Hamuliakovo

Hamuliakovo
obec
Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Bratislavský kraj
Okres	Senec
Región	Podunajsko
Vodný tok	Dunaj
Nadmorská výška	128 m n. m.
Súradnice	48°02′19″S 17°15′11″V / 48,038611°S 17,253056°V / 48.038611; 17.253056
Rozloha	10,95 km² (1 095 ha) [1]
Obyvateľstvo	2 927 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	267,31 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1242
Starosta	Ludmila Goldbergerová[3] (nezávislá)
PSČ	900 43
ŠÚJ	507903
EČV (do r. 2022)	SC
Tel. predvoľba	+421-2
E-mailová adresa	info@obechamuliakovo.sk
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Hamuliakovo
Webová stránka: obechamuliakovo.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Hamuliakovo (historicky slov. Gutora aj Gutor, maď. na Slovensku Gútor, maď. v Maďarsku Gutor, nem. Gutern) je obec na Slovensku v okrese Senec. Leží približne 20 km južne od Bratislavy. Patrí do regiónu Podunajsko.

Obec Hamuliakovo sa nachádza v západnej časti Podunajskej nížiny, na Žitnom ostrove. Terén je rovinný, s minimálnym kolísaním nadmorskej výšky od 127 do 130 m.n.m. Katastrálne územie obce má rozlohu 527 ha. Susediacie sídla sú Šamorín a Kalinkovo.

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Počiatky obce sú zahalené tajomstvom. Podľa Arnolda Ipolyiho, známeho etnografa a kunsthistorika, v roku 1222 v listinách spomínaný Gutt je dnešná obec Hamuliakovo.

O tom svedčí aj kameň, ktorý sa našiel v roku 1870 pri stavbe organu v kostolnej stene. Na kameni bol vytesaný rok 1222. Ďalším údajom o vzniku obce je rok 1244, avšak dôkaz o jeho vierohodnosti chýba. Zdá sa, že najreálnejšim dátumom je rok 1249, keď synovia Petra Guttoriho sa dohodli na deľbe majetkov. V roku 1284 je meno obce zapísané ako Gutora, v roku 1287 ako Gwttur. Obec teda bola kolískou rodu Guthoriovcov.

V listinách z 13. a 14. storočia sa spomínajú 3 podobné obce: Nagygútor (Veľký Gutor), Kisgútor (Malý Gutor) a Gutorszeg (Gútor-časť). Obec Gutorszeg zrejme zničil Dunaj, možno za veľkej povodne roku 1568. Neskôr podobný osud postihol aj Malý Gutor. Dnes ich pamiatku uchovávajú chotárne názvy.

Neskôr sa zo šľachtického sídla stáva typická zemianska obec. Na konci 15. storočia sa tu objavuje rodina Sydóovcov, ktorá v obci vlastnila majetky až do začiatku 20. storočia. Istý čas tu boli zemepánmi aj Kisguthoriovci. V roku 1519 v obci získal majetok od Bertalana Sydóa Ján Földes, ale zakladateľom tunajšej línie rodu pokladáme Wolfganga. V 17. storočí tu boli zemepánmi rodiny Amprusterovcov, Eperjessiovcov, Kerekesovcov, na konci storočia aj Korláthovci a Késmárkovci. Na začiatku 18. storočia František Földes vymenil tento majetok za iný s grófom Jánom Szapárym.

V 18. storočí tu sú vlastníkom majetkových dielov nové zemianske rodiny Naszvadyovcov a Boronkayovcov. Zemianskými majiteľmi v 19. storočí sú rody: Földesovcov, Korláthovcov, Szapáryovcov, Késmárkovcov, Sidóovcov, Naszvadyovcov, Zichyovcov a Szmrtnikovcov. Neskôr k nim pribudli rodiny Szalayovcov a Zsitvayovcov. Dedinu často sužovali rôzne prírodné katastrofy, predovšetkým povodne v rokoch 1679, 1809, 1829 a 1862. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, rybárstvom a mlynárstvom na Dunaji bolo až 22 mlynov. V chotári obce ešte začiatkom 19. storočia bol dubový a cerový les, ktorý bol najväčšim bohatsvom obce.

Dunaj zanechal svoje stopy na nepísaných dejinách obce…. Táto rieka bola naraz požehnaním, ale aj skazou, prispela k blahobytu obce, avšak zapríčinila aj katastrofy. Poskytla nádej pre dlhoočakávaný rozvoj , avšak často nekompromisne zničila všetko. Poskytla bohatú zásobu čistej, čerstvej pitnej vody. Silný prúd rieky zlikvidoval prah a obdaroval dedinu čerstvým vzduchom. Pôda obce bola mimoriadne úrodná na rozdiel od ostatných dedín, ktoré neboli v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Nebezpečné boli povodne, hlavne tie zimné, a jarné, keď nielen silno prúdiaca voda ale aj samotný ľad spôsobil katastrofálne škody. Viackrát sa hrádza na najslabších miestach pretrhla… Napriek uvedeným faktom bola pre Hamuliakovčanov blízkosť Dunaja priam životnou potrebou. Keď ich desaťkrát oklamal a vyhnal z rodného miesta, aj jedenásty raz sa k nemu vrátili.

Hovorilo sa, že najkrajšou dedinou Žitného ostrova je Hamuliakovo. Tvrdili to návštevníci, turisti prichádzajúci z Bratislavy ale aj zo zahraničia, ktorí sa rozhodli po komplexnej návšteve Žitného ostrova stráviť chvíľe oddychu práve v Hamuliakove. Vybrali si našu obec za účelom strávenia krásnej letnej dovolenky a príjemného oddychu. Nádherná poloha, očarujúce aleje, kamenisté ale aj piesočnaté zátoky, boli priam stvorené na kúpanie a rybolov. Perfektné ovzdušie priťahovalo a vytvorilo raj pre všetkých cestovateľov. Našim prvým návštevníkom bol sympatický nemecky hovoriaci pán, ktorý so svojou šarmantnou dcérou navštívil obec Hamuliakovo v lete v roku 1865. Povedal o sebe, že je profesorom výtvarnej výchovy. Argumentoval, že v malebenej obci Hamuliakovo okrem kúpania sa v Dunaji a člnkovania nájde priestor na kreslenie nádherných kompozícii s prírodnou tematikou. Zoznámil sa s najmocnejšími rodinami obce, ktorí ho priateľsky vítali. Nemecky hovoriaci pán bol mimoriadne inteligentný, galantný a jeho dcéra so svojimi vedomosťami v hre na klavíri očarila každého. Tento sympatický nemecky hovoriaci pán sa tak podozvedal všeličo.

Po dlhej dovolenke odcestoval domov, avšak na jar v roku 1866 sa vrátil. Raz, jedného pekného jarného dňa musel súrne odcestovať, nerozlúčil sa s nikým. Onedlho vypukla pruská vojna. Na povrch však vyplávala pravda. Náš prvý návštevník nebol profesorom výtvarnej výchovy ale bol pruským vojakom-majorom, ktorý na podnet generálneho štábu, vypracoval detailnú mapu, ako aj taktiku, na základe ktorej sa rozhodol pre Hamuliakovo, kde na viacerých ramenách mohol najľahsie priviesť armádu smerujúcu do Viedne, ako kdekoľvek inde po hlavnom toku. Teda s našim prvým návštevníkom sme nepochodili najlepšie , avšak zabezpečil aspoň to, že sa začalo hovoriť o obci Hamuliakovo, ktorú predtým nepoznali ani Bratislavčania.

Prvá svetová vojna si vyžiadala z radov tunajšieho obyvateľstva 21 životov. Po roku 1918 sa stal Gutor súčasťou novovzniknutého Československa.

Ďalšie povodne obec postihli v roku 1928 a 1929. V rokoch 1938 – 1945 bola obec pripojená Maďarsku. Do roku 1945 boli väčšími vlastníkmi pôdy G. Feigenbaum, J. Nagy, Š. Sághy. II. svetová vojna si z tunajšieho obyvateľstva vyžiadala 20 obetí. Po roku 1945 Gutor sa stal opäť súčasťou Československa. V roku 1947 vrámci výmeny obyvateľstva bola násilne odsunutá časť tunajšieho obyvateľstva maďarskej národnosti do Maďarska a na ich miesta prisťahovali slovenské rodiny z Maďarska.

Chotár obce leží v Podunajskej nížine v západnej časti Žitného ostrova na agradačnom vale Dunaja v nadmorskej výške 125 – 130 m. Obec sa stáva vyhľadávaným cieľom turistov, rekreačnou oblasťou obyvateľov Bratislavy. V Hamuliakove sa úspešne rozvíja súkromne podnikanie, zlepšujú sa služby. Chotárom obce prechádzajú turistické trasy, poloha na brehoch hrušovskej zdrže vodného diela Gabčíkovo dávajú Hamuliakovu obrovské prepodklady ďalšieho rozvoja.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hamuliakovo

• Oficiálne stránky obce
• www.apsida.sk - profil románskeho kostola

Tento článok týkajúci sa geografie Slovenska je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.