Aténa (mytológia)

Aténa (iné názvy: Athéné, Athéna, Athena, zastarano Athene, (?) Atena ; po aticky Athéna, po iónsky Athéné, po dórsky Atháná, po novogrécky Athina; prímená pozri nižšie) je starogrécka bohyňa múdrosti, odvahy, inšpirácie, práva a spravodlivosti, strategicky vedenej vojny, umenia, remesiel a zručnosti. Etruskovia si ju spájali s ich bohyňou Menrvou a neskôr Rimania s Minervou. Herodotos a Platón nesprávne stotožnovali Aténu s líbyjskou bohyňou Neith (moderní Berberi). Podľa Platóna meno Aténa je odvodené od A-theo-noa, čo znamená myseľ boha. Aténa bola považovaná za patrónku a ochrankyňu rôznych miest v Grécku, najmä mesta Atény, je možné, že svoje meno nesie podľa názvu mesta. Je jej zasvätený Partenón na aténskej Akropole. Medzi jej hlavné symboly patria sovy, olivovníky a hady. V umení sa zvyčajne zobrazuje s prilbou a s kopijou v ruke.

Od svojho pôvodu ako egejská palácová bohyňa bola Aténa úzko spätá s mestom. Jej chrámy sa zvyčajne nachádzali na vrchole opevnenej akropoly v centrálnej časti mesta. Je jej zasvätený Partenón na aténskej Akropole a množstvo ďalších chrámov a pamiatok. Ako patrónka remesiel a tkania bola Aténa známa ako Ergané. Bola aj bohyňou bojovníkov a verilo sa, že ako Aténa Promachos vedie vojakov do boja. Jej hlavným sviatkom v Aténach boli Panathénaie, ktoré sa slávili v mesiaci Hekatombaion uprostred leta a boli najdôležitejším sviatkom v aténskom kalendári.

V gréckej mytológii bolo ukotvené, že Aténa sa zrodila z čela svojho otca Dia. V niektorých verziách príbehu Aténa nemá matku a narodila sa z čela Dia partenogenézou. V iných, napríklad v Hésiodovej Teogónii, Zeus prehltne svoju manželku Metis, ktorá bola s Aténou tehotná; v tejto verzii sa Aténa najprv narodí v Diovi a potom unikne z jeho tela cez čelo. V mýte o založení mesta Atén bohyňa Aténa porazila Poseidóna v súťaži o patronát nad mestom tým, že vytvorila prvý olivovník. Bola známa ako Athena Parthenos, "Aténa Panna", ale v jednom archaickom attickom mýte sa ju boh Hefaistos pokúsil znásilniť, no neúspešne, čo malo za následok, že Gaia porodila Erichtónia, významného aténskeho zakladateľského hrdinu. Aténa bola patrónkou hrdinského úsilia; verilo sa, že pomáhala hrdinom Perseovi, Heraklovi, Bellerofonovi a Iasónovi. Spolu s Afroditou a Hérou bola Aténa jednou z troch bohýň, ktorých spor vyústil do začiatku trójskej vojny.

Aktívnu úlohu zohráva v Iliade, v ktorej pomáha Achájcom, a v Odysei je božskou radkyňou Odysea. V neskorších spisoch rímskeho básnika Ovídia sa hovorí, že Aténa súťažila so smrteľnou Arachné v tkáčskej súťaži a potom premenila Arachné na prvého pavúka; Ovídius opisuje aj to, ako premenila Medúzu na Gorgónu po tom, čo bola svedkom jej znásilnenia Poseidónom v jej chráme. Od renesancie sa Aténa stala medzinárodným symbolom múdrosti, umenia a klasickej vzdelanosti. Západní umelci a alegorici často používali Aténu ako symbol slobody a demokracie.

Nemá grécky pôvod. Zrejme išlo o bohyňu z Egeja, odkiaľ prišla do Grécka. Porovnávali ju s anatolskou matkou bohýň ako Kybela (Cybelé), jej meno je pravdepodobne líbyjského pôvodu a jej predmeno Pallas sa prirovnáva k chetitskému palahh, čo v mykénskej gréčtine znamená boží odev. Sú dôkazy o tom, že v starých dobách Aténa sama bola sovou, alebo vtáčou bohyňou. V tretej knihe Odyssey na seba berie podobu morského orla. Jej náprsný štít so strapcami (Aegis) môže byť zvyškom krídiel. Aténa sa spája s Aténami (mesto Atény – Athenai), v množnom čísle, pretože v dávnych dobách to bolo miesto, kde predsedala svojmu sesterstvu, Athenai.

V olympskom panteóne Aténa vystupuje ako Diova obľúbená dcéra, zrodená z jeho hlavy. Príbeh o jej zrodení má niekoľko verzií. V najčastejšie uvádzanej sa Zeus miluje s Metis, bohyňou prefíkanej mysle, keď sa náhle preľakol dôsledkov. Existovala veštba, ktorá hovorila, že Metis porodí dieťa mocnejšie ako Zeus sám. Aby zabránil jej naplneniu, Zeus hneď po milovaní premenil Metis na muchu a prehltol ju, no už bolo neskoro. Metis už bola tehotná. Metis okamžite začala chystať helmu a odev pre zárodok svojej dcéry. Keď kula helmu, spôsobila tým Diovi veľkú bolesť a Prometeus, Hefaistos, Hermes, alebo Palaimón (v závislosti od zdroja povesti) rozštiepil Diovu hlavu dvojhlavou minojnskou sekerou (labrys). Aténa vyskočila z Diovej hlavy, dospelá a v plnej zbroji, a Diovi sa tento zážitok celkom páčil.

