali oheň a vodu, sa sporili o to, komu pripadne mesto. Hekatoncheir Briareos, starší boh, dostal za úlohu urovnať spor medzi oboma bohmi. Pridelil Akrokorint Héliovi, zatiaľ čo Poseidón dostal Korintský priesmyk.^[73]

Claudius Aelianus napísal, že Nerites bol synom boha mora Nerea a oceánidky Doris. Vo verzii, v ktorej sa Nerites stal Poseidónovým milencom, sa hovorí, že Hélios ho premenil na mäkkýša, a to z dôvodov neznámych Aelianovým prameňom, ktorí sa domnievali, že Hélios sa možno nejako urazil. Aelian najprv píše, že Héliovi vadila chlapcova rýchlosť, ale keď sa snaží vysvetliť, prečo zmenil jeho podobu, naznačuje, že Poseidón a Hélios boli možno rivalmi v láske a boh slnka si želal, aby mladík radšej behával medzi súhvezdiami, než aby bol s morskými príšerami.^[74]

V Ezopovej bájke sa Hélios a boh severného vetra Boreas hádali, ktorý z nich je silnejší boh. Dohodli sa, že za víťaza bude vyhlásený ten, kto dokáže prinútiť okoloidúceho pocestného, aby si zložil plášť. Boreas skúsil šťastie ako prvý, ale nech fúkal akokoľvek silno, nedokázal mužovi plášť odstrániť, namiesto toho ho prinútil, aby si plášť omotal ešte pevnejšie. Hélios vtedy jasne zažiaril a pocestný, premožený horúčavou, si plášť stiahol, čím mu doprial víťazstvo. Z toho vyplýva ponaučenie, že presviedčanie je lepšie ako hrubá sila.^[75]

V súvislosti s jeho povahou Slnka, ako aj s jeho rodičovstvom, keďže bol synom Theie, bohyne zraku (starí Gréci verili, že oči vyžarujú svetlo, ktoré umožňuje ľuďom vidieť), bol Hélios predstavovaný ako boh, ktorý môže ľuďom vrátiť, ale aj odobrať zrak, keďže sa predpokladalo, že práve jeho svetlo vytvára schopnosť vidieť a umožňuje vidieť viditeľné veci.^[76] Podľa Pindara bolo slnečné oko „praotcom" všetkých očí smrteľníkov a smrteľníci vďačili Héliovi za zrak i slepotu.^[77] Po tom, čo Orióna oslepil kráľ Oinopión za útok na jeho dcéru Meropé, dostal od boha Héfaista sprievodcu Cedalióna, ktorý ho mal viesť. Orión s Cedaliónom na pleciach cestoval na východ, kde sa stretol s Héliom. Hélios potom uzdravil Oriónove oči a vrátil mu zrak.^[78] Zatiaľ čo v príbehu o Fineovi bolo jeho oslepnutie, ako sa uvádza v Argonautike od Apollóna z Rodosu, Diovým trestom za to, že Fineus odhalil ľudstvu budúcnosť.^[79] Z tohto dôvodu ho tiež trápili harpyje, ktoré mu kradli alebo znehodnocovali všetko jedlo, ktoré mal po ruke. Podľa jednej z alternatívnych verzií to však bol Hélios, kto pripravil Finea o zrak. Keď sa ho Zeus spýtal, či chce radšej zomrieť, alebo stratiť zrak ako trest za to, že jeho synov zabila macocha, Fineus si vybral to druhé a povedal, že radšej nikdy neuvidí Slnko, ako by mal zomrieť, a preto ho urazený Hélios oslepil a poslal proti nemu Harpyje.^[80]

V inom príbehu si aténsky vynálezca Daidalos a jeho mladý syn Ikaros, aby unikli z Kréty a od jej kráľa Mínosa, zhotovili krídla z vtáčieho peria zlepeného voskom a uleteli.^[81] Podľa schólií o Euripidovi si Ikarus, mladý a nerozvážny, myslel, že je väčší ako Hélios, a zabudol, že jeho krídla držia pohromade len vďaka vosku. Rozzúrený Hélios naňho vrhol svoje planúce lúče, ktoré vosk roztopili a Ikarus sa utopil v mori. Neskôr to bol práve Hélios, kto nariadil, že spomínané more bude pomenované po nešťastnom mladíkovi – Ikarovo more.

