Boeing B-17 Flying Fortress

B-17 Flying Fortress
B-17G počas letovej ukážky na Chino Airshow 2014
Typ	ťažký bombardér
Výrobca	Boeing
Prvý let	28. júla 1935
Zavedený	apríl 1938
Vyradený	vyradený
Hlavný používateľ	United States Army Air Forces Royal Air Force
Výroba	1936 – 1945
Vyrobených	12 731
Varianty	Boeing XB-38 Flying Fortress Boeing YB-40 Flying Fortress Boeing C-108 Flying Fortress
Letecký portál

Boeing B-17 Flying Fortress („Lietajúca pevnosť“) bol americký štvormotorový ťažký bombardér vyvinutý v 30. rokoch 20. storočia pre Armádny letecký zbor Spojených štátov. Vo svojej dobe to bol rýchly a vysoko lietajúci bombardér, ktorý sa používal najmä na európskom bojisku počas druhej svetovej vojny, pričom zhodil viac bômb ako ktorékoľvek iné lietadlo. Za americkým štvormotorovým B-24 a nemeckým viacúčelovým dvojmotorovým Ju 88 sa stal tretím najvyrábanejším bombardérom všetkých čias. Okrem bombardovacích úloh tieto stroje slúžili aj ako transportné, protiponorkové a pátracie a záchranné lietadlá.

Firma Boeing vstúpila do súťaže armádneho leteckého zboru o objednávku na stavbu 200 bombardérov popri firmách Douglas a Martin s prototypom Model 299/XB-17, ktorý prekonal oboch konkurentov a tiež prekročil výkonnostné požiadavky leteckého zboru. Kvôli havárii prototypu však Boeing prišiel o kontrakt v prospech lietadla Douglas B-18 Bolo. Napriek tomu letecký zbor objednal ešte 13 lietadiel B-17 k ďalším skúškam. Lietadlá boli uvedené do služby v roku 1938. B-17 prešli mnohými konštrukčnými zmenami,^[1][2] ale Armádny letecký zbor USA (od júna 1941 Armádne vzdušné sily USA) ich od svojho vzniku presadzoval ako strategickú zbraň. Bol to pomerne rýchly, vo veľkých výškach operujúci bombardér s dlhým doletom so silnou obrannou výzbrojou na úkor bombového nákladu. Na základe príbehov a fotografií ťažko poškodených B-17, ktoré sa bezpečne vrátili na základňu, si tiež získal povesť odolného lietadla.

Na začiatku druhej svetovej vojny sa B-17 v menšej miere zúčastnili aj vojny v Tichomorí, kde vykonávali nálety na japonské lode a letiská.^[3] Americké vzdušné sily ich však primárne nasadili na denné strategické bombardovacie misie nad Európou, kde dopĺňali nočné bombardéry RAF Bomber Command, proti nemeckým priemyselným, vojenským a civilným cieľom.^[4] Z približne 1,5 milióna ton bômb, ktoré boli zhodené na nacistické Nemecko a jeho okupované územia spojeneckými lietadlami, bolo vyše 640 000 ton (42,6 %) zhodených z lietadiel B-17.^[5]

Dňa 8. augusta 1934 U.S. Army Air Corps (USAAC) vyhlásilo súťaž na výrobu nového ťažkého bombardéra, ktorý by nahradil zastarávajúci typ Martin B-10. Medzi rozhodujúce požiadavky patril najmä dostup s plnou záťažou bômb do výšky 10 000 stôp (3 km) a výdrž najmenej 4 hodiny letu rýchlosťou 200 míľ/h (320 km/h) rovnako plne zaťažený bombami. Letectvo rovnako chcelo, ale nežiadalo to priamo v podkladoch dolet asi 2 000 míľ (3 200 km) a maximálnu rýchlosť do 250 míľ/h (400 km/h). Americké letectvo sa v tej dobe pokúšalo podobnými strojmi posilniť svoje základne na Havajských ostrovoch, v Paname a na Aljaške. Definitívne rozhodnutie o výbere malo padnúť na Wright Field v Daytone v štáte Ohio. Do súťaže sa okrem Boeingu prihlásili aj stroje, aj firmy Douglas a Martin, išlo o typy Douglas DB-1 a Martin Model 146.