Na základe používaného slovného spojenia Pallas Aténa sa niekedy uvažovalo, že Pallas bolo meno jej otca. Podľa Platóna slovo pallas je odvodené od výrazu pre vojnový tanec. Iné príbehy hovoria, že Pallas bola Aténinou priateľkou z detstva. Počas hry ho Aténa nešťastnou náhodou zabila. Preto sa rozhodla uvádzať jeho meno pred svojím, aby sa nezabudlo na jeho pamiatku.

Aténa mala viacero prívlastkov. Aténa Parthenos znamenala panenskú bohyňu, Athéna Níké zase bohyňu víťastva (v Aténach na Akropole jej bol zasvätený chrám Atény Níké). Aténa Leukothea znamenala Aténu s belostnými ramenami, Aténa Chalkiotis – bola uctievaná v Sparte ako Aténa v kovovom chráme.

Aténa bola patrónkou tkáčskeho umenia a iných remesiel, múdrosti a boja. Na rozdiel od Áresa, ktorý bol v boji prchký a nespoľahlivý v boji, Aténinými prednosťami boli stratégia a taktika – symbolizovala vojnu vedenú umiernene a s rozvahou. Keď sa postavila na stranu Grékov vo vojne proti Tróji, pomáhala Odyseovi na jeho ceste domov.

V podobe Atény Polias bola Aténa uctievaná ako bohyňa mesta a ochrankyňa citadely. V Aténach sa každoročne na konci mesiaca Thargelion slávila Plyntéria alebo "Sviatok kúpeľa", ktorý trval päť dní. Počas neho Athénine kňažky, alebo plyntrídes, vykonávali očistný rituál v Erechteione, svätyni zasvätenej Athéne a Poseidónovi. Tu sa vyzliekla Athénina socha, vyprali jej šaty a očistilo telo. Aténa bola uctievaná na slávnostiach, ako napríklad na Chalkii, ako Aténa Ergane, patrónka rôznych remesiel, najmä tkáčstva. Bola tiež patrónkou kovotepcov a verilo sa, že pomáha pri kovaní brnenia a zbraní. Koncom piateho storočia pred Kristom sa hlavným aspektom Aténinho kultu stala úloha bohyne filozofie.

Verilo sa, že ako Athéna Promachos vedie vojakov do boja. Athéna predstavovala disciplinovanú, strategickú stránku vojny, na rozdiel od svojho brata Area, patróna násilia, krvilačnosti a zabíjania - "surovej sily vojny". Gréci si Aténu vážili oveľa viac ako Área. Aténa bola v tejto úlohe uctievaná najmä počas slávností Panathéna a Pamboeotia, ktoré sa vyznačovali hlavne ukážkami atletickej a vojenskej zdatnosti. Verilo sa, že Aténa ako patrónka hrdinov a bojovníkov uprednostňuje tých, ktorí využívajú skôr dôvtip a inteligenciu než hrubú silu.

Vo svojom aspekte bojovníčky bola Aténa známa ako Parthenos (Παρθένος - "panna"), pretože sa verilo, že podobne ako jej kolegyne bohyne Artemis a Hestia zostáva večne pannou. Od tohto titulu je odvodený názov najslávnejšieho Aténinho chrámu, Parthenónu na aténskej Akropole. Podľa Karla Kerényiho, odborníka na grécku mytológiu, názov Parthenos nie je len konštatovaním Aténinho panenstva, ale aj uznaním jej úlohy vynucovateľky pravidiel sexuálnej skromnosti a rituálneho tajomstva. To bol vysoko považovaný aspekt ženského správania. Kerényiho štúdia a teória Atény vysvetľuje jej panenský epiteton ako dôsledok jej vzťahu k otcovi Diovi a podstatnú, ucelenú časť jej charakteru v priebehu vekov. Marinus z Neapola uvádza, že keď kresťania odstránili sochu bohyne z Partenónu, Proklovi, Aténinmu ctiteľovi, sa vo sne zjavila krásna žena a oznámila mu, že "aténska pani" chce bývať s ním.

Aténe sa pripisovalo aj vytvorenie formy veštenia založenej na kamienkoch. Tieto kamienky sa nazývali thriai, čo bol aj súhrnný názov skupiny nýmf s vešteckými schopnosťami. Jej nevlastný brat Apolón, nahnevaný a zlomyseľný na vyznávačov konkurenčného umenia, sa však na to sťažoval ich otcovi Diovi pod zámienkou, že mnohí ľudia sa venujú hádzaniu kamienkov, ale len málo z nich je v skutočnosti skutočnými prorokmi. Zeus, ktorý sympatizoval s Apolónovými sťažnosťami, diskreditoval veštenie z kamienkov tým, že ich urobil nepoužiteľnými.

Aténa nebola len patrónkou Atén, ale aj iných miest, vrátane Argosu, Sparty, Gortynu, Lindosu a Larisy. Rôzne kulty Atény boli vetvami jej panhelénskeho kultu a často slúžili na rôzne iniciačné obrady gréckej mládeže, ako napríklad prechod mladých mužov do občianskeho stavu alebo prechod mladých žien do manželstva.Tieto kulty boli portálmi jednotnej socializácie aj mimo pevninského Grécka. Aténa bola často stotožňovaná s Afáiou, miestnou bohyňou ostrova Ejina, ktorá pochádzala z Kréty a bola spájaná aj s Artemidou a nymfou Britomartis. V Arkádii bola stotožňovaná s antickou bohyňou Aleou a uctievaná ako Aténa Alea. Svätyne zasvätené Aténe Alee sa nachádzali v lakónskych mestách Mantineia a Tegea. Chrám Atény Aley v meste Tegea bol dôležitým náboženským centrom starovekého Grécka. Geograf Pausanias uvádzal, že chrám založila Alea.