Argé bola lovkyňa, ktorá pri prenasledovaní mimoriadne rýchleho jeleňa tvrdila, že aj keď je rýchly ako Slnko, nakoniec dobehne. Hélios, urazený slovami dievčaža, zmenil jej podobu na laň.^[82]

V jednej zriedkavej verzii príbehu o Myrrhe to bol rozhnevaný Hélios, ktorý ju preklial, aby sa zamilovala do vlastného otca Kinyrasa, pretože sa voči nemu dievča previnilo nejakým bližšie nešpecifikovaným činom; v drvivej väčšine ostatných verzií je však vinníkom jej kliatby bohyňa lásky Afrodita.^[83]

Na svojom posvätnom ostrove Thrínacia choval Hélios svoje posvätné stáda oviec a dobytka. Vlastnil sedem stád kráv a tiež veľa oviec. Každé stádo malo päťdesiat kusov dobytka, spolu 350 kráv a 350 oviec – čo bol počet dní v roku v ranom starogréckom kalendári. Sedem stád zodpovedá týždňu, ktorý má sedem dní.^[84] Kravy sa nerozmnožovali (teda ich počet sa nezvyšoval) ani neumierali (teda ich počet sa neznižoval). V Homérovom Hymne 4 na Herma, po tom, čo Herma rozzúrený Apolón predvedie pred Dia za krádež Apolónových posvätných kráv, sa mladý boh ospravedlňuje za svoje činy a hovorí otcovi, že „si veľmi ctím Hélia a ostatných bohov", pričom si nie je vedomý osobitného vzťahu Hélia ku kravám.^[85] Augeias, ktorý je v niektorých verziách jeho synom, bezpečne opatroval stádo dvanástich býkov posvätených bohu. Okrem toho sa hovorilo, že toto obrovské stádo dobytka, keďže vlastnil viac zvierat, než by si kedy v živote mohol zaobstarať ktorýkoľvek iný boháč alebo kráľ, mu daroval jeho otec. Ďalšie miesto ich pobytu sa volalo Erytheia, odkiaľ ich počas Gigantomachie ukradol obor Alkyoneus, a spomína sa, že v Matapane choval stádo oviec s hustou vlnou, a toto miesto bolo tiež známym vchodom do podsvetia, nachádzajúci sa na konci polostrova Mani, medzi Messénskym a Lakónskym zálivom.^[37]

Apollónia v Ilýrii bola ďalším miestom, kde choval stádo svojich oviec. Dostal ich na starosť muž menom Peithenius, ale ovce zožrali vlci. Ostatní pobočníci Apolóna v domnienke, že bol nedbanlivý, mu vydlabali oči. Hélios rozhnevaný zaobchádzaním s týmto mužom spôsobil, že zem bola neúrodná a prestala prinášať ovocie. Zem opäť začala rodiť až potom, keď si ho udobrili štedrými darmi.^[86] Tento príbeh, viac-menej rovnaký, hoci podrobnejší, dosvedčuje aj grécky historik Herodotos, ktorý tohto muža nazýva Evenius a zaznamenáva ho ako skutočnú historickú udalosť z nedávnej minulosti, a nie ako mytologický príbeh.^[87]

Počas Odyseovej cesty domov sa dostal na ostrov Kirké, ktorá ho varovala, aby sa nedotýkal Héliových posvätných kráv, keď dorazí na Thrinaciu, posvätný ostrov boha slnka, kde bol dobytok chovaný, inak im boh zabráni vrátiť sa domov:

Hoci Odyseus svojich mužov varuje, keď im dôjdu zásoby, bezbožne zabijú a zjedia časť dobytka slnečného boha. Strážkyne ostrova, Héliove dcéry Faietusa a Lampetia, o tom povedia svojmu otcovi. Hélios sa potom obráti na Dia s prosbou, aby zlikvidoval Odyseových mužov, inak pôjde do podsvetia a bude namiesto toho žiariť medzi mŕtvymi, pričom odmietne odškodnenie posádky za nový chrám na Ithake a uprednostní smrť za smrť.^[88] Zeus sľúbi Héliovi, že sa s ním vysporiada, a bleskom zničí loď, pričom usmrtí všetkých mužov okrem Odysea.