Prototyp Boeingu B-17, bol označený ako Model 299 a firma ho postavila na vlastné náklady. Na jeho vytvorení sa podieľal konštrukčný tím vedeným E. Giffordom Emerym a Edwardom Curtisom Wellsom. Nový typ v sebe skombinoval vlastnosti experimentálneho bombardovacieho stroja Boeing XB-15 a dopravného Boeing 247. B-17 mohol niesť 2 200 kg umiestnených v bombovnici za kabínou. Jeho obranu tvorilo pôvodne 5 0.30" (7,7 mm) guľometov. Poháňali ho hviezdicové motory Pratt & Whitney R-1690, každý s výkonom 750 ks (600 kW) s optimálnym výkonom v 7 000 stopách (2 100 m). Prvý let prototypu sa uskutočnil 28. júla 1935. 20. augusta prototyp preletel zo svojho domovského letiska v Seattli na Wright Field za 9 hodín a 3 minúty, s priemernou rýchlosťou 378 km/h, čo bolo podstatne viac ako jeho konkurenti. Armáda bola výkonmi nového stroja natoľko nadšená, že objednala 65 strojov ešte pred ukončením súťaže. Ich názor sa však rýchlo zmenil po havárii stroja 30. októbra, pri ktorej zahynuli dvaja skúšobní piloti. Letectvo následne svoju predošlú objednávku stornovalo a požiadalo o výrobu 133 strojov Douglas B-18 Bolo.

Dňa 17. januára 1936 však letectvo predsa len požiadalo o skúšobnú sériu 13 strojov YB-17, na ktorých boli okrem mnohých podstatných zmien v konštrukcii inštalované aj výkonnejšie motory Wright R-1820-39 Cyclone. Týchto 13 strojov bolo postupne zavedených do skúšobnej prevádzky. 12 z nich v Langley Field vo Virgínii a jeden na Wright Field. 14. vyrobený YB-17 (výrobného čísla 37-369), ktorý bol pôvodne postavený pre pozemné testy pevnosti draku, bol neskôr upravený a boli doň inštalované turbokompresory. Prvý let tohto upraveného stroja sa uskutočnil, kvôli problémom s ich inštaláciou až 29. apríla 1938. Modifikácie na tomto prototype stáli firmu Boeing 100 000 dolárov a pokračovali až do roku 1939 kedy boli s konečnou platnosťou ukončené. Upravený stroj mal väčší dostup a dolet. Stroj bol odovzdaný armáde 31. januára 1939 a bol označený ako B-17A. Bol to prvý operačne nasadený variant stroja B-17.

Počas nasledujúcej vojny bolo vytvorených viacero ďalších variánt po verziu G.

Po vstupe USA do vojny boli B-17 nasadené primárne pre denné nálety nad okupovanú Európu, ich hlavným cieľom sa stali nemecké priemyselné oblasti a mestá. Tieto nálety mala zaisťovať americká 8. letecká armáda v Spojenom kráľovstve a 15. letecká armáda v Taliansku. Ich činnosť sa dopĺňala s akciami britského Bomber Command, ktoré operovalo svojimi ťažkými bombardérmi najmä v noci. Stroje B-17 sa zúčastnili operácie Pointblank, ktorá mala zaistiť leteckú nadvládu Spojencov na nebi západnej Európy, a pripraviť pôdu pre operáciu Overlord. B-17 však boli nasadené v menšej miere aj v Pacifiku.

Tieto lietadlá pristáli v roku 1944, počas Slovenského národného povstania aj na slovenskom letisku Tri Duby s americkou vojenskou misiou a nákladom zbraní. O týchto udalostiach a histórii hovorí aj dokumentárny film Muži z B-17 z roku 1991.

Podľa predvojnovej koncepcie amerického letectva, bol B-17 strategickou zbraňou; so svojím veľkým dostupom a doletom, schopný spôsobovať veľké škody hlboko v nepriateľskom tyle a navyše vysokou mierou pasívnej ochrany. Medzi najväčšie kvality stroja, ktoré si pochvaľovali najmä ich posádky, patrila jeho výdrž a konštrukčná pevnosť, ktorá umožňovala zniesť veľké bojové poškodenie, núdzové pristátia „na bruchu“, či schopnosť letu len s jedným funkčným motorom. To spôsobilo, že napriek tomu, že bol stroj porovnateľný s bombardérom B-24 Liberator, letci 8. leteckej armády všeobecne viacej obľubovali B-17.

B-17 je štvormotorový samonosný dolnoplošník pre 10 člennú posádku. Kovová kostra krídel a chvostových plôch je potiahnutá duralom, krycie plechy sú rovnako duralové. Hviezdicové motory poháňajú 3-listé nastaviteľné vrtule. Podvozok je zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do vnútorných motorových gondol, zadné koleso do trupu.

• Posádka: 10
• Dĺžka: 22,78 m
• Rozpätie: 32,172 m
• Výška: 5,82 m
• Plocha krídel: 131,92 m²
• Hmotnosť (prázdny): 16 206 kg
• Hmotnosť (vzletová): 25 628 kg
• Pohon: 4x hviezdicový motor Wright R-1820-97 "Cyclone", každý s výkonom 895 kW

• Maximálna rýchlosť: 523 km/h (vo výške 7 620 m)
• Cestovná rýchlosť: 360 km/h (vo výške 4 570 m)
• Dostup: 11 430 m
• Dolet: maximálny dolet 7 113 km s prídavnými palivovými nádržami; bežný dolet 2 575 km s nákladom 2 722 kg bômb

• 13x pohyblivý guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
• 7 983 kg bômb v trupovej bombovnici (kapacita 4 355 kg) a na dvoch závesníkoch pod krídlom (každý s nosnosťou 1 814 kg); spravidla šesť 726 kg bômb alebo osem 454 kg bômb, alebo šestnásť 227 kg bômb (v bombovnici) a dve 1 814 kg bomby na vonkajších závesníkoch

• Posádka: 10
• Dĺžka: 22,78 m alebo 22,66 m s vežou "Cheyenne"
• Rozpätie: 31,93 m
• Výška: 5,82 m
• Plocha krídel: 131,92 m²
• Hmotnosť (prázdny): 20 212 kg
• Hmotnosť (vzletová): 32 659 kg
• Pohon: 4x hviezdicový motor Wright R-1820-97 "Cyclone", každý s výkonom 895 kW

• Maximálna rýchlosť: 486 km/h (vo výške 7 620 m)
• Cestovná rýchlosť: 462 km/h (vo výške 7 620 m)
• Dostup: 10 850 m
• Dolet: maximálny dolet 5 472 km; bežný dolet 2 897 km so štandardnou zásobou paliva a nákladom 1 814 kg bômb

• 13x pohyblivý guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
• 7 983 kg bômb v trupovej bombovnici (kapacita 4 355 kg) a na dvoch závesníkoch pod krídlom (každý s nosnosťou 1 814 kg); spravidla šesť 726 kg bômb alebo osem 454 kg bômb, alebo šesťnásť 227 kg bômb (v bombovnici) a dve 1 814 kg bomby na vonkajších závesníkoch

• HERMAN, Arthur. Freedom's Forge (How American Business Produced Victory in World War II). New York : Random House, 2012. 413 s. ISBN 978-1-4000-6964-4.
• PARKER, Dana T. Building Victory (Aircraft Manufacturing in the Los Angeles Area in World War II). Cypress, Kalifornia : D.T. Parker, 2013. 133 s. ISBN 978-0-9897906-0-4.
• YENNE, Bill. The Story of the Boeing Company. St. Paul, Minnesota : Zenith, 2005. 288 s. ISBN 978-0-7603-2333-5.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boeing B-17 Flying Fortress

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku B-17 Flying Fortress na anglickej Wikipédii.