Aténa mala hlavný chrám na spartskej Akropole, kde bola uctievaná ako Poliouchos a Khalkíoikos ("z medeného domu", často latinizované ako Chalcioecus). Tento epiteton môže odkazovať na skutočnosť, že kultová socha, ktorá tam bola umiestnená, mohla byť z bronzu, respektíve že steny samotného chrámu mohli byť z bronzu, alebo že Aténa bola patrónkou kovozlievačov. V Sparte sa za súčasť Aténinho kultu používali zvony z terakoty a bronzu. V štvrtom storočí pred Kr. bol v Priene postavený chrám Atény Polias v iónskom štýle, ktorý navrhol Pytheos z Priene, ten istý architekt, ktorý navrhol Mauzóleum v Halikarnasse. Chrám zasvätil Alexander Veľký a nápis z chrámu, ktorý vyhlasoval jeho zasvätenie, sa dnes nachádza v Britskom múzeu.

Aténa bola Diovou dcérou, ktorá sa narodila bez matky a, podľa jednej verzie, vyrástla z jeho čela. Existoval aj alternatívny príbeh, podľa ktorého Zeus zhltol Metis, bohyňu rady, keď bola tehotná s Aténou, a keď bola úplne dospelá, vyšla zo Zeusovho čela. Keďže bola Diovým obľúbeným dieťaťom, mala veľkú moc.

V klasickom olympskom panteóne bola Aténa považovaná za Diovo obľúbené dieťa, ktoré sa narodilo plne vyzbrojené z jeho čela. Príbeh o jej narodení sa vyskytuje vo viacerých verziách. Najstaršia zmienka je v V. knihe Iliady, keď Áres obviňuje Dia, že je zaujatý v prospech Atény, pretože "autos egeinao" (doslova "ty si ju splodil", ale pravdepodobne vo význame "ty si ju porodil"). Bola v podstate mestská a civilizovaná, v mnohých ohľadoch protiklad Artemidy, bohyne prírody. Aténa bola pravdepodobne predhelénskou bohyňou a neskôr ju prevzali Gréci. Vo verzii, ktorú rozpráva Hésiodos vo svojej Teogónii, sa Zeus oženil s bohyňou Metis, ktorá je opísaná ako "najmúdrejšia medzi bohmi a smrteľníkmi", a nadviazal s ňou pohlavný styk. Keď sa však dozvedel, že Metis je tehotná, začal sa báť, že sa ho nenarodený potomok pokúsi zvrhnúť, pretože Gaia a Ouranos prorokovali, že Metis porodí deti múdrejšie ako ich otec. Aby tomu Zeus zabránil, oklamal Metis, aby mu dovolila ju prehltnúť, ale bolo už neskoro, pretože Metis už počala. Neskorší opis príbehu z Pseudo-Apollodórovej Bibliotéky, napísanej v druhom storočí, robí z Metis skôr Diovu nedobrovoľnú sexuálnu partnerku než jeho manželku. Podľa tejto verzie príbehu sa Metis v snahe uniknúť Diovi premenila do mnohých rôznych podôb, ale Zeus ju úspešne znásilnil a prehltol.

Po prehltnutí Metis si Zeus postupne vzal ďalších šesť manželiek, až kým sa neoženil so svojou siedmou a súčasnou manželkou Hérou. Potom Zeus pocítil obrovskú bolesť hlavy. Bol taký ubolený, že niekomu (buď Prométheovi, Héfaistovi, Hermovi, Áresovi, alebo Palaemonovi, v závislosti od skúmaných prameňov) prikázal, aby mu rozťal hlavu labrysom, dvojsečnou minojskou sekerou. Aténa vyskočila z Diovej hlavy, úplne dospelá a ozbrojená. "Prvý homérsky hymnus na Aténu" vo veršoch 9 - 16 uvádza, že bohovia boli Aténiným zjavom ohromení a dokonca aj Hélios, boh slnka, zastavil svoj voz na oblohe. Pindar vo svojej "Siedmej olympskej óde" uvádza, že "mohutným výkrikom zvolala" a že "nebo a matka Zem sa pred ňou zachveli".

Hésiodos uvádza, že Héra bola taká nahnevaná na Dia, že sám porodil dieťa, že sama od seba počala a porodila Hefaista, ale grécky rétor z tretieho storočia. Filostratos starší píše, že Héra sa "teší" z narodenia Atény, "akoby Aténa bola aj jej dcérou". Kresťanský apologéta Justinus z druhého storočia polemizuje s tými pohanmi, ktorí pri prameňoch vztyčujú obrazy Kore, ktorú interpretuje ako Aténu: "Hovorili, že Aténa bola Diovou dcérou nie zo súlože, ale keď mal boh na mysli stvorenie sveta prostredníctvom slova (logos), jeho prvou myšlienkou bola Aténa. Podľa verzie príbehu v schólii o Iliade (nikde inde ju nenájdeme), keď Zeus pohltil Metis, bola tehotná s Aténou od kyklopa Brontesa. Etymologicum Magnum namiesto toho považuje Aténu za dcéru Daktyla Itóna. Fragmenty, ktoré kresťan Eusebios z Kaisareie pripisuje pololegendárnemu fénickému historikovi Sanchuniatónovi a o ktorých sa Eusébius domnieval, že boli napísané pred trójskou vojnou, namiesto toho Aténu robia dcérou Krona, kráľa Byblu, ktorý navštívil "obývateľný svet" a Aténe odkázal Atiku.