Táto epizóda je symbolická. Svoju rolu tu majú Héliove jeho dcéry „Jasná" a „Žiarivá", ktoré mu porodila „Mladšia", všetko epitetá súvisiace so Slnkom.^[89] Podľa konvencie je Hádes miestom, kam sa Hélios so svojím svetlom nedostane a zomrieť znamenalo už nevidieť slnečné svetlo, keďže byť živý znamenalo žiť pod ním, takže Héliov zostup do podsvetia by destabilizoval rovnováhu medzi mŕtvymi a živými. V súvislosti s počtom kráv, ktoré sa nachádzali na ostrove Slnka, Eustathius zo Solúnu napísal, že každá krava znamenala jeden deň v roku, a tak spoločníci požierajúce voly Slnka symbolizovali, že mrhajú („požierajú") svoje vlastné dni a život.^[90] H. J. Rose s týmto výkladom nesúhlasil a napísal, že 350 je posvätné orientálne číslo, ktoré sa dostalo do Grécka a nemá nič spoločné so Slnkom.^[91] Aristoteles, ktorý tiež spájal počet dobytka s počtom dní, navrhol, že dôvod, prečo Hélios nevidel spoločníkov, ktorí mu kradli dobytok, sa dá vysvetliť viacerými spôsobmi, napríklad že vidí všetko, ale nie naraz, alebo že Lampetia ako posol je symbolom svetla ako posla zraku, alebo že jej príbeh je podobný prísahe na jeho meno.^[92]

Hélios vystupuje vo viacerých Lukiánových dielach mimo jeho Dialógov bohov. V inom Lukianovom diele, Ikaromenippovi, sa Seléna Mesiac ako hlavná postava sťažuje na filozofov, ktorí chcú svojimi teóriami o nej a jej bratovi vyvolať spory a nervlé pocity – konkrétne, že Mesiac kradne Slnku jeho svetlo (porovnaj Foklidé, kde sa uvádza, že mu nezávidí, že jeho lúče sú oveľa silnejšie ako jej vlastné^[93]), alebo nazýva Slnko rozpálenou hrudou.^[94] Neskôr ho vidíme hodovať s ostatnými bohmi na Olympe, čo podnietilo Menippa k otázke, ako môže na nebesiach nastať noc, keď je tam on. V Pravdivom príbehu je Slnko obývaným miestom, ktorému vládne kráľ menom Faethón, odkazujúci na mytologického syna Hélia.^[95] Obyvatelia Slnka sú vo vojne s obyvateľmi Mesiaca, ktorému vládne kráľ Endymion (Selenin milenec), kvôli kolonizácii Rannej hviezdy (Afroditina planéta).

Diodóros Sicílsky zaznamenal neortodoxnú verziu mýtu, v ktorej sa Basileia, ktorá nastúpila po svojom otcovi Uránovi na kráľovský trón, vydala za svojho brata Hyperiona a mala dve deti, syna Hélia a dcéru Selénu, obdivované pre svoju krásu a cudnosť. Pretože jej ostatní bratia závideli tieto deti a obávali sa, že Hyperion sa pokúsi uchopiť moc pre seba, sprisahali sa proti nej; Hyperiona vydali napospas meču a Hélia utopili v rieke Eridanus, zatiaľ čo Seléna si vzala život sama. Po masakre sa Hélios zjavil vo sne svojej smútiacej matke a ubezpečil ju, že ich vrahovia budú potrestaní a že on a jeho sestra sa teraz premenia na nesmrteľné, božské bytosti. To, čo bolo známe ako Mene, sa teraz bude volať Seléna a „svätý oheň" na nebesiach bude niesť jeho vlastné meno.^[6]

