Honorárny konzul

Honorárny konzul je v diplomacii a medzinárodnom práve čestná funkcia zahraničného zástupcu štátu. Ním vykonávaný úrad sa nazýva honorárny konzulárny úrad. Honorárny konzul však nie je štátnym úradníkom ani zamestnancom ministerstva zahraničia. Honorárni konzuli zastupujú štát v mieste svojho pôsobenia a na rozdiel od riadnych (kariérny) konzulárnych úradov tak činia bez nároku na plat. Majú však právo na honorár z poplatkov za nimi vykonané úkony. Ide tak o úspornejší variant konzulárneho styku. Obvykle ide o obyvateľov prijímajúcej krajiny, ktorí sa zaoberajú obchodom a ktorí sú občanmi krajiny, ktorá ich nominuje, alebo krajiny, v ktorej majú bydlisko. Vzťahujú sa na nich iba obmedzené výsady a imunity podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963.^[1][2]

Štát zriaďuje honorárne konzulárne úrady (ďalej len konzuláty) v štátoch alebo na územiach, kde nemá dostatočné vlastné riadne konzulárne zastúpenie. Konzulom sa stávajú zvyčajne dobre postavené osoby, ktoré sa samy ponúknu, majú dostatočné priestory a sú schopné hradiť chod konzulátu z vlastných zdrojov. Honorárni konzuli väčšinou pochádzajú z podnikateľských kruhov, sú to významné osobnosti v rámci spoločenského a kultúrneho života.^[3] Napríklad honorárny konzul Slovenskej republiky pre územie Palestíny^[4] má v Betleheme obchod s pútnickými predmetmi, do ktorého smerujú zájazdy cestovných kancelárií zo Slovenska.

Pre výkon funkcie honorárneho konzula je potrebné mať poverovaciu listinu vysielajúceho štátu, tzv. konzulský patent a súhlas prijímajúcej krajiny, tzv. exequatur. V zmysle medzinárodného práva nie sú diplomatmi, ktorých chráni absolútnu imunita. Honorárny konzul, na rozdiel od bežného konzula nemá konzulárne výsady. Nie sú tiež chránení konzulárnou imunitou, ktorú upravuje Viedenský dohovor. Požívajú len obmedzené imunity, nie sú napríklad na základe medzinárodného práva oslobodení od daní a poplatkov či od prehliadok.^[1] Činnosť konzulov sa končí ich odvolaním, odňatím exequaturu alebo úmrtím.

Honorárny konzul je riadený priamo veľvyslancom. Na Slovensku existuje tradícia stretnutí našich honorárnych konzulov a vždy ich prijme aj prezident a minister zahraničných vecí. Na ministerstve existuje odbor Oddelenia konzulárnej asistencie MZV a EZ SR. Podľa vedúcej tohto odboru Anny Juríkovej, koncom roku 2018 ".. máme na celom svete momentálne 188 konzulárnych úradov.."^[3] (V súčasnosti (2023) je v zozname MZV 174 konzulátov v cudzine^[5]). "Na Slovensku podľa nej pôsobí 77 honorárnych konzulátov cudzích štátov, väčšina z nich je v Bratislave."^[3] (V roku 2003 ich bolo len 26^[6] a v roku 2013 len 55, teda za každých 10 rokov ich pribudlo asi 20.)

Martin Turček píše, že "za posledné roky pribudlo pätnásť nových honorárnych konzulov". Jozef Dolinský sa stal honorárnym konzulom afrického štátu Eswatini (Svazijsko). Ján Jenča, šéf firmy ColosseoEAS honorárnym konzulom Kazachstanu. Bývalý dvojnásobný poslanec Smeru Tibor Lebocký je tiež honorárnym konzulom Kazachstanu pre časť regiónu Slovenska. Bývalý politik KDH Ján Hudacký, sa ešte v roku 2020 stal honorárnym konzulom Poľska (ale len pre Prešovský kraj). Od roku 2021 je honorárnym konzulom Dominikánskej republiky podnikateľ Dušan Dvorecký. Honorárnym konzulom San Marina sa stal Šamorínsky notár Rudolf Durdík. Biochemik Pavol Čekan, zakladateľ biotechnologického startupu MultiplexDX sa stal honorárnym konzulom Islandu, kde predtým desať rokov žil. Podľa Čekana druhá konzulka Erika Halašová má viac na starosti komunikáciu so študentmi, on zasa s podnikateľmi.^[7]

Šéfom združenia honorárnych konzulov (klub založený 28.12.1998^[8]) je Igor Junas, honorárny konzul Malajzie.^[7] Počet honorárnych konzulov pôsobiacich na Slovensku je premenlivý a ich zoznam nie je tak jednoducho dostupný ako zoznam honorárnych konzulov Slovenska v zahraničí, ktorý udržiava na internete MZV.^[5] "Od októbra 2021 ukončilo činnosť deväť honorárnych konzulárnych úradníkov v SR na základe oznámenia vysielajúceho štátu,“ uviedol komunikačný odbor MZV.^[7] Zoznam konzulov na Slovensku je k dispozícii iba v "diplomatickej listine", 300-stranovom pdf súbore vydanom naposledy vo februári 2023 MZV.^[9]

Okrem slávy mala táto čestná funkcia na Slovensku aj určité výhody. V roku 2018 konštatoval Tomáš Kyseľ, že čoraz viac slovenských multimilionárov a veľkopodnikateľov sa vozí na autách s modrými nálepkami CC a špeciálnymi poznávacími značkami začínajúcimi sa písmenami ZZ^[10], vďaka ktorým sa vo väčšine prípadov vyhli pokutám za dopravné priestupky. Za ministra zahraničia Mikuláša Dzurindu honorárni konzuli prišli o špeciálne modré značky. Minister Miroslav Lajčák im však privilégium vrátil späť.^[11] Ministerstvo zahraničných vecí upozorňovalo, že honorárni konzuli nemajú taký rozsah imunity ako diplomati, a preto napríklad nepožívajú imunitu pri stíhaní za dopravné priestupky. Médiá však už v minulosti upozornili, že v praxi sa k nim slovenskí policajti aj tak správajú ako k diplomatom a pokuty od nich nevyberajú.„Aktuálne (v roku 2019) je v premávke 62 vozidiel, ktorých držiteľmi sú honorárni konzuli iných štátov,“ informovala hovorkyňa policajného prezídia Denisa Baloghová.^[10]

• Honorárne konzuláty SR v cudzine (aktuálny zoznam po anglicky)^[5][4]

• Martin Hantabál – Malta
• Andrej Hryc – honorárny konzul Seychelskej republiky od roku 1998
• Zoroslav Kollár – Guatemala
• Jozef Majský – Cyprus
• Jozef Oleš – Guinea
• Juraj Široký – Grenada
• Miroslav Výboh – Monako
• Štefan Rosina (1932) – Kazašská republika a mladší africkú Etiópiu

• Karol Biermann – Namíbia
• Andrej Brna – Uganda^[12]
• Štefan Czucz – Kapverdská republika
• Ľudovít Černák – Uzbekistan
• Jozef Gál – Maďarsko
• Andrej Glatz – Peru
• Tomáš Chrenek – Kostarika
• Karol Kállay, mladší – Fínsko
• Peter Korbačka – Nový Zéland
• Juraj Koval – Rusko
• Peter Kriško – Luxembursko
• Michal Lazar – Bahamy
• Václav Mika – Mexiko
• Marián Murín – Bielorusko
• Patrik Rapšík – Tunisko
• Alexander Rozin – Thajsko
• Rastislav Sedmák – Vietnam
• Anton Siekel – Kolumbia
• Vladimír Soták – Turecko
• Miroslav Strečanský – Belize
• Martin Šamaj – Paraguaj
• Oszkár Világi – Omán

• Daniel Sajták – Brazília^[7]
• Dušan Dvorecký – (od roku 2021) Dominikánska republika^[7]
• Girma Belay – Etiópia^[7]
• Grégory Delton – Francúzsko^[7]
• Milan Majtán – Pobrežie Slonoviny^[7]
• Konrad Schonfeld – Poľsko^[7]
• Ibrahim Al-Ali – Sýria^[7]
• Jaroslav Šutarík – Ukrajina^[7]
• Jozef Dolinský – Eswatini (Svazijsko)^[7]
• Ján Jenča – Kazachstan^[7]
• Tibor Lebocký – Kazachstanu pre časť regiónu Slovenska^[7]
• Ján Hudacký – (od roku 2020) Poľsko (len pre Prešovský kraj)^[7]
• Rudolf Durdík – San Maríno^[7]
• Pavol Čekan – Island^[7]
• Erika Halašová – Island^[7]

• Igor Junas – Malajzia^[13]
• Ladislav Rehák – Rumunsko^[14]
• Štefan Rosina (1962) – Etiópia^[15]
• Anton Teleki – Liberland

• Diplomat
• Konzul
• Konzulský patent

• LEE, Luke T.; QUIGLEY, John B.. Consular Law and Practice. 3rd Edition. Oxford : Oxford University Press, 2008. ISBN 9780198298519. S. 515 – 540.

• Honorárne konzuláty SR v cudzine (zoznam po anglicky)