Aténin epiteton Pallas je odvodený buď od πάλλω, čo znamená "oháňať sa" - ako zbraňou, alebo, čo je pravdepodobnejšie, od παλλακίς a príbuzných slov, čo znamená "mladosť, mladá žena". Walter Burkert na túto tému hovorí, že "ona je Pallas Aténska, Pallas Athenaie, tak ako Héra z Argu je Here Argeie." V neskorších dobách, keď sa na pôvodný význam mena zabudlo, Gréci vymýšľali mýty na vysvetlenie jeho pôvodu, napríklad tie, ktoré uvádza epikurejský filozof Filodémos a Pseudoapolodorova Bibliotheca, podľa ktorých bola Pallas pôvodne samostatnou bytosťou, ktorú Athéna zabila v boji.

V jednej z verzií mýtu bola Pallas dcérou boha mora Tritóna; s Aténou boli priateľky z detstva, ale Aténa ju nešťastnou náhodou zabila počas priateľského zápasu v sparingu. Rozrušená z toho, čo urobila, prijala Aténa na znak svojho žiaľu meno Pallas. V inej verzii príbehu bola Pallas obrom. Aténa ho zabila počas Gigantomachie a stiahla z neho kožu, aby si z nej vyrobila plášť, ktorý nosila ako víťaznú trofej. V alternatívnej variácii toho istého mýtu bol Pallas namiesto toho Aténiným otcom, ktorý sa pokúsil napadnúť vlastnú dcéru, čo spôsobilo, že ho Aténa zabila a vzala si jeho kožu ako trofej.

Paládium bola socha Atény, ktorá vraj stála v jej chráme na trójskej Akropole. Aténa ju vraj sama vytesala podľa podoby svojho mŕtveho priateľa Pallasa. Socha mala zvláštne vlastnosti podobné talizmanom a verilo sa, že kým bude v meste, Trója nikdy nepadne. Keď Gréci dobyli Tróju, Kassandra, Priamova dcéra, sa držala paládia, aby ju chránilo, ale Ajax Malý ju od neho násilne odtrhol a odvliekol k ostatným zajatcom. Aténu toto porušenie jej ochrany rozzúrilo. Hoci sa Agamemnón pokúsil zmierniť jej hnev obetami, Aténa zoslala pri myse Kaphereos búrku, ktorá zničila takmer celé grécke loďstvo a rozprášila všetky preživšie lode po Egejskom mori.

V Homérovej Iliade Aténa ako bohyňa vojny inšpirovala gréckych hrdinov a bojovala po ich boku. Jej pomoc bola synonymom vojenskej zdatnosti. Aj v Iliade Zeus, hlavný boh, osobitne pridelil sféru vojny Áresovi, bohu vojny, a Aténe. Aténina morálna a vojenská prevaha nad Áresom čiastočne vyplývala z toho, že predstavovala intelektuálnu a civilizovanú stránku vojny a cnosti spravodlivosti a zručnosti, zatiaľ čo Áres predstavoval len túžbu po krvi. Jej nadradenosť čiastočne vyplývala aj z oveľa väčšej rozmanitosti a dôležitosti jej funkcií a z vlastenectva Homérových predchodcov, keďže Áres bol cudzieho pôvodu. V Iliade bola Aténa božskou podobou hrdinského, bojového ideálu: zosobňovala dokonalosť v boji zblízka, víťazstvo a slávu. Vlastnosti, ktoré viedli k víťazstvu, sa nachádzali na aegis alebo náprsnom štíte, ktorý Aténa nosila, keď išla do vojny: strach, boj, obrana a útok. Aténa sa objavuje v Homérovej Odysei ako Odysseovo tútorské božstvo a mýty z neskorších prameňov ju podobne zobrazujú ako pomocníčku Perzea a Herakla. Ako strážkyňa blahobytu kráľov sa Aténa stala bohyňou dobrej rady, rozvážnej zdržanlivosti a praktického rozhľadu a vojny. V zakladateľskom mýte, ktorý uvádza Pseudo-Apollodor, Aténa súperila s Poseidónom o patronát nad Aténami. Dohodli sa, že každý z nich dá Aténčanom jeden dar a aténsky kráľ Kekrops určí, ktorý dar je lepší. Poseidón udrel svojím trojzubcom do zeme a vytryskol prameň slanej vody, čo Aténčanom umožnilo prístup k obchodu a vode. Atény boli v čase svojho najväčšieho rozmachu významnou námornou veľmocou a v bitke pri Salamíne porazili perzské loďstvo - voda však bola slaná a nedala sa piť. V alternatívnej verzii mýtu z Vergíliových Georgík Poseidón namiesto toho daroval Aténčanom prvého koňa, Aténa ponúkla prvý domestikovaný olivovník a Kekrops tento dar prijal a vyhlásil Aténu za patrónku mesta. Olivovník prinášal drevo, olej a potraviny a stal sa symbolom aténskej hospodárskej prosperity. Robert Graves bol toho názoru, že "Poseidónove pokusy o ovládnutie niektorých miest sú politickými mýtmi", ktoré odrážajú konflikt medzi matriarchálnym a patriarchálnym náboženstvom.

Potom sa Poseidón tak rozzúril nad svojou porážkou, že poslal jedného zo svojich synov, Halirrhothia, aby strom vyťal. Keď však švihol sekerou, netrafil sa a tá zranila jeho samého, čím ho aj zabila. Odtiaľ vraj pochádza pomenovanie Aténinho posvätného olivovníka moria, pretože Halirrhotíov pokus o pomstu sa ukázal ako osudný (gr. moros). Poseidón v zúrivosti obvinil Área z vraždy a záležitosť sa nakoniec vyriešila na Areopágu ("Árovom pahorku") v prospech Área, ktorý bol potom podľa tejto udalosti pomenovaný.

Pseudo-Apollodorus zaznamenáva archaickú legendu, ktorá tvrdí, že Héfaistos sa raz pokúsil znásilniť Aténu, ale ona ho odstrčila, čo spôsobilo, že jej ejakuloval na stehno. Aténa semeno zotrela chumáčom vlny, ktorý hodila do prachu, čím oplodnila Gaiu a spôsobila, že sa jej narodil Erichthonios. Rímsky mýtograf Hyginus zaznamenáva podobný príbeh, v ktorom Hefaistos žiadal Dia, aby mu dovolil oženiť sa s Aténou, pretože to bol on, kto rozbil Diovu lebku, čím umožnil Aténe narodiť sa. Zeus s tým súhlasil a Hefaistos a Aténa sa vzali, ale keď sa Hefaistos chystal zväzok dovŕšiť, Aténa zmizla zo svadobného lôžka, čo spôsobilo, že Hefaistos ejakuloval na podlahu, a tak oplodnil Gaiu.

Geograf Pausanias uvádza, že Aténa vložila nemluvňa Erichthónia do malej truhlice (cista), ktorú zverila do opatery trom dcéram Kekropa: Herse, Pandrosos a Aglauros z Atén. Varovala ich, aby truhlicu neotvárali, ale nevysvetlila im, prečo a čo v nej je. Aglauros a možno aj jedna z ďalších sestier truhlicu otvorili. Rozdielne opisy hovoria, že buď zistili, že samotné dieťa je had, že ho strážil had, že ho strážili dvaja hadi, alebo že malo "hadie nohy". Podľa Pausaniovho príbehu sa obe sestry pri pohľade na obsah truhlice zbláznili a vrhli sa z Akropoly, pričom na mieste zomreli, ale maľba na attickej váze ukazuje, že ich namiesto toho had prenasleduje z okraja útesu.

Erichthonios bol jedným z najvýznamnejších zakladajúcich hrdinov Atén a legenda o dcérach Kekropových bola kultovým mýtom spojeným s rituálmi sviatku Arrhéforia. Pausanias zaznamenal, že počas Arrhéforie dve mladé dievčatá známe ako Arrheforoi, ktoré žili v blízkosti chrámu Athény Polias, dostávali od Athéninej kňažky ukryté predmety, ktoré nosili na hlave do prírodnej podzemnej chodby. Rituál sa vykonával uprostred noci a nikto, dokonca ani kňažka, nevedel, čo sú to za predmety. Had v príbehu môže byť totožný s tým, ktorý je zobrazený stočený pri Aténiných nohách na slávnej Feidiovej soche Athény Parthenos v Parthenóne. Mnohé z dochovaných sôch Atény zobrazujú tohto hada.

Hérodotos uvádza, že had žil v štrbine na severnej strane vrcholu aténskej Akropoly a že Aténčania mu každý mesiac nechávali medový koláč ako obetu. V predvečer druhej perzskej invázie do Grécka v roku 480 pred Kr. had medový koláč nezjedol a Aténčania si to vyložili ako znamenie, že ich opustila samotná Aténa. Inú verziu mýtu o aténskych pannách rozpráva v Metamorfózach rímsky básnik Ovidius (43 pred Kr. - 17 po Kr.). V tomto neskorom variante sa Hermes zamiluje do Héryse. Herse, Aglaulus a Pandrosus idú do chrámu, aby priniesli obetu Aténe. Hermes žiada Aglaula o pomoc pri zvádzaní Herse. Aglaulus za to žiada peniaze. Hermes jej dá peniaze, ktoré sestry už obetovali Aténe. Ako trest za Aglaulovu chamtivosť požiada Aténa bohyňu Závisť, aby Aglaulus žiarlila na Herse. Keď Hermes príde zviesť Herse, Aglaulus sa mu však postaví. On ju preto premení na kameň.

Aténa dala svoju priazeň atickému dievčaťu menom Myrsina, cudnému dievčaťu, ktoré v palestre aj v pretekoch predbehlo všetky svoje súperky atlétky. Zo závisti ju ostatné atlétky zavraždili, ale Aténa sa nad ňou zľutovala a premenila jej mŕtve telo na myrtu, rastlinu, ktorú si potom obľúbila rovnako ako olivu. Takmer zhodný príbeh sa rozpráva o inom dievčati, Elaei, ktorá sa premenila na olivu, Aténin posvätný strom.

Podľa Pseudo-Apollodórovej Bibliotéky Aténa radila Argovi, staviteľovi lode Argo, na ktorej sa plavil hrdina Iasón a jeho skupina Argonautov, a pomáhala pri stavbe lode. Rovnaký autor tiež uvádza, že Aténa viedla hrdinu Perzea pri jeho výprave za sťatím Medúzy. Spolu s Hermom, bohom cestovateľov, sa Perzeovi zjavila po tom, ako sa vydal na svoju výpravu, a obdarovala ho nástrojmi, ktoré potreboval na zabitie Gorgony. Aténa dala Perseovi vyleštený bronzový štít, aby sa mohol pozerať na Medúzin odraz, a nie priamo na ňu, a vyhol sa tak premene na kameň, Hermes mu dal adamantovú kosu, aby Medúze odsekol hlavu. Keď sa Perzeus ohnal čepeľou, aby Medúze odsekol hlavu, Aténa ho usmernila a umožnila mu, aby ju kosou čisto odsekol. Podľa Pindarovej Trinástej olympskej ódy Aténa pomohla hrdinovi Bellerofónovi skrotiť okrídleného koňa Pegasa tým, že mu dala ohlávku.

V starogréckom umení je Aténa často zobrazovaná ako pomocníčka hrdinu Herakla. Objavuje sa v štyroch z dvanástich metop na Diovom chráme v Olympii, ktoré zobrazujú Héraklových dvanásť prác, vrátane prvej, v ktorej pasívne sleduje, ako zabíja nemejského leva, a desiatej, v ktorej je zobrazená, ako mu aktívne pomáha udržať oblohu. Je zobrazená ako jeho "verná spojenkyňa", ale aj "nežná... uznávateľka jeho úspechov". Umelecké zobrazenia Heraklovej apoteózy ukazujú Aténu, ako ho na svojom voze odváža na Olymp a predkladá Diovi na jeho zbožštenie. V Aischylovej tragédii Orestes zasahuje Aténa, aby zachránila Oresta pred hnevom Erinyovcov, a predsedá jeho súdu za vraždu matky Klytaimnéstry. Keď polovica poroty hlasuje za oslobodenie a druhá polovica za odsúdenie, Aténa odovzdá rozhodujúci hlas za oslobodenie Oresta a vyhlási, že od tej chvíle vždy, keď bude porota nerozhodná, obžalovaný bude vždy oslobodený.

V Odysei si Odyseova šikovná a bystrá povaha rýchlo získa Aténinu priazeň, v prvej časti básne sa však zväčša obmedzuje na to, že mu pomáha len z diaľky, najmä tým, že mu počas cesty z Tróje vkladá do hlavy myšlienky. Jej usmerňujúce konanie posilňuje jej úlohu "ochrankyne hrdinov", alebo, ako ju nazval mytológ Walter Friedrich Otto, "bohyne blízkosti", vďaka jej mentorovaniu a materinskému skúšaniu. Až keď sa vyplaví na pobrežie ostrova Faeakia, kde si Nausikaa perie šaty, Aténa prichádza osobne, aby mu poskytla konkrétnejšiu pomoc. Zjavuje sa v Nausikejiných snoch, aby zabezpečila, že princezná Odysea zachráni, a zohráva úlohu pri jeho konečnom sprievode na Itaku. Aténa sa Odyseovi zjaví po príchode, preoblečená za pastiera. Spočiatku mu klame a hovorí, že jeho manželka Penelopa sa znovu vydala a že ho považujú za mŕtveho, ale Odyseus jej klamstvo opätuje a používa obratné pretvárky, aby sa ochránil. Pod dojmom jeho odhodlania a bystrosti sa mu zjaví a povie mu, čo potrebuje vedieť, aby získal späť svoje kráľovstvo. Prezlečie ho za staršieho žobráka, aby ho nápadníci ani Penelopa nespoznali, a pomôže mu nápadníkov poraziť. Aténa sa zjaví aj Odyseovmu synovi Télemachovi. Jej pôsobenie ho vedie k tomu, aby obišiel Odyseových druhov a pýtal sa na svojho otca. Vypočuje si príbehy o niektorých Odyseových cestách. Aténino naliehanie na Telemachovu cestu mu pomáha vyrásť do úlohy muža, ktorú kedysi zastával jeho otec. Zohráva tiež úlohu pri ukončení vzniknutého sporu proti príbuzným nápadníkov. Nariaďuje Laertovi, aby hodil oštep a zabil Eupeithesa, Antinovho otca.

Zdá sa, že gorgoneion vznikol ako apotropaický symbol, ktorý mal odháňať zlo.V neskorom mýte, ktorý bol vymyslený na vysvetlenie pôvodu Gorgony, sa opisuje, že Medúza bola mladá kňažka, ktorá slúžila v Aténskom chráme bohyne Atény. Poseidón po Medúze zatúžil a znásilnil ju v Aténinom chráme, pričom odmietol, aby mu v ceste stál jej sľub čistoty. Keď Aténa zistila znesvätenie svojho chrámu, premenila Medúzu na ohavnú príšeru s hadmi namiesto vlasov, ktorej pohľad by premenil každého smrteľníka na kameň.

Pindaros vo svojej Dvanástej pýtickej óde rozpráva príbeh o tom, ako Aténa vynašla aulos, druh flauty, napodobňujúc nárek Medúziných sestier, Gorgón, po tom, ako ju sťal hrdina Perseus. Rovnaký autor tiež hovorí, že smrteľníci dostali aulos darom. Vo svojej komédii Marsyas tento príbeh prikrášlil, keď tvrdil, že Aténa sa pri hre na aulos pozrela do zrkadla a videla, ako jej fúkanie do neho nadúva líca a robí ju hlúpou, preto aulos zahodila a prekliala ho, aby toho, kto ho vezme do ruky, postihla strašná smrť. Aulos zdvihol satyr Marsyas, ktorého neskôr za jeho pýchu zabil Apolón. Neskôr sa táto verzia príbehu prijala za kanonickú a aténsky sochár Myrón podľa nej vytvoril skupinu bronzových sôch, ktoré boli inštalované pred západným priečelím Parthenónu okolo roku 440 pred Kr.

Mýtus, ktorý začiatkom tretieho storočia pred Kr. vyrozprával helenistický básnik Kallimachos z Kyrény vo svojom Hymne 5, sa začína tým, že Aténa sa na poludnie kúpala v prameni na hore Helikon s jednou zo svojich obľúbených spoločníčok, nymfou Chariklou. Chariklin syn Tíresias bol náhodou na love na tej istej hore a prišiel k prameňu hľadať vodu. Nechtiac uvidel Aténu nahú, a tak ho zasiahla do očí, aby už nikdy nevidel to, čo človek vidieť nemá. Chariklo zasiahla v synov prospech a prosila Aténu o zľutovanie. Aténa odpovedala, že Tiresiovi nemôže vrátiť zrak, a namiesto toho mu dala schopnosť rozumieť reči vtákov, a tak predpovedať budúcnosť.

Myrmex bola bystrá a cudná attická dievčina, ktorá sa rýchlo stala Aténinou obľúbenkyňou. Keď však Aténa vynašla pluh, Myrmex zašla k Attikom a povedala im, že je to v skutočnosti jej vlastný vynález. Aténa, roztrpčená dievčininou zradou, ju premenila na malý hmyz nesúci jej meno, mravca.

Bájka o Arachné sa objavuje v Ovidiových Metamorfózach (8 po Kr.) (vi.5 -54 a 129-145), čo je takmer jediný zachovaný zdroj tejto legendy. Zdá sa, že príbeh nebol pred Ovidiovým spracovaním dobre známy a jedinou skoršou zmienkou o ňom je krátka narážka vo Vergiliových Georgikách (29 pred Kr.) (iv, 246), v ktorej sa Arachné nespomína menom. Podľa Ovídia bola Arachné (ktorej meno v starogréčtine znamená pavúk) dcérou slávneho farbiara tyrského purpuru v lýdskej Hypaipe a tkáčskou žiačkou Atény. Začala byť taká domýšľavá na svoju tkáčsku zručnosť, že začala tvrdiť, že jej zručnosť je väčšia ako zručnosť samotnej Atény. Aténa dala Arachné šancu vykúpiť sa tým, že na seba vzala podobu starej ženy a varovala Arachné, aby neurážala božstvá. Arachné sa vysmievala a priala si tkáčsku súťaž, aby mohla dokázať svoju zručnosť.

Aténa utkala scénu svojho víťazstva nad Poseidónom v súťaži o patronát nad Aténami. Aténina tapiséria zobrazovala aj 12 olympských bohov a porážku mytologických postáv, ktoré spochybňovali ich autoritu. Na Arachnéinom gobelíne bolo zobrazených dvadsaťjeden epizód nevery božstiev, vrátane Diovej nevery s Lédou, s Európou a s Danaé, čo predstavovalo nespravodlivé a diskreditujúce správanie bohov voči smrteľníkom. Aténa uznala, že Arachnéino dielo je bezchybné, ale bola pobúrená Arachnéniným urážlivým výberom témy, ktorá zobrazovala chyby a prehrešky božstiev. Aténa napokon stratila nervy a zničila Arachnéninu tapisériu a tkáčsky stav, pričom doň udrela člnom. Aténa potom Arachné štyrikrát udrela palicou po tvári. Arachné sa v zúfalstve obesila, ale Aténa sa nad ňou zľutovala a priviedla ju späť z mŕtvych v podobe pavúka.

V zriedkavejšej verzii, ktorá sa zachovala v schólii nemenovaného scholára o Nikandrovi, ktorého diela Ovídia silne ovplyvnili, je Arachné namiesto toho umiestnená do Attiky a má brata menom Falanx. Aténa naučila Arachné umenie tkania a Falanxa umenie vojny, ale keď brat a sestra ležali spolu v posteli, Aténa bola nimi tak znechutená, že ich oboch premenila na pavúky, zvieratá navždy odsúdené na to, aby ich zjedli ich vlastné mláďatá.

Mýtus o Paridovom súde sa v Iliade spomína len stručne, ale podrobne je opísaný v epitóme Kýpria, stratenej básni epického cyklu, kde sa píše, že na svadbu Pélea a Thetis (neskorších rodičov Achilla) boli pozvaní všetci bohovia a bohyne, ako aj rôzni smrteľníci. Len Eris, bohyňa sváru, bola vynechaná. To ju nahnevalo, a tak prišla so zlatým jablkom s nápisom καλλίστῃ (kallistēi, "pre najkrajšiu"), ktoré hodila medzi bohyne. Afrodita, Héra a Aténa svorne tvrdili, že sú najkrajšie, a teda každá si jablko nárokovala len pre seba.

Bohyne sa rozhodli predložiť záležitosť Diovi, ktorý nechcel uprednostniť jednu z bohýň, a tak vložil voľbu do rúk Parisa, trójskeho princa. Po kúpaní v prameni hory Ida, kde sa nachádzala Trója, sa bohyne dostavili pred Parisa, aby rozhodol. Na zachovaných antických vyobrazeniach Paridovho súdu je Afrodita len občas zobrazená nahá a Aténa a Héra sú vždy úplne oblečené, od renesancie však západné maľby zvyčajne zobrazujú všetky tri bohyne úplne nahé.

Všetky tri bohyne boli ideálne krásne a Paris sa medzi nimi nevedel rozhodnúť, preto sa bohyne uchýlili k úplatkom: Héra sa snažila Parisa podplatiť mocou nad celou Áziou a Európou a Aténa ponúkala svetskú slávu a slávu v boji, ale Afrodita Parisovi sľúbila, že ak si ju vyberie ako najkrajšiu, umožní mu oženiť sa s najkrajšou ženou na zemi. Touto ženou bola Helena, ktorá ale už bola vydatá za spartského kráľa Menelaa. Paris si vybral Afroditu a udelil jej jablko. Ostatné dve bohyne sa rozhnevali a v dôsledku toho sa v trójskej vojne postavili na stranu Grékov.

V knihách V-VI Iliady Aténa pomáha hrdinovi Diomédovi, ktorý sa v neprítomnosti Achilla osvedčí ako najlepší grécky bojovník. Na viacerých umeleckých vyobrazeniach zo začiatku 6. storočia pred Kr. môžu byť zobrazené Aténa a Diomedes, vrátane štítovej pásky zo začiatku 6. storočia pred Kr., na ktorej je zobrazená Aténa a neidentifikovaný bojovník na voze, vázovej maľby bojovníka s vozatajom, ktorý stojí oproti Aténe, a hlinenej tabuľky s nápisom, na ktorej sú zobrazení Diomedes a Aténa na voze. V mnohých pasážach Iliady sa spomína aj to, že Aténa predtým slúžila ako patrónka Diomedovho otca Týda. Keď sa trójske ženy vyberú do Aténinho chrámu na Akropole, aby ju prosili o ochranu pred Diomedom, Aténa ich ignoruje.

V XXII. knihe Iliady, keď Achilles prenasleduje Hektora okolo hradieb Tróje, Aténa sa Hektorovi zjaví v prestrojení za jeho brata Deifoba a presvedčí ho, aby sa držal pri zemi a mohli spolu bojovať s Achillom. Potom Hektor hodí po Achillovi kopiju a minie, očakáva, že mu Deifob podá inú, ale Aténa namiesto toho zmizne a nechá Hektora čeliť Achillovi samého bez zbrane. V Sofoklovej tragédii Aiax potrestá Odysseovho súpera Aiaxa Veľkého tak, že ho privedie do šialenstva a spôsobí, že zmasakruje dobytok Achájcov v domnení, že vyvraždí samotných Achájcov. Dokonca aj po tom, čo sám Odysseus vyjadrí Aiaxovi ľútosť, Aténa vyhlási: "Smiať sa svojim nepriateľom - aký sladší smiech môže byť ako tento?" (riadky 78-9). Aiax neskôr v dôsledku svojho poníženia spácha samovraždu.

• Παλλὰς – Pallas (Pallas bola dcéra Tritóna); Pallas stojí pred menom, teda je Pallas Aténa (resp. Pallas Athéné, Pallas Athéna, Pallas Athena, Pallas Athene, Pallas Atena)
• Παρθένος – Parthenos (=panna)
• Πρόμαχος – Promachos (=predbojovníčka, obraňkyňa)
• Γλαυκώπις – Glaukópis (= sovooká); Glaukopis stojí pred menom, teda je Glaukópis Aténa (atď.,)
• Αρεία – Areia
• Εργάνη – Ergané
• Ἀτρυτώνη – Atrytóne (=neúnavná, neprekonateľná)
• Πολιάς – Polias (=mestská bohyňa)
• Πατροίη – Patroié (=ochrankyňa)

Aténa je klasicky zobrazovaná v plnej zbroji, nesúc kopiju a štít s hlavou obludy Medúzy. V tejto pozícii bola stvárnená v Phidiasovej slávnej zlatej soche v Parthenóne (Aténska Akropolis). Aténa je tiež často stvárnená so sovou (symbol múdrosti) sediacou na jej ramenách. Smutná Aténa je reliéfová socha, ktorá sa datuje z roku 460 pred Kr. a zobrazuje unavenú, dojemnú Aténu.

Na dávnejších archaických kresbách váz má bohyňa niečo z mínojského charakteru, napríklad veľké vtáčie krídla.

Najčastejší Homérov prívlastok pre Aténu je prekladaný ako jasnozrivé oči a je kombináciou slova glaukos, ktoré sa dá preložiť ako trblietavý strieborný a neskôr ako modrozelený alebo sivý a slova ôps „oko“, či niekedy „tvár“. Je zaujímavé, že glaux – sova je z rovnakého slovného základu pravdepodobne pre jej vlastné výrazné oči. Vták, ktorý vidí v noci, sa úzko spája s bohyňou múdrosti: podľa dávnych predstáv zobrazuje so sovou sediacou na jej hlave. V skorších časoch, Aténa zrejme mohla byť vtáčou bohyňou, podobne ako Lilitu, alebo ju mohli zobrazovať ako bohyňu so sovami, krídlami a vtáčími pazúrmi na Burneiovom reliéfe.

Genealógia bohov Olympu podľa Hésiodovej Teogónie, ak nie je uvedené inak.

Uranos

Gaia

Uranove genitálie

Ókeanos

Téthys

Kronos

Rheia

Metis

Zeus

Héra

Poseidón

Hádes

Démétér

Hestia

Aténa

a[1]

b[2]

Ares

Héfaistos

Léto

Apolón

Artemis

Maia

Hermes

Semelé

Dionýzos

Dione

a[3]

b[4]

Afrodita

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. Bratislava: Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3.

• Zoznam postáv gréckej mytológie

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aténa (mytológia)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Athena na anglickej Wikipédii.