Hovorilo sa, že pre svoju spaľujúcu vášeň k smrteľníkovi Endymionovi jeho sestra Seléna často opúšťala nočnú oblohu, aby bola s ním. Počas tých nocí, keď bola príliš zaneprázdnená, dávala svoj mesačný voz Héliovi, aby ho riadil; hoci mu bol spočiatku neznámy, časom sa ho naučil riadiť ako svoj vlastný.^[96]

Claudius Claudianus napísal, že Hélia (spolu so Selénou - ich sestra Éós sa pri nich nespomína) v detstve opatrovala jeho teta, vodná bohyňa Téthys, ešte v dávnych časoch, keď jeho svetlo nebolo také silné a jeho lúče ešte nedorástli.^[97]

Pausanias píše, že obyvatelia Sikyónu sa domnievali, že Titan bol bratom Hélia, prvého obyvateľa mesta, po ktorom bolo mesto pomenované (Titane).^[98] Titan bol však vo všeobecnosti stotožňovaný so samotným Héliom, namiesto toho, aby bol samostatnou postavou. Pausanias to zdôvodňuje tým, že Titan bol pravdepodobne len človek, ktorý pozoroval ročné obdobia, keď slnko umožňuje dozrievať semenám a plodom, a z tohto dôvodu sa hovorilo, že je Héliovým bratom (ktorý je inak charakterizovaný ako jediný syn)^[99].

V Sofoklovej hre Oidipus na Kolóne Oidipus preklína Kreóna a želá si, aby mu zo všetkých bohov práve Hélios, svedok všetkého, čo sa stalo, doprial starobu rovnako nešťastnú ako jeho vlastná.^[100]

Vo Filostratových Obrazoch ho Palaestra žiada, aby jej pomohol s opaľovaním, aby jej svojím teplom sfarbil pokožku.^[101]

Podľa lyrického básnika Stesichora zo šiesteho storočia pred Kristom žije s Héliom v jeho paláci jeho matka Theia.^[102]

V mýte o zabití draka Pytóna Apollónom sa hovorí, že mŕtvola zabitého hada zhnila v sile „žiarivého Hyperiona", ako to sľubuje sám boh.^[103]

Claudius Aelianus napísal, že vlk je milovaným zvieraťom Hélia. Vlk je aj Apolónovým posvätným zvieraťom a boh bol často známy ako Apolón Lykeus, „vlk Apolón".^[104][105]

Najbližšia rodina podľa Hésiodovej Teogónie.^[106]

Uranos

Gaia

Pontos

Ókeanos

Téthys

Hyperión

Theia

Krios

Eurybia

Potamoi

Oceanidy

Hélios

Seléné

Éós

Astraios

Pallas

Perses

Kronos

Rheia

Koios

Foibé

Hestia

Héra

Hádes

Zeus

Léto

Asteria

Démétér

Poseidón

Iapetos

Klymené (alebo Ázia)

Mnémosyné

(Zeus)

Themis

Atlas

Menoitios

Prometeus

Epimétheus

Múzy

Hóry

• 
  Socha Hélia od Johannesa Benka (1873) v Naturhistorisches Museum vo Viedni.
• 
  Bronzová soška Hélia so sedemcípou gloriolou a náprsným štítom.
• 
  Soška Hélia, Múzeum v Antalyi.
• 
  Mithrov reliéf s pôvodnými farbami (rekonštrukcia).
• 
  Mozaika Ježiš Kristus-Hélios.
• 
  Hélios na tanieri s Kybelé.
• 
  Hélios na rhodskej minci, Mníchov, Staatliche Münzsammlung.
• 
  Hélios, Louvre.
• 
  Slnečné kone, Musée de Sens.
• 
  Rodoský kolos.
• 
  Hélios so Selénou a Mitrou.
• 
  Odchod Faethóna, Jean Jouvenet, olej na plátne, 80. roky 16. storočia, Château de Maisons.

• Zoznam postáv gréckej mytológie

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